Prvýkrát bol termín trvalo udržateľný rozvoj definovaný na medzinárodnej úrovni v roku 1980 v Stratégii na ochranu sveta vypracovanej Medzinárodným zväzom pre ochranu prírody v spolupráci s Environmentálnym programom OSN. Nasledovala slávna Bruntlandovej správa v roku 1987, ktorej definícia udržateľného rozvoja sa používa dodnes (World Commission on Environment and Development 1987) a v roku 1992 sa konal Samit Zeme OSN v Riu, ktorý bol základom pre vznik Kyótskeho protokolu o emisiách oxidu uhličitého.
Tento krátky historický exkurz nám hovorí jednu vec. Trvalo udržateľný rozvoj je tu s nami na najvyššej úrovni už 40 rokov. Za tie štyri dekády pokračovalo bezprecedentné ničenie prírody. Ako je to možné a ako súvisí udržateľný rozvoj s vodným hospodárstvom a so zvyšovaním jeho účinnosti?
V tejto krátkej analýze najprv predstavím definíciu a význam pojmu udržateľný rozvoj, jeho dominantnú interpretáciu dnes, následne jeho neuskutočniteľnosť a spojitosť s vodným hospodárstvom, aby som na konci odpovedal na otázku položenú v úvode.
Definícia a význam TUR
Začnime definíciou TUR. Je to rozvoj, ktorý uspokojuje základné potreby súčasných i budúcich generácií. Variácie na túto definíciu nájdete v národnej i medzinárodnej legislatíve.
Jedna vec však je definícia nejakého pojmu a celkom iná je jeho význam. Čo nám ukazuje diskusia okolo udržateľného rozvoja, že tento pojem znamená? Kľúčový je tu pojem rozvoj, ktorý dominuje prívlastku udržateľný. Rozvoj pritom môže znamenať prakticky čokoľvek. Je synonymom civilizovanosti, rozvíjania sa rastlín, ale aj detí, jednotlivcov aj celých spoločností. Môže znamenať výstavbu nemocníc alebo škôl, ale aj diaľnic alebo priehrad, úspory v štátnom rozpočte, rovnako ako aj navýšený schodok. Jeho podstatou je jeho neuchopiteľnosť a kľúčová je potom konotácia, ktorú obsahuje. Je akýmsi prázdnym plus, ktoré posväcuje všetko, čo označuje.
Ak pojem rozvoj neoznačuje spoločnosti vlastný neriadený vývoj, ale označuje intencionálnu snahu spoločnosť rozvíjať, teda nejako konkrétne konať, dá sa za základ rozvoja považovať hospodársky rast. Ten je predpokladom akejkoľvek ďalšej nadstavby v podobe „zlepšovania životnej úrovne a blahobytu,“ aby som citoval definíciu udržateľného rozvoja z Európskeho parlamentu. Napríklad ôsmy cieľ v Cieľoch udržateľného rozvoja Agendy 2030 OSN, ku ktorým sa hlási takmer celý svet, predpokladá trvalý a trvalo udržateľný hospodársky rast.
Preto sa v tejto chvíli dá trvalo udržateľnému rozvoju rozumieť ako hospodárskemu rastu, ktorý môže trvať donekonečna. Udržateľnosť sa potom netýka v prvom rade prírody, týka sa toho, ako žijeme – konštantného rastu. To je to, čo má byť udržiavané. Podstatné meno rozvoj dominuje a protirečí prídavnému menu udržateľný. Udržateľný rozvoj je oxymoron.
Tzv. zelený rast
Kde sa v myslení o životnom prostredí trvalo udržateľný rozvoj nachádza? Najradikálnejším prístupom je niekedy ezoterická hlbinná ekológia, ktorá môže až odmietať výdobytky modernity. Silnú udržateľnosť obsahuje aj komunálny ekocentrizmus usilujúci sa o decentralizáciu spoločnosti, miestnu výrobu aj spotrebu a celkovú štrukturálnu zmenu hospodárstva.
Na opačnej strane je silný technooptimizmus, teda viera v technológie a trh, do ktorého netreba zasahovať. Ekologické problémy sa v tomto prístupe vyriešia samy, z klimatickej krízy jednoducho vyrastieme a nedostatky trh vyrieši napríklad nahradzovaním dochádzajúcich zdrojov.
Podstatné meno rozvoj dominuje a protirečí prídavnému menu udržateľný. Udržateľný rozvoj je oxymoron.Tomáš Profant
Menej silná viera v technológie v rámci prístupu ekologickej modernizácie predpokladá vládnu reguláciu, reformu inštitúcií, technologický pokrok a najmä tzv. zelený rast. Práve ten je kľúčovým prvkom rozporu v otázke udržateľného rozvoja.
Rast a udržateľnosť
Najjasnejšie to vidno na príklade emisií oxidu uhličitého – ich množstvo v atmosfére sa má oddeliť od rozsahu hospodárstva. Napriek ekonomickému rastu má dochádzať k poklesu emisií. Štúdia za štúdiou nám však ukazuje, že niečo také nie je dlhodobo možné (Hickel – Kallis 2019; Parrique et al. 2019).
Podobne je to v prípade vody. Hoci spotreba vody rastie pomalšie ako hospodárstvo, k rastu poväčšine naďalej dochádza (UNEP 2015). Ak aj spotreba vody poklesne na jednom mieste, napríklad v bohatých krajinách, prostredníctvom obchodu môže dôjsť k jej nárastu na inom mieste. Ide o tzv. virtuálnu vodu. Produkcia 1 kg hovädzieho mäsa spotrebuje 15 000 litrov vody. Pôvod tejto spotreby sa však nachádza na pôvodnom mieste.
A hoci napríklad v Austrálii alebo Kalifornii došlo k absolútnemu oddeleniu spotreby vody od hospodárskeho rastu, spotreba vody v týchto štátoch je naďalej neudržateľná (AghaKouchak et al. 2015; Parrique et al. 2019). Ako je možné, že vyššia efektívnosť nemá pozitívny dosah na spotrebu vody? Tento problém vysvetľuje tzv. odrazový efekt.
Odrazový efekt
Tzv. priamy odrazový efekt predpokladá nárast použitia toho istého zdroja po zvýšení efektívnosti. Ak auto spotrebuje menej litrov na sto kilometrov, vodič môže začať jazdiť viac za tú istú cenu miesto zníženia spotreby. Ak sa zateplia domy, ľudia si môžu zvýšiť pohodlie vyššou teplotou, ale neušetria.
V prípade vody výskum ukazuje niečo podobné. Efektívnejšie využívanie vody nemusí viesť k jej nižšej spotrebe, ale naopak k vyššej. Napríklad v Kansase posun k modernejšiemu zavlažovaciemu systému viedol k nárastu spotreby vody na pôvodnej ploche ako aj k zavlažovaniu nových plôch (Pfeiffer – Lin 2014). K podobným záverom pre Blízky východ a Severnú Afriku dochádza správa Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo OSN (Perry 2017).
V čínskom textilnom priemysle došlo k poklesu spotreby vody napriek rastu priemyselnej produkcie počas rokov, v ktorých vláda prijala zákony usilujúce sa o využitie pokročilejších technológií, napr. Vodný zákon z roku 2002, alebo Zákon na zamedzenie a kontrolu vodného znečistenia z roku 2008, či tzv. Názor ministerstva priemyslu na ďalšie posilňovanie šetrenia s priemyselnou vodou v roku 2011. Zastaraný spôsob výroby bol jednoducho nahradený modernejším, avšak po poklese vždy nasledoval rast spôsobený rastom množstva výroby.
V priemyselnej aglomerácii zrodu čínskej priemyselnej revolúcie Tianjin došlo počas rokov 2005 – 2010 k poklesu spotreby vody napriek rastu, avšak následne spotreba začala opäť rásť. Hlavným dôvodom bol zníženie podielu primárneho sektoru (ťažby).
Odrazový efekt sa dá merať aj na úrovni celej ekonomiky. Model španielskej ekonomiky ukazuje, že zvýšenie účinnosti vodného hospodárstva o 50 percent by nielenže neviedlo k zníženiu spotreby, ale naopak, spotreba by bola ešte o niečo vyššia než pred modernizáciou (Freire-González 2019).
Odporúčaním čínskych akademikov, usilujúcich sa o ochranu vody, je orientácia na sektor služieb. Lenže to znamená len presun špinavého priemyslu.
Ďalším navrhovaným riešením sú štátom definované limity na používanie vody, prípadne trh s vodnými povolenkami, podobne ako v prípade trhu s emisnými povolenkami alebo dane na vodu. Skúsenosť s obchodovaním s emisiami nám ukazuje, že emisie zatiaľ rastú a tam, kde klesajú, je ich pokles nedostatočný. Podobne je to s vodou. Regulácia v austrálskej Murray-Darling panve nestačí a štátu sa nedarí napĺňať ani len nedostatočné ciele, ktoré si stanovil (Cossier et al. 2017; Pittock 2019).
Všeobecným problémom je rozsah drancovania prírody – teda rozvoja po dekádach hlásenia sa k udržateľnému rozvoju. Podľa Správy konzultačnej organizácie Trucost (Pravdivé náklady) pre Program životného prostredia OSN by žiaden z dvadsiatich ekonomických sektorov, ktoré najviac znečisťujú životné prostredie, nebol ziskový, ak by mal do svojich nákladov zahrnúť znečistenie životného prostredia, ktoré spôsobuje (Trucost 2013).
Záver
Ak teda platí, že vyššia efektívnosť vo využívaní vody je nasledovaná vyššou spotrebou vody a nie naopak a že v prípade hospodárskeho rastu rastie spotreba vody, čo to znamená pre snahy o zvyšovanie efektivity? Ako súvisí zvyšovanie účinnosti vo vodnom hospodárstve s udržateľnosťou? V systéme neustáleho hospodárskeho rastu a neustáleho rastu spotreby vyššia efektívnosť nemôže viesť k udržateľnej spotrebe. Môže viesť prinajlepšom k predĺženiu obdobia neudržateľnej spotreby. Udržateľný rozvoj ostáva v kontexte hospodárskeho rastu oxymoronom. V kontexte hospodárstva, ktorého cieľom nie je trvalý rast, môže zvyšovanie účinnosti viesť aj k ekologickej udržateľnosti tak, ako ju definuje Bruntlandovej komisia. <PE>
Tomáš Profant (1983)
Foto: Andrej Barát, Pravda
Doktorát z politológie získal na Univerzite v Kasseli. Je výskumným pracovníkom v Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe a ako odborný asistent pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Je členom redakcie kultúrno-spoločenského blogu Pole. Medzi jeho odborné záujmy patrí medzinárodná politická ekonómia, rozvojová spolupráca a postkoloniálna teória. Je autorom knihy New Donors on the Postcolonial Crossroads: Eastern Europe and Western Aid (Noví donori na postkoloniálnej križovatke: východná Európa a západná pomoc), ktorá v marci 2019 vyšla vo vydavateľstve London and New York, Routledge.