Najvýznamnejšie vedecké inštitúcie zaoberajúce sa výskumom protifašistického odboja, SNP a oslobodenia sa v hodnotení zhodujú. Historický ústav SAV, Ústav politických vied SAV, Vojenský historický ústav a Múzeum SNP vydali v období po roku 1989 množstvo hodnotných a fundovaných publikácií.
Autori kritizujúci Povstanie sa pritom odvolávali na pluralitu názorov a kritizovali „jednostranné“ hodnotenie odboja a SNP od autorov spomenutých inštitúcií. Celý proces odštartoval ihneď po novembri 1989, keď sa na Slovensko vrátili exiloví autori, ako boli František Vnuk a Milan Ďurica. K nim sa pripojili niektorí domáci historici, často robiac názorový kotrmelec.
Z politického hľadiska bolo najdôležitejšie presadiť 29. august za štátny sviatok.
Podstata Povstania sa nijako nezmenila
Samozrejme, že diskusia o zmysle a poslaní SNP bola po novembri 1989 prirodzeným javom. Na samotnej podstate Povstania sa však nič nezmenilo. Naďalej zostalo vyjadrením nesúhlasu s okupáciou slovenského územia cudzou mocnosťou, aj keď v tom čase ľudáckym spojencom. Naďalej bolo vyjadrením nesúhlasu s dlhodobou a už neudržateľnou kolaboráciou s nacistickým Nemeckom a tiež vyjadrením nesúhlasu s ľudáckou domácou a zahraničnou politikou. S tou politikou, ktorá na rozdiel od krajín bývalých nacistických spojencov nehľadala ani v týchto kritických chvíľach cestu k protihitlerovskej koalícii, ale zostávala až do špiku kostí verná spojenectvu s Adolfom Hitlerom.
Ak vládnuca garnitúra nemala silu a ani ochotu hľadať cestu do rokov budúcich, naopak, opozičná ilegálna politická reprezentácia túto silu našla a spojila sa napriek značným ideologickým rozdielom do spoločného programového konceptu vyjadreného vo Vianočnej dohode z decembra 1943.
Čítajte aj Rezort kultúry prvýkrát nedal Múzeu SNP na oslavy Povstania ani cent
Názorová pluralita sa po novembri 1989 veľmi rýchlo preniesla aj na domáce javisko. Objavila sa ostrá kritika niektorých praktík Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov od Milana Žitného na stránkach študentského časopisu Zmena. Akousi rozbuškou bola prednáška historika Jozefa Jablonického na pôde Univerzity Komenského. Odznela pred mnohočlenným auditóriom v predvečer ohlásených televíznych dialógov na tému SNP. Očakávaný dialóg Jozefa Jablonického s Viliamom Plevzom sa však nakoniec nekonal. Účasť v diskusii v televízii odmietli aj mnohí renomovaní historici, a tak historickú obec zastupoval Anton Hrnko za Historický ústav SAV a ja za Múzeum SNP, pričom zastúpenie účastníkov protifašistického odboja bolo naozaj reprezentatívne.
Beseda sa stretla s neočakávaným záujmom verejnosti a jej pôvodne naplánovaná minutáž bola nakoniec dvojnásobná. Málokto si to vtedy uvedomoval, ale už na tejto pôde začal prebiehať boj o charakter slovenskej politickej scény. Začalo sa hrať o to, či sa Slovensko prihlási k odkazu Slovenského štátu, alebo k odkazu Povstania. Tento zápas vyvrcholil v prvej polovici deväťdesiatych rokov a stal sa jedným z kľúčových politických problémov hlavne so vznikom Slovenskej republiky.
Masírovanie verejnosti
Písať o obhajobe ideí Povstania by sa mohlo zdať zbytočným a možno povedať až nezmyselným, ale nie je to tak. Volanie po odkrytí bielych miest, neustále masírovanie verejnosti „nových právd“ o odboji a SNP založených už v propagande Slovenského štátu proti nim sa dostalo a neustále aj v súčasnosti dostáva akoby na piedestál záujmu časti verejnosti. Tak ako to svojho času napísal Ivan Kamenec v súvislosti s iniciatívami skupiny mladých historikov, ktoré boli prezentované prostredníctvom niekoľkých zborníkov s názvom Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov.
V tejto edícii vyšlo množstvo zaujímavých a podnetných štúdií, často novátorských aj svojimi témami. Napriek tomu časť týchto autorov skĺzla do konfrontačnej polohy. Ivan Kamenec, ktorý je málokedy konfrontačný a skôr sa snaží o vecnú diskusiu, konštatoval: „Pretože už aj ja patrím ku generačne odchádzajúcim historikom, niekedy ma prinajmenšom udivuje, že niekoľkí mladší kolegovia v polemikách používajú tie isté metódy, ktoré vyčítajú svojim predchodcom. Pri absencii relevantných argumentov označia svojich oponentov za marxistických, neslovenských, alebo protinárodných dejepiscov…“
Čítajte aj Film Mlčanie je príbehom účastníka SNP
Tieto tendencie sú zrejmé od začiatku deväťdesiatych rokov a pretrvávajú až do dnešných dní. Od niektorých historikov ich prevzala časť verejnosti a v súčasnosti ich možno vidieť na sociálnych sieťach. Takto som sa nedávno dočkal označenia „extrémistický historik“, čo v debate vyvrcholilo zaujímavou úvahou jedného z účastníkov: „Mičev sa vždy správal ako extrémista, potieral Tisovu zásluhu pri záchrane jeho súputníkov – občanov židovskej komunity.“ Isteže toto nie je obraz spoločnosti a jej historického vedomia.
Porážka je fakt, ale neznižuje význam SNP
Protipólom týchto tendencií je nezmyslená heroizácia Slovenského národného povstania. Nedávno sme dostali pripomienku, že v rámci expozície znižujeme dôležitosť Povstania, pretože hovoríme, že bolo porazené. Porážka Povstania je historický fakt, ktorý nijako neznižuje jeho význam, nie je potrebné ho mytologizovať a vytvárať neudržateľné legendy.
Z politického hľadiska bolo najdôležitejšie presadiť 29. august za štátny sviatok. Tento zápas prebiehal na pozadí rozdelenia Česko-Slovenska v rokoch 1992 až 1993.
Debaty v parlamente neboli vôbec jednoduché. Poslanci, ktorí neboli s návrhom stotožnení, neustále opakovali, že ešte nedozrel čas, Povstanie treba prehodnotiť, treba nechať najskôr pracovať historikov, aby priniesli objektívnu pravdu. Bolo jasné, že o hlasovaní za alebo proti sa rozhodne medzi vtedajšími poslancami HZDS. Toto hnutie už vtedy kalkulovalo s hlasmi prívržencov aj odporcov návrhu a v jeho radoch boli aj tzv. pronárodne orientovaní poslanci. Bol tam však aj Radomír Žingor, syn partizánskeho veliteľa Viliama Žingora, a podľa môjho názoru to bol on, kto presvedčil svojich kolegov o správnosti podpory tohto návrhu.
Čítajte aj Predložili návrh zákona o presune Múzea SNP pod ministerstvo obrany
Tento názorový boj prebiehal vtedy, ale rovnako prebieha aj dnes a stále platí, to, čo o niekoľko rokov neskôr konštatoval Ivan Kamenec: „Nerobme si ilúzie, aj po roku 1989 pokračujú deformácie v dvoch už spomínaných rovinách: v legendarizujúcej a v démonizujúcej, hoci sa v nich vymenili plusové a mínusové znamienka. Za tento jav sú zodpovední nielen historici, ale aj viacerí politici, ktorí v honbe za volebnými hlasmi a za problematickou popularitou sa na jednej strane ostentatívne zúčastňujú na oslavách SNP a na druhej strane nadbiehajú inštitúciám a údajne pronárodným silám, ktoré označujú Povstanie za protinárodný puč. Čo si má z takéhoto prístupu vybrať občan?“ Táto konštatácia platí do dnešných dní a možno v posledných rokoch ešte viac ako predtým.