Deň, ktorý mi priniesol revolúciu

19.11.2019 06:00
Námestie SNP, Bratislava, 1989, jednorazové...
Námestie SNP v Bratislave 22. novembra 1989. Autor: ,

V tých dramatických časoch dal riaditeľ bratislavskej televízie Jaroslav Hlinický Slovensku prvenstvo, keď umožnil otvorený televízny dialóg v Bratislave. Ďalším slovenským prvenstvom bolo, že ÚV KSS akceptoval požiadavku vzdať sa vedúcej úlohy strany. Predbehol tak v tejto zásadnej otázke Česko a prekvapil pražské OF aj slovenskú VPN.

Rok 1989 bol pre mňa rokom zvýšenej aktivity. Nebol som, pravda, disident, ale usiloval som sa maximálne využiť priestor, ktorý vytvárala atmosféra zmien v okolitých štátoch, ale aj oficiálne prestavbové deklarácie. Završoval som výskum kádrovej politiky KSČ v kontexte požiadaviek prestavby v rámci širšieho výskumu vzťahu strany a spoločnosti, ktorý viedol môj kolega Pavol Kanis.

Peter Weiss, zakladateľ SDĽ a veľvyslanec SR v ČR.
Peter Weiss, zakladateľ SDĽ a veľvyslanec SR v ČR. Autor: TASR, Vladimír Benko

Na straníckom teoretickom pracovisku – v Ústave marxizmu-leninizmu – sme sa tiež cez pripomienkovanie rôznych koncepčných dokumentov, ktoré sa mali predkladať na rokovanie zjazdu plánovaného na začiatok roku 1990, usilovali o zmenu kurzu strany smerom k skutočnej prestavbe, k zásadným reformám tak spoločnosti, ako aj strany samotnej. Veril som, že situácia v strane sa predsa len zlomí smerom k zásadným zmenám a že naša skupina okolo ústavu sa dostane do politiky tak, ako sa to podarilo v Poľsku mladým mužom, akými boli Aleksander Kwaśniewski a Sławomir Wiatr.

Narastanie rozdielov

Mohli sme sa pritom opierať jednak o systematické sledovanie reforiem v komunistických stranách v ZSSR, Maďarsku a Poľsku, ako aj o poznatky z dostupných analýz a prognóz. Pavol Kanis pripravil aj dva empirické výskumy názorov spoločnosti na komunistickú stranu, vrátane názorov jej členov na jej fungovanie a vnímanie v spoločnosti. Uskutočnili sa na veľkej, trojtisícovej vzorke občanov ČSSR. Prvý v roku 1988 a druhý o rok neskôr.

Výsledky z júna 1989, ktoré dostalo k dispozícii i vedenie KSČ a KSS, ukazovali skokový nárast krízy v strane i v jej akceptovaní spoločnosťou. Napríklad kým v roku 1988 by do strany znovu vstúpilo 68 percent členov a nevstúpilo 16 percent, v roku 1989 by už znovu vstúpilo iba 46 percent a nevstúpilo 29 percent. V roku 1989 až 66 percent nestraníkov odpovedalo, že by nevstúpilo do KSČ a 28 percent odpovedalo neviem. Len 6 percent javilo o prípadný vstup záujem, pričom najhoršia situácia bola medzi robotníkmi, v mene ktorých KSČ vystupovala. Až 68 percent respondentov si myslelo, že do KSČ sa vstupuje nie z presvedčenia, ale kvôli výhodám alebo z donútenia okolnosťami. Silno pokleslo akceptovanie realizácie vedúcej úlohy strany. V roku 1986 ju 58 percent občanov pokladalo za správnu, ale v prvom polroku 1989 ju 49 percent pokladalo za zlú.

Najčastejšie uvádzanými dôvodmi boli privilégiá členov KSČ, nedemokratické riadenie spoločnosti, chyby v riadení, rozpor slov a činov, zlá sociálnoekonomická situácia v ČSSR. Až 33 percent respondentov si myslelo, že KSČ presadzuje len záujmy určitej časti svojich členov. Výskumy ukazovali dve hlavné tendencie. Prvou bolo rastúce odcudzovanie sa KSČ občanom. Spájalo sa s narastajúcou vnútornou emigráciou jej členov, ktorí sa za stranu buď hanbili, alebo prestávali vidieť zmysel politicky sa angažovať za vedenie, ktoré prestavbu a demokratizáciu kamuflovalo. Druhou bolo narastanie rozdielov v akceptovaní vedúcej úlohy strany v ČSR a SSR. KSČ, ktorá v roku 1946 zvíťazila v Čechách a na Morave so ziskom 46 percent, mala na konci 80. rokov oveľa horšiu pozíciu v ČSR než na Slovensku, kde získala iba 30 percent. Osobitne silný odpor voči KSČ panoval v Prahe.

S výsledkami toho výskumu som vystupoval na straníckych schôdzach mestskej organizácie výtvarníkov, slovenskej televízie a ministerstva poľnohospodárstva a dôvodil, že strana potrebuje zásadnú zmenu politiky a vnútorné reformy. Jednou reakciou na moje vystúpenia bola radosť, že sa pravdivo pomenúvajú problémy a že v strane sú ľudia, ktorí chcú presadiť podobné zmeny, aké už urobili strany v Poľsku a Maďarsku. Očakávanie zlomového zjazdu sa však čoskoro ukázalo ako iluzórne. Druhou, menšinovou reakciou bolo prekvapenie, že rozprávam veci, ktoré úplne popierajú dovtedajšie oficiálne stanoviská. Keďže som však bol človek z ÚML ÚV KSS, boli dogmaticky zmýšľajúci členovia v týchto organizáciách na rozpakoch a netrúfali si vystúpiť proti mne.

Zlyhávanie KSČ

O tieto poznatky sa opierala aj moja intenzívna publicistická a prednášková činnosť. V apríli som ponúkol týždenníku Nové slovo sociálnu reportáž o zlých podmienkach vyučovania a starostlivosti o deti v Petržalke pod názvom Sídliskové deti. Konzultoval som ju s rodičmi v škole, kam chodili moje deti. Po zapracovaní pripomienok sme ju podpísali ako Školský výbor ZRPŠ na ZŠ Jakubovského 61. Šéfredaktor NS Emil Polák si vtedy zapísal do denníka, že keď ju uverejnia, budú mať čo robiť, aby dýchali.

Môj vtedajší názor na situáciu vystihujú aj Živé slová z 25. septembra 1989 v Slovenskom rozhlase. O. i. som v nich o kádrovej politike strany povedal, že sa nevyužíva dostatočne ľudský potenciál, že poklesol záujem o zvyšovanie kvalifikácie a zastávanie vedúcich funkcií, oslabila sa pracovná i občianska disciplína, objavili sa symptómy privatizácie života, bujnenia egoizmu, straty sociálnej solidarity. Konštatoval som, že pracovná kariéra je stále častejšie založená na protekcii, príslušnosti k rôznym klikám a politickej pseudoangažova­nosti, namiesto usilovného vzdelávania a zvyšovania vlastnej kvalifikácie.

Upozornil som, že sa znížili nároky na intelektuálnu a mravnú úroveň výkonu spoločensky závažných povolaní, že patologická stabilita kádrov narušila prirodzenú nadväznosť generácií a vzala celým generáciám šance na plné profesionálne uplatnenie. Táto na tú dobu tvrdá a úprimná kritika podstaty zlyhania KSČ, ktorá zaznela vo veľmi sledovanej relácii, mala veľký ohlas. Pri jednom stretnutí som sa vtedajšieho zástupcu šéfredaktora spravodajstva a publicistiky v Čs. televízii v Bratislave Ivana Farského pýtal: Keď už nielen na obrazovke rakúskej Ö2, ale v ústrednej sovietskej televízii dávajú večerné debaty s viacerými účastníkmi s otvoreným koncom, kedy to konečne urobíte aj vy? Doobeda 24. novembra mi zavolal a povedal mi, že bude taká relácia, po akej som vždy volal, aby som teda prišiel. A že hlavným predmetom diskusie bude vyhlásenie generálneho štrajku. S kým presne tam budem diskutovať, som nevedel. Akurát že tam budú nejakí riaditelia štátnych podnikov. Ako barličku do debaty som si doma pripravil vyjadrenia Michaila Gorbačova k štrajku, ktorý nedávno prebehol v Sovietskom zväze.

V ústave mi niekto povedal, že do diskusie nemám ísť, lebo vyzerám veľmi unavený. Pre mňa to však vtedy bola otázka akejsi zbojníckej cti – veď som žiadal otvorenú debatu o dôležitých otázkach a keď konečne bude, tak sa nepatrí pozvanie odmietnuť. Samozrejme, tým, že ma moderátor uviedol ako vedeckého tajomníka Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS, vyznelo to tak, že tam zastupujem stranu.

Asi z toho sa zrodili chýry, že ma tam poslalo neschopné vedenie strany ako mladého rozhľadeného človeka. Nič nie je vzdialenejšie od pravdy. Nikto ma tam neposlal, bol som tam iba sám za seba. Aj o tom, čo som v dialógu povedal, sa šírili rôzne interpretácie. Takmer pri každom výročí Novembra sa našli novinári, aj takí, ktorí ten dialóg nevideli, tvrdiaci, že som obhajoval vedúcu úlohu strany. Takže presne zacitujem, čo som povedal. Na požiadavku Milana Kňažka zrušiť vedúcu úlohu strany som reagoval takto: „Pán Kňažko, vy ste povedali tú veľmi… vážnu vec, s ktorou nemôžem nesúhlasiť, ako výskumník, ktorý má o tom presné informácie. Naozaj, došlo tu k veľkému poklesu dôvery spoločnosti v stranu. A je samozrejmé, že tá dôvera v určitý politický subjekt nemôže sa odvodzovať od toho, či má svoje postavenie politické zapísané v ústave alebo nemá zapísané. Každá politická sila si ho jednoducho… musí vybojovať.“ Nasledoval záber na Milana Kňažka, ktorý sa na moment tváril dosť prekvapene a prikyvoval.

Povedal som tiež, že „ak je oprávnená kritika na určité javy, by som povedal vo vyššej politike, tak treba, aby ste vedeli aj to, že tie široké členské masy strany tiež boli týmito problémami znepokojené, a dávno boli znepokojené. Signalizovali tieto problémy. Signalizovala to veda, stranícke teoretické inštitúcie v spolupráci s akademickými inštitúciami. Žiaľ, tieto signály sa nebrali dostatočne vážne, respektíve nerobili sa adekvátne kroky na základe týchto signálov“. Volal som po uskutočnení hlbokých politických a ekonomických reforiem a po dohode všetkých sociálnopolitických síl, ktoré stoja na báze ústavy, aby sme spoločnosť dali do poriadku.

Dve prvenstvá

Je málo známe, že po tom, čo riaditeľ bratislavskej televízie Jaroslav Hlinický, osvietený človek a veľmi schopný manažér, dal Slovensku prvenstvo v tých dramatických časoch umožnením otvoreného televízneho dialógu v Bratislave, ďalším slovenským prvenstvom bolo to, že ÚV KSS akceptoval požiadavku vzdať sa vedúcej úlohy strany. Na svojom zasadnutí 26. – 27. novembra 1989 schválil túto formuláciu Viliama Plevzu: „Nedeklarovať vedúcu úlohu strany v ústave ani inak, ale uskutočňovať ju v zápase za záujmy ľudu…“ Slovensko tak predbehlo v tejto zásadnej otázke Česko a prekvapilo pražské OF aj slovenskú VPN.

Predsedníctvo a sekretariát boli rozpustené a vytvoril sa Akčný výbor KSS. Jeho úlohou bolo pripraviť mimoriadny zjazd KSS. Ja osobne som ho vnímal ako príležitosť na reštart strany. Členmi AV sa stalo viacero pracovníkov nášho ústavu – V. Plevza, J. Kiss, P. Kanis, H. Ďurkovič, P. Weiss. Členom AV, do ktorého bolo zvolených 24 členov, bol aj budúci predseda „vlády národného porozumenia“ Milan Čič. Tento mimoriadny orgán KSS bol jedným z účastníkov rokovaní s VPN o formovaní nového vedenia SNR a vlády národného porozumenia.

Byť pri tom

24. november 1989 teda vstúpil do môjho občianskeho i súkromného života zásadným spôsobom. Do občianskeho tým, že som bol účastníkom prvého ostro sledovaného dialógu za účasti opozície bez akejkoľvek dopredu dohodnutej réžie. Do súkromného tým, že ma nečakane vrhol do víru politiky a od základu zmenil spôsob, akým som dovtedy pracoval a existoval aj s mojou celou rodinou. Zo dňa na deň som sa stal verejne známou osobou so všetkými dôsledkami. Krátkodobými i dlhodobými. Bez toho, aby som to zamýšľal a nejako sa na to vedome pripravoval, stal som sa politikom. Na dlhých 13 rokov, počas ktorých sa udiali mnohé historické zlomy. Dostal som príležitosť spolu s priateľmi podobného zmýšľania vytvoriť z reformne uvažujúcich komunistov stranu sociálnodemokra­tického typu. Na protest voči našej transformácii na Stranu demokratickej ľavice vznikli až dve komunistické strany – Zväz komunistov Slovenska a obnovená KSS, ktoré vo voľbách 1992 neuspeli.

Dostal som príležitosť „byť pri tom“ v čase významných politických rozhodnutí, v rôznej miere ich ovplyvňovať a niesť za ne spoluzodpovednosť. Mohol som niekoľkokrát precestovať celú moju vlasť a spoznať aj také jej kúty a takých jej ľudí, ku ktorým by som sa inak ako bratislavský akademik nikdy v živote nedostal. To bolo napriek všetkým zložitostiam, ktoré priniesla moja príslušnosť k „politickej elite“, obrovským privilégiom a obohatením života. Napriek tomu, že zároveň som stratil súkromie. Svoju účasť na prvom demokratickom dialógu som však nikdy neoľutoval.

November '89 na Slovensku

  • 16. novembra – pochod bratislavských vysokoškolákov k budove ministerstva školstva. Žiadajú začať dialóg o problémoch vzdelávania.
  • 19. novembra – v bratislavskej Umeleckej besede sa koná zhromaždenie asi 500 účastníkov k udalostiam v Prahe, kde polícia brutálne zakročila proti študentom. Vzniká jadro budúcej Verejnosti proti násiliu.
  • 22. novembra – pred Justičným palácom v Bratislave sa stretlo asi 15-tisíc ľudí, ktorí požadujú prepustenie Jána Čarnogurského a väznených disidentov. Na Námestí SNP sa koná prvý z pamätných mítingov za účasti asi 100-tisíc ľudí.
  • 23. novembra – politické vedenie Slovenskej socialistickej republiky odsudzuje masové demonštrácie ako „priestor na pôsobenie protisocialis­tických síl, ktoré zneužívajú aj mladých ľudí“. Odpoveďou je ďalší 100-tisícový míting . VPN požaduje voľný vstup do médií.
  • 24. novembra – v nočných hodinách vysiela Slovenská televízia naživo prvé Štúdio dialóg s účasťou predstaviteľov VPN, študentského hnutia a ďalších politických síl.
  • 27. novembra – presne napoludnie sa na území Československa začína manifestačný generálny štrajk.
  • 29. novembra – Federálne zhromaždenie ČSSR ruší ústavný článok o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a o monopolnom postavení marxizmu-leninizmu vo výchove a vzdelávaní.
  • 30. novembra – odstúpilo staré vedenie SNR, jej novým predsedom sa stal Rudolf Schuster. Personálnymi zmenami prešla aj vláda SSR a vedenie KSS.
O životnej úrovni v roku 1989 a dnes hovorí analytička Poštovej banky Jana Glasová.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Novembrová revolúcia #KSČ #generálny štrajk #17. november 1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku