Keď sme po zdolaní Pyrenejí schádzali serpentínami do maličkej Andorry, zavolal nám mladší syn. Tiež žil v Dubline. Chcel sa k nám pridať v Salamanke, aby sme boli celá rodina spolu. Potešili sme sa. Po návrate z môjho veľvyslaneckého pôsobenia v Írsku sme sa s oboma synmi, ktorí sa rozhodli zostať na zelenom ostrove, vídavali podstatne menej. Mladší syn dodal, že by vzal so sebou priateľku, aby nám ju predstavil. Ešte lepšie, povedali sme si ako (správni) rodičia. Aspoň ju spoznáme.
„Má to ale háčik,“ upozornil. Priateľka z Ázie potrebuje španielske víza. Čo sú to tie víza? Nič o takom niečom nepočul. Takmer som stratil kontrolu nad volantom: 21-ročný mládenec, ktorý predtým s rodičmi diplomatmi precestoval pol sveta, nemá tušenie o vízach. Šťastná to generácia, bolo prvé, čo som si pomyslel. Moji rovesníci, ktorým sa – mnohým len raz za život, ak vôbec – pošťastilo cestovať do „veľkého sveta“, si dozaista pamätajú administratívnu tortúru s tým spojenú. Musím sa poopraviť. Nielen x povolení, ale aj „pozornosť“ orgánov štátnej bezpečnosti. Dnešným mladým to nemá zmysel vysvetľovať, lebo to nemajú šancu pochopiť.
Vtedy som si uvedomil, že ani ja som v mladosti nerozumel otcovi, keď mi rozprával o zážitkoch z bombardovania rodného Prešova počas vojny. Ako úplná sirota sa od troch rokov pretĺkal po rôznych detských domovoch a ešte k tomu hrôzy vojny. Dychtivo som ho počúval, ale nevedel som si to predstaviť. Lepšiemu pochopeniu nepomáhali ani povinné školské návštevy kina, premietania vojnových filmov. Ani čítanie povinnej literatúry. To všetko „bolo prebité“ knihami Karla Maya. Ten síce nikdy za morom nebol, ale jeho opisovanie boja medzi dobrom a zlom odohrávajúcom sa na šírych amerických savanách svojou presvedčivosťou oveľa úspešnejšie vnikalo do mojej detskej pamäti.
Až o tridsať rokov ma nevinná (naivná) otázka môjho syna priviedla k poznaniu, prečo som nemohol rozumieť otcovým príbehom. Jednoducho, niektoré veci musíme zažiť na vlastnej koži. Súvisí to možno aj s istou ľudskou vlastnosťou. Nevážime si hodnoty, ktoré už dlhší čas máme, a to napriek tomu, že sme už či my alebo naši predkovia dlho po nich túžili. Neraz obetujúc aj najcennejšie – slobodu, dokonca život. Ony časom zovšednejú, stanú sa súčasťou nášho života a nadobudnú trápno-nudnú podobu. Chvalabohu a žiaľbohu zároveň. Ich význam si uvedomíme, až keď sú bezprostredne ohrozené, prípadne o ne prídeme.
Zrejme každá generácia je presvedčená, že práve ona zažíva najviac dramatické obdobie dejín ľudstva. Mysleli si to naši prastarí otcovia umierajúci v zákopoch prvej svetovej vojny. Starí otcovia hynúci počas náletov v druhej svetovej vojne. Potom naši rodičia čeliaci výzve postaviť Európu z trosiek opäť na nohy a neopakovať tragické chyby svojich predkov. Na prvý pokus to veľmi nevyšlo, lebo studená vojna starý kontinent umelo rozdelila. Jeho východná časť, nie vlastným pričinením, spadla po svetovej vojne „z blata do kaluže“. Spoločne sme dostali šancu na reparát veľkým zjednotením Európy až v máji 2004.
Naši vnuci budú pravdepodobne čeliť ešte väčším výzvam. Problémom, ktoré sa úplne vymykajú súčasnému poznaniu. Budú sa preto dívať na dobu, ktorú my žijeme dnes, s nostalgiou a úsmevom. Ich deti budú možno písať diplomovú prácu na tému: „Napriek – prvýkrát v histórii demokratickým spôsobom – zjednotenej Európe naši prastarí rodičia (takmer) nedokázali zabrániť konfliktu s Ruskom“. Zrejme aj pre svoje limity, keďže vodcovia menších národov, na rozdiel od veľkých, prijímajú na osudových dejinných križovatkách také rozhodnutia, aké môžu, a nie také, aké by chceli.
Dnešná generácia disponuje bezpochyby najväčším množstvom informácií, skúseností, technológií a všeobecne poznania sveta a jeho histórie. Správame sa primerane tomu múdrejšie a zodpovednejšie?
Dnešná generácia disponuje bezpochyby najväčším množstvom informácií, skúseností, technológií a všeobecne poznania sveta a jeho histórie. Správame sa primerane tomu múdrejšie a zodpovednejšie? Hm. Užívame si komfort, o akom sa našim predkom pred sto rokmi ani nesnívalo. A paradoxne, máme poniektorí väčšie obavy ako oni z prvých parných lokomotív.
Niekto múdry raz povedal, že ak nechceme stagnovať vo vývoji, mali by sme rozdeliť svoj čas na tri rovnaké diely. Prirodzene, najintenzívnejšiu tretinu času trávime s ľuďmi vlastnej generácie. Vyrastali s nami a zažili približne to isté, čo my. Preto im nemusíme nič vysvetľovať, aj keď sa o všeličom sporíme. Nemenší diel času by sme mali venovať našim rodičom. Možno dnes nie všetkému rozumieme, čo nám hovoria, ale neskôr, keď príde tá pravá chvíľa, si na ich cennú radu spomenieme. To bude pridaná hodnota/odmena za čas, strávený s nimi.
Nuž a rovnaký diel nášho dňa by sme mali venovať svojim deťom. Tí šťastnejší aj vnúčatám. Počas spoločnej hry s autíčkami a bábikami sa môžeme s nimi deliť o naše poznatky. Tieto slová sa budú ukladať do ich sivej kôry mozgovej. Dnes im naše dobré či zlé skúsenosti veľa nepovedia. Jedného dňa, my už tu nebudeme, im naša dnešná rada pomôže. Pochopia, o čo sme sa aj my so striedavými úspechmi snažili. Nie je tak dôležitý takmer nekonečný objem bezprostredných vnemov, ktoré nás obklopujú vďaka životu on-line s celým svetom. Dôležitejší je kompas, ktorý nám v rozbúrenom mori informácií naznačí, že robíme správnu vec. Vec, ktorú nebudú ľutovať ani tí, ktorí prídu po nás.
Dnešná generácia má oproti tej našej nevýhodu v tom, že ešte nie tak dávno bolo jednoduchšie odlíšiť dobro od zla. Počnúc rozprávkami pre deti a nekončiac politikou pre dospelých. Aby sa naše deti a ich deti nestratili v labyrinte neustále výkonnejších technológií (obratnejších ako ľudský um), mali by byť súčasťou ich kompasu aj naše skúsenosti.