Význam historickej pamäti pre národ a štát

Možno sa vám niekedy prihodilo, že dlhší čas pozorujete nejaký jav nielen v obrysoch, ale dokonca v jasných črtách, a napriek tomu ho neviete presne pomenovať. V živote som mal tento pocit viackrát. Z profesijného hľadiska bol najintenzívnejší v období po vstupe SR do EÚ. Jeho intenzitu ovplyvnila účasť na historickom summite v Dubline 1. mája 2004, keď som videl stúpať slovenskú vlajku k európskemu nebu spolu s ďalšími z rodiny demokratických štátov Európy.

30.03.2022 06:00
debata (1)

V dôsledku rýchlych, dramatických a v tom čase pozitívnych zmien sa onedlho začalo hovoriť o Slovensku ako o tatranskom tigrovi, parafrázujúc keltského tigra. Po predchádzajúcom období ostrakizovania SR z rôznych dôvodov sa to dobre počúvalo. Dobové politické a ekonomické úspechy boli viditeľné. Najmä v kontexte viac ako desaťročnej samostatnosti a úplnej integrácie do medzinárodných demokratických štruktúr. Do mozaiky komplexného slovenského naratívu mi však stále chýbal nejaký kamienok. Našiel som ho 1. júla 2006.

Írska prezidentka Mary McAleeseová si slávnostným spôsobom pripomenula 90. výročie jednej z najväčších bitiek prvej svetovej vojny na francúzskej rieke Somme. Hlava štátu vzdala hold 3 500 írskym vojakom, ktorí padli v tejto bitke. „Bojovali síce pod vlajkou Union Jack (vlajka Spojeného kráľovstva), ale sú to synovia írskeho národa,“ zazneli slová prezidentky, ktorými sa hrdo prihlásila k írskemu podielu na dejinách. Tých dejinách, keď Íri ešte nemali svoj slobodný štát, ale boli spolutvorcami širšej európskej histórie. Uvedomil som si, čo nám chýba. Nezabúdať na tú časť dejín, ktorá ide za rámec našej samostatnosti a priamo súvisí s osobnosťami slovenského pôvodu alebo s územím dnešnej SR. Ak to neurobíme my, niekto iný si prisvojí aj náš podiel. Národ, ktorý nemá históriu, nemá ani budúcnosť. Onedlho som si mohol urobiť skúšku správnosti tohto úsudku.

Poznačená mentalita neveľkých národov

Na jar 2007 sme pripravovali prvú, historickú návštevu slovenského prezidenta na zelenom ostrove. Veľvyslanec má výhodu, že môže byť tiež režisérom udalostí a nielen ich svedkom. Zaumienil som si, že spojím slovenský a írsky príbeh v európskom kontexte. Mal som šťastie, že všetky hviezdy stáli na mojej strane. Každému veľvyslancovi záleží na dobrej spolupráci s danou krajinou. V rozpätí necelých dvoch rokov navštívili Írsko všetci najvyšší ústavní činitelia SR, čo sa nepodarilo žiadnemu inému štátu EÚ. Ani predtým ani potom.

bankovka, 50 korún československých Čítajte viac Zamyslenie nad slovenskou DNA

I keď sa naše krajiny nachádzajú na opačných koncoch Európy, s málokým si tak rozumieme ako s Írmi. Dokonca aj keď mlčíme. Prečo? Lebo v pohnutých zákrutách dejín sa k nám osud správal takmer rovnako. Poznačilo to i mentalitu našich neveľkých národov. Na rovinu mi to povedal Sean Mulryan, majiteľ írskej spoločnosti, ktorá postavila Euroveu na dunajskom nábreží. Dala tým Bratislave novú tvár a moderným spôsobom nás európskou veľriekou spojila s významnou časťou nášho kontinentu.

Sean ma pozval z Dublinu na kladenie základného kameňa a po prezentácii projektu som sa s ním dal do reči. Patril medzi 50 najvýznamnejších podnikateľov vo Veľkej Británii. Napriek tomu zostal sám sebou a na nič sa nehral. Vedel som o tejto jeho otvorenosti, a tak som sa ho po chvíli priamo spýtal. Prečo svoju „vlajkovú loď“ stavia práve na Slovensku, veď mohol ísť kamkoľvek vo svete. Sean sa zadumal a povedal, že keď zavrie oči, cíti sa u nás ako doma, v Írsku. Náš spôsob, ako rozmýšľame, ako robíme veci alebo sa na ne niekedy jednoducho vykašleme. Presne ako Íri.

Írska ústretovosť a Dublinský hrad

Vráťme sa späť do Dublinu. Pri dohadovaní štátnej návštevy som nemal problém presvedčiť írsku stranu, že najvhodnejším dátumom bude 25. marec 2007, deň 50. výročia Rímskych zmlúv, základu dnešnej EÚ. Prvá návšteva je len jedna a preto som chcel prezentovať zo Slovenska to naj…

Írska strana bola ústretová, darilo sa a postupne rástla chuť. Dostali sme k dispozícii Dublinský hrad, čo sme naplno využili. V jednej sále bola konferencia podnikateľov a v inej mal popoludní koncert náš husľový virtuóz Dalibor Karvay. V hradnej galérii sme odhalili výstavu Andyho Warhola a došlo aj na prezentáciu slávnej Bosákovej desaťdolárovej bankovky. Jednoducho sme obsadili celý historický objekt. S írskymi priateľmi sme sa neskôr smiali na tom, že od čias Angličanov – Dublinský hrad bol sedem storočí do roku 1922 sídlom britskej moci na írskom ostrove – sa nikomu nepodarilo hoci len na jeden deň dobyť celý hrad, až Slovákom.

K úspechu návštevy som potreboval dobré počasie na štyri dni, čo je v írskych podmienkach malý zázrak. Konzultoval som niektoré veci s poľským a egyptským veľvyslancom, ktorí mali na návšteve svojich prezidentov v Dubline predtým. Varovali ma pred počasím. Skvele pripravený program im pokazil silný dážď a prezidenti sa na Dublin otrávene pozerali z okna auta alebo kaviarne. Pár dní pred príletom prezidenta SR som bol pozvaný na pravidelné stretnutie írskeho premiéra s predstaviteľmi rôznych cirkví. Pri káve som pozdravil aj dublinského arcibiskupa.

Arcibiskup mal ku Slovensku pozitívny vzťah, keďže počas jeho kariéry mu bol „tútorom“ Jozef kardinál Tomko. Mal pochopenie pre diplomatov, lebo predtým bol veľvyslancom Vatikánu pri OSN. Videl, že som zamyslený a čo ma trápi. Dal mi radu. Ambasádor, tento víkend je svätého Patrika, patróna nášho ostrova, pomodli sa za počasie a všetko bude O. K. Ako svetský človek som si pomyslel svoje, ale pre istotu som ho počúvol. Vyplatilo sa.

Od príletu prezidenta v nedeľu na obed až do stredy buď svietilo slnko, alebo bolo polojasno. Bez kvapky dažďa. Dokonca ani počas cesty do Corku za krajanmi. Kolegovia z delegácie si ma doberali. Ty si nám radil zobrať kabáty a dáždniky a my sa tu cítime ako v Portugalsku. Prvé dažďové kvapky začali padať až na krídla lietadla odlietajúceho do Bratislavy. S drzosťou sebe vlastnou rád parafrázujem výroky slávnych osobností. Pokiaľ Bismarck tvrdil, že „politika je umením možného“, potom je podľa mňa diplomacia umením občas aj nemožného. Svojim mladším kolegom hovorievam, že veľvyslanec zodpovedá za všetko, i za počasie.

Úspešný bankár v USA zo Slovenska

Súčasťou štátnej návštevy bola recepcia organizovaná veľvyslancom na počesť oboch hláv štátov na zámku Farmleigh, zapožičanom od rodiny Guinness. V úvodnom príhovore som privítal prezidentov a ostatných hostí. Dlho som dumal nad tým, akým príbehom spojím osudy našich národov, ktoré vďaka európskemu integračnému projektu vystúpili z tieňa iných. Prítomnosť Keltov na našom území sa mi zdala aj pri všetkej úcte k slávnej minci biatek veľmi vzdialená.

Bankovka podpísaná Michalom Bosákom a P. J.... Foto: Archív Jána Gábora
Bankovka, podpísaná, Michal Bosák, P. J. McGinty Bankovka podpísaná Michalom Bosákom a P. J. McGintym.

Pomohla mi iná mena, a to desať amerických dolárov. Presnejšie, bankovka v tejto hodnote, ktorú podpísal Michal Bosák v roku 1907 z poverenia americkej vlády. Ako Prešovčan som poznal životný príbeh slávneho rodáka, úspešného bankára v USA. Po dlhšom pátraní som zistil, že druhý podpis dal na bankovku istý P. J. McGinty z írskeho Donegalu. Jej originál mi z trezoru guvernéra národnej banky SR doviezol jeho kuriér. Pôvodná First National Bank v meste Olyphant v americkej Pensylvánii už dávno neexistuje, ale svedectvo zožltnutých stránok jej archívu sa mi podarilo nájsť na internete. Írov zaujal príbeh, v ktorom presne pred sto rokmi Slovák a Ír, v čase, keď ich národy neboli slobodné, sa dokázali presadiť vo veľkom finančnom svete. Bosák bol prezidentom a majiteľom banky, McGinty jej viceprezidentom a pokladníkom, takže musela byť medzi obidvoma dôvera.

Po návrate z Írska som sa rozhodol pokračovať v niečom, čo som nazval „resuscitácia národnej pamäti“. Inšpirovaný iným slávnym výrokom amerického politika, ktorého Bosák mohol stretnúť: „Nepýtaj sa, čo môže tvoja vlasť urobiť pre teba, ale čo ty môžeš urobiť pre ňu.“ Príležitosť sa vynorila z vôd Dunaja onedlho.

Ján Gábor Čítajte viac Čas rozdelený na tri rovnaké diely

Každý z iného kúta sveta

Na jar 2010 bola Eurovea ukončená. Sedel som pri káve so slovenským architektom Braňom Kaliským zodpovedným za projekt a kochali sme sa pohľadom na „novú tvár Bratislavy“. Spýtal som sa ho, či si vie predstaviť, aby sme priestor, ktorý nás riekou spája so šírim svetom, spestrili spomienkou na významné zahraničné osobnosti, ktoré pred sto rokmi zásadným spôsobom pomohli slovenskému národu k jeho slobode. Koho máte na mysli? Nositeľa Nobelovej ceny prezidenta Woodrowa Wilsona, nositeľa Nobelovej ceny Bronstjerneho Björnsona a prezidenta britskej Kráľovskej historickej spoločnosti Roberta Setona-Watsona – bola moja odpoveď. Každý z iného kúta sveta, inej profesie a s inou motiváciou.

Spoločným menovateľom trilógie týchto osobností na dunajskom nábreží bola synergia ich aktivít, ktorá prispela k prežitiu slovenského národa. Nepísaným mottom projektu bola otázka: „Ak dnes zabúdame na tých, ktorí nám pomohli včera, máme morálny nárok očakávať ich sympatie zajtra?“ Architekt súhlasil a rozdelili sme si hneď úlohy. Súhlas od môjho ministra som dostal esemeskou skôr, než som dopil kávu.

Busta Woodrowa Wilsona. Foto: Miroslav Čaplovič, Pravda
Busta Woodrowa Wilsona, Woodrow Wilson Busta Woodrowa Wilsona.

Ako štátny úradník som nevedel, kde a ako začať. Iné je, keď si niečo vymyslí veľvyslanec, ktorý zavolá na Slovensko, a iné, keď čosi napadne bezvýznamnému úradníkovi v Bratislave. Opätovne sa mi však potvrdilo, že keď dáme dobrej myšlienke patričnú energiu a nájdeme spojencov, je len otázka času, kedy sa dostaví výsledok. Niekto mi pošepkal, že v októbri 2010 pricestuje na prvú, historickú návštevu nórsky kráľ Harald V. a práve uplynulo sto rokov od úmrtia Björnsona. Bol to pre mňa jasný signál kde, presnejšie s kým, začať.

Najväčší Nór v dejinách škandinávskeho národa vložil na sklonku života podstatnú časť svojej energie do obhajoby slovenského národa. Efektívnosť obhajoby bola znásobená jeho pevnou pozíciou na výslní európskej intelektuálnej elity. Na osude svojho ľudu sa vcítil do neslobodného postavenia Slovákov v uhorskom žalári národov. Neľútostne a veľmi účinne pranieroval krutú maďarizačnú politiku, ktorú stelesňoval gróf Apponyi. V spomienkach básnika Jána Smreka som sa dočítal, že skupina nadšencov pripravovala v tridsiatych rokoch 20. storočia v Bratislave sochu slávnemu Nórovi. Udalosti, ktoré viedli k druhej svetovej vojne, tomu, žiaľ, zabránili.

Nórska strana bola nadšená

Posledný októbrový týždeň v roku 2010, presne na výročie masakry v Černovej, v galérii Bratislavského hradu nórsky kráľ spolu s prezidentom SR slávnostne odhalil bustu Björnsona. Nórska strana bola nadšená, že Slováci si po sto rokoch pripomenuli ich dejateľa, celý rok sa v Nórsku niesol v jeho znamení. Na krátku chvíľu sa toto nadšenie prenieslo aj na slovenské elity. Žiaľ, veľmi krátku. Priamo to súviselo s akýmsi virtuálnym zápasom medzi dobrými anjelmi, ktorí si chceli uctiť pamiatku obhajcu práv slovenského národa Björnsona, a škriatkami, ktorí sú členmi fanklubu smutne známeho maďarského grófa. Škriatkovia v maďarskej trikolóre totiž dodnes nezabudli Nórovi, ako Apponyiho na medzinárodnej scéne zdiskreditoval. Im sa z pochopiteľných dôvodov nemienim venovať. Potvrdila sa mi však stará pravda, že keď my zabúdame, neznamená to, že zabúdajú iní.

Busta Brönstjerneho Björnsona. Foto: TASR, Vladimír Benko
SR Nórsko kráľovský pár Björnson výstava Busta Brönstjerneho Björnsona.

Veľkú úctu si ale zaslúžia dobrí anjeli, ktorí boli nápomocní resuscitácii tejto časti našej historickej pamäti. Okrem už spomínaného architekta Kaliského to bol najmä sochár Vít Bojňanský. Umelec vycestoval na vlastné náklady do Nórska po stopách nórskeho nobelistu, ktorého vzápätí nezištne a úžasným spôsobom stvárnil. Po celý čas bol na našej strane profesor Štefan Šľachta, hlavný architekt Bratislavy. Tiež vnímal neprajných škriatkov, a preto podporoval koncepčný prístup, ktorým som navrhoval riešiť (nielen) vec Björnsona. Pri úvahách o „zaľudnení dejín nášho hlavného mesta“ sa usmieval popod fúzy, že možno jemu Ružomberčanovi a mne Prešovčanovi záleží na tom viac ako tým, ktorým by malo na tom záležať. Predstavitelia štátu totiž nenašli vôľu a peniaze, aby bol projekt dotiahnutý do konca.

Najkrajšiu bodku za komplikovaným príbehom busty nórskeho dramatika dal šéf Slovenskej filharmónie profesor Marián Lapšanský, ktorý vyriešil (nepochopiteľný) rébus s jej umiestnením tým najskvelejším spôsobom. Pomenoval po Björnsonovi dvoranu Reduty a Nórovi v nej robia spoločnosť velikáni slovenskej hudby – Eugen Suchoň, Alexander Moyzes, Ján Cikker a ďalší.

Busta Wilsona v areáli ministerstva

Presuňme sa z Nórska na druhú stranu Atlantiku. Tí orientovanejší v histórii si spomenú na veľkú vďačnosť našich prastarých rodičov voči americkému prezidentovi Wilsonovi, ktorý prispel k vzniku Československa. Dôkazom tejto vďačnosti bola úvaha, aby sa mesto na Dunaji pomenovalo po ňom. Dopadlo to inak a slovenská vďačnosť sa postupne vyparila. Na porovnanie pripomínam, že najväčšia železničná stanica u západných susedov nesie Wilsonovo meno. Mal som predstavu, že v rámci pripomenutia storočnice prvej svetovej vojny si bustou uctíme aj prezidenta USA. Po dlhých šiestich rokoch sa to podarilo. Opäť chýbala vôľa a peniaze od predstaviteľov štátu. Napokon to veľkorysou zbierkou v priebehu 24 hodín vyriešili kolegovia, 71 slovenských veľvyslancov v rôznych kútoch sveta, na ktorých som hrdý. Toto zároveň vysvetľuje, prečo je busta Wilsona v areáli ministerstva zahraničných vecí.

K stému výročiu mierovej zmluvy z Trianonu som uvažoval umiestniť pomník Watsonovi v parku na druhej strane Dunaja. Po úspešných rokovaniach so starostom mestskej časti Petržalka sa mi opäť potvrdila chýbajúca vôľa predstaviteľov štátu realizovať projekty tohto druhu. Trilógia sa teda nekonala. Björnson čakal 100 rokov a šesť mesiacov, Wilson 106 rokov a Watson príde možno na rad po 160 rokoch…

Eurokomisár Timmermans: „Študujte históriu!“

Čo majú spoločné holandský eurokomisár a britský premiér so Štúrom?

Počas mojej ostatnej misie v Bukurešti sme mali s kolegami z EÚ peknú tradíciu. Keď do Rumunska zavítal člen Európskej komisie z Bruselu, veľvyslanec krajiny „pôvodu“ komisára pozval ostatných na pracovné raňajky. Keď prišiel Maroš Šefčovič, mal som túto milú povinnosť ja. Holandská veľvyslankyňa ma takto pozvala na stretnutie s „jej“ komisárom. Fransa Timmermansa som poznal, ešte keď bol holandským ministrom zahraničných vecí a vedel som, že je tiež vysokoškolským pedagógom. Referoval nám o svojich rokovaniach s rumunskými politickými špičkami a zostal čas aj na debatu. Konštatujúc, že naša generácia odovzdá nasledujúcej svet v horšom a menej čitateľnom stave, ako sme ho prevzali my od našich otcov, som mu položil otázku. Čo by poradil jednou vetou mladým študentom aby nerobili naše chyby a aby dopadli lepšie vo vzťahu k ich deťom? Na pár sekúnd sa zamyslel a povedal: „Študujte históriu!“

Na pamätníku odhalenom kráľovnou Alžbetou II. pod Devínskym hradom sa skvie citát Winstona Churchilla, britského premiéra z polovice 20. storočia: „Čím ďalej dovidíte späť do minulosti, tým jasnejšie uvidíte svoju budúcnosť.“ Ľudovít Štúr, ktorý sa narodil pred viac ako dvoma storočiami, bol presvedčený, že: „História pre živý národ je to, čo pre človeka svedomie.“

V reflexii nad týmito vysoko koncentrovanými myšlienkami najvýznamnejších osobností z rôznych európskych národov a na základe mnohých osobných skúseností mám niekedy pocit, že nám Slovákom občas chýba svedomie. Z rôznych čriepkov svojho života stráveného vo viacerých častiach sveta nemôžem nevidieť mozaiku neobvykle macošského správania nášho štátu voči národu, ktorý mu vdýchol život. Voči jeho dejinám, historickým osobnostiam, kultúre a v neposlednom rade voči tým, ktorí stáli na našej strane barikády na križovatkách dejín.

JUDr. Ján Gábor

Diplomat Ján Gábor.
  • Študoval na Karlovej univerzite v Prahe a Diplomatickej akadémii vo Viedni.
  • Pôsobí takmer 40 rokov v diplomatických službách. Nikdy nebol a nie je členom, respektíve nominantom žiadnej politickej strany.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #vstup Slovenska do EÚ