Prečo sa Slovinsku podarilo, čo nám nie?

25.11.2019 15:00

Slovinsko malo v roku vyhlásenia svojej nezávislosti (jún 1991) už vybudované základy trhovej ekonomiky, i keď to bola tzv. socialistická trhová ekonomika. Po druhé, prvá vláda, ktorá vzišla z prvých demokratických volieb, bola vládou širokej koalície nazvanej DEMOS (Demokratická opozícia Slovinska), ktorej súčasťou boli sociálni demokrati, kresťanskí demokrati, liberáli, agrárnici a zelení. Ministrom hospodárstva a neskôr podpredsedom vlády pre hospodársku politiku sa stal Jože Mencinger, v tom čase sociálny demokrat, ekonóm kalibru, akého sme v ČSFR nemali.

Slovinská vláda sa postavila za gradualistickú transformáciu a vychádzajúc zo svojej histórie presadzovala zamestnanecké vlastníctvo a ponechanie významného podielu štátneho vlastníctva v priemysle a v infraštruktúre, podporu domácemu podnikateľskému sektoru na úkor zahraničných investorov a rozhodla sa zachovať vysoké sociálne výdavky či výdavky na zdravie. Slovinsko vychádzalo z tradície konsenzuálneho prístupu k reformným politikám a z potreby udržať sociálny zmier. V krajine sa podarilo postupne stabilizovať ceny (inflácia na konci roka 1989 dosahovala 1306 percenta) a rozpočet, každoročne zvyšovať reálnu mzdu a v krátkom čase (v polovici roka 1996) dosiahnuť úroveň HDP spred roka 1989.

Slovinská vláda sa rozhodla zachovať vysoké sociálne výdavky a výdavky na zdravie.

Dovoliť si však presadiť svoju predstavu transformácie a odmietnuť transformačný blueprint Medzinárodného menového fondu mohlo Slovinsko predovšetkým preto, že nebolo odkázané na získavanie úverov z MMF. Slovinsko bolo najbohatšou republikou Juhoslávie, „oknom“ Juhoslávie na Západ a po rozpade federácie sa prevažná časť jeho exportu presmerovala na západné a stredoeurópske trhy. Znamenalo to, že štát dokázal generovať dostatok devízových zdrojov a zakrátko devízové rezervy Slovinska dosahovali bezpečnú hranicu vyjadrenú 4,5– mesačnou hodnotou dovozu. (Podľa Slovenia Economic Transformation and EU Accession, The World Bank, March 1999.)

Východiskové podmienky v Československu po roku 1989 neboli identické so slovinskými, i keď neboli také zlé, ako sa neraz tvrdí. Federálna vláda sa rozhodla doplniť svoje devízové rezervy úvermi z MMF a Svetovej banky. Akútnosť tohto kroku bola ešte väčšia po rozpade federácie pre Slovensko, ktoré zdedilo po federácii iba okolo 300 miliónov USD. Toto množstvo ani zďaleka nepokrývalo potreby slovenského hospodárstva závislého od dovozu.

Podmienkou získania úverov z obidvoch týchto inštitúcií (napríklad tzv. pohotovostného úveru od MMF alebo úveru SAL od SB) bolo splniť ich podmienky. V kocke ich tzv. conditionality obsahovala transformačný scenár vychádzajúci z Washingtonského konsenzu. Československo už v januári 1991 získalo prvý pohotovostný úver (stand-by arrangement).

Súčasťou žiadosti o poskytnutie úveru, ktorú schválilo Predsedníctvo vlády ČSFR dňa 13. decembra 1990 uznesením č. 76, bolo Memorandum o ekonomickej politike ČSFR. Memorandum obsahovalo záväzok vlády, že v stanovených termínoch budú prijaté opatrenia v liberalizácii cien a zahraničného obchodu; vnútorná konvertibilita čs. koruny; záväzok, že vláda dosiahne prebytok v „štátnorozpočtovej sústave ČSFR“ napríklad opatreniami v daňovej politike, znížením dotácií pre poľnohospodárstvo a podnikovú sféru a pod. Vláda sa ďalej zaviazala, že bude uplatňovať reštriktívnu menovú a úverovú politiku, upevní finančnú disciplínu podnikovej sféry a pod. Základom Memoranda o ekonomickej politike bol už známy transformačný blueprint, ktorý sa zvykne označovať ako Klausova reforma.

Po rozdelení ČSFR boli slovenské vlády nútené požiadať o finančnú pomoc obidve medzinárodné finančné inštitúcie ešte niekoľkokrát, hoci o pohotovostný úver od MMF už iba v roku 1994 počas vlády Jozefa Moravčíka.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Slovinsko #ekonomická transformácia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku