Sneh sa topí, predsavzatia sa vyparujú

Kedysi dávno dostala som od Olega Pastiera básničku.

01.01.2020 06:00
debata (8)

Spoza zelenej brány zelený deň a nad ním absintový tieň modlí sa, aby už!
ale nie hneď! času dosť, hovorí sa, ale nekoná.
čakal som vietor a prišla búrka,
otvorilo sa to a potom spŕchlo cupotavo v úzkej uličke.
ako na severných stranách unikajúceho svetla
všetci máme mnoho strán a uhlov
ako do neba volajúci.

Pieter Bruegel st.:Lovci na snehu (Zima). Foto: REPROFOTO: WIKIPEDIA / Kunsthistorisches Museum Wien / Web Gallery of Art
Pieter Bruegel st.:Lovci na snehu (Zima). Pieter Bruegel st.:Lovci na snehu (Zima).

Najradšej zo všetkého mám sneh. Keď padá, prestane ma všetko bolieť. Rodina koncom roka: sedíme v izbe, a je nás mnoho, no niekde možno padá sneh, ako obväzy, fáčuje krajinu, a ja sama ako Gagarin pozerám jedným smutným okom na ulicu a je mi ľúto, že nie som tam, kde sneží, že mi nie je zima ani biela, že som takmer vždy, ba v poslednom čase takmer stále s ľuďmi, s ktorými si vôbec nerozumiem, že ma mykajú za rukávy moje už veľké deti a potom vojdem do kúpeľne, v tej je zima, lebo sa v nej nekúri, je tam zahmlené zrkadlo a na zemi je v hrncoch jedlo, no ja tam vojdem, sama so sebou, opriem si hlavicu makovicu o stenu a studením si čelo.

Vidím v televízii Tatry a každý lyžiar som tam ja… Je mi ľúto, že nemám lyže, pozerám na ten sneh a je mi hej a hej a hej… Keď spadnem, hneď sa mi zdá, že som si to zaslúžila, že ma ktosi zhodil. Je mi smutnisko, psisko deprinisko sa na mňa zavesisko, ako kabátisko… Hnusnisko svetisko…

Celé je to nejako „na kočku“ s tým snehom, napadlo mi takto koncom roka, že či sme to takto chceli, ja nie!, čo sme chceli, a či sa vlastne celý ten svet nepotápa ako loď. Potápa! Navyše mi napadlo, že sa cítim ako tá slovenská odstavená VÉ jednotka, aj mňa svet odstavuje na vedľajšiu koľaj.

Dávno po dvanástej

Keby som mohla napísať Ježiškovi, želala by som si sneh. Uvedomila som si, ako veľmi sa mi za snehom cnie, vidiac, koľko ho kde napadalo na fotografiách na sociálnej sieti. Počúvajúc predpovede, v najbližšom čase nám tu „na dolniakoch“ ani nehrozí. Aj preto sa vždy usmejem, keď nahlas vyslovím pred kamarátmi, ako veľmi by som sa potešila snehu, ako niektorých moje želanie rozčúli. Čo? Sneh? Nech padá iba v Tatrách! Zápchy, zlé cesty, žiadne odhŕňače, ráno vyhrabávať auto, nemať ho kde zaparkovať, daj pokoj so snehom! Nešoférujem, ale celkom rada by som spod snehu vyhrabávala auto! Rada by som si ho poovoniavala, vyváľala sa v ňom, najedla sa ho, postavila s malou snehuliaka v záhrade, rada by som bežala vo fujavici na autobus a bála sa, či sa poobede dostanem domov. Mám rada tlmené zvuky miest, keď padá sneh. Mám rada odhŕňače aj odhŕňačov, zvuk lopaty drhnúcej o chodník, soľ na topánkach, mráz za nechtami, kopy snehu pri cestách, bielu na poliach…

Aj televízne predpovedačky počasia sa vycierajú a tešia, že máme takéto „krásne slnečné dni“. Aj ony by nemali kde zaparkovať a keby vyhrabávali svoje „tátoše“ spod snehu, fúkalo by im pod minisukne. A medvede vraj nie a nie zaspať, behajú po lesoch, dokonca po turistických chodníkoch (!). A diviaky – tie sú už vraj úplne trafené: vstupujú na cudzie pozemky akoby sa nechumelilo a správajú sa, akoby im to tam všetko patrilo.

V Paríži sa debatuje o klimatických zmenách. Je dávno po dvanástej, a na to, aby to človek zistil, nemusí byť žiaden odborník. Svet nám pod nohami aj pred očami robí kotrmelce. Celkom si viem predstaviť, ako raz bude moja dcéra svojim deťom ukazovať v knižke to biele a hovoriť o snehu, ako im ukáže toho, čo zožral Červenú čiapočku, ale iba v rozprávke, inak bol neškodný, ale aj tak sme im všetkým vykrútili krky.

Najdojímavejšie sú tie naťahovačky o číslach. Ochranári klamú, že medveďov a vlkov je málo, je ich o niečo viac, a preto ich treba zopár skántriť! V Tatrách predsa býva sneh, v Bratislave nech nepadá. Aj stromov je v tých Tatrách dosť, jeden hore – dole!

A ja si myslím, že všetkého je málo! Málo je stromov, vlkov, medveďov aj snehu, a že by sme si všetci zaslúžili! Prežrali sme všetky tri groše. Niet aký požičať ani vrátiť! Dôležité je tu a teraz, a tu a teraz najlepšie vidno v televízii.

Aj Vianoce majú televíznu hlavu a na darčeky sa dávno nesporí. Ak nemáš, požičaj si a začni splácať potom. Ako povedal profesor Valér Mikula, boháči vyťahujú peňaženky, boháčky drahé róby, kabelky a šperky a vydávajú sa na náročnú šnúru po dobročinných recepciách. Keby napadol sneh a všetko aspoň na chvíľu zamaskoval bielou! Pozerala by som sa na obločné sklo ako na televízor.

Som totiž stará škola. Myslím si, že do lesov patria vlci, líšky, medvede aj diviaky, a že v zime môže padať sneh, že dobro nepatrí len k Vianociam a že Ježiško nebýva v banke, dokonca, že zavše nepotrebuje šrajtoflu. A ešte, aj „konce sveta“ sú moderné. Kdesi vo Francúzsku je vraj špeciálny bunker. Keby ste to všetko chceli prežiť.

Iba ja

Musím sa usmievať pod neexistujúce fúzy, keď si predstavím davy ľudí putujúcich niekde na juh Francúzska do bunkra, mrzne mi ten úsmev na tvári, keď si predstavím ich príchod, „zoznamovací večierok“ tých, čo tu zostanú, obsah ich kufrov, ruksakov či kabeliek, ich deti, knižky, ich zásoby a to, s čím mienili po „konci sveta“ začať odznova, a je mi trochu do plaču pri predstave, ako tam niekde sedia, hodujú, zhovárajú sa, modlia, meditujú alebo stvárajú všakovaké ezotericko-mystické kúsky, kým „vonku“ sa odohráva apokalypsa.

Pre mňa, praktizujúcu katolíčku (priznať sa ku viere a katolicizmu dnes vyžaduje dosť veľkú odvahu), ktorá občas nielen nazrie do Biblie, je už samotné spojenie „koniec sveta“ niečo, s čím sa nežartuje. Preto ma fascinuje odvaha falošných predpovedačov toho konca, zriaďovateľov „útulkov“ pre tých, ktorí im uverili a išli si zlámať nohy putujúc do úkrytov na miesta, kde by za normálnych okolností ani „nepáchli“.

Za študentských čias sme po záverečnej v krčme U Michala debatovali na Mierovom námestí o konci sveta so spisovateľom Rudolfom Slobodom. „Boh, Veronka, má takú moc, že by mohol zmenšiť svet len na jeden meter štvorcový, že by tu nezostal nik, iba ja,“ hovoril Rudo a my sme sa smiali. Mrazí ma však pri predstave, že by som tu zostala „iba ja“.

Predstavujem si tých „bunkristov“, a nielenže by som s nimi v tom bunkri nechcela byť, nechcela by som s nimi „budovať nový svet“ ani za svet. Samozrejme, že je smiešne, ak sa topíte, a z okoloidúceho člna vám ktosi podáva ruku, pýtať sa, kto sa v tom člne vezie. Dokonca je to nemorálne a drzé.

Všetko je tu škaredé a nepríjemné, ale krajina je mocná a dostane sa z toho „prúseru“. Veď na „prúsery“ sú naše krajiny zvyknuté. I keď je slabá, aj tak je mocná. Balamutami tu odjakživa ohlupujú ľudí, Pánboh, zdanlivo nad všetkým mávol rukou. Nejestvuje minulosť, nejestvuje história, nejestvuje krajina, nejestvuje tradícia, prítomnosť je hnus a brutálne práve teraz.

Iná spomienka. Zhováram sa so svokrom básnikom (aj básnici akosi v poslednom čase vyšli z módy) Jozefom Mihalkovičom v jeho pracovni: „Veronka, knižka je na odchode, kýva nám na rozlúčku. Uvidíš, že to tak bude. Ja tu už nebudem, ale ty tu budeš a uvidíš,“ vravel mi svokor a ja som sa rozplakala. „Neplač, každý musí zomrieť,“ utešoval ma svokor a ja som mu odpovedala: „Tatko, ja neplačem, že vy tu nebudete, ja plačem preto, lebo tu budem!“ Starý dobrý svet, ako ho poznáme a ako si ho pamätáme, sa nám mení priamo pod nohami. Nič nie je, ako bývalo a z Boha sme si urobili akože „kamoša“, pohoďáka, vadíme sa, kto sa s ním kamaráti viac. Hovorí sa, že ak ho chceš rozveseliť, povedz mu o svojich plánoch. Dvadsiateho prvého decembra sme ho asi pobavili.

Ale inak, nie je tu veľmi veselo. Skoro by sa dalo povedať, že by to chcelo dáku chaplinovku. Možno aj každý deň a možno aj niekoľkokrát. Nový rok. Človek nemusí byť vyznávačom numerológie ani veľkým prognostikom, aby si vedel predstaviť, čo nás čaká. Trochu neoptimisticky do tretice zacitujem aj svojho tatka. Keď som sa ho pred smrťou pýtala, či si myslí, že bude koniec sveta, odpovedal mi: „Verona, koniec sveta nebude, koniec sveta je!“ Môj tato je už zopár rokov v nebi!

Duša piští

Koniec sveta? Stačí Silvester. Psi zalezú pod periny a budú sa triasť. Ráno bude tiché a biele. Nebude čuť vtákov, asi uleteli. Prídu ešte? Susedov kohút odkikiríka Nový rok. Biela by bola fajn, zakryla by špinu aj nedostatky.

Takto slávia koniec roka vo všetkých mestách. Najobľúbenejšou svetovou destináciou je vraj Hongkong. Aj tam trieskajú. Premýšľam, čo by som tam robila.

Prvého večer v správach ukážu New York aj Tokio, ukážu Sydney, ale len ten buchot a ako sa ľudia tešia, že starý rok je v háji a nový sa začal. Na ulici odrátavajú čas, pripíjajú si a smejú sa, akoby sa niečo strašne zlé skončilo, akoby bol koniec vojny. A potom ukážu odtrhnuté prsty. Vždy sa nejaké nájdu. S pyrotechnikou nie sú žarty, aj keď je zábavná. Tým bezprstým sa už taká zábavná asi zdať nebude. Ozaj, a tí, čo sa dožili, starí a osamelí v domovoch, budú vravieť, čo mali na večeru a že pozerali televíziu. Tá je Silvester čo Silvester asi taká zábavná ako pyrotechnika. Vlastne po celý rok. Slovenské seriály ako také nepodarené nekonečné štrúdle. Ešte dobre, že existujú archívy. Mysliac na starú osamelú babičku či dedka, ako pozerajú silvestrovské vysielanie, je mi do plaču aj do smiechu zároveň.

Ozaj, a ešte budú bábätká. Ktože sa to prvý narodil a kde, mamička s vytreštenými očami podá o pôrode správu, nebolelo, bolo to krásne, vediac, že sme prví, a to malé sa bude mrviť v perinke. No vitaj medzi nami! – bude na neho mieriť a usmievať sa novoročná kamera.

Veštkyne aj prognostici či ekonómovia predpovedajú „prúser“. Ten je už dávno a všade. Nikdy som nemala rada klišéovité slovné spojenie vysoko či nízko nastavená latka. Už sa nenosí. To spojenie ani latka. Všetky ich niekto odkopol, niet čo podliezať, preskakovať a ľuďom je to koniec koncov jedno. Padne latka, vláda, euro, granát, petarda, vždy niekde vyštúrame dôvod na radosť. Nebadane z roka na rok sme tuším osprosteli, takže nás nespravodlivosti ani hlúposť nebolia. Ak zabolia, prepneme program. Alebo pôjdeme na fejsbúk.

Pieter Bruegel st.: Pohorie s dedinou. Foto: REPROFOTO: WIKIPEDIA / Kunsthistorisches Museum Wien / Web Gallery of Art
Pieter Bruegel st.: Pohorie s dedinou. Pieter Bruegel st.: Pohorie s dedinou.

Nad strechami domov poletujú vtáky a vo mne duša piští. Očami opatrujem belasú záhradu nado mnou. Nebo akoby bolo obliate jemnou, clivou šedou glazúrou. Zem akoby sa zobúdzala, hoci má spať, zobúdza sa, je taká pórovitá. Hocikedy v noci sa spustí vietor a trasie stromami, čepcuje všetkým, zabŕda do striech, potom vzduch ochladne a naberie úplne novú sviežosť. Zavše sa ukáže slnko, ale tak, že všetko zružovie. Zo strechy všeličo kvapká aj keď neprší. Keď trochu primrzne, rozvonia sa hmla a vzduch je trochu presýtený dymom, akoby ho niekto zaúdil.

V zimných dňoch akoby miestne dôverne známe vône ustúpili a nové vône prinášali akési nedozerné a neznáme diaľky.

Keď sa vráti a zaduje severný vietor, zostrí a priškrtí vône. Z celej záhrady sa stanú akési uzimené trasúce sa kulisy.

A vietor z juhu podonáša miliardy všelijakých vôní a nenápadných vôničiek a dni sú ako maľované. V opadaných stromoch hojdá vietor prázdne vtáčie hniezda ako kolísky. Mocem sa po dvore, sama sebe pod nohami, ako tieň dákeho obrieho pochodujúceho stromu.

Tu som doma, na dvore plnom vtáčieho štebotania, v záhrade, čo sa na jar aj každé ráno zobúdza celkom po svojom, v mestečku pod Kúgľom, čo si pri sviatkoch oblieka nové omietky. Za humnami som ako na návšteve, všetky stromy a vtáky sa mi privrávajú. Nie všetky vedia spievať. Vrany a sojky nevedia. Škovránok vie, nahlas a dlho, keď letí do neba po teplo. Niektoré vedia napodobniť zvuky v okolí. Lýrochvosty, škorec posvätný aj trsteniarik spevavý. Spievajú páni, volajúc – príď sa pozrieť, ako je tu pekne, a nehovor, že nám spolu dobre nebude. Spevák je obyčajne ukrytý v kroví. Samička priletí, najskôr si všetko poobzerá. Väčšina spevavcov sa vyliahne a pozná svoju pesničku. Neskôr, ako rastie a počúva dospelých okolo seba, zdokonaľuje ju a cibrí. To počúvanie vedie k vzniku akéhosi vtáčieho regionálneho nárečia.

Som v moci počasia viac ako kedykoľvek predtým, hádam to bude vekom. Vediem si palubný denník, podobný by si asi viedli vtáky, keby mali pierka na písanie. Znovu sa ochladilo. Záhrada a stromy bez lístia pripomínajú cintorín. Svokra mi vravela, že boli zimy, že vtáky mrzli v povetrí a padali mŕtve na zem.

Nič netrvá večne

Tento rok toho snehu nejako nebolo, úroda bielej a studenej na poliach býva slabá, takmer nijaká, akoby kde-tu ktosi kydol kaše, v Tatrách potom buntošia medvede a sú nevyspaté a agresívne, kto by nebol, pravda, keď sa nevychrápe?, ale ešte stále o tom som nechcela hovoriť, len o tom, ako mi chýba biela, snehová biela, chýba mi ako Maruškinej zlej macoche a Holene chýbali voňavé fialky a jahody uprostred zimy, len nemám koho po sneh poslať, aj sama by som koniec koncov šla, neobzerajúc sa naľavo ani napravo, prosiť o sneh do záhrady, na kopce pre decká, nešibe mi, len mi čoraz viac chýba sneh a chcem o tom povedať ešte skôr, ako sa niekde v meste prilepím do roztápajúceho sa asfaltu.

Roztápa sa severný pól, topí sa ľadovec, obrovské kryhy plávajú a strašidelne hundrú, hnevá sa to tam na nás, už tam vraj aj zakázali ľuďom chodiť, len prieskumníci môžu, ale ich počet tiež narastá závratným tempom a ich názory sa rôznia ako prestížne univerzity, ktoré vyštudovali, a tak ich tam o chvíľu bude ako hadov, samý prieskumník, postavia si tam obchody a benzínové pumpy a domčeky a športové areály, lebo aj prieskumníci chcú žiť a keď majú deti, tak si tam postavia aj školy a ihriská a pre ženy nákupné centrá, knižnice, nemocnice. A budú to tam v pohodlí vlastných domovov skúmať, že prečo sa to tam topí, prečo je tam čoraz menej zvierat, navštevovať sa medzi sebou a škriepiť sa, čo by sa akože malo robiť.

Podobné je to v dažďových pralesoch, aj tam je to samý horský robotník alebo prieskumník a ochranár… Aj cestu im už postavili, aby sa ľahšie dostali dnu, do tých pralesov a ľahšie potom zachraňovali zvyšky civilizácií, ktoré zatiaľ odolávajú volaniu nášho „vyspelého“ sveta, chorobám a divým šelmám, ale tie sú vraj na tom podobne ako ľadovce, a tak keď chvíľu počkáme, budeme môcť po tých dažďových pralesoch rajzovať aj na bicykloch a žiaden had nám nespadne za krk, ani nás do zadku nepohryzie nijaká šelma, ba ani nezmokneme, čo by bol úplný otras, lebo keď už človek ide na výlet a hoci aj do dažďového pralesa, tak chce „dovču“, ako sa patrí, a nie že tam bude behať ako cicinbrus a vykúkať spod parazóla…

A potom, sú aj všelijaké konferencie, že koľko ktorá krajina môže ešte znečisťovať a Japonci a Američania by vraj radi znečisťovali aj viac, ale už znečisťujú najviac na celom svete, a tak, že by mali ubrať, no a tak sa pokúšajú dohodnúť s tými, čo neznečisťujú vôbec, lebo nemajú čím, lebo ani nejedia, hladným sa ťažko znečisťuje, a tak, že im to tí znečisťovatelia zaplatia, aby mohli znečisťovať naďalej aj za nich, ale najskôr sa musia dohodnúť na cenách a potom aj koľko sa ešte môže znečisťovať, aby to tá zemeguľa vydržala, lebo nič netrvá večne, ani láska k jednej slečne.

Každý sme Robinson

Svet sa mení tak rýchlo, že časom sa ľuďom len pre potechu možno zažiada obyčajných orechových škrupiniek, aké sme v detstve púšťali na potoku (samozrejme, že všetky doplávali do mora). Orechy však potom možno nebudú, lebo nebudú mať kde vyrásť, všade budú naše murované „ostrovy“, už teraz ich je dosť, a v každom sedí nejaký novodobý Robinson.

Stačí prísť na fejsbúk, uvidíte, koľko nás tam je! Škrupinky budú možno časom vyhľadávaným vývozným artiklom, lebo nám pripomenú, že keď sme boli malí, hocikde rástli stromy, aj orechy, pod ktorými sa dalo sedieť v chládku, na jeseň sme ich otĺkali palicami, orechy, z ktorých sme mali úplne žlté prsty, a naše mamy nám tie prsty čistili citrónmi. V orechu bolo jadierko a škrupinka bola loďka. Ešte je, sú, ale je ich menej a menej, časom všetky odplávajú do mora, okolo budú plávať splašky, plastové odpadky a naše fľaše s odkazom „som sám“ nik v tých odpadkoch nenájde. Možno ani nebude hľadať, nebude mať čas, lebo bude práve vtedy, keď okolo neho fľaška prepláva, písať rovnaký či podobný odkaz svetu. Zatiaľ ich píšeme na fejsbúk.

Keď prídu na rad škrupinky, poobzeráme sa po nejakej fľaši a hádam sa vrátime k papieru. Každý máme niekde svojho Piatka. Každý sme Robinson a zároveň aj Piatok. Robinsoni všetkých krajín, spojme sa!

Tuším by to chcelo dáke nové predsavzatie. Tie sa však obyčajne vyparia podobne rýchlo, ako sa roztopí sneh. A možno by nás mohol koncom starého či začiatkom nového roka aspoň ktosi pohladkať. Keby sa to nevolalo facka!

P. S. A básnik Pastier je už niekoľko rokov tam. S odstupom času na jeho novoročnú báseň odpovedám svojou (takmer novoročnou):

Spoza zelenej brány, tiene a hmla, už sa ani nemodlí, aby niekedy
všetko chce hneď! času je málo, no nehovorí sa o tom, preto konajme!
nečakala som nič a prišla pohroma,
zatvorilo sa to a potom prestalo pršať pochodom vchod rovno stredom cesty.
akoby zo všetkých strán tmy
je len jedna strana, ale záleží na uhle pohľadu.

Vinšujem vám tieto slávne sviatky, aby vám dal Pán Boh zdravie, šťastie, hojné božské požehnanie a po smrti kráľovstvo nebeské obsiahnuť ste mohli! PF 2020.

© Autorské práva vyhradené

8 debata chyba
Viac na túto tému: #les #ochranári #sneh #klimatické zmeny #veštkyňa #Šťastný nový rok