B. Schmögnerová: Ako dopadol úvod Klausovej reformy na Slovensku

Pred 30 rokmi sa končil prvý rok takzvanej Klausovej reformy, ktorý znamenal štart prechodu z centrálneho plánu na trh. Jej scenár vznikol na pôde amerického Treasury (ministerstva financií) a Medzinárodného menového fondu (MMF) a vychádzal z princípov známych pod názvom Washingtonský konsenzus. Zásady tohto konsenzu sa prvýkrát osvedčili proti bolívijskej hyperinflácii, no jeho sociálne dôsledky boli katastrofálne.

13.12.2021 06:00
1993, Václav Klaus, Vladimír Mečiar, Úrad vlády SR Foto:
Február 1993. Predseda českej vlády Václav Klaus prvýkrát na oficiálnej návšteve Slovenska po rozdelení federálneho štátu. Na snímke je so slovenským premiérom Vladimírom Mečiarom počas prehliadky čestnej stráže na nádvorí Úradu vlády SR.
debata (56)

Scenár nazývaný tiež „transformačný blueprint“ bol základom nielen Klausovej reformy v bývalom Československu, no i Balczerowiczovej reformy v Poľsku, Gajdarovej reformy v Rusku, Bokrosovej reformy v Maďarsku a s výnimkou Slovinska reforiem v ostatných postkomunistických európskych štátoch a v mnohých štátoch bývalého Sovietskeho zväzu po jeho rozpade. Inými slovami, scenár nebol šitý na mieru, bola to všeobecná schéma, ktorú si jednotlivé štáty aspoň čiastočne mohli prispôsobiť.

V Česku i na Slovensku prebehli diskusie, ktoré oponovali Klausovej „šokovej terapii“ a navrhovali tzv. gradualistický scenár, ktorý by nemal také devastačné sociálne dôsledky, no zástancovia tohto scenára politicky neuspeli. Dôvodom nebolo iba to, že Klaus sedel vo federálnom ministerskom kresle a jeho českí a slovenskí oponenti v národných vládach, alebo neboli vôbec členmi vlád. Klaus spolu s niekoľkými kolegami z pražského Prognostického ústavu (Vladimír Dlouhý, Dušan Tříska atď.) predstavovali novú generáciu orientovanú na Západ s vyhranenými radikálnymi názormi. Proti nim stála generácia „voľakedajších“ na čele s riaditeľom ústavu Valtrom Komárkom či niekoľkými inými, ktorí sa angažovali v Šikovej reforme ešte v roku 1968. Najzávaž­nejšie však bolo, že federálna vláda veľmi skoro žiadala o finančnú pomoc MMF, ktorého podmienkou bolo prijať princípy „transformačného blueprintu“. Slobodne už nemohla rozhodovať.

Čo predchádzalo Klausovej reforme

Niektoré opatrenia, ktoré predchádzali začiatku reformy 1. 1. 1991, sa začali realizovať už v roku 1990. Federálna rozpočtová politika si postavila za cieľ hospodáriť s prebytkom. Jedným z kľúčových rozhodnutí bolo preto zastaviť dotácie do podnikovej sféry. Nebol to jediný „podraz“ podnikovej sfére. Pred daňovou reformou v roku 1991 podniky disponovali s malými vlastnými prostriedkami: vysoká daň a vysoké odvody (v priemere 65 % odvod zo zisku a 50 % odvod z miezd) ich finančne vyčerpávali a boli preto závislé od dotácií od štátu. Požičiavať si, keď úroky z úverov vzrástli na 16 až 24 %, bolo samovražedné.

Dovozne náročné podniky (a to platilo hlavne pre slovenské podniky) tvrdo postihla i trojnásobná devalvácia československej koruny. Ku koncu roka 1990 hodnota Kčs voči USD klesla až o viac ako 80 % z 15 na 28 Kčs – ako hovoril Václav Klaus na „trhovú“ hodnotu, resp. hodnotu na čiernom trhu. Výsledkom týchto faktorov bolo, že už v roku 1991 sa až 60 % podnikov v SR dostalo do platobnej neschopnosti.

československo Čítajte viac Prečo sme sa rozdelili?

Postihol ich aj rozpad Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), obchodného zoskupenia východného bloku, na trhy ktorého bol predovšetkým orientovaný export slovenských podnikov. Rozpad RVHP urýchľovala i federálna vláda. Dňa 2. júla 1991 na návrh ministra financií ČSFR Klausa a ministra hospodárstva Dlouhého Federálne zhromaždenie ČSFR súhlasilo s protokolom o zrušení RVHP. Obchodovanie medzi bývalými členmi RVHP z tzv. prevoditeľného rubľa prešlo na obchodovanie v zameniteľných menách (USD, marka a pod.) a uprednostňovať sa začal západný trh.

Hospodársky prepad ZSSR, ktorý prechádzal podobnými reformami, postihoval podniky, ktoré boli závislé od sovietskeho trhu. Opäť to boli predovšetkým podniky slovenské. Osobitne na časť slovenských podnikov (napr. v zbrojárskom priemysle) dopadla i vojna v Perzskom zálive. Okrem toho predčasné rapídne zníženie colnej ochrany domáceho trhu rozhodnutím federálnej vlády postavilo podniky do súťaže so západnými dovozcami, s ktorými mohli iba ťažko súperiť.

Konverzia zbrojného priemyslu na Slovensku

Ako ďalší faktor nepriaznivejší pre Slovensko v porovnaní s Českom sa ukázal vysoký podiel slovenskej zbrojárskej výroby, ktorý v roku 1988 predstavoval 65 % vojenskej produkcie ČSFR. Zbrojný priemysel sa stal jedným z odvetví, na ktoré sa zamerala industrializá­cia SR.

Nielen rozsah zbrojnej produkcie na Slovensku hral svoju rolu. Český zbrojný priemysel bol zameraný viac na ľahké zbrane, no vyrábali sa tu i cvičné prúdové lietadlá, ktoré zostali dobrým vývozným artiklom až dodnes. Naopak, slovenský zbrojný priemysel sa zameriaval na ťažké zbrane (napr. tanky T 72, bojové vozidlá pechoty, obrnené transportéry a pod.). Z ČSFR 70 % produkcie smerovalo na vývoz, v rokoch 1984 až 1988 bola ČSFR vo vývoze zbraní na siedmom mieste vo svete.

Ako uvádzam v štúdii z roku 1993 (ÚET SAV), konverziu v ČSFR začala ešte predprevratová Adamcova vláda v rokoch 1988 – 1989. Už v roku 1989 sa uznesením vlády ČSFR č. 84/1989 rozhodlo o utlmovaní a zastavení výroby tankov, ktoré sa kompletizovali v ZŤS TS š.p. Martin. Uznesením vlády ČSFR č.159/1989 sa rozbehla konverzia výroby leteckého motora DV-2 v Považských strojárňach. Znamená to, že prvé konverzné programy sa začali pripravovať ešte pred rokom 1990.

Stredný tank T 72 M2. Tento typ tankov sa... Foto: Archív TASR
slovenský tank, Martin Stredný tank T 72 M2. Tento typ tankov sa vyrábal v Závodoch ťažkého strojárstva v Martine. Išlo o tanky v slovenskej verzii na základe výrobnej licencie zakúpenej od Sovietskeho zväzu.

Dôvody konverzie zbrojného priemyslu boli viaceré. Rozhodnutie o nej odrážalo vojensko-politickú situáciu v štátoch Varšavskej zmluvy po začiatku perestrojky v ZSSR. Následne 30. júna 1991 Varšavská zmluva zanikla. Zbrojárska výroba SR, ktorá smerovala predovšetkým do ZSSR a štátov Varšavskej zmluvy, stratila odbytiská. Pre slovenské podniky bol dôležitý i domáci trh, no i ten, tak ako trh štátov Varšavskej zmluvy, sa rozpadával.

Urýchľovanie zastavenia zbrojárskej výroby z etických dôvodov presadzoval i prezident ČSFR Václav Havel a napríklad aj prvý podpredseda vlády Jána Čarnogurského Martin Porubjak (ODU-VPN). Rozhorčene označil produkciu zbraní za rovnaké svinstvo ako produkciu drog. Žiaľ, morálne rozhorčovanie konverzii nepomohlo.

V priebehu poldruha roka bolo v SR odbúraných až 90 % zbrojného priemyslu. Takéto tempo likvidácie vojenského priemyslu bolo bezprecedentné. O realizácii konverzných projektov za takýto krátky čas a pri finančných dotáciách z federálneho rozpočtu, ktoré pokrývali iba 30 % investícií, bez prístupu na nové trhy a pod., sotva mohla byť reč. Drvivá väčšina konverzných projektov sa ukázala ako neúspešná. Výsledkom bol hlboký prepad nielen v strojárskom odvetví SR. Do zbrojnej výroby boli zapojené i iné odvetvia: elektrotechnický priemysel, chemický priemysel, ako subdodávatelia železiarsky priemysel a pod. Do krízy sa dostali viac ako tri desiatky podnikov s vojenskou produkciou (napr. ZŤS TS Martin, ZŤS Dubnica, PPS Detva, ZVS Dubnica atď.) a desiatky dodávateľských podnikov. Na dlažbe zostalo okolo 100-tisíc nezamestnaných. Najviac bol postihnutý stredoslovenský región, kde pracovalo 32,6 % celkového počtu pracovníkov v zbrojnej výrobe ČSFR.

Tzv. Klausova reforma

Z 10 princípov Washingtonského konsenzu boli pre „transformačný blueprint“, t. j. scenár ekonomickej reformy kľúčové tri: liberalizácia, privatizácia a makroekonomická stabilizácia. Táto trojica bola doplnená o štvrtý pilier – reštrukturalizáciu, ale na rozdiel od predchádzajúcich pilierov, reštrukturalizácia prebehla – čiastočne s výnimkou finančného sektora, „sama od seba“.

Je symptomatické, že tzv. sociálnu záchrannú sieť, ktorá mala aspoň čiastočne zmierniť sociálne dôsledky reformy, ako sa o nich ešte zmienim, začal „budovať“ Klaus až po explicitnom upozornení expertov Svetovej banky. Inštitúcie, ktorá nebola a nie je žiadnou sociálnou či charitatívnou organizáciou.

Scenár ekonomickej reformy schválilo Federálne zhromaždenie ČSFR 17. septembra 1990. Jeho cieľom bolo zaviesť trh bez prívlastkov (žiadne sociálno-trhové hospodárstvo) čo v najkratšom čase („šoková terapia“) a obmedziť úlohu štátu (minimálny štát). Scenár pozostával z úspornej rozpočtovej politiky, liberalizácie cien a zahraničného obchodu a zavádzal tzv. vnútornú konvertibilitu (vymeniteľnosť Kčs za zahraničnú menu pre domáce subjekty). Ďalším bodom bola rýchla privatizácia štátneho majetku, ktorá sa rozdelila na malú a veľkú privatizáciu a čiastočnú reštitúciu majetku znárodneného počnúc rokom 1948.

Scenár už zahrnul i niektoré sociálne opatrenia, napríklad v prípade nezamestnanosti. Zaviedla sa aj daňová reforma podľa západného vzoru zahrnujúca napr. zníženie daňového zaťaženia podnikov, DPH s dvoma sadzbami, spotrebné dane a tzv. trojdaň: daň z dedičstva, z darovania a z prechodu nehnuteľností a pod.

Havel a Dubček 1989 Čítajte aj Ako sa Klaus nezaprel a ďalšie menej známe epizódy z Novembra '89

Prvé cenové opatrenia (napr. 50 % zvýšenie cien benzínu) prebehli už v roku 1990. Liberalizácia cien k 1. 1. 1991 znamenala taký cenový nárast, o ktorom sa predtým nikomu ani neprisnilo. Napr. za prvý štvrťrok 1991 oproti decembru 1990 u mlieka a mliečnych výrobkov dosiahol rast cien 51,8 %, u cukru a cukrárskych výrobkov 53,1 % atď. V druhom štvrťroku 1991 sa zvýšili ceny elektrickej energie o 80 % a ceny tepla a teplej vody o 324 %. Zvýšenie cien zemného plynu o 134 % prebehlo k 1. 5. 1991. Ku koncu októbra 1991 cenová hladina v ČR vzrástla o 52 %, v SR o 56,1 % a ceny, vrátane tzv. regulovaných, rástli ďalej (do konca roka o 61 % v porovnaní s rokom 1990). Jednorazová kompenzácia pre domácnosti zo štátneho rozpočtu bola, samozrejme, nepostačujúca.

„Reformátori“ z Prahy a z Bratislavy považovali štát z definície za zlého hospodára. Súkromný sektor sa stal pre nich modlou. Privatizácia podľa nich musela preto prebehnúť čo najrýchlejšie. Červeným súknom boli „červení manažéri“ a strach, že komunisti odídu z vlády, no zostanú vládnuť ekonomike. Obidvom kritériám vyhovovala kupónová privatizácia, ktorej prvá etapa prebehla ešte v spoločnom štáte. V ČSFR ju manažoval Dušan Tříska, ale nebola jeho vynálezom.

Ako uvádza Ivan Mikloš v texte Prepojenie ekonomickej a politickej moci v privatizačnom procese do prvej vlny veľkej privatizácie bolo v SR zaradených 700 štátnych podnikov v hodnote asi 175 mld. Kčs. Jej kostru tvorila kupónová privatizácia. V SR sa do predaja za kupóny vyčlenilo 484 a. s. (š. p. sa pred privatizáciou transformovali na a. s.) v hodnote viac ako 90 mld. Kčs a zaregistrovalo sa viac ako 2,5 milióna tzv. dikov (držiteľov investičných kupónov). Dikom sa mohol stať iba občan ČSFR po dovŕšení dospelosti, ak si zakúpil kupónovú knižku. Niektorí dikovia niečo na kupónke zarobili, väčšina však nedostala späť ani toľko, koľko za knižku zaplatila. Ako je známe, po rozpade spoločného štátu sa kupónová privatizácia u nás fakticky skončila.

dražba, Prešov, Čierny orol, korupcia Čítajte aj Slovenská mafia v roku jeden

Malá privatizácia začala skôr, vo februári 1991 a trvala do konca roka 1992. Vzťahovala sa väčšinou na maloobchodné predajne, reštaurácie, menšie prevádzky a závody, menšie hotely a pod. Realizovala sa formou verejných aukcií, najčastejšie tzv. holandskou dražbou. Noví vlastníci sa začali učiť podnikať, no veľmi skoro boli konfrontovaní s mafiánskymi praktikami výpalníkov, z ktorých sa mnohí grupovali z bývalých vekslákov a po vzniku esbéesiek aj z ich radov.

Mikloš tvrdí, že manažérske kruhy prepojené na HZDS a SDĽ od začiatku vystupovali proti kupónovej privatizácii. Mýli sa o prepojenosti na SDĽ a má pravdu, že v snahe podieľať sa na mečiarovskej privatizácii, napojili sa na HZDS. No kritika kupónovej privatizácie bola namieste: kupónka neprinášala ani nový kapitál, ani adresného vlastníka. Naopak, investičné fondy, ktoré mali pre svojich klientov sprostredkovať najvyššie zhodnotenie investovaním ich kupónov do podnikov, nielenže často klientov obrali, no stali sa prvými tunelármi podnikov.

Hoci vo vládnom vyhlásení sa nič nehovorilo o reštitúciách, a v médiách Karel Schwarzenberg popieral, že chce späť hrad Orlík, reštitúcie sa stali ďalšou privatizačnou metódou. Okrem satisfakcie pre niektorých znamenali pre iných (napr. nájomníkov v reštituovaných domoch) novú záťaž.

Od Klausovej reformy k transformácii po slovensky

Kým výsledky reformy na federálnej úrovni boli „prijateľné“, v SR bola situácia iná. V Memorande vlády SR o cieľoch a nástrojoch hospodárskej politiky na rok 1993 sa poukazuje na to, že „jednotná ekonomická reforma, necitlivá voči slovenskému hospodárstvu, viedla k výraznému poklesu celkovej produkčnej výkonnosti. Hrubý domáci produkt za rok 1991 klesol o 15 %, priemyselná produkcia klesla o 24,7 %, miera nezamestnanosti dosiahla v priemere 11, 8%“. Za jediný rok vzrástla takmer desaťnásobne.

Nezamestnanosť (najvyššia v okrese Veľký Krtíš – 19,4 %) a výbuch cien, ktorému spočiatku neveril ani Havel („Budú vás strašiť vysokými cenami,“ hovorieval) boli niečím, s čím väčšina populácie nemala žiadnu skúsenosť. Koncom roka 1991 bolo na Slovensku 286 710 nezames­tnaných. Začal sa exodus za prácou do zahraničia.

Politická moc na Slovensku sa na hodnotení dôsledkov „unitárnej“ reformy rozčesla. Vnútri VPN začiatkom marca 1991 vznikla platforma pod názvom Za demokratické Slovensko a následne odštiepením z VPN Mečiarovo HZDS. Výsledky federálnej ekonomickej reformy, ktorá ignorovala rozdielne dosahy na dve republiky, sa stali politickým programom HZDS. Rok 1991 napísal noty k rozpadu ČSFR a k nástupu mečiarizmu.

© Autorské práva vyhradené

56 debata chyba
Viac na túto tému: #Vladimír Mečiar #Václav Klaus #Klausova transformácia
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy