Namiesto skúseného sociológa obklopeného tímom spolupracovníkov a stohom rôznych tabuliek ponúkam zvedavé, možno aj pochybovačné oko právnika. Ktorému celoživotné pôsobenie v diplomacii umožnilo poznať iné, aj vzdialené národy v pohybe. A v ich odraze, respektíve v porovnávaní so slovenským príbehom nazrieť do zrkadla našich cností a neduhov.
Prvýkrát som sa nad témou zamyslel začiatkom tohto storočia. Impulzom bol rozhovor s novinárom K. P. Schwarzom z Frankfurter Allgemeine Zeitung. S Rakúšanom, ktorý sa venoval strednej Európe a približoval nemeckému čitateľovi vývoj za ešte (vtedy) nedávnou železnou oponou. Po skončení jednej konferencie v Mníchove venovanej našej krajine, sme obaja diskutovali dlho do noci. Prekvapilo ma pozorovanie žurnalistu, že nieto porovnateľného národa v Európe, ktorý by prežil tisíc rokov bez vlastného štátu. Obkolesený väčšími národmi a navzdory všetkým prekážkam dávnych aj nedávnych časov. V duchu som hľadal racionálne vysvetlenie tejto odolnosti. Žeby naša prispôsobivosť? Alebo nás chránilo žihadlo legendárnej tisícročnej včely?
Vlastníkom štátu je celá slovenská spoločnosť
Jedno z vysvetlení životaschopnosti starého národa, teraz už v mladom štáte, ktoré som novinárovi ponúkal, bola skutočnosť, že kamkoľvek vo svete Slováci prišli, živili sa poctivou prácou. Z rôznych dôvodov boli často donútení opustiť, bez možnosti návratu, svoju domovinu, ktorá bola súčasťou iného štátu. Poznal som mnoho príbehov našich krajanov a ich predkov v rôznych kútoch sveta.
Spoločným menovateľom ich neľahkých osudov bolo, že všetci, bez ohľadu na profesiu, sa plnohodnotne integrovali v tamojšej spoločnosti. Prispievali k prosperite svojej novej domovskej krajiny a primerane ich príspevku mali zabezpečenú slušnú životnú úroveň. Nielen novinára, ale aj sám seba, som presviedčal týmto logickým úsudkom.
Keď dajú Slováci dohromady svoj vlastný štát, ktorý im umožní doma vytvárať tie hodnoty, ktoré ich predkovia odovzdávali predtým inde/iným a súčasne im ten istý štát umožní, aby profitovali z tvorby týchto hodnôt, je len otázkou času, jednej generácie (?), keď dokážu svetu, ale hlavne sami sebe, že si zaslúžia mať vlastný štátny útvar.
Považujem za samozrejmosť, že vlastníkom štátu je celá slovenská spoločnosť. Všetci občania bez ohľadu na ich etnický, náboženský či sociálny pôvod, ktorí sa identifikujú s naším spoločným štátom ako so svojou vlasťou. Dnes mám pocit, hraničiaci s istotou, že som sa s tou jednotkou času jednej generácie mýlil. Pre seba som si vymyslel fiktívnu barličku. Možno to nie je len zlyhanie našej generácie, keď nesú najväčší podiel zodpovednosti politické elity. Veď už predsa vládol každý s každým a proti každému! Zrejme na to treba ešte viac času. O to viac verím a spolieham sa na tých, ktorí prídu po nás. Napriek všetkým najmodernejším technológiám zostáva stále našou najsilnejšou drogou nádej.
Čítajte viac Čas rozdelený na tri rovnaké diely
Žeby naša nezrelosť? (Zápecníctvo?)
Vlastné pozorovania konfrontujem najčastejšie so skúsenosťou ľudí, ktorých si v mojej profesii vážim hádam najviac, predovšetkým veľvyslancov iných štátov. Je to prirodzené. Parametre našich myšlienkových pochodov sú veľmi podobné. Strávili u nás časť svojho života a vďaka svojmu remeslu spoznali všetky vrstvy slovenskej spoločnosti.
Pri ukončení ich misie sa zvyknem pýtať, aké najkrajšie zážitky mali z pobytu na Slovensku. Nemenej som zvedavý na ich poznatky s opačným znamienkom. Ba tie ma zaujímajú ešte viac. Španiel mi napríklad povedal, že nezabudne na svoj prvý deň, keď vyrazil na poznávaciu prechádzku „do ulíc Bratislavy“. Pri pokladnici s občerstvením mu spontánne pomohol neznámy miestny človek, ktorý ho rovnako spontánne pozval k sebe domov na obed. V žiadnej inej krajine sa takéto niečo Angelovi neprihodilo. Potešilo ma to. Vzápätí ma však schladil podobnou poznámkou, akú som si vypočul aj od iných jeho kolegov. Nepoznal inú krajinu, kde by bol väčší nepomer medzi schopnosťami miestnych ľudí a nízkou úrovňou ich vlastného sebavedomia. Žeby naša nezrelosť? (Zápecníctvo?)
Písal sa rok 2005. V meste Galway na západe Írska sa konalo podujatie s názvom Year after (Rok po). Týždeň konferencií s cieľom vyhodnotiť prvý rok života EÚ po veľkom historickom zjednotení nášho kontinentu. Súčasťou podujatia bola olympiáda mladých vedcov z celej únie. A na záver veľkolepý banket pre niekoľko sto ľudí, ukončený hodnotiacim príhovorom írskeho ministra pre Európu. Zlatým klincom večera bolo ocenenie súťažiacich. Ešte predtým ma v rozhovore slovenskí stredoškoláci vo veku mojich detí skromne ubezpečovali, že sa snažili neurobiť hanbu nášmu Slovensku.
S ostatnými veľvyslancami členských štátov EÚ a s írskou politickou elitou som sedel pri hlavnom stole. Všetci sme boli zvedaví na výsledky. S cieľom motivovať európsky vedecký dorast dostali medaily všetci. Najprv pozvali zo tucet bronzových medailistov, našich nie. Tak poltucet strieborných, zasa nič. Nasledovali tri zlaté tímy a situácia sa opakovala. Čudné, že by na našich zabudli? Nie.
Prišiel príjemný šok. Slovenskí študenti sa stali absolútnymi víťazmi. Írsky minister ich pozval na pódium spolu so slovenským veľvyslancom a dodnes tvrdím, že to bol jeden z najkrajších momentov, ktorý ma vôbec v kariére postretol. Nemusím zvlášť vysvetľovať rozdiel v kvalite laboratórií našich škôl v porovnaní s nemeckými, so švédskymi atď.
Dlho som potom spovedal dvoch docentov, ktorí sprevádzali študentov. Jeden bol z Nitry a druhý z Košíc, obaja vo veku, ktorý mám ja teraz, a celý svoj život venovali vedeckému dorastu. Na moje netrpezlivé otázky mi povedali, že za (vtedy) krátky čas samostatného Slovenska získali naši mladí viac ocenení ako za niekoľko desaťročí v niekdajšom Československu. Prečo? Nuž, predtým boli buď len do počtu vo „federálnom tíme“, teda aby tam bol niekto zo Slovenska. Prípadne išlo o ratolesti funkcionárov. Dnes sa však venujú vede tí, ktorí ju chcú naozaj robiť. Inými slovami, majú autentickú motiváciu. Potreboval som rukolapnejší dôkaz o prirodzenom talente nášho národa?
Foto: archív Jána Gábora
Keby boli olympijské hry v závisti
Rok 1997, Washington D.C. Hlavné mesto sveta – po nedávno ukončenej (vyhranej?) studenej vojne. Zastupoval som slovenského veľvyslanca a keďže podujatí v meste pri rieke Potomac bolo neúrekom, na mnohé ma posielal za seba.
Na jednom „smokingovom“ galavečere sedela pri mojom stole zmiešaná spoločnosť. Celý večer som mal pocit, že jedna Američanka mi chce niečo povedať, ale zakaždým sa zháčila. Akosi sa okúňala. Pri odchode ma však dobehla v rade na kabáty, preverila si, či som naozaj zo slovenskej ambasády a že má jednu príhodu s našimi ľuďmi, ktorá sa mi zrejme nebude veľmi páčiť. A či si ju chcem vypočuť. Samozrejme, mňa zaujíma všetko, čo sa týka našej DNA.
Pani pôsobila na migračnom úrade, kde nedávno riešili nezvyčajný prípad. Pred dvoma rokmi začala pracovať na jednej benzínke v texaskom Austine partia mladých mužov zo Slovenska. Po čase im síce vypršali víza, ale keďže sa živili poctivou prácou a nerobili žiadnu neplechu, tolerantné americké úrady ich nechali na pokoji (bolo to ešte pred pádom dvojičiek po teroristickom útoku 11. septembra 2001).
Po dvoch rokoch iná skupina mládencov a takisto z nášho „kraja“, začala pracovať na inej benzínke v tom istom meste, o dve ulice ďalej. Po krátkom čase tí prví udali druhých. Američanka dodala, že na migračnom úrade už pracuje 30 rokov, ale nepamätá si prípad, že by Poliak udal Poliaka, Armén Arména, Grék Gréka atď. Zostal som ticho. Hanbil som sa ako pes. Odvtedy si vravím, že keby boli olympijské hry v závisti a v udávaní, naši by obsadili popredné priečky. Minimálne by boli druhí. Prečo? Nuž, aby mohli závidieť tým prvým.
Slováci sú národom mnohých talentov
Rok 2007. Príjemné mesto Cork na juhu Írska. Mal som tam dosť známych už od začiatku svojej misie, keď sa nám spoločne podarilo usporiadať veľkú oslavu vstupu Slovenskej republiky do EÚ 1. mája 2004. Primátor, zhodou okolností súčasný predseda írskej vlády, mi neskôr s hrdosťou hovoril, že od konca druhej svetovej vojny nebolo toľko ľudí v uliciach jeho Corku – približne 65-tisíc. Jeden z týchto známych – Sean (ako inak v Írsku) bol úspešný developer. Odkupoval staršie nehnuteľnosti a vdychoval im späť dušu dávnych kaštieľov. Pri jednej z mojich ciest na juh chcel, aby som pozdravil slovenských majstrov, ktorí pracujú na jeho najnovšom projekte.
Doberal som si umelcov, že si vyspievali vstup s ochutnávkou najstaršej írskej whisky.
Vždy som vyhľadával stretnutia s našimi krajanmi a Sean to dobre vedel. Aj pre nich to bola pocta – stretnúť živého veľvyslanca. Tentoraz to boli štyria mladí ľudia, profesiou štukatéri, ktorí tam pracovali niekoľko týždňov. Je to možno viac umenie ako remeslo, a preto zaberie čas.
Po obojstranne príjemnom stretnutí ma Sean pozval na kávu. A že jednej veci nerozumie. Počas rekonštrukcie kaštieľa sa tam vystriedali rôzni miestni remeselníci. Keď odišli zámočníci, zistilo sa, že niekoľko dverí nesedí, ako by mali. Štukatéri mu povedali, šéfe, nevolajte ich späť, my to opravíme. A stalo sa. Podobne to bolo s oknármi. Seanovi nijako nešlo do hlavy, ako môžu umeleckí štukatéri opraviť zámok na dverách alebo upevniť okenný rám.
Ako právnik som mu nedokázal vysvetliť detaily, ale nebol problém presvedčiť ho, že Slováci sú národom mnohých talentov. Život a (neraz) núdza ich naučili. Smial sa, keď som mu opisoval, že voľakedy aj dámskou bielizňou dokázali nahradiť pokazenú súčiastku v motore automobilu.
Hala sa otriasala od mohutného spevu
Apríl 2008. Dublin – divadlo Gaiety, premiéra opery Ariadna na Naxe od Richarda Straussa. Prvýkrát v Írsku účinkovali operní speváci zo SND. Bolo ich desať a tvorili kostru celého zboru. Medzi nimi aj Martin Malachovský v role Truffaldina, ktorému teraz mnohí držíme palce v jeho zápase s ťažkou chorobou. Dopĺňali ich sólisti z viacerých krajín: z USA, Japonska, Nemecka, Veľkej Británie, Kanady.
Opera sa nacvičovala mesiac a každý víkend sme sa z veľvyslanectva snažili urobiť program našim umelcom. Raz sme ich zobrali na juh Írska, potom na západ, ale aj na sever. Čudovali sa, že veľvyslanec šoféruje, zrejme mali predstavu, že slovenskí diplomati sú sprevádzaní a obsluhovaní nejakými pážatami.
Cestou na sever do Belfastu sme urobili povinnú zastávku v najstaršej írskej whiskárni Bushmills, čo sa nemohlo zaobísť bez prehliadky a ochutnávky „živej vody“. Vstupné bolo dosť vysoké, a tak som skúsil nejako zapôsobiť na pracovníkov pokladnice. Pre liehovar je predsa česť mať návštevu operných spevákov zo Slovenska, ktorí sú prvýkrát na zelenom ostrove. Pokladníčky neveriaco krútili hlavou.
Pozrel som sa s úsmevom na našich vzácnych hostí a silné, profesionálne hlasy zanôtili „Na kráľovej holi“. Celá vstupná hala vrátane balkóna sa otriasala od mohutného spevu. Desiatky turistov z celého sveta spolu s pokladníčkami začali nadšene tlieskať a pustili nás zadarmo. Doberal som si umelcov, že si vyspievali vstup s ochutnávkou najstaršej írskej whisky – také niečo ešte nezažili. Určite ani Bushmills.
Po úspešnej premiére som na veľvyslanectve organizoval recepciu pre celý zbor a vedenie divadla. Pozval som aj kolegov veľvyslancov zo štátov, odkiaľ boli rôzni sólisti. Výbornú atmosféru, ktorá odzrkadľovala poctivú mesačnú prácu celého súboru, a hlavne vydarenú premiéru, mi ešte zlepšil kanadský tenorista Alan Woodrow, najstarší umelec zo zboru. Vyhľadal ma nielen preto, aby sa poďakoval za prijatie. Uviedol, že za celých 40 rokov svojho účinkovania v mnohých štátoch sveta sa nikdy v žiadnom kolektíve necítil tak skvele ako so slovenskými umelcami. Ich vysoká a samozrejmá profesionalita sa vzácne snúbila s hlbokou ľudskosťou. Potom ma objal. K tomu niet čo dodať. Mal som byť na čo hrdý.
Čítajte viac Peter Weiss: Dvojjediné výročie slovenskej štátnosti
Ako by Štúr parafrázoval nadčasovú myšlienku?
Tu skončím s konkrétnymi príbehmi o prvkoch našej DNA, ktoré by vydali aj na knihu, a vráťme sa k základnej otázke našej úvahy. Prečo dokážu byť v zahraničí Slováci úspešní a doma sa im darí akosi pomenej? Ich schopnosti pritom rozhodne nie sú menšie v porovnaní s inými národmi. V čom je rozdiel?
Keď neviem, kam z konope, rád siahnem po nadčasových myšlienkach našich predkov, ktorí nám zanechali, alebo sa aspoň o to pokúsili – kompas pre naše bytie. „Za osud národa zodpovedný je sám národ,“ sú stále platné slová Ľudovíta Štúra. Onedlho si pripomenieme (oslávime?) tridsiate výročie samostatnosti. Kedy však pochopíme, že ten model správania, ktorý nám pomohol prežiť stáročia v tieni iných národov, už nestačí na kormidlovanie vlastného štátu? Dnes sa nemôžeme vyhovárať na režim, dovezený na víťazných tankoch sovietskej armády po druhej svetovej vojne, na Maďarov, Čechov alebo Marťanov, keď nemáme diaľnicu naprieč našou krajinou. Malou a takou krásnou zároveň! Ako by asi dnes parafrázoval Štúr svoju nadčasovú myšlienku? Nepovedal by, že mať vlastný štát je veľká zodpovednosť nielen pre nás, ale najmä kvôli našim deťom?
Čo mali, lepšie povedané nemali za sebou mladí študenti, ktorí v Galway predbehli svojich európskych rovesníkov o celú konskú dĺžku? Nuž, nemali za sebou protekciu svojej rodiny, spolužiakov alebo známych a neboli nominantmi žiadnej politickej strany. Ani mediálnu kampaň. Mali len a len vlastný um a talent. Netvrdím, že, nazvime to „externé vplyvy“, je možné úplne eliminovať v akejkoľvek spoločnosti. Koniec koncov, občas môžu byť prospešné, keď treba váhavého, ale šikovného človeka popchnúť dopredu.
Kľúčová je otázka, do akej miery sa má podieľať tento vplyv na osude a kariére ľudí. Ľudí, ktorí neskôr rozhodujú o osudoch a kariérach iných. A prijímajú rozhodnutia, ktorých následky si vo svojej nevedomosti nedokážu ani len predstaviť. Občas aj o budúcnosti spoločnosti, štátu? Je to otázka, ako hovoria Američania – za milión dolárov. Jedno však viem iste. Tento externý vplyv by nemal nikdy nahradiť nedostatok schopnosti alebo talentu.
Pokiaľ sa nastupujúcej generácii podarí vyriešiť túto otázku, budeme mať vyššiu záruku, že najlepší ľudia nebudú opúšťať našu vlasť. Ak ale namiesto hľadania tejto miery ponechajú v chode hlavný motor „pohybov v našej spoločnosti“ – nekonečnú závisť (chlapcov z americkej benzínky), ktorá plodí nenávisť, zostane naša krajina naďalej v bludnom kruhu, ku ktorému prispela aj moja generácia.
Lepší osud v lepšom štáte
Pamätajme si jedno pravidlo, existujúce azda vo všetkých režimoch, ale na Slovensku sme v tom majstrami. Ak sa voľbou alebo nomináciou dostane na čelo akejkoľvek inštitúcie neschopný a absolútne neskúsený človek (ľudovo povedané „blbec“), správa sa tak, aby prežil. Nestrpí pri sebe ľudí múdrejších, schopnejších, talentovanejších. Veď by mu denne nastavovali zrkadlo jeho neschopnosti. Ak sa aj nejakí nedopatrením vyskytnú, buď sa schovajú za masku a obetujú dočasne svoju integritu v presvedčení, že to nepotrvá večne. Alebo zutekajú. Vzniká nám tak akási obrátená pyramída nemohúcnosti a všetci čakajú, kedy padne. A čím menšia spoločnosť, prípadne štát, tým devastačnejšie následky môže mať pád takejto pyramídy.
Čo nám vlastne svojimi príbehmi povedali rakúsky novinár z nemeckých novín, španielsky veľvyslanec, slovenskí stredoškoláci, americká úradníčka, írsky developer a kanadský operný spevák? Mne to vychádza, že možno s výnimkou Američanky sa zhodli v tom, že Slováci si zaslúžia lepší osud v lepšom štáte. Alebo sa mýlim?