Ráno 21. augusta 1968. Utekala som do služby napriek tomu, že som mala voľno. To, že som išla pešo pomedzi tanky, sa mi dnes zdá až neuveriteľné. Vtedy sme vysielali z budovy Slovenskej televízie na Námestí SNP (teraz je tam sídlo ministerstva kultúry). Bol tam paternoster – vojaci sa vozili hore-dole a hľadali nás po celej budove. Dlho nemohli objaviť hlásateľňu, takže asi dve hodiny sme mali možnosť utajene vysielať. Naše vysielanie z tejto budovy sa skončilo, až keď do hlásateľne vstúpili vojaci so samopalmi. V nasledujúcich desiatich dňoch sa nám ešte podarilo vysielať z iných miest, napríklad z garáží televízie.
Po nejakom čase, keď sme sa mohli vrátiť do starej budovy, som bola pozvaná na jedno vzácne stretnutie. Bolo to stretnutie Alexandra Dubčeka s jeho rodákmi v Uhrovci. Dubček totiž vedel, že som vysielala v tých pohnutých dňoch. Na stretnutí vznikla pri spoločnej večeri veľmi pekná fotografia, ktorú mám dodnes ako cennú pamiatku.
Pri normalizačných previerkach som nebola ochotná súhlasiť so „vstupom vojsk“, čo znamenalo ukončenie mojej práce v televízii okamžitou výpoveďou.
Dávame do pozornosti 100. výročie narodenia Alexandra Dubčeka
Ešte bude veselo
Neskôr osud chcel, aby som sa zoznámila aj s Dubčekovou rodinou, s pani Annou a ich tromi synmi. Vzniklo z toho veľmi pekné priateľstvo. K nim hore na Mišíkovu ulicu v Bratislave som chodila ako domov. Dubčekova rodina mi veľmi pomohla prejsť krízovým obdobím, pretože ani pre mňa to nebolo ľahké. Dubček všetko prežíval veľmi intenzívne. Celé noci nespával, lebo ho trápilo, koľko osudov vpád vojsk ovplyvnil a ako sa to celé skončilo. Vôbec neočakával, že by to takto mohlo dopadnúť. Trochu naivne Leonidovi Brežnevovi dôveroval, že k takému niečomu sa nikdy neodhodlá.
Pani Anka však bola v ich rodine centrálnou postavou a vedela vniesť do nej pokoj. Bola vždy usmievavá, dobrá hostiteľka a výborne varila. Bola veľmi rada, že tam chodím, lebo pre ich rodinu to boli týždne a mesiace osamelosti. Zažila som pri týchto návštevách veľa krásnych chvíľ. Vždy ma napríklad pozvali na narodeniny – nielen Dubčekove, ale aj Ankine. Stretávala som sa s celou širokou rodinou. Boli to veselé chvíle, keď všetci sedeli okolo stola a pieseň išla dookola, každý zaspieval svoju obľúbenú pesničku. Dubček mal rád slovenské ľudové piesne, najmä tie zbojnícke, ale aj ruské pesničky. Zo spevákov popovej hudby rád počúval Naďu Urbánkovú, Martu Kubišovú. Obľúbil si pieseň Starý rodný dom v podaní Dušana Grúňa.
Dubčeka normalizačný režim postupne degradoval, až skončil ako technik v Západoslovenských štátnych lesoch. V pätách mal ustavične Štátnu bezpečnosť. U nich doma sme sa vôbec nemohli rozprávať, kým nepustili nahlas rádio alebo televíziu. Nedala sa prehovoriť ani jedna veta bez strachu, že sa to nejakým spôsobom nezneužije.
Foto: ARCHÍV PAVLA DUBČEKA
Čas plynul a bolo to neuveriteľné, ale koncom osemdesiatych rokov zasa bolo niečo vo vzduchu, a tušili sme, že príde k zmene, a to k lepšiemu. Samozrejme, Dubček nemlčal a čulo korešpondoval. Písal protestné listy vedeniu. Nebol v zákulisí, ako by si to mnohí mysleli. Jeho aktivity boli rôznorodé, písal protestné listy vedeniu komunistickej strany a štátu. Vedenie Bolonskej univerzity ho pozvalo do Talianska na prevzatie čestného doktorátu. Režim ho najprv nechcel pustiť, ale napokon do Talianska vycestoval.
Spomínam si, že mi v tých dňoch povedal: „Pani Danka, ešte bude veselo.“ A to bolo minimálne rok pred zamatovou revolúciou. Takisto mi hovoril: „Vrátite sa do televízie a budete aj hlásiť správy. A uvidíte, s akou radosťou budete hlásiť…“
V novembri 1989, keď sme chodili štrngať kľúčmi, som si uvedomila, že Dubček mal pravdu…
Čítajte viac Dubček v taxíku rozdával podpisy, fotografovi dal ušiť obleky
Prvý hosť – Dubček
Po mojom návrate do televízie, keď ma za riaditeľa Romana Kaliského rehabilitovali, mojím prvým hosťom bol Dubček v rámci cyklu relácií Tváre a postoje. Tento dokument je v archíve Slovenskej televízie. Neskôr som dostala príležitosť moderovať v Prahe aj celoštátny program Objektív, reportáže zo zahraničia. V Prahe som zažila niekoľko milých príhod. Raz som sa stretla s Dubčekom úplnou náhodou. Išla som už po vysielaní peši po Václavskom námestí a vidím, že dolu, kde sa začínajú Příkopy, je hlúčik ľudí. Až keď som prišla bližšie, zistila som, že Pražania obkľúčili Dubčeka. Veľmi srdečne sa s nimi bavil a ja som ponad ich hlavy zakričala: „Zdraví vás Bratislava!“ Zazrel ma a zvolal: „Pani Danka, kde sa tu beriete?“
V tých porevolučných rokoch, keď sa už život opäť dostával do iných koľají, bol Alexander Dubček zaneprázdnený funkciou vo vysokej politike. Vtedy som sa dosť venovala pani Anke. Žiaľ, po ťažkej chorobe v roku 1990 zomrela. Bola to statočná žena, ktorá v pravom zmysle slova stála po mužovom boku po celý čas, v dobrom aj v zlom.
S Dubčekom som sa potom občas stretávala v prítomnosti Jožka Brinzíka, jeho šoféra a pomocníka. Naše posledné stretnutie bolo však nenaplnené. Bola som práve u dcéry, keď zazvonil telefón. Pri telefóne bol môj muž a povedal mi: „Dám ti niekoho k telefónu.“ Bol to Alexander Dubček. Prišiel k nám neohlásený na kus reči. To bolo posledný raz, čo sa mi prihovoril takto na diaľku. Ľutujem, že som vtedy nebola doma. O niekoľkých mesiacov po ťažkej autohavárii zomrel. Jeho smrť bola šokujúca a plná otáznikov. Dodnes si spomínam naňho ako na veľmi blízkeho človeka.
Dana Hermannová (90)
- Pracovala v Československej televízii (ČST) od roku 1957. Po okupácii po prepustení z ČST sa 21 rokov živila ako učiteľka angličtiny a prekladateľka.
- Po novembri 1989 sa vrátila do televízie ako moderátorka a redaktorka viacerých relácií.
Čítajte aj Záhady Dubčekovho únosu