Cesta k tomuto vyústeniu slovensko-českých vzťahov bola dlhá, komplikovaná a plná obetí. Po dramatickom rozpade prvej ČSR po Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži došlo k vzniku slovenského štátu 14. marca 1939 pod hrubým nátlakom a vydieraním Adolfa Hitlera a následne k vytvoreniu Protektorátu Čechy a Morava. Koleso dejín akoby sa vrátilo späť. Oba národy po skľučujúcej porážke európskej demokracie opäť museli zápasiť o slobodu a základné práva.
Existencia vojnovej Slovenskej republiky od začiatku závisela výlučne od vojenského úspechu nacistického Nemecka. Obrat vo vojne spôsobil, že slovenská štátnosť v podobe, v akej sa formovala a fungovala, sa dostala do bezvýchodiskovej situácie. Nemala šancu po vojne pretrvať. Medzinárodne uznaná Benešova exilová vláda plánovala obnoviť predmníchovskú unitárnu republiku. Spojenecké mocnosti by sotva protestovali proti oktrojovaniu nového centralizmu na vojensky porazenom Slovensku.
Za úchylku sa označovali všetky slovenské úsilia o svojbytnosť, dožadovanie sa autonómie či federatívneho usporiadania.
SNP takýto scenár odmietlo. Povstanie zaradilo Slovensko medzi víťazné národy antifašistickej aliancie, zbavilo ho biľagu zločinov fašistického Tisovho režimu a vytvorilo predpoklady pre nové riešenie povojnových vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi.
Prihlásenie sa povstaleckej SNR k obnove ČSR však bolo podmienené tým, že sa uzná svojbytnosť slovenského národa v spoločnom štáte, že ten sa bude rozvíjať na princípe „rovného s rovným“, že sa budú konštituovať slovenské národné orgány a prekoná sa koncepcia čechoslovakizmu a unitarizmu. SNR teda nielenže nerezignovala na slovenskú štátnosť, ale chcela ju v obnovenej ČSR pretvoriť a rozvíjať.
Kým reprezentanti občianskeho bloku v SNR narábali skôr s predstavami o autonómii, Gustáv Husák s Ladislavom Novomeským pretláčali požiadavku federatívneho usporiadania. Obnovenú ČSR mali tvoriť dva celky – Slovensko a české krajiny, každý so svojou vlastnou zákonodarnou a výkonnou mocou.
Čítajte aj Otázniky nad Martinskou deklaráciou
Stalinistami pošliapaná Magna charta
Zásadné riešenie slovenskej otázky však v Košickom vládnom programe zo 4. apríla 1945 našlo iba všeobecné vyjadrenie. Slovákom sa v tomto programe tiež sľubovalo vo všetkých úradoch, inštitúciách a hospodárskych orgánoch celoštátneho významu primeraného zastúpenia čo do počtu i čo do významu.
Napriek tomu, že predseda KSČ Klement Gottwald tento program v Košiciach vyhlásil za Magnu chartu slovenského národa, pod jeho vedením sa z nej salámovou metódou ukrajovalo a začal sa pohon na povstaleckú politickú i vojenskú garnitúru. Po februári 1948 sa začala demontáž slovenských národných orgánov a vracal sa čechoslovakizmus, tentoraz v komunistickom a nedemokratickom šate. Premietal sa do všetkých oblastí. Aj povstalecká KSS sa zo samostatnej národnej strany zmenila na oblastnú organizáciu KSČ s mizernými kompetenciami.
Došlo k tuhému stalinistickému štátnemu centralizmu so šovinistickými protislovenskými prejavmi sprevádzanými brutálnymi represiami proti povstaleckej garnitúre. Vyvrcholením bol proces s „rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku“. Jeho inscenátori za politické nebezpečenstvo považovali iba slovenský nacionalizmus. O českom šovinizme nepadla nikdy žiadna zmienka. Za úchylku sa označovali všetky slovenské úsilia o svojbytnosť, dožadovanie sa autonómie či federatívneho usporiadania.
Čítajte viac Peter Weiss: SNP a naša štátnosť
Všetci obvinení okrem Husáka sa pod vplyvom brutálneho nátlaku priznali a na pojednávaní spolupracovali. V tomto najväčšom politickom procese na Slovensku, ktorý sa uskutočnil v roku 1954, boli hlavnými odsúdenými členovia V. ilegálneho vedenia KSS a politickí vodcovia SNP Husák (doživotie) a Novomeský (desať rokov väzenia) a ďalšie osobnosti slovenského politického života. Posolstvo procesu bolo jednoduché – keď neprestanete otravovať so zvýšením právomocí slovenských orgánov, s federalistickým štátoprávnym programom a s požiadavkami na zmeny hospodárskej politiky voči Slovensku, povešiame vás.
Tým, že z priamych aktérov SNP propaganda robila zradcov národa, zapredancov buržoázie, spojencov fašistov, agentov imperializmu, sa spochybňovalo Povstanie ako zdroj slovenskej národnej hrdosti, sily a sebavedomia, hoci navonok sa oslavovalo. Slovensko-české vzťahy sa dramaticky pokazili.
Navyše v rámci reformy ústavy v roku 1960 iniciovanej Antonínom Novotným, ktorý od roku 1953 zastával funkciu prvého tajomníka ÚV KSČ a od roku 1957 aj prezidenta, došlo k ďalšej demontáži slovenských orgánov. Zo všetkých zostala existovať len SNR, pričom mohla schvaľovať akurát tak vlastný rozpočet. Tento návrat k čechoslovakizmu, unitarizmu a pražskému centralizmu, navyše v podmienkach stalinistickej diktatúry, presne 15 rokov po prijatí Košického vládneho programu, znamenal pre slovenskú spoločnosť veľkú traumu.
Novotného slovakofóbia ho viedla aj k svojráznemu pochopeniu tézy „o rozvoji a zbližovaní národov a národností“, prijatej v októbri 1961 na zjazde KSSZ. V prejave pred SNR po degradácii jej postavenia Novotný s pátosom vyhlásil: „Boli sme jeden národ a zasa budeme!“ Šéfredaktor denníka KSS Pravda Ondrej Klokoč upozornil: „A prečo treba zdôrazňovať zásadu ďalšieho zbližovania sa práve slovenskému národu? Pod ďalším zbližovaním si možno predstaviť už iba zrieknutie sa vlastnej národnej suverenity.“
Dubčekovo víťazstvo
Slovenská spoločnosť, dlhé roky vystrašená a umlčiavaná, sa začala zobúdzať. Významnú úlohu zohral Alexander Dubček. Novotný mu nedokázal zabrániť, aby sa 8. apríla 1963 stal prvým tajomníkom ÚV KSS. Dubčeka chceli slovenskí komunisti, lebo odmietali, aby na ich čele bol znovu „pražský Slovák“.
Z neznámeho a nenápadného Dubčeka sa postupne stal slovenský národný politik, ktorý presadzuje v ústredí slovenské ekonomické, politické a kultúrne záujmy. Novotnému, ktorý bol jednak reprezentantom stalinistického, konzervatívneho krídla vo vedení KSČ, jednak stál na platforme otvoreného protislovenského šovinizmu, nebadane vyrástol vážny politický protivník.
Dubčekovi sa podarilo dostávať do popredia slovenskú otázku ako súčasť prípravy na zásadné politické zmeny a naštartovanie obrodného procesu. Jeho prvé spory s Novotným sa začali už v roku 1960, keď ako tajomník ÚV KSČ pre priemysel nastoľoval problémy, ktoré industrializácii Slovenska a slovenskej ekonomike spôsobil čechoslovakizmus a centralizmus, lebo odbúral slovenské národné orgány alebo im obmedzil kompetencie.
V auguste 1962 sa Dubček opäť ocitol na mieste, ktoré pohlo dejinami. Stal sa členom Kolderovej rehabilitačnej komisie, ktorá mala za úlohu prešetriť najdôležitejšie politické monster procesy proti osobám, ktoré zastávali významné politické funkcie. Z Dubčeka sa zrodil reformný komunista a bojovník za rehabilitáciu tzv. buržoáznych nacionalistov. Fakt, že napriek záveru Kolderovej komisie, že proces s nimi bol vykonštruovaný, Novotného vedenie odmietlo jeho obete plne rehabilitovať aj stranícky, vyvolal na Slovensku obrovské pobúrenie. Organizácie strany požadovali, aby tí, ktorí mali zodpovednosť za prípravu procesu, odišli zo svojich funkcií. Cieľom útokov sa stal aj Novotný.
Čítajte aj Korčok odhalil v Nižnom Novgorode pamätník Alexandrovi Dubčekovi
Novotnému sa nepodarilo Dubčeka potrestať odvolaním z funkcie za to, že pripustil tieto prejavy nespokojnosti. Tlak členov KSS i verejnosti bol taký silný, že Novotný musel súhlasiť s odchodom viacerých svojich spojencov, ktorí stáli za týmto procesom, z najvyšších orgánov, čím sa jeho pozícia oslabila.
Napokon tak odštartoval aj zložitý a búrlivý návrat Husáka do straníckeho a politického života a jeho zápas o plnú politickú rehabilitáciu. Obhajoval SNP a zdôrazňoval nevyhnutnosť presadiť jeho štátoprávny program. Stal sa významným nositeľom prebudeného národnoemancipačného pohybu a zároveň popredným predstaviteľom demokratizačných a reformných tendencií na Slovensku. Nepôsobil však v súčinnosti s Dubčekom, s ktorým sa opakovane dostal do konfliktu, ale skôr paralelne s ním. Objektívne ale boli spojencami v úsilí o odstránenie Novotného.
Po zvolení Dubčeka za prvého tajomníka ÚV KSS sa však spustil aj vývoj, ktorý slovenskí historici nazvali predjarím. Bolo to obdobie politického otepľovania. Do verejnej činnosti, zdiskreditovanej stalinistickými praktikami, vniesol Dubček slušnosť a otvoril priestor pre dialóg a slobodu zmýšľania. Vyslúžil si za to prezývku Alexander Priestorovič. Uvoľnenie akumulovanej energie prinieslo doslova explóziu skvelých tvorivých činov v umení, architektúre, historiografii i v ďalších spoločenských vedách. Začala spontánne vznikať občianska spoločnosť. Novinári zrazu smeli písať o citlivých a ťažkých témach. Symbolickým vyjadrením dubčekovskej liberalizácie pomerov na Slovensku bol týždenník Kultúrny život, ktorý išiel aj v Prahe na dračku. Táto atmosféra sa zo Slovenska začala prenášať i do západnej časti spoločného štátu.
Čítajte aj Dubček zo strany von!
Dubček sa zaslúžil aj o to, aby sa do povedomia spoločnosti znovu dostali najvýznamnejšie postavy slovenského národného života: Ľudovít Štúr a Milan Rastislav Štefánik, osobnosti, ktoré nevyhovovali dovtedajším ideologickým schémam. Zasadil sa o národnú emancipáciu Slovákov tiež tým, že s veľkou razanciou nastolil otázku nerovnomerného ekonomického vývoja v Čechách a na Slovensku a presadzoval nápravu disproporcií v hospodárskych vzťahoch v spoločnom štáte.
Rozbuškou, ktorá vyhrotila mocenský zápas vo vedení KSČ, sa stala návšteva prezidenta Novotného v Matici slovenskej v Martine 25. – 27. augusta 1967. Rozčúlil sa a obvinil jej predstaviteľov a vlastne všetkých Slovákov zo separatizmu a z nacionalizmu, odmietol prijať dary a demonštratívne opustil stretnutie. Incident sa vnímal ako urážka slovenského národa. Novotný dal vlastnou chybou zámienku na rozhodujúci politický útok proti sebe.
Na zasadnutí ÚV KSČ 26. – 27. septembra 1967 si Dubček dovolil hovoriť o negatívnych dosahoch ekonomickej reformy na Slovensko. Žiadal, aby slovenské národné orgány dostali viac kompetencií a väčšiu ingerenciu voči podnikom na Slovensku. Novotný to interpretoval ako prejav zakukleného slovenského nacionalistu a znovu rozbehol úsilie o odstavenie Dubčeka z pozície prvého tajomníka ÚV KSS.
Konflikt sa vystupňoval na ÚV KSČ 30. – 31. októbra 1967. Dubček prišiel so zásadným politickým posolstvom, že problémy v spoločnosti nie sú dôsledkom ignorovania jej triedneho charakteru, ako to tvrdil Novotný, ale dôsledkom dogmatického, sektárskeho a príliš centralizovaného modelu riadenia. Zároveň šikovne vystúpil proti kumulácii funkcií v jasnej narážke na to, že prezident a zároveň prvý tajomník ÚV KSČ disponuje príliš veľkou mocou a jednej z funkcií by sa mal vzdať. Jeho zmienka o prílišnom centralizme bola nepriamym nastolením požiadavky posilnenia právomocí slovenských orgánov.
Čítajte aj Koncertom v Londýne v septembri 1968 podporili "odvážnych ľudí Československa"
Novotný následne ostro zaútočil priamo z tribúny na Dubčeka, že podlieha „úzkym národným záujmom“. To sa vnímalo ako de facto nové obvinenie z „buržoázneho nacionalizmu“. Novotného pokus exemplárne Dubčeka potrestať za jeho vystúpenia prostredníctvom špeciálnej komisie však neuspel. Nezískal podporu ani u šéfa Kremľa Leonida Brežneva. Ten odkázal do Prahy „eto vaše delo“, čím Novotný prišiel o ďalších domácich spojencov. Napokon sa po dlhých a ťažkých kuloárnych i oficiálnych rokovaniach na zasadaní ÚV KSČ 3. – 5. januára 1968 Novotný vzdal funkcie a za prvého tajomníka ÚV KSČ jednomyseľne zvolili Dubčeka.
Tí, ktorí radi vykresľujú Dubčeka ako bezduchého straníckeho aparátnika, nie sú schopní pochopiť a uznať, že z jeho strany išlo o mimoriadny politický výkon. Politickou vynaliezavosťou, šikovnosťou a trpezlivosťou dokázal z pozície prvého tajomníka KSS, ktorý mal iba veľmi obmedzené kompetencie, urobiť to, čo sa nepodarilo pražským reformným komunistom. Porazil Novotného a všetko zlé a konzervatívne, čo predstavoval.
Bez razantného tlaku zo Slovenska by sa pomer síl vo vtedajšom vedení KSČ mohol zmeniť až neskôr. Dubček, pôvodne vnímaný ako kompromisný kandidát, potom so silnou skupinou českých a slovenských reformných komunistov naštartoval obrodný demokratizačný a modernizačný proces. Zrušil cenzúru a pokúsil sa o reformu socializmu sovietskeho typu.
Cesta k vzniku slovenskej štátnosti
Ako človek, ktorý stál na čele slovenských národnoemancipačných snáh od roku 1963, mohol v nich Dubček po januári 1968 pokračovať. A to vytváraním priestoru pre narovnanie vzťahov Čechov a Slovákov v spoločnom štáte prostredníctvom federalizácie ČSSR. Je jeho nedoceňovanou historickou zásluhou, že sa mu podarilo do Akčného programu KSČ z apríla 1968 presadiť formulácie o potrebe napraviť ťažko deformované štátoprávne vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi a vzťahy k príslušníkom národnostných menšín. Tento politický dokument považoval za jeden z kľúčových smerov demokratizácie spoločnosti.
Akčný program bol historickou satisfakciou pre všetkých, ktorí sa bez rozdielu politického presvedčenia usilovali o dosiahnutie zrušenia asymetrie vo vzťahoch medzi českým a slovenským národom. Formulácie tohto programu boli výsledkom konsenzu medzi českými a slovenskými reformnými i menej reformnými komunistami. Spoločne sa rozhodli preťať čechoslovakistický gordický uzol spolužitia českého a slovenského národa pod jednou štátnou strechou. Vzhľadom na predchádzajúci vzťah českých politických elít rôzneho politického zafarbenia k podobe spolužitia dvoch jazykovo a kultúrne blízkych národov, osobitne však vzhľadom na vzťah českých komunistov zavŕšený Novotného animozitou voči Slovákom, išlo doslova a do písmena o historické rozhodnutie.
Zároveň to bola aj istá forma sebakritiky za správanie ku KSS a k slovenskému národu po Povstaní. Toto politické rozhodnutie českých reformných komunistov, ktorí sa podieľali na príprave a schvaľovaní Akčného programu KSČ, sa na Slovensku nedoceňuje. Nebolo pritom také samozrejmé, ako sa s odstupom času zdá.
Čítajte viac Nový rok '90: Nový začiatok (aj) pre kriminálnikov
Po zložitých rokovaniach, v ktorých zohral kľúčovú úlohu podpredseda vlády ČSSR a predseda odbornej komisie na prípravu ústavného zákona o československej federácii Husák, Národné zhromaždenie schválilo ústavný zákon o čs. federácii, na základe ktorého sa skončilo unitaristické a potom asymetrické usporiadanie spoločného štátu. Bolo to naplnenie štátoprávneho programu SNP po dlhých 24 rokoch a po 53 rokoch od Clevelandskej dohody. Federalizácia ČSR znamenala, aj napriek tomu, že prišla po násilnom zastavení obrodného procesu vojskami Varšavskej zmluvy a následnej okupácii štátu, významný medzník v dejinách slovenského národa.
Na základe ústavného zákona o česko-slovenskej federácii sa 1. januára 1969 konštituovala česko-slovenská federácia ako „dobrovoľný zväzok rovnoprávnych národných štátov českého a slovenského národa“. To znamenalo aj vznik Slovenskej republiky a Českej republiky s prívlastkom „socialistická“. Slovenský národ získal svoju štátnosť.