Peter Weiss: SNP a naša štátnosť

Prvého septembra sme si štátnym sviatkom 29. raz uctili prijatie prvej demokratickej slovenskej ústavy. Necelý mesiac neskôr, 29. septembra 1992, SNR uskutočnila ďalší významný krok, keď sa uzniesla sa na tomto zákone: „§ 1 - 29. august, výročie Slovenského národného povstania, je štátnym sviatkom Slovenskej republiky; § 2 - 29. august je dňom pracovného pokoja.“ To, že tieto dva sviatky zhodou okolností nasledujú krátko po sebe, symbolizuje ich úzku spätosť.

07.09.2021 06:00
Ústava SR, 1992, Deň Ústavy SR, Ivan... Foto:
Na snímke zo 4. septembra 1992 sú v popredí zľava prvý podpredseda SNR Peter Weiss, premiér SR Vladimír Mečiar a predseda SNR Ivan Gašparovič. Fotografia je z Rytierskej sály na Bratislavskom hrade pri príležitosti slávnostného podpisu Ústavy Slovenskej republiky.
19

Ústava dala základný právny a inštitucionálny rámec pre dobudovanie slovenskej štátnosti, ktorá sa čoskoro mala osamostatniť, a 29. august jej poskytol nosnú tradíciu. Ako vtedajší poslanec SNR a jej prvý podpredseda som mal tú česť za tieto dva dôležité štátotvorné akty so svojimi kolegami z SDĽ hlasovať a predtým sa podieľať na ich politickej a obsahovej príprave.

Schvaľovanie na druhý pokus

Predkladateľom zákona o SNP som bol dvakrát. Prvý raz preto, že na začiatku roku 1990 doslova vtrhla na Slovensko ľudácka emigrácia s neskrývanou ambíciou rehabilitovať prezidenta vojnovej SR Jozefa Tisa, relativizovať neprávosti a zločiny a diskreditovať SNP ako historickú udalosť. Využívala pritom nimbus bojovníkov proti komunizmu a demokratov. Videli sme, že ľudácki historici za podpory významnej časti KDH, SNS i katolíckeho kléru by radi presadili nadväznosť ponovembrovej SR na tradíciu farskej republiky, ako tento štát nazval Dominik Tatarka.

Bolo zrejmé, že katolícka hierarchia i kresťanskí demokrati sa nezriekli ľudáckeho odkazu. To, v súvislosti s diskusiami o reforme federácie na autentickú, ako to ešte v novembri 1989 pomenoval Václav Havel, dávalo zámienku, aby sa slovenské požiadavky nielen v Čechách, ale aj na Slovensku príliš často označovali za prejav nacionalizmu, xenofóbie, separatizmu či dokonca neofašizmu, za úsilie o návrat k Tisovmu odkazu, za nový pokus „vraziť Čechom nôž do chrbta“.

Preto sme sa usilovali postaviť hrádzu tomuto ľudáckemu revizionizmu, ktorý vzbudzoval negatívne pocity aj v Európe. A tak som spolu s kolegami Eduardom Bárányom a Jozefom Trepáčom 27. augusta 1990 predkladal návrh na schválenie 29. augusta za štátny sviatok. Boli sme odmietnutí. V SNR sa schválilo kompromisné jednorazové uctenie obetí politického násilia 1. novembra. Povedali sme však, že náš návrh pokladáme aj naďalej za aktuálny.

Zuzana Čaputová Čítajte viac Čaputová: Ústava SR chráni nás všetkých pred možnou svojvôľou

Predstaviteľ VPN Peter Tatár neskôr takto vysvetlil dôvody onoho odmietnutia: „My sme návrh komunistov odsunuli. VPN s KDH povedali – dobre, je to úžasný sviatok, ale nebudeme ho prijímať na podnet komunistov. Až potom v roku 1991 alebo 1992 sme prijali spoločný návrh, že SNP je štátny sviatok.“ K tomu sa žiada najprv technický komentár – po voľbách v roku 1992 už tá časť VPN, ktorú predstavoval Tatár, v SNR vôbec nesedela, a teda nič nemohla prijať. Návrh podali opäť iba poslanci SDĽ. Z politického hľadiska treba povedať dve veci: 1. Poslanci KDH najhúževnatejšie bojovali proti takémuto ucteniu si SNP. 2. Jednou zo základných príčin prehry liberálneho krídla VPN v roku 1990 – 1992 je, že nebolo schopné osvojiť si ani takú samozrejmú a čistú národnú tradíciu, akú predstavovalo SNP, lebo ustúpilo svojmu koaličnému partnerovi KDH.

Medzitým slovenskí akademickí historici zvádzali úspešný zápas s mýtmi o Tisovi, slovenskom holokauste a charaktere režimu, ktoré predkladali Milan Ďurica, František Vnuk a ich domáci epigóni, a verejnú mienku priklonili na svoju stranu. Bolo však treba reagovať aj politicky. Slovenské úsilia o „narovnanie“ federácie sa stále nielen v Česku, ale aj v zahraničí vnímali ako využitie demokratických pomerov pre návrat k tradícii fašistického štátu, ktorý vznikol z vôle Hitlera a ktorého predstavitelia uskutočňovali politiku rasovej nenávisti. Intenzívne som to pociťoval v komunikácii so západnými politikmi, diplomatmi i žurnalistami. Doma i v zahraničí.

Preto sme po schválení Ústavy SR znovu navrhli vyhlásiť 29. august za štátny sviatok. Veď práve SNP bolo tou spontánnou odpoveďou Slovákov na odiózny charakter totalitného ľudáckeho režimu, na jeho vazalský vzťah k nacistickému Nemecku, na deportácie 70-tisíc slovenských Židov do nacistických koncentrákov na základe slovenskej verzie norimberskej rasovej legislatívy. Bolo odpoveďou na všetko to, čo sa usilovala mystifikovať, kamuflovať a prekrúcať ľudácka emigrácia a jej domáci spojenci. Návrh zákona v mene skupiny poslancov za SDĽ predniesol jej podpredseda Pavol Kanis.

Bolo zrejmé, že katolícka hierarchia i kresťanskí demokrati sa nezriekli ľudáckeho odkazu.

Parlamentný zápas o tradíciu štátnosti

Dôležité bolo, že náš návrh prijala za svoj vláda Vladimíra Mečiara. S jej súhlasom vzrástla šanca, že získa hlasy členov poslaneckého klubu HZDS. V konečnom dôsledku však rozhodovala vôľa jednotlivých poslancov stotožniť sa s hodnotami SNP a postaviť slovenskú štátnosť na tradícii tejto kľúčovej udalosti našich moderných dejín. Diskusia v SNR bola argumentačne tvrdá, veď išlo o charakter a smerovanie nášho štátu, ale viedla sa bez akýchkoľvek urážok, kultivovaným spôsobom, neporovnateľným s dnešnými maniermi v NR SR.

Politickým lídrom odporu proti nášmu návrhu bol poslanec KDH Anton Neuwirth. Tvrdil, že Slovenským národným povstaním sa začala tragédia slovenského národa, že to bol čierny deň. Namiesto uctenia si SNP navrhoval, aby sa 29. august stal dňom celonárodného všeobecného zmierenia. Ján Slota a Jozef Prokeš zo SNS namietali, že budeme oslavovať myšlienku boja proti vlastnému štátu.

V polemike s Neuwirthom zohral veľkú rolu poslanec HZDS Radomír Žingor, syn hrdinského partizánskeho veliteľa Viliama Žingora, popraveného v roku 1950 v rámci politických procesov gottwaldovského vedenia KSČ proti významným postavám SNP. „Neviem a nechcem potlačiť pohnutie,“ povedal so slzami v očiach, reagujúc na nespravodlivé obvinenie, že povstalci boli po vojne získaní do služieb armád a štátnej bezpečnosti a potom mučili ľudí v komunistických väzeniach. „No neuznať Slovenské národné povstanie za štátny sviatok by znamenalo poprieť historické právo národa na slobodu a demokraciu.“ Jeho slová vyvolali búrlivý potlesk. Zrejme aj vďaka nemu jasná väčšina poslancov HZDS hlasovala za zákon.

75. výročie SNP, veteráni, Múzeum SNP Čítajte viac SNP a boj o charakter štátu

Na hlasy v diskusii, že by sme sa mali tváriť nad výsledkami druhej svetovej vojny a nad jednoznačným pripojením sa slovenského národa k antifašistickej koalícii rozpačito a odsudzovať SNP kvôli násiliu, som odpovedal: „Dámy a páni, otázku možno postaviť aj takto: Tí, ktorí deportovali morálny kredit národa do koncentračných lágrov, tí, ktorí poslali desaťtisíce židovských spoluobčanov na smrť, majú byť z morálneho hľadiska stavaní na jednu úroveň s tými, ktorí sa už na to nemohli dívať a povstali? Veď takto by sme mohli vlastne pokojne spochybniť nielen zmysel antifašistického zápasu ako celku, ale aj zmysel vyhlásenia, ktoré urobila Slovenská národná rada k deportáciám Židov.“ Kanis položil otázku: „Môže pán poslanec Neuwirth uviesť, aké slovenské jednotky bojovali proti Slovenskému národnému povstaniu? Boli to len pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy a nemecké vojsko. Žiadna iná slovenská jednotka proti Povstaniu nebojovala."

Na výhrady, že išlo o povstanie proti vlastnému štátu, Kanis v diskusii odpovedal, že od vzniku Slovenského štátu v marci 1939 ho sami ľudáci chápali ako núdzové riešenie. „O tom nebolo pochýb ani počas jeho existencie a tým menej pochýb bolo na jeseň 1944. Takmer všetkým vrstvám vo vtedajšom režime, nielen v tých zložkách, ktoré boli v opozícii alebo ktoré boli v ilegalite, ale aj tým, ktoré boli pri moci, bolo jasné, že treba hľadať riešenie, ako si zachovať vlastnú tvár alebo dobré pozície po vojne.

To, že Hitler prehrá, že fašizmus prehrá, bolo na jeseň 1944 úplne jasné. Všetky tri prúdy, ktoré boli, ak zoberiem Edvarda Beneša a londýnsku vládu, ak zoberiem potom jednotlivé zložky ľudáckeho režimu, ak zoberieme aj prípravy Povstania, všetky sledovali istým spôsobom dostať sa z tejto zlej historickej situácie a zachovať nejaké východiskové pozície pre slovenský národ.“

Mojou odpoveďou na túto tému bola otázka: „Potrebuje dnešná Slovenská republika, ktorá slobodne deklarovala svoju zvrchovanosť a prijala svoju ústavu, pre svoju budúcnosť zvrchovaného štátu barličky odvolávania sa na režim, ktorý vznikol a udržiaval sa z vôle Veľkonemeckej ríše? Domnievam sa, že takéto barličky Slovenská republika nepotrebuje. Preto nevidím dôvody spochybňovať 29. august ako deň vhodný na vyhlásenie za štátny sviatok.“

Ján Slota a Jozef Prokeš zo SNS namietali, že budeme oslavovať myšlienku boja proti vlastnému štátu.

Keďže najtuhší odpor proti návrhu prezentoval Neuwirth za KDH, Kanis citoval toto vyjadrenie: „Každý rok si koncom augusta pripomíname výročie, ktoré napriek rôznym premenám spoločnosti zostáva natrvalo svetlým bodom našich novodobých dejín. Pred 47 rokmi náš národ svojím činom upútal pozornosť Európy a dokázal, že humanitu, slobodu a demokraciu stavia nad všetky ostatné hodnoty. Odmietol život podriadený lži o iných národoch a nenávisť voči nim. Prihlásil sa k pravdivému pohľadu na svet okolo seba a postavil sa po boku tých, ktorí čelili najväčšiemu zlu ohrozujúcemu cele ľudstvo." Kanis dodal: „Tieto myšlienky si veľmi vážim. Predniesol ich predseda vlády SR pán Ján Čarnogurský na oslavách 47. výročia SNP v Banskej Bystrici. Preto ma prekvapuje vystúpenie pána Neuwirtha, ale zrejme to bude otázka posunu názorov na túto udalosť.“ Výsledkom tohto posunu bolo nielen negatívne hlasovanie samotného Čarnogurského, ale aj budúceho premiéra Mikuláša Dzurindu a budúceho prvého slovenského eurokomisára Jána Figeľa.

V kontexte zápasu o tradíciu slovenskej štátnosti treba spomenúť nedoceňovaný moment – poslanci Spolužitia a Maďarského kresťanskodemo­kratického hnutia sa s výnimkou Pála Csákyho postavili za to, aby demokratická SR stála na tradíciách SNP, čo bol významný štátotvorný akt. Aj vďaka ich hlasom prešiel náš návrh takmer ústavnou väčšinou: 89 poslancov bolo za vyhlásenie 29. augusta za štátny sviatok, 38 zo 128 prítomných poslancov sa zdržalo alebo bolo proti.

SNP Čítajte viac Koalícia: Slováci v SNP ukázali svoju odvahu postaviť sa extrémizmu

Medzinárodný rozmer SNP

Prihlásenia sa k SNP ako k štátnej tradícii malo aj medzinárodnú dimenziu. Kanis v diskusii konštatoval: „Áno, jedným z hlavných politických zámerov navrhovateľov SNP za štátny sviatok je signál k medzinárodnému spoločenstvu. Nedávno som mal možnosť spolu s prvým podpredsedom SNR stretnúť sa s významnými talianskymi politikmi – pánmi Spadolinim, Fanfanim, Napolitanom, v ktorých mysli dnešné snaženie Slovenska, súčasný emancipačný boj, akoby bol dákou ozvenou bývalého fašistického Slovenského štátu. To je realita svetovej verejnej mienky. To si nevymýšľajú navrhovatelia, ale navrhovatelia, tak ako pán poslanec Brňák správne postrehol, sledujú aj tento akcent. Myslím si, že to, aká je svetová verejná mienka o Slovensku, musíme rešpektovať a musíme vyvíjať aktívne úsilie, bez ohľadu na politické strany, tieto dezinformácie napraviť a ukázať skutočný obraz o Slovensku.“

Schváliť deň vypuknutia SNP za štátny sviatok znamenalo dať jednoznačnú odpoveď všetkým v Česku aj v zahraničí, ktorí mali pochybnosti o ďalšom smerovaní ponovembrovej Slovenskej republiky. Tradícia SNP je totiž nielen národná, ale aj európska. Vo vyhlásení zo 7. septembra 1992, ktoré podpísalo deväť historikov (Valerián Bystrický, Jozef Jablonický, Ivan Kamenec, Michal Štefanský, Katarína Zavacká, Ľubomír Lipták, Dušan Halaj, Ján Stanislav a Dezider Tóth), sa uvádzalo: „Nepoznáme ani jeden štát, ktorý by nemal v úcte protifašistický odboj svojho obyvateľstva." Európa sa predsa vyslobodila zo zajatia nemeckého nacizmu a temnej budúcnosti, ktorá jej hrozila v prípade Hitlerovho víťazstva v úsilí o svetovládu, vďaka víťazstvu veľkej antifašistickej aliancie na čele s Veľkou Britániou, USA a ZSSR, ktorej plnohodnotnou súčasťou sa Slovensko práve vďaka SNP stalo. Napokon aj európska integrácia je odpoveďou na príčiny zničujúceho vojnového konfliktu, ktoré vznikol na európskom kontinente.

Identifikácia SR s pokrokovou tradíciu SNP v očiach zahraničných politikov a verejnosti sa definitívne zavŕšila v roku 1994. Počas vlády Jozefa Moravčíka bol Kanis ministrom obrany a vláda mu uložila spolu s podpredsedom vlády Romanom Kováčom povinnosť zorganizovať oslavy 50. výročia SNP. V Banskej Bystrici sa na nich spontánne a s nadšením zúčastnili desaťtisíce ľudí a niekoľko prezidentov, predsedov parlamentov, premiérov a ministrov zahraničných vecí zo štátov, ktorých občania bojovali v SNP vrátane vtedajšej veľvyslankyne USA pri OSN Madeleine Albrightovej. Bol to akýsi neformálny akt plnohodnotného politického uznania SR. Bolo to potvrdenie zahraničím aj pre zahraničie, že čerstvo samostatná SR sa jednoznačne hlási k princípom slobody a demokracie a nebude sa v ničom viazať na dedičstvo fašistickej SR. To Slovensku definitívne otvorilo dvere aj pre neskoršiu akceptáciu v EÚ a NATO.

Dva historické významy dohody

Po roku 1994 už útoky na SNP nemali šancu. Spochybňovaním Povstania sa totiž začína nielen spochybňovanie medzinárodnopo­litického postavenia SR, ale aj celých novodobých dejín slovenského národa a jeho dnešnej štátnosti. Veď tá je realizáciou štátoprávneho programu SNP formulovaného vo Vianočnej dohode z roku 1943, ktorá priniesla zásadný zvrat v nazeraní na obnovu spolužitia Čechov a Slovákov. Lipták o ňom napísal: „Štátoprávny program povstania sa nemohol opierať o ilúzie, zbožné želania a fundamentalistické dogmy, nemohol byť odtrhnutý od času, priestoru a mocenských pomerov. Ľudia, ktorí ho tvorili, neuvažovali o dejinách ako ich mnohí dnešní kritici v pokoji pracovní a klubov, ale dejiny robili s rizikom väzenia i smrti, a preto zodpovedne.“

Historický význam tejto dohody je po prvé v tom, že jej tvorcovia konštituovali SNR, ktorá reálne fungovala a vykonávala zákonodarnú i výkonnú moc na povstaleckom území a spravovala ho. Tým sa stala nielen politicko-programovou, ale aj inštitucionálnou nositeľkou novej slovenskej štátnosti. SNR s rôznymi právomocami pôsobila aj po ukončení vojny a kontinuálne pretrvala až dodnes. Po druhé Vianočná dohoda priniesla myšlienku svojbytnosti slovenského národa v spoločnom štáte, že sa tento bude rozvíjať na princípe „rovného s rovným“, prekoná sa koncepcia čechoslovakizmu a bude sa smerovať k federatívnemu usporiadaniu.

To sa napokon realizovalo až v roku 1968 na základe ústavného zákona o československej federácii, keď vznikla aj dnešná slovenská štátnosť. To bolo satisfakciou nielen pre tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov, ktorí si v 50. a 60. rokoch minulého storočia prešli doslova politickým a ľudským peklom, ale aj pre všetkých povstalcov, ktorí zvrhli ľudácky režim a prihlásili sa k rovnoprávnosti s českým národom a potom zažívali nové a nové vlny spochybňovania svojho odvážneho historického činu. Ale to je už iné rozprávanie.

© Autorské práva vyhradené

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
19 debata chyba
Viac na túto tému: #SNP #Slovenské národné povstanie