V zúfalstve z bezprecedentného poklesu dôveryhodnosti sa uchyľujú k sprofanovaným pravicovým receptom na riešenie komplikovaných problémov, ktoré priniesli dôsledky vládou nezvládnutého manažmentu pandémie COVID-19, ale aj zásadné zmeny v EÚ a vo svete. To prináša novú výzvu aj šancu pre sociálnodemokratickú politiku. Keďže Pravda začala takú potrebnú diskusiu o slovenskej demokratickej ľavici, dovoľujem si k nej aj takto prispieť mojimi predstavami o sociálnej demokracii.
Lekcia z nedávnej histórie
Proces transformácie v strednej a vo východnej Európe bol ovplyvnený politikami deregulácie, minimálneho štátu a nízkych daní, ktoré v podobe tzv. Washingtonského konsenzu priniesol do Európy thatcherizmus a reaganizmus. Dominovala neoliberálna ideológia založená na nekritickom obdive k nespútaným trhom a privatizácii, na pohŕdaní verejným sektorom a spochybňovaní roly štátu v ekonomike. „Vďaka" takto poňatej transformácii sme sa až v roku 2007 dostali na rovnakú úroveň reálnych miezd ako v roku 1989.
Zničujúca finančná kríza, ktorá prepukla v roku 2008 v USA, a na ňu nadväzujúca hospodárska kríza, ukázali, že neregulovaný kapitalizmus je sám sebe najväčším nepriateľom, že svojimi excesmi ohrozuje aj demokraciu a ničí elementárny pocit spravodlivosti v spoločnosti. Politika bezbrehých a všadeprítomných deregulácií v prospech finančného veľkokapitálu a nadnárodných korporácií práve prostredníctvom tejto krízy ukázala svoju odvrátenú tvár.
Štáty, ktoré podľa politicky dominujúcich neoliberálov mali byť minimálnymi, museli napokon sanovať dôsledky bezohľadnou chamtivosťou motivovaných dobrodružstiev špekulatívneho finančného kapitálu. Na nezodpovedné vyčíňanie manažérov finančných domov, z ktorých mnohí dostali „zlatý padák“, doplatili aj občania Európskej únie. Museli znášať strádania spojené s krízou a potom s úspornými opatreniami, ktoré ju mali vyriešiť. Potvrdil sa výrok Matky Terezy, že „hlad na svete nie je preto, že nedokážeme nasýtiť chudobných, ale preto, že nedokážeme nasýtiť bohatých“.
Zničujúca finančná kríza, ktorá prepukla v roku 2008 v USA, a na ňu nadväzujúca hospodárska kríza, ukázali, že neregulovaný kapitalizmus je sám sebe najväčším nepriateľom.
Pripomeňme si, že vďaka pozitívnemu vývoju ekonomiky v r. 2006–2007 sa v roku 2007 Slovensko zaradilo medzi najúspešnejšie sa rozvíjajúce ekonomiky EÚ a OECD. Svetová banka začala s vládou SR rokovať o preradení Slovenska medzi vyspelé krajiny, ktoré od nej nedostávajú úverovú a konzultačnú pomoc. V roku 2007 bol totiž hospodársky rast 10,4%! V roku 2008 bol už iba 6,4%. V r. 2009 došlo k poklesu HDP o 4,7%. Absolútna zmena tempa rastu v r. 2009 proti roku 2008 bola teda podľa údajov Ekonomického ústavu SAV až – 11,1%. To prinieslo veľkú dezilúziu. Tí občania štátov strednej a východnej Európy, ktorí sa ešte stále necítili sociálnymi a ekonomickými víťazmi transformácie, vtedy začali strácať nádej, že raz nimi môžu byť. Nastal pokles reálnych miezd, ktorý trval až do roku 2011. Rastový trend sa podarilo naštartovať v roku 2012. Až v roku 2014 boli reálne mzdy o 13 % vyššie ako v roku 1989.
Posadnutosť vytváraním bohatstva, kult privatizácie, zosmiešňovanie funkcií štátu, nekritické, ideologicky motivované preferovanie súkromného sektora aj v bývalých doménach štátu, akými sú prirodzené monopoly, to všetko prinieslo aj rastúce rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Tak medzi štátmi, ako aj vnútri štátov. Zrodili sa globálne aj národné pocity nespravodlivosti a z nich sa rodiace frustrácie, hnev, nenávisť a protesty a následne narastal politický radikalizmus a extrémizmus rôzneho druhu a vznikali nacionálno-konzervatívno populistické hnutia, ktoré spochybňujú aj hlavné piliere projektu európskej integrácie.
Stalo sa zrejmým, že tam, kde zlyháva štát a nie je schopný plniť aj svoje sociálne funkcie, udržiavať spoločnosť súdržnou a ponúkať občanom spoločné ciele, tam, kde je príliš veľa nespravodlivosti a nerovnosti, sa obvykle vytvárajú predpoklady pre autoritárske formy vládnutia. Sociálnym demokratom preto musí záležať na tom, aby bol kapitalizmus demokratický, pretože svoj hlavný cieľ, dosahovanie zisku, vie kapitál realizovať za všetkých politických podmienok. Viď Pinochetovo Čile, viď komunistická Čína. Nie je nerozlučne spätý iba s demokraciou, o ktorú sa sociálni demokrati po trpkých skúsenostiach z 20. storočia nekompromisne zasadzovali a zasadzujú. Ničivé pôsobenie nikým nevolených anonymných ekonomických síl nám tou krízu dalo najavo, že demokracia sa môže stať fasádovou, ak ich nedostaneme pod kontrolu štátov a medzinárodných inštitúcií.
Proti neoliberálnej ideológii neobmedzeného individualizmu a chamtivosti
Myšlienku sociálnej demokracie chápem ako humanistickú víziu, ako kultúrno-civilizačný koncept spoločenských zmien. Spája túžby po pokroku a modernizácii spoločnosti s presadzovaním slobody, demokracie, rovnosti, sociálnej spravodlivosti a solidarity. Presadzuje ideu sociálneho štátu, ktorý je založený na hodnotách spoločenskej solidarity a garantuje aj tým, ktorí nepatria k majetným, aby mali zabezpečný prístup k vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti, sociálnemu zabezpečeniu a možnosť rozvinúť svoj talent a plnohodnotne sa realizovať.
Dôrazne sa stavia proti neobmedzenému individualizmu a chamtivosti, ktoré ničia hlavné stavebné kamene sociálnej súdržnosti – povedomie ľudí o spolupatričnosti s inými ľuďmi a so spoločnosťou, v ktorej vyrástli a žijú. Zasadzuje sa za to, aby bezhlavá honba za majetkom a materiálnou spotrebou nezničila vedomie spoločných cieľov v našej spoločnosti a nevytvárala morálne vákuum, v ktorom sa stráca myšlienka na tých, ktorí sú sociálne vylúčení, prežívajú svoj život v hladových dolinách alebo musia pracovať v nedôstojných, ponižujúcich podmienkach. Dbá o to, aby myšlienka sociálneho štátu mala aj morálny rozmer, aby sa neredukovala na techniky presúvania peňazí v rámci rozpočtového hospodárenia.
Sociálna demokracia podporuje silný, dobre organizovaný a financovaný verejný sektor. Ak totiž opúšťame verejný priestor ako čosi zbytočné a súhlasíme s privatizáciou verejných zdrojov a služieb, ak si prestávame vážiť verejné statky, ak podporujeme tendenciu sledovať iba vlastné, súkromné záujmy, nemôžeme sa čudovať poklesu záujmu o občiansku angažovanosť. Privatizácia verejného sektora totiž berie možnosti o ňom reálne rozhodovať, politicky ho ovplyvňovať, meniť jeho fungovanie.
Sociálni demokrati sa usilujú o spoločnosť, ktorá sa organizuje aj k spoločnému prospechu a nie iba kvôli napĺňaniu cieľov individuálneho zisku a konzumu.
Politika tak stráca obsah. Rodí sa presvedčenie, že voľbami a inými politickými aktivitami sa vlastne nedá nič ovplyvniť, že tí „hore“ si aj tak urobia po svojom, a preto ísť na voľby nemá zmysel. Rodí sa ľahostajnosť, ktorá je existenčnou hrozbou pre demokraciu. Verejný sektor však účasťou na voľbách a inými politickými a občianskymi aktivitami ovplyvňovať možno. Sociálna demokracia preto čelí náporom neoliberálnej pravice usilujúcej sa o to, aby sa štát postupne rozpúšťal a zbavoval ďalších svojich funkcií, aby sa po privatizovaní strategických podnikov sprivatizovalo aj čo najviac verejných služieb. Odovzdávanie čoraz väčšieho počtu funkcií moderného štátu do privátnych rúk pokladá za mylnú reakciu na globalizačné tlaky, lebo podkopáva nielen kohéziu spoločnosti, ale aj demokratický politický systém.
Sociálna demokracia odmieta názor rozšírený vo všetkých postkomunistických štátoch strednej a východnej Európy, že hlavným zmyslom slobody, ktorá prišla v roku 1989, bolo a je dosiahnutie bohatstva jednotlivca. Sloboda, ktorá vedie k chamtivosti, egoizmu a cynizmu, a tým k priepastnej nerovnosti, chudobe a sociálnemu vylúčeniu veľkých skupín obyvateľstva, nie je podľa sociálnych demokratov skutočným popretím útlaku z čias represívneho rovnostárstva.
Čítajte aj Antikampaň je strašenie a vyhrážanie sa
V našom spoločenskom diškurze došlo k paradoxu – za obmedzenie našej slobody nepokladáme všadeprítomné bezpečnostné kamery, to, že mobilní operátori a prevádzkovatelia globálnych sociálnych sietí majú k dispozícii naše údaje a robia na ich základe výnosné reklamné kampane, že kvôli ochrane našej bezpečnosti znášame riziko telefónneho odpočúvania, že štáty po vypuknutí finančnej krízy zachraňovali banky, ktoré „nemôžu padnúť“, pomocou peňazí daňových poplatníkov.
Stále počúvame, že ohrozením slobody je progresívne zdaňovanie, spoločenské vlastníctvo niektorých verejných statkov či indikatívne plánovanie. Sociálni demokrati však pokladajú za správne, aby štát poskytoval určité služby jednoducho preto, že je to vo verejnom záujme. Tento pojem treba rehabilitovať a vrátiť mu pôvodný význam.
Sociálne a ekologicky orientované trhové hospodárstvo
Je overenou skúsenosťou, že existuje veľmi veľa oblastí spoločenského života, kde spoločný záujem nemôžeme zaistiť iba tým, že budeme robiť to, čo pokladáme za najlepšie pre seba samých. Sociálni demokrati sa usilujú o spoločnosť, ktorá sa organizuje aj k spoločnému prospechu a nie iba kvôli napĺňaniu cieľov individuálneho zisku a konzumu.
V spoločnosti by nemal dominovať názor a záujem tých, ktorí si môžu dovoliť sami platiť vzdelanie pre deti, starostlivosť o zdravie, dopravu či bezpečnosť. Veď sú tu aj ľudia, a tých je obrovská väčšina, ktorí sú odkázaní na verejné služby a štát im ich musí poskytnúť vo vysokej kvalite, aby sa neprehlbovali sociálne nerovnosti a ľudia mali rovnaké príležitosti uplatniť sa. Sociálni demokrati si popri otázke, či je niečo ekonomicky racionálne, vždy musia klásť aj otázku, či je to aj spravodlivé, férové, dobré. Veľmi výrazné nerovnosti nemožno ospravedlňovať efektivitou ani heslami o trestaní úspešných.
Úlohu štátu nevidia sociálni demokrati iba v náprave zlyhaní nedostatočne regulovanej trhovej ekonomiky, ale aj v tom, aby držal na uzde ekonomické, sociálne a politické dosahy neúmerných ziskov. Úlohou štátu je, aby spravodlivo zdaňoval a zabraňoval daňovým únikom a vyhýbaniu sa plateniu daní, aby sa dane odvádzali tam, kde sa v skutočnosti vyrába či sa poskytujú služby. Zamestnanci nemajú možnosť optimalizovať si daňový základ a používať všelijaké kľučky na jeho zníženie. Preto majú záujem o zvýšenie výberu dní. Ak sa uvádzajú rebríčky krajín EÚ a OECD, sociálni demokrati by sa mali usilovať, aby sa v efektívnosti výberu daní Slovensko dostalo zo spodných priečok na tie najvyššie. Tu treba hľadať najväčší zdroj príjmov štátu a nie vo zvyšovaní DPH.
Čítajte aj Čaputová: Kríza politická a pandemická bola nesmierne zlá kombinácia
Pre sociálnych demokratov úsilie o udržanie konkurencieschopnosti a primeraný zisk nie je a nemôže byť len záležitosťou produktivity práce a finančných kalkulácií, bez ohľadu na záujmy a pracovné podmienky zamestnancov. Preto sa dôrazne zasadzujú za to, aby Zákonník práce už nikdy nevyzeral ako z rozvojového sveta, ale mal vždy podobné parametre ako v Rakúsku či v Nemecku, aby sa posilňovala funkcia odborov, aby riadne fungoval systém tripartity a kolektívneho vyjednávania.
Preto sociálna demokracia musí kritizovať, ak v čase krízy nedokázala vláda vytvoriť krízovú radu za plnohodnotnej účasti sociálnych partnerov aj za účasti zástupcov opozície. Sociálna demokracia odmieta politiku lacnej práce ako hlavnej konkurenčnej výhody Slovenska, dopĺňanú ďalšími formami sociálneho a mzdového dumpingu. Presadzuje politiku zvyšovania minimálnej mzdy a približovania sa mzdovej úrovne západoeurópskym ekonomikám, keďže produktivita práce našich robotníkov a inžinierov v podnikoch nadnárodných firiem je porovnateľná s produktivitou ich západných kolegov.
Krátko povedané, pre sociálnu demokraciu článok 55 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa „hospodárstvo SR zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky“, nie je formalitou, ale základným rámcom pre tvorbu a realizáciu jej hospodárskych, sociálnych a ekologických politík. Trh sám osebe nie je schopný priniesť spoločný úžitok, a preto musí zasahovať štát. Platí zásada, že trh je dobrý sluha, ale zlý pán.
S ňou súvisí ďalšia zásada – jediná vec, ktorá je horšia ako príliš silná vláda, je príliš slabá vláda. Vláda, ktorá nie je schopná korigovať nerovnováhy a nerovnosti, ktoré vytvára trh pôsobiaci nielen lokálne a regionálne, ale aj globálne, ohrozuje sociálnu súdržnosť a tým aj demokraciu. Preto uplatňovanie princípov sociálneho trhového hospodárstva je dôležitým nástrojom zachovania demokratického charakteru kapitalizmu na Slovensku i v Európe a poistkou proti novým excesom nadnárodného, najmä finančného kapitálu.
Na záver
Sociálni demokrati sa bezpodmienečne hlásia k základným ľudským právam, ako sú formulované v medzinárodných dokumentoch a v ústave. V názve majú zapísané, že sú demokrati, a preto musia demokratické princípy a hodnoty vždy ctiť a chrániť. Doma i v zahraničí. Nemôžu byť podporovateľmi diktátorov a autokratov akejkoľvek proveniencie. Sociálna demokracia ex definitione nemôže ani trochu koketovať s rasizmom, lebo ten je protidemokratický, antisociálny, diskriminačný, nehumánny. Zároveň však platí, že pre sociálneho demokrata je demokracia bez sociálnej rovnosti a spravodlivosti pokrivená, nedostatočná, formálna.
Preto je silná sociálna demokracia v spoločnosti taká potrebná. Musí sa jednoznačne vymedzovať proti novým podobám ekonomického neoliberalizmu s jeho individualizmom a egoizmom, ktorý sa presadzuje na Slovensku agresívnymi populistickými metódami.