Prezidentka Čaputová a neokolonializmus

Mnohých ľudskoprávnych aktivistov isto potešilo, keď Zuzana Čaputová počas júlovej návštevy čínskeho ministra zahraničných vecí Wang Jiho vyjadrila znepokojenie a obavy zo zhoršujúcej sa situácie v oblasti ochrany ľudských práv v Číne. O pár týždňov nato slovenská prezidentka navštívila francúzskeho prezidenta Macrona. Na spoločnom tlačovom vyhlásení označila Francúzsko za blízkeho partnera a spojenca a zdôraznila, že krajiny zdieľajú spoločné hodnoty.

15.11.2019 06:00
debata (97)

Zdá sa, že Zuzana Čaputová pokračuje vo svojom boji za spravodlivosť, ktorý bol aj pilierom jej predvolebnej kampane. Ak Čína porušuje ľudské práva, je zrejme správne ju kritizovať a, naopak, Francúzsko je demokratická krajina (a navyše náš spojenec), a zrejme preto k nemu výhrady nevyslovujeme.

Ako sú ale na tom Francúzsko a Macron v otázke presadzovania ľudských práv? Naozaj tam niet čo kritizovať alebo Francúzi pokračujú v neokoloniálnej politike obmedzujúcej ľudské práva aj za liberálnej vlády Emmanuela Macrona?

Frank CFA

Kľúčovým prvkom vo vzťahu medzi Francúzskom a jeho bývalými kolóniami je frank CFA. Pôvodne išlo o koloniálnu menu, ktorá vznikla v roku 1945 a akronym CFA znamenal „francúzske kolónie v Afrike“. Na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia väčšina bývalých francúzskych kolónií podpísali výmenou za nezávislosť tzv. Dohody o spolupráci, v ktorých sa zaväzovali pokračovať v používaní starej koloniálnej meny. Akronym ostal rovnaký, len získal nový význam: frank francúzskeho spoločenstva v Afrike. Z kolónií sa stali formálne suverénne štáty a z kolonializmu história plynule prešla do neokolonializmu.

Bankovka 10 000 frankov stredoafrickej CFA má... Foto: Wikipedia
frank, CFA, Bororo Bankovka 10 000 frankov stredoafrickej CFA má najvyššiu hodnotu v stredoafrických štátoch. Reprodukovaná bankovka je súčasťou už stiahnutej série (r. 2002). Zobrazená je na nej mladá žena z kmeňa Bororo, v pozadí budova veže BEAC.

V čom tento neokolonializmus v menovej oblasti spočíva? V prvom rade sa nedá povedať, že by bývalé francúzske kolónie mohli hovoriť o suverénnej monetárnej politike. Francúzsko má svojich zástupcov v radách centrálnych bánk oboch oblastí používajúcich svoju verziu franku CFA – v strednej a západnej Afrike – a títo majú právo veta v otázkach úrokových mier či vymenúvania guvernérov. Bez francúzskeho súhlasu jednoducho k žiadnym zásadným zmenám nemôže dôjsť.

Naopak, frank CFA je pevne naviazaný na euro (predtým na francúzsky frank) a o jeho hodnote rozhoduje Paríž, ako sa to stalo napríklad v roku 1994, keď došlo bez akejkoľvek konzultácie s africkými lídrami k devalvácii o 23 percent.

Kľúčovým prvkom dohody je držba minimálne 50 percent devízových rezerv členov oblasti CFA francúzskym ministerstvom financií na tzv. Operačnom účte. Na revanš je africkým štátom na papieri zaručená konvertibilita ich meny. Členovia CFA však nevedia, kam sú tieto peniaze investované a ani aké výnosy z nich plynú. Rozdiely v úrokových mierach medzi francúzskym priemerom a africkým kapitálom na Operačnom účte ukazujú, že africké krajiny dotujú francúzsky rozpočet a údajne čiastočne pokryli pôžičky pre bankrotujúce európske štáty počas nedávnej hospodárskej krízy.

Dosahy neokolonializmu

Neokoloniálny mód fungovania monetárnej politiky v subsaharskej Afrike má neblahé dosahy na spoločnosti v tejto oblasti. Vysoké úroky znemožňujú tvorbu peňazí, ktorá by výrazne uľahčila rozbeh hospodárskej aktivity v týchto krajinách. Malým a stredným podnikom sa požičiava iba 30 percent všetkých pôžičiek a rovnako ide jedna tretina 50 najväčším korporáciám v regióne. Prieskum senegalskej Národnej agentúry pre štatistiku a demografiu ukázal, že pre 65 percent senegalských zamestnávateľov a živnostníkov je nedostatok financovania hlavným problémom.

Voľný pohyb kapitálu uľahčuje odliv kapitálu z afrických krajín do Francúzska. Medzi rokmi 1970 – 2010 opustilo CFA zónu 86,9 miliardy amerických dolárov. Podľa Janviera Nkurunziza z Rozvojového programu OSN by investovanie odídeného kapitálu v Kamerune, Pobreží Slonoviny, Gabone a Togu zvýšilo tempo redukcie chudoby o desať percent.

Hlavným problémom CFA franku je jeho príliš vysoká hodnota. Tá výrazne zhoršuje cenovú konkurencieschop­nosť afrických výrobkov na svetových trhoch, naopak, zlacňuje dovoz luxusných produktov pre bohaté miestne elity. Napríklad pre Senegal bol africký frank nadhodnotený o 10–35 percent v rokoch 2013 – 2014. Akákoľvek snaha podporiť vznikajúci priemysel je tak odsúdená na neúspech.

Nezmyselnosť fungovania CFA zóny poráža aj ekonomickú racionalitu tzv. optimálnych menových oblastí. Kým eurozóna spĺňa niektoré základné kritéria pre jednotnú menu, CFA zóna nespĺňa to kľúčové – obchod v rámci menovej zóny – podľa medzinárodnej banky BNP Paribas „ani zďaleka“.

Tam, kde zlyháva ekonomická logika, víťazí logika politická. Francúzsko si udržuje svoj vplyv možnosťou blokovať konvertibilitu meny, čo využilo v roku 2011 po prehratých prezidentských voľbách voči (ex)prezidentovi Pobrežia Slonoviny Laurentovi Gbagbovi. Tzv. nehorázne privilégium amerického dolára nakupovať zadlžovaním sa vo vlastnej mene patrí v menšej miere aj Francúzsku. Nemusí do Afriky na výmenu vyvážať Peugeoty ani rozpúšťať svoje dolárové rezervy. Jednoducho pripíše na Operačný účet potrebné peniaze vo vlastnej mene, kedysi frank, dnes euro.

Mylná predstava…

Nespokojnosť s „vlastnou“ menou počuť čoraz hlasnejšie. Desať afrických muzikantov zložilo pieseň Sedem minút proti CFA. Franko-beninský panafrikanista Kemi Seba bol obvinený kvôli protestnému páleniu bankovky CFA franku. A dokonca taliansky minister zahraničia di Maio vyzval EÚ, aby na Francúzsko uvalila sankcie. Podľa neho Francúzsko tlačením peňazí pre 14 afrických krajín znemožňuje ich ekonomický rozvoj.

CFA frank jednoducho je problém. Len čiastočne to uznáva aj Macron. Jeho reformné návrhy zahŕňajú premenovanie meny, zníženie množstva povinných rezerv vo Francúzsku a prijatie ďalších krajín. V roku 2017 sa vyjadril, že každý africký štát (ide o 12 bývalých francúzskych afrických kolónií: Benin, Burkina Faso, Pobrežie Slonoviny, Mali, Niger, Senegal, Stredoafrická republika, Togo, Čad, Gabon, Kamerun, Kongo, ďalej o bývalú kolóniu Portugalska- Guineu Bissau a bývalú španielsku kolóniu – Rovníkovú Guineu) sa môže slobodne rozhodnúť CFA zónu opustiť.

S takými snahami však majú bývalé francúzske kolónie negatívne skúsenosti. Opisujú ich novinárka píšuca pre Mediapart F. Pigeaudová a N. S. Sylla, výskumník dakarskej kancelárie Nadácie Rózy Luxemburgovej v knihe Neviditeľná armáda Francafriky: história franku CFA.

Hoci je pravda, že pôvodne širšiu zónu už opustilo pár krajín, tiež je pravda, že napríklad Guineu po tomto kroku francúzske tajné služby koncom 50. rokov minulého storočia zaplavili falošnými bankovkami v rámci tajnej operácie Persil, aby destabilizovali miestnu ekonomiku. Na sklonku svojho života to povedal Maurice Robert (1919 – 2005), bývalý riaditeľ pre Afriku francúzskej zahraničnej kontrarozviedky.

Prezident Toga Sylvano Olympio bol zas zavraždený mesiac po tom, čo v roku 1963 uviedol do platnosti zákon predpokladajúci vznik togského franku. Podľa francúzskeho autora Françoisa-Xaviera Verschava jeden z pučistov neskôr tvrdil, že za odstránenie Olympia dostal neskorší togský prezident Eyadéma peniaze od francúzskeho bezpečnostného poradcu. Proti franku CFA bol aj zmienený prezident Pobrežia Slonoviny Gbagbo, ktorého nástupca Ouattara túto menu, naopak, podporuje.

Ale predstava, že africkí politici trpia pod francúzskym jarmom, je poväčšine mylná. Naopak, sú to práve oni, ktorí spolu s Francúzskom z franku CFA profitujú, a preto proti nemu len zriedka protestujú…

Otázka namieste

V tejto chvíli je zrejmé, že Macron pokračuje v pozmenenej podobe v menovom neokolonializme svojich predchodcov, ktorý má za následok porušovanie ľudských práv v Afrike. Ak totiž neokoloniálny mód fungovania CFA franku zabraňuje poklesu chudoby, tak porušuje čl. 25 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorý zaručuje právo na životnú úroveň predpokladajúcu zdravie a blahobyt vrátane potravín, oblečenia a prístrešia. Akokoľvek je ekonomický rozvoj dnes problematický koncept, Francúzsko svojou zahraničnou politikou porušuje právo naň ukotvené v Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

Prezidentka Zuzana Čaputová kritizovala zjavné porušovanie ľudských práv v Číne. Nemerala však rovnakým metrom francúzsku zahraničnú politiku a jej ľudskoprávne dosahy. Je zrejmé, že Čaputová nie je zodpovedná za francúzsky neokolonializmus. Je však zodpovedná za to, koho verejne skritizuje, ale aj za to, čiu politiku svojimi vyjadreniami legitimizuje. Ak povedala, že s Francúzskom zdieľame spoločné hodnoty, je namieste pýtať sa jej, aké hodnoty to s Francúzskom vlastne zdieľame a či jej neprekáža francúzska menová neokoloniálna politika porušujúca ľudské práva.

Slovensko sa nachádza v náročnej geopolitickej situácii, ale ako suverénna krajina má prinajmenšom formálnu slobodu dávať najavo, akú politiku uprednostňuje. Kritika francúzskej zahraničnej politiky neznamená automatické spojenectvo s Čínou alebo s Ruskom, ani odmietnutie EÚ alebo NATO.

Problematická história zahraničných politík nielen Francúzska, ale aj Spojených štátov alebo Veľkej Británie vytvára priestor pre pevnejšie spojenectvá menších krajín, ktoré nie sú históriou tak zaťažené ako tieto mocnosti. Ak sa zjednotia, spoločne sa tieto krajiny môžu usilovať o obmedzovanie vplyvu najsilnejších štátov. O takéto zahraničnopolitické spojenectvá by sa prezidentka mohla usilovať namiesto servilných postojov voči (bývalým) kolonizátorom.

Tomáš Profant, politológ. Foto: Andrej Barát, Pravda
politológ Tomáš Profant Tomáš Profant, politológ.

Tomáš Profant (1983)

Doktorát z politológie získal na Univerzite v Kasseli. Je výskumným pracovníkom v Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe a ako odborný asistent pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Je členom redakcie kultúrno-spoločenského blogu Pole. Medzi jeho odborné záujmy patrí medzinárodná politická ekonómia, rozvojová spolupráca a postkoloniálna teória. Je autorom knihy New Donors on the Postcolonial Crossroads: Eastern Europe and Western Aid (Noví donori na postkoloniálnej križovatke: východná Európa a západná pomoc), ktorá v marci 2019 vyšla vo vydavateľstve London and New York, Routledge.

© Autorské práva vyhradené

97 debata chyba
Viac na túto tému: #Čína #Francúzsko #ľudské práva #prezidentka #kolonializmus #Zuzana Čaputová