Za dve desaťročia spletitých rokovaní sa na medzinárodnej politickej, ekonomickej aj obchodnej scéne udialo mnoho: postavenie Svetovej obchodnej organizácie (WTO) upadlo, ekonomicky sa významne posilnila Čína, Spojené štáty stratili status globálneho hegemóna a do Bieleho domu sa dostal muž, ktorý medzinárodnú politiku zredukoval na obchodné vzťahy. Viacstranné obchodné dohody, ktoré mali homogenizovať medzinárodné ekonomické prostredie v súlade s doktrínou Washingtonského konsenzu, sú na ústupe a nahrádza ich ekonomický protekcionizmus a bilaterálne obchodné dohody zvýhodňujúce mocnejšiu stranu.
V takejto situácii sa Európskej únii podarilo dotiahnuť do finálnej fázy rokovania o vytvorení najväčšej zóny voľného obchodu na svete, ktorá by mala vzniknúť prepojením trhov Európskej únie a štyroch juhoamerických krajín združených v organizácii Mercosur (Spoločný trh juhu). Argentína, Brazília, Paraguaj a Uruguaj na jednej strane Atlantiku a dvadsaťsedem krajín EÚ (bez odchádzajúcej Veľkej Británie) majú spolu takmer osemsto miliónov obyvateľov, ktorí budú priamo či nepriamo zasiahnutí jednou z najdôležitejších obchodných dohôd, akú EÚ od svojho vzniku uzavrela. Po fiasku s dohodou so Spojenými štátmi zvanou TTIP a podobnou zmluvou s Kanadou známou ako CETA, ktorá je na mŕtvom bode, je namieste pýtať sa, čo najnovšia obchodná dohoda prinesie občanom zapojených krajín a kto z nej bude profitovať.
Znepokojenie je namieste
Podobne ako všetky obchodné dohody, aj dohoda EÚ – Mercosur má za cieľ rozšírenie prístupu na nové trhy prostredníctvom odstránenia colných aj necolných prekážok. Európska únia síce tvrdí, že viac exportu znamená aj viac pracovných miest, to však neplatí všeobecne – pre každý sektor a krajinu.
Kým z eliminácie ciel bude benefitovať najmä automobilový, strojárenský, chemický a farmaceutický priemysel, malí európski farmári a poľnohospodári budú vystavení prílevu lacných agropotravinárskych komodít z Južnej Ameriky. Korporáciám, ktoré ich produkujú, nebudú schopní konkurovať a môže to viesť k ťažkosti udržať sa na trhu v situácii, keď musia dodržiavať omnoho vyššie pestovateľské, chovateľské, spracovateľské a výrobné štandardy, než aké platia v krajinách Mercosuru.
EÚ zdôrazňuje, že prísne normy týkajúce sa bezpečnosti potravín platia aj pre importované produkty, kontroly na opačnej strane Atlantiku však nie sú stopercentne spoľahlivé a pri objeme importovaných potravín a s časovým limitom pre ich transport nemožno dôslednú kontrolu vykonať ani na európskej strane.
Znepokojenie je namieste: napríklad v roku 2017 bol pre škandál s brazílskou hydinou uvedený do praxe plošný zákaz importu brazílskeho mäsa na Slovensko. Údaje priamo z Brazílie pre európskych spotrebiteľov tiež nie sú príliš povzbudivé – regulácie týkajúce sa využívania antibiotík, hormónov či geneticky modifikovaných organizmov sú v tamojšom poľnohospodárstve omnoho tolerantnejšie než v EÚ.
Podľa výskumu profesorky L. M. Bombardiovej z Univerzity v Sao Paole a oficiálnych údajov brazílskeho ministerstva zdravotníctva bolo za desaťročné obdobie (2007 – 2017) v Brazílii zaznamenaných viac než štyridsaťtisíc prípadov intoxikácie jedlom, pričom pre príčiny späté s využívaním agrotoxínov v agropotravinárstve umrelo v krajine v priemere až 148 ľudí ročne. Až tridsať druhov pesticídov, ktoré sa v Brazílii smú používať, považuje Svetová zdravotnícka organizácia za mimoriadne nebezpečné.
Čísla sú ešte hrozivejšie pri látkach používaných pri pestovaní cukrovej trstiny: až tri štvrtiny z nich sa v EÚ nesmú používať. Niet divu, že proti prijatiu dohody sa už vyjadrila Slovenská potravinárska a poľnohospodárska komora, Zväz chovateľov mäsového dobytka na Slovensku, agropotravinárske komory krajín V4, poľnohospodári z Francúzska, Írska či Rakúska a odmietavé stanovisko si osvojila aj ministerka poľnohospodárstva Gabriela Matečná.
Pokrytecký postoj
Európska únia sa dušuje, že zvýšený objem obchodnej výmeny najmä s agropotravinárskymi komoditami nebude mať negatívny vplyv na životné prostredie: garanciou má byť spoločné prihlásenie sa EÚ a Mercosuru k Parížskej klimatickej dohode. Presne tej, od ktorej brazílsky prezident Bolsonaro zamýšľa odstúpiť.
Dodržiavanie prísnych ekologických štandardov a pravidiel na ochranu prírodného dedičstva sa síce deklaruje, ale nie je nijako právne vymáhateľné.
Viac obchodu znamená viac produkcie; viac produkcie si vyžaduje viac pôdy; viac pôdy znamená menej vzácnych juhoamerických dažďových pralesov. Od 70. rokov sa v Brazílii na poľnohospodárske účely vyklčovala taká veľká plocha pralesov, ktorá sa rovná šestnásťnásobku rozlohy Slovenska. Len na pestovanie sóje sa v Brazílii využíva poľnohospodárska pôda s rozlohou Nemecka. Ak by brazílsky prezident splnil svoje vyhrážky týkajúce sa odstúpenia od Parížskej klimatickej dohody, odlesňovanie Amazónie by pokračovalo v nezmenenom tempe a poľnohospodárska produkcia by naďalej rástla, globálne uhlíkové emisie by mohli narásť až o tri percentá, čo by bolo pre pozemský ekosystém fatálnym klincom do rakvy.
Pokrytecký postoj EÚ týkajúci sa dohody možno demonštrovať na niekoľkých príkladoch. V decembri minulého roka Európska komisia (EK) odprezentovala svoj ambiciózny projekt, tzv. Európsky ekologický dohovor, ktorý má byť konkrétnym potvrdením líderského postavenia EÚ v boji proti klimatickej kríze. Európska komisia v ňom predkladá plán stať sa vôbec prvým uhlíkovo neutrálnym svetadielom.
Ani to však nebráni EK vyjednať a verejnosti predložiť absurdnú obchodnú dohodu, ktorá je – zjednodušene povedané – založená na výmene brazílskeho hovädzieho za európske autá. Namiesto dôslednejšej podpory lokálneho poľnohospodárstva budeme dovážať rizikovú brazílsku hovädzinu a hydinu doslova cez polovicu sveta, kým na slovenských pasienkoch je primálo dobytka, čo by ich spásal.
Iný príklad: EÚ z Južnej Ameriky importuje bioetanol z cukrovej trstiny, ktorý sa používa v európskej doprave ako tzv. zelené palivo na zníženie európskych uhlíkových emisií. My si svedomie síce vylepšíme, ale za cenu toho, že pre pestovanie našej „ekologickej“ cukrovej trstiny na opačnom brehu Atlantiku padajú stáročné stromy a preváža sa cez tisícky kilometrov dlhú námornú trasu.
A do tretice: pesticídy, ktoré sú v EÚ zakázané používať, tu nie sú zakázané vyrábať. Exportujú sa teda o. i. aj do krajín Mercosuru, kde sa používajú v poľnohospodárstve a navyše sa obratom do Európy vracajú prostredníctvom kávy či pomarančov.
Ani jeden z uvedených príkladov nesvedčí o prílišnej dôslednosti a principiálnosti EÚ. Už len ako čerešničku na torte možno dodať, že obchodná dohoda založená z rozhodujúcej časti na obchodnej výmene agropotravinárskych produktov (a ich zvýšenej produkcii!) prichádza v čase, keď Medzinárodný panel pre klimatickú zmenu informuje, že za tretinu globálnych uhlíkových emisií je zodpovedný potravinársky priemysel.
Podľa organizácie GRAIN uhlíkové emisie z produkčného reťazca len ôsmich potravinárskych komodít, ktoré sú predmetom obchodnej dohody, porastú v dôsledku obchodnej dohody až o tretinu – a to medzi nimi ešte nie sú zahrnuté kľúčové produkty ako sója či maslo.
Európska únia má zmysel jedine vtedy, ak bude rozvíjať svoje ústredné princípy slobody, mieru a solidarity. A to nielen dovnútra, ale aj navonok.Martin Makara
Európska únia prezentuje ako výhodu obchodnej dohody uľahčený prístup európskych podnikov na trh Mercosuru, z ktorého môžu ťažiť všetky európske firmy bez ohľadu na ich veľkosť. Z perspektívy juhoamerických pracujúcich to však až taká výhra nie je, pretože tamojšie podniky môžu v súťaži s európskymi stratiť konkurencieschopnosť, čo pravdepodobne povedie k ich likvidácii a zvýšeniu nezamestnanosti.
Podľa bývalej poslankyne EP A. M. Mineurovej nebudú rozvojové krajiny nikdy schopné dostať sa na úroveň už rozvinutých, ak s nimi budú musieť byť v ekonomickej súťaži. Írsky farmár Colm O’Donell sa vyjadril presne: nijaký malý poľnohospodár kdekoľvek na svete ešte nikdy z nijakej medzinárodnej obchodnej dohody neprofitoval, skôr naopak. Dohody o voľnom obchode sú najvýhodnejšie pre nadnárodné korporácie, ktorých životným záujmom je rozširovať svoje odbytiská pri čo najmenších nákladoch.
Tri líšky v plnom kurníku
Hoci je odstránenie colných bariér prínosné pre obchod, neistý je nielen vplyv na zamestnanosť, ale aj na štátne výdavky. Špeciálne v krajinách Mercosuru tvoria clá významný príjem do štátnej kasy, z ktorej sa financuje nielen systém sociálnej pomoci, ale aj investície do rozvoja infraštruktúry.
Významný prepad v príjmoch z ciel môže znamenať ďalšiu privatizáciu verejných služieb: buď to za účelom zaplátania diery v rozpočte, alebo pre neschopnosť štátov tieto služby v plnom rozsahu financovať. A ďalšie problémy vyskakujú ako huby po daždi: aj keď EK tvrdí, že dohoda EÚ – Mercosur nebude mať nepriaznivý vplyv na pracujúcich, liberalizácia – teda deregulácia a rozširovanie voľného trhu – je vždy sprevádzaná buď znižovaním miezd, alebo zhoršovaním pracovných podmienok v dôsledku znižovania výdavkov.
Voľný trh je podľa Marxa v prvom rade voľnosťou kapitálu vykorisťovať pracujúcich; ilustruje to výstižne: absolútny voľný trh je ako tri líšky v plnom kurníku.
Kým na začiatku rokovaní mala dohoda tri hlavné kapitoly venované politike, ekonomike a sociálnemu rozvoju, aktuálne sa zredukovali len na dve. Kapitola o sociálnom rozvoji, ktorá by mala byť ústredná, sa „integrovala“ do kapitoly o politike. Úlohu podpory sociálneho rozvoja čoraz častejšie preberajú ekonomické a obchodné dohody namiesto politických, ktorým táto agenda prináleží. Výsledkom je, že podmienky rozvojovej pomoci v konečnom dôsledku nestanovuje OSN, ale diktuje ich nevolená Svetová obchodná organizácia, ktorá má v kompetencii stanovovanie pravidiel medzinárodného obchodného styku.
V tejto spojitosti je príznačné, že najskromnejší priestor má v informačných materiáloch EÚ k dohode ochrana ľudských práv a pôvodných komunít. Ak by EÚ nekompromisne trvala na dodržiavaní ľudských práv a demokratických princípov, takúto dohodu by nikdy nemohla podpísať. Zástupcovia brazílskej Koalície černochov za ľudské práva upozorňujú na systematický rasizmus v krajine, kde 52 percent populácie tvorí obyvateľstvo tmavej farby pleti. Kým v národnom parlamente má len 20-percentné zastúpenie, čo sa týka podielu medzi najchudobnejšími obyvateľmi Brazílie, čísla sú opačné: až 70 percent z nich má tmavú farbu pleti.
Nejde však len o problém ekonomického útlaku či nedostatočnej politickej reprezentácie: ako najakútnejšia hrozba vystupuje priame násilie ozbrojených zložiek štátu. Najmä voči mladým ľuďom tmavej farby pleti a ľuďom s menšinovou sexuálnou orientáciou sa postupuje zvlášť rázne: frekventované sú masové zatýkania, týranie zadržaných a kriminalizácia sociálnych hnutí. Brazílska polícia v priemere zavraždí päť ľudí denne a za päťročné obdobie má na svedomí viac obetí než americké policajné zložky za tridsať rokov. V takejto situácii podpísal pred rokom prezident Bolsonaro zákon o liberalizácii osobnej držby zbraní, ktorý pravdepodobne krvavé násilie v krajine ešte vyhrotí.
Zvlášť agresívne pritom postupujú súkromní investori za spolupráce štátu proti pôvodným obyvateľom, ktorých vytláčajú z ich pôdy. Buď „dobrovoľne“ (za finančnú kompenzáciu, ktorá je neadekvátna hodnote pôdy), alebo násilím: v Južnej Amerike, nanešťastie, nie sú výnimkou ani fyzické likvidácie a zmiznutia ľudí, ktorí si bránili svoju zem pred ziskuchtivými nadnárodnými korporáciami.
Mobilizácia je dôležitá
Hoci sa k nefinálnemu zneniu dohody podarilo vlani dopracovať, na ceste k platnosti leží ešte mnoho potenciálnych prekážok. Dohoda aktuálne prechádza tzv. právnym skríningom, po ktorom bude preložená do všetkých oficiálnych jazykov EÚ a následne bude musieť prejsť hlasovaním v troch najvyšších inštitúciách EÚ (Európska komisia, Rada EÚ, Európsky parlament), kým sa dostane na ratifikáciu do národných parlamentov krajín EÚ. Keďže ide o tzv. zmiešanú dohodu, musí ju ratifikovať každý národný parlament: ak ju odmietne čo i len jediný, dohoda padá.
Očakáva sa, že finálny zápas o zastavenie dohody v jej súčasne známom znení sa povedie práve v národných parlamentoch a nie v európskych inštitúciách, preto je mobilizácia ekologických aj sociálnych hnutí naprieč celou Európu zvlášť dôležitá. Dohoda by sa však mohla zaseknúť ešte predtým, než sa dostane pred európskych zákonodarcov. Obchodnú dohodu s Mercosurom, ktorá je na stole, je stále možné opätovne otvoriť a prerokovať nanovo, ako to navrhuje napríklad novozvolený argentínsky ľavicový prezident Alberto Fernández.
Európskej komisii, ktorá rokovania vedie už dve dekády, sa však do ďalšieho odkladu ratifikácie príliš nechce. Argentína, kde je odpor voči dohode silný nielen zo strany prezidenta, ale napríklad aj odborárskych hnutí či malých podnikateľov, je však v nepohodlnej pozícii. Dohoda EÚ – Mercosur sa totiž podpisuje s každou členskou krajinou Mercosuru zvlášť, nie s Mercosurom ako celkom, preto sa Argentína môže dostať pod ekonomický aj politický tlak tým, že sa dohoda podpíše so zvyšnými troma krajinami, ktoré tak oproti Argentíne získajú konkurenčnú výhodu.
Argentínska ekonomika sa navyše topí v dlhoch (po tom, čo exprezident Macri znížil exportné clá na sóju, dlh krajiny sa viac než zdvojnásobil) a pravdepodobne bude musieť požiadať o záchrannú pôžičku od MMF. Brazílsky prezident Bolsonaro situáciu ešte skomplikoval, keď pohrozil, že odmietnutie dohody môže viesť k dezintegrácii celého Mercosuru; ohlásil, že pre najväčšiu juhoamerickú krajinu má v takom prípade pripravený záložný plán v podobe bilaterálnej obchodnej dohody so Spojenými štátmi. Dva roky, ktoré nás momentálne delia od uvedenia dohody do praxe, sa tak môžu pre rôzne zdržania ešte poriadne predĺžiť.
Nepriechodná cesta!
Ľavicový prístup k obchodným dohodám nemusí byť nevyhnutne odmietavý. Nesmú však suplovať agendu iného druhu dohôd, napríklad politických, a v súlade s nimi by mali pomáhať rozvoju všetkých zúčastnených strán pri zvyšovaní, nie znižovaní náročných ekologických, zdravotných, bezpečnostných, demokratických a pracovnoprávnych štandardov.
Ak chceme byť ako Európska únia skutočným lídrom v boji proti klimatickej kríze, ako aj v prehlbovaní a rozširovaní demokracie, nemôžeme uzatvárať pokrytecké medzinárodné dohody, nemôžeme jednou rukou dávať a druhou brať. Neokoloniálny prístup výmeny technológií a farmaceutických produktov za nespracované nerastné suroviny a poľnohospodárske komodity by pre nás mal byť nepriechodnou cestou; rovnako tak obchodné paktovanie s extrémne pravicovým militaristickým režimom brazílskeho prezidenta Jaira Bolsonara.
Európska únia má zmysel jedine vtedy, ak bude rozvíjať svoje ústredné princípy slobody, mieru a solidarity. A to nielen dovnútra, ale aj navonok.