Obete Československej republiky predstavovali okolo 365-tisíc občanov. V koncentračných táboroch, ktorými prešlo zhruba 350-tisíc osôb, zahynulo asi 235-tisíc ľudí, z toho 149-tisíc Židov. Počet padlých československých vojakov a partizánov bol asi 12-tisíc. Hrozné je, že za vojny okrem ďalších civilných obetí umučili a zavraždili vyše 15-tisíc detí prevažne židovského pôvodu, časť z nich aj v deväťdesiatich nacistami vypálených obciach na území Československa.
K stratám na životoch v štátoch, ktoré zasiahla vojna, treba pripočítať more poníženia, strachu, stresu a psychických tráum ľudí, ktorí prežili boje, koncentračné a zajatecké tábory, vyčíňanie teroristických kománd SS a ich domácich pomáhačov, ľudí, ktorí prišli o najbližších príbuzných, často o celé rodiny, a ktorí sa nedokázali vrátiť do normálneho života.
Ôsmy máj ako štátny sviatok je preto príležitosťou pripomenúť si motivácie úsilia nacistického Nemecka o svetovládu, ktorému musela za cenu obrovských obetí čeliť antifašistická koalícia mocností s úplne protikladnými politickými systémami, hodnotovou výbavou a záujmami, teda koalícia ZSSR, USA a Veľkej Británie, ku ktorej sa pridávali ďalšie štáty a odbojové hnutia.
Revizionizmus – prvopočiatok vojny
Aj v kontexte slovenských historických skúseností a dnešných záujmov by sme sa mali vrátiť až k 20. februáru 1920, keď bol schválený program NSDAP. V prvom bode sa požadovalo „Na základe práva na sebaurčenie národov zjednotenie všetkých Nemcov a vznik Veľkého Nemecka". Tento revizionistický cieľ odôvodňovaný kolektívnymi právami národnostných menšín a etnickou spravodlivosťou sa na konci roku 1938 naplnil obsadením Sudet na základe Mníchovskej dohody.
Prostredníctvom jej mladšej sestry, Viedenskej arbitráže, zase Maďarsko 2. novembra 1938 uskutočnilo svoje revizionistické plány. Najmä kvôli nim sa stalo spojencom Hitlera pri budovaní nového európskeho poriadku. Slovensko muselo odstúpiť 10 390 štvorcových kilometrov, teda asi pätinu územia, na ktorom žilo 854-tisíc obyvateľov. So spomienkou na tieto akty by sme sa veru nemali nadchýnať práve anexiou Krymu, odvolávajúcou sa na uplatnenie kolektívnych práv tam žijúceho ruského obyvateľstva, a už vôbec nie aktuálnym úsilím o pripojenie Donecka a Luhanska k Rusku vojenskou silou.
Druhým bodom programu NSDAP bolo zrušenie Versaillskej a Saintgermainskej mierovej zmluvy. Hitler tento bod naplnil v rokoch 1935 a 1936, keď anektoval Sársko a demilitarizované Porýnie. Namiesto vojenskej reakcie Francúzska a Británie na jasné porušenie povojnového usporiadania sa začala politika appeasementu. Nasledoval anšlus Rakúska a Mníchovská dohoda za súhlasu Spojeného kráľovstva a Francúzska. Až potom prišiel Pakt Ribbentrop – Molotov. Nemali by sme zabúdať, že na napadnutí Poľska, ktorým sa začala druhá svetová vojna, sa po boku Wehrmachtu zúčastnila aj vojnová Slovenská republika, že zanedlho vypovedala vojnu USA a Veľkej Británii a že sa zúčastnila aj na prepadnutí Sovietskeho zväzu.
Spomienka na nemecký a maďarský revizionizmus bola historickým základom všeobecného presvedčenia, ktoré sa premietlo do všetkých našich bezpečnostných stratégií, že moderná demokratická Slovenská republika je „status quo“ štát, ktorý nemá žiadny záujem, aby sa akýmkoľvek spôsobom a kdekoľvek spochybňovalo povojnové usporiadanie medzinárodnoprávne zafixované Helsinským aktom z roku 1975. Aj preto SR doteraz neuznala jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova. Agresia Ruskej federácie proti Ukrajine je zásadným spochybnením tohto usporiadania.
Drang nach Osten
V treťom bode programu NSDAP sa uvádza: „Žiadame zem a pôdu (kolónie) pre obživu nášho ľudu a usídlenie prírastkov nášho obyvateľstva.“ V diele Mein Kampf, ktoré sa v čase jeho vydania vnímalo ako fantazmagória excentrického muža, ho rozvinul Hitler. Precizoval ho v druhej knihe, ktorá nebola publikovaná. Hitler požadoval Drang nach Osten (tlak na východ) a vytvoriť nový Lebensraum – životný priestor pre rasovo nadradený nemecký národ na východe na úkor menejcenných slovanských a ďalších národov, čo malo viesť k „novému poriadku v Európe“. Tento základný cieľ sa spresňoval v známom Generalplan-Ost, ktorý vznikol v štábe ríšskeho komisára pre upevnenie nemectva Heinricha Himmlera v roku 1941. Išlo o prísne tajný plán genocídy a zotročovania obyvateľstva na územiach Európy okupovaných Nemeckom.
Historikom sa ho podarilo rekonštruovať vo dvoch verziách z rôznych dokumentov. Tento plán sa delil na „malý“ pre vojnu a „veľký“, ktorý sa mal realizovať po nacistickom víťazstve. Prvý na rade bol poľský národ, ktorý mal byť z 85 percent zničený alebo vysťahovaný. Genocída a zotročenie čakali 75 percent Bielorusov, 65 percent Ukrajincov, 50 – 75 percent Čechov a 50 – 60 percent Rusov v európskej časti ZSSR. Podobný osud mal postihnúť aj pobaltské národy.
Slovanov, ktorí mali zostať v „nemeckom životnom priestore“, čakal osud otrokov v nemeckých továrňach či na veľkostatkoch nemeckých majiteľov. Malo dôjsť k ich prirodzenému „vymiznutiu“ tým, že budú vykastrovaní. „Rasovo vhodní“ Slovania mali byť germanizovaní. Politika genocídy, teroru a vyhladovania sa začala už v priebehu vojny. Na okupovaných územiach boli vypálené tisíce miest a dedín a vyvraždené milióny ľudí.
Nacistické riešenie pre Čechov a Slovákov
V Protektoráte Čechy a Morava „konečné riešenie českej otázky“ predostrel v prejave k činiteľom okupačných úradov zastupujúci ríšsky protektor Reinhard Heydrich 2. októbra 1941. Jeho hlavnou myšlienkou bolo, že tento priestor musí byť nemecký, že tu diktuje nemecký záujem, že skutočný Nemec nesmie Čechovi nič odpustiť, tak ako v ríši Židom.
Konečné riešenie „českého ksindlu“, ako sa tretí najmocnejší muž ríše vyjadril, spočívalo v tom, že „na základe zistenia v rasovo národnom zmysle“ sa ľudia, ktorí sú „rasovo dobrí a dobre zmýšľajúci“, ponemčia. „Rasovo špatní a špatne zmýšľajúci“ mali vypadnúť: „Na východe je mnoho miesta.“ To znamenalo buď likvidáciu, alebo zotročenie. „Dobre zmýšľajúcim a rasovo špatným“ malo byť zabránené mať deti, aby sa v tomto priestore nerozvíjali. „Rasovo dobrí a špatne zmýšľajúci“ by skončili pri múre, pokiaľ sa ich nepodarí ponemčiť.
Čítajte viac Peter Weiss: Naplnenie povstaleckého štátoprávneho programuAj keď Slovákov v Generalplan-Ost nespomínali, ani tento Tisov „Hilfsvolk“, teda „pomocný národ“, nečakala po vojne nijako radostná budúcnosť. V máji 1940 vedúci Hlavného úradu pre rasu a osídľovanie Günther Pancke po návšteve Slovenska napísal, že tato krajina je „cintorín nemectva“. Tvrdil, že po odstránení 500-tisíc nežiaducich osôb bude možné Slovensko opäť získať pre Nemecko jeho ponemčením. Malo stačiť 100-tisíc rodín z ríše, aby Slováci dostali novú vedúcu vrstvu, ktorá by ich definitívne spojila s nemeckým národom.
Aj v správe nacistického poradcu Hlinkovej gardy Naglera z februára 1942 sa píše o vyčistení k nemeckému východnému priestoru patriaceho slovenského národa. Konštatoval, že vzhľadom na staré prepojenie Slovenska s Nemcami sú dané všetky podmienky na asimiláciu, samozrejme, za predpokladu, že budú odstránené „rasovo nevhodné a rušivé živly“. Akým spôsobom, to si Slováci vyskúšali na vlastnej koži jednak prostredníctvom deportácií do koncentračných táborov, jednak cez represálie najmä po vypuknutí SNP. Nacistickými projektmi o budúcnosti Slovenska sa zaoberali vysokí predstavitelia SS, počnúc Himmlerom, ako aj vodca nemeckej menšiny na Slovensku Karmazin. Po víťazstve Tretej ríše vo vojne by sa im otvoril voľný priestor na realizáciu ich radikálnych riešení „rušivých živlov“.
Tzv. konečné riešenie židovskej otázky
Začiatok tzv. konečného riešenia židovskej otázky nájdeme vo štvrtom bode programu NSDAP: „Štátnym občanom môže byť len súkmeňovec. Súkmeňovec je len ten, kto má nemeckú krv, bez ohľadu na vyznanie. Žiadny Žid nemôže preto byť súkmeňovcom.“
Perspektívy rasistickej protižidovskej politiky rozviedol Hitler v Mein Kampf a v množstve verejných prejavov ešte pred uchopením moci. Zachoval sa však aj protokol z porady o „konečnom riešení židovskej otázky“, ktorá sa konala 20. januára 1942 v Berlíne Am grossen Wannsee č. 56–58. Bol to začiatok priemyslového spôsobu likvidácie Židov v nacistických koncentračných táboroch.
Genocída Slovanov tak išla ruka v ruke s genocídou Židov, s holokaustom. Preto by sme si mali pripomínať, že vo vojnovej Slovenskej republike boli najprísnejšie rasové zákony v Európe, ako aj Hitlerovo radostné prekvapenie (30. 8. 1942) nad ochotou deportovať do koncentračných táborov slovenských Židov: „Ale jedno je třeba mít na paměti: Židy musíme vyhubit, protože Židi tahají za drátky, jinak nám nic nepomůže! Jinak je zajímavé, jak nám ten katolický farářík Tiso posílá Židy!“
Programová bezohľadnosť nacistickej vojny
Je potrebné pripomenúť aj záver programu NSDAP: „Vodcovia strany sľubujú, že budú bezohľadne postupovať s cieľom realizácie predchádzajúcich bodov, v prípade nevyhnutnosti i s nasadením vlastných životov.“ Ničím neobmedzená krutosť i k vlastnému národu sa skutočne stala hlavnou charakteristikou vojny, ktorú začal Hitler systematicky pripravovať takmer 20 rokov pred jej rozpútaním.
Hitlerovým politickým programom bolo dobytie nového životného priestoru pre Nemecko a hlavne jeho bezohľadná germanizácia, systematické vyhladenie celých národov a etnických skupín a zotročenie tých častí obyvateľstva, ktoré nemali byť podrobené genocíde a ponemčeniu. Zločineckým cieľom nacistov zodpovedali aj zločinecké metódy. Skutočnosť, že Nemecku išlo o svetovládu a zničenie a zotročenie celých národov, že vo vojne išlo doslova o biologické prežitie stoviek miliónov ľudí a o zachovanie elementárnych základov ich dovtedajšieho spôsobu života, jazyka a kultúry, po stáročia formovanej civilizácie, viedla k vytvoreniu antifašistickej koalície.
Čítajte viac Peter Weiss: SNP a naša štátnosťHoci o Stalinovom režime nemali spojenci žiadne ilúzie, Roosevelt a Churchill dobre vedeli, že ak by Sovietsky zväz neodolal útoku Tretej ríše, neustál bitku o Stalingrad a naftu na Kaukaze, ak by nebol odvrátil nemecký pokus o zvrat pri Kursku a Hitler by na vedenie vojny získal popri celej okupovanej Európe aj surovinový, priemyselný a ľudský potenciál ZSSR, na rade budú oni a celý ostatný svet, ktorý ešte nebol ovládaný Treťou ríšou a militaristickým Japonskom.
Antifašistická koalícia ako výraz úsilia o záchranu ľudskej civilizácie pred svetovládnymi plánmi Hitlera napriek nezmieriteľným ideologickým rozporom a protirečivým predstavám spojencov o povojnovom usporiadaní Európy pretrvala až do konečnej porážky Nemecka a Japonska. Jej štáty si vzájomne materiálne, ekonomicky, politicky i vojensky pomáhali. Víťazstvo tak bolo spoločné.
Preto nebolo jedno, kto na čej strane stál a či kolaboroval s nacistami. Preto je z historického i morálneho hľadiska významné, že Slováci sa k tejto aliancii pridali Slovenským národným povstaním, že ešte pred ním sa do zápasu proti nacistickej hrôzovláde zapojili tisíce občanov Československej republiky na západnom i východnom fronte a napokon prostredníctvom Prvého československého armádneho zboru. Preto sa oslavuje 8. máj ako Deň víťazstva v celej Európe. Preto si v európskych štátoch vážia príslušníkov protifašistického odboja.
Slavín nestráca na význame
Oslobodenie Československej republiky stálo životy 140-tisíc sovietskych, 33-tisíc rumunských, vyše 120 amerických a takmer 100 poľských vojakov, ako aj tisíce slovenských a českých vojakov, partizánov a odbojárov, ku ktorým treba prirátať aj ich druhov vyše tridsiatich národností, ktorí sa pripojili k SNP.
Vzhľadom na to, o čo Hitlerovi vo vojne išlo, čo bolo v stávke v prípade jeho víťazstva, by sme nemali spochybňovať obete padlých červenoarmejcov, príslušníkov národov ZSSR, na našom území pre to, že sa nám z dobrých dôvodov nepáčila okupácia ČSSR Sovietskym zväzom v roku 1968 a že odsudzujeme súčasnú Putinovu agresiu proti Ukrajine. Tí mŕtvi za ňu predsa nemôžu. Oni len pred 77 rokmi pomohli zabrániť tomu, aby slovenský a český národ nestratili svoju reč, aby sa ich príslušníci nenarodili ako otroci otrokom kdesi na Sibíri, aby naši starí a prastarí otcovia a matky neboli vykántrení ako „rušivé živly“.
Ôsmeho mája predsa neoslavujeme Stalinove gulagy a zločiny, ktorých sa dopustil. Pripomíname si obete zväčša mladých mužov i žien v mene skončenia utrpenia, ktoré spôsobilo nacistické Nemecko, a zabránenia ďalšej genocídy v Hitlerovej Novej Európe.
Tí, čo si kladú otázky, kto pozval Stalina do strednej Európy a či Československo nemohli oslobodiť západní Spojenci, môžu hľadať odpoveď pri štúdiu prehistórie Mníchovskej dohody a diel historikov, ktorí sa zaoberajú príčinami neskorého otvorenia druhého frontu až 6. júna 1944, alebo nezdaru Spojencov v prvej fáze operácie v Ardenách, ktorý im zabránil rýchlejšie preniknúť do Nemecka zo západu.