Pripomeňme si aj, čo tomu predchádzalo. Druhého apríla 1841 dánsky rozprávkar Andersen oslávil v Kodani tridsiate šieste narodeniny. No nie nejako bujaro. Hoci už napísal aj zopár veselých rozprávok, bol to smutný muž. Stále sa mu totiž nedarilo stretnúť tú, ktorá by obveselila jeho srdce.
Raz ho priatelia našli sedieť v parku na lavičke do nitky zmoknutého, hoci nepršalo – bol zmáčaný vlastnými slzami. Vytušili, čo ho trápi, a dostali nápad – poskladali sa mu na cestovný lístok. „Neraz si si už zacestoval vo svojich snoch – prečo by si nevykonal aj naozajstnú veľkú cestu?“ povedali mu, keď mu lístok odovzdávali. „Možno vo svete stretneš tú, ktorú sa ti nedarí stretnúť v Kodani.“ Andersen ich poslúchol a vybral sa na veľkú cestu po svete.
Preskočme ten kus sveta, čo precestoval do júna, a poďme hneď k veci. Parník Mária Anna, na ktorom sa plavil hore Dunajom, sa 3. júna 1841 blížil k Bratislave. Andersen v knihe Básnikov bazár takto zaznamenal túto – pre naše hlavné mesto takú historickú – chvíľu: „Stáli sme teraz pred Bratislavou. Keď sme pristávali pri prístavnom mostíku, akýsi čašník, – len nebesá vedia, prečo, – hodil z nábrežia do Dunaja celý vejár karát.
Karty sa ponorili, akoby sa čo najrýchlejšie chceli dostať na dno. Jedna sa však zrazu vrátila na hladinu. Bola to srdcová dáma. Dáma na karte sa na mňa pozrela, tri razy sa mi uklonila – až potom sa karta začala opäť ponárať. Také čarovné privítanie ma čakalo v Bratislave.“
Cudzinec, ktorého obdarovala kvetinou
Loď Mária Anna si potrebovala doplniť zásoby uhlia a mala v Bratislave dvojhodinovú prestávku. Andersen ju využil a vystúpil na breh. Ako tak blúdil po meste, začul dievčenský smiech. Obzrel sa a uvidel malú kvetinárku. Takto sa o nej zmienil v Rozprávke môjho života: „V Bratislave sú aj krásne ruže – a ešte krajšie deti. Stretol som tam dievčatko s košíkom ruží, usmialo sa na mňa a podávalo mi spomedzi svojich ruží tú najkrajšiu.“
Foto: TASR
Pozhovárať sa zrejme nemohli – on nevedel po slovensky a ona po dánsky. No neskôr, v Rozprávke môjho života, sa jej prihovoril aspoň symbolicky: „Vďaka ti, bratislavská kvetinárka. Tá ruža nezvädne. Rozkvitne znova v rozprávke, ktorú o nej napíšem v Dánsku. Až aj ty o niekoľko rokov rozkvitneš ako ruža a náhoda ti prinesie do ruky moju rozprávku, hádam si spomenieš na cudzinca, ktorého si kedysi obdarovala kvetinou.“
Aj ten jeho sľub bol iba symbolický. Andersen ho dal iba v knihe, a len čo ho dal, vzápätí naň zabudol – nikdy tú sľubovanú rozprávku nenapísal. Škoda.
Čo ak to bolo inak?
Dovolím si však popustiť uzdu rozprávkarskej fantázii ja! Čo ak to bolo inak? Čo ak si oslovenie kvetinárky nenechal Andersen až na neskôr, ale oslovil ju hneď? A čo ak ona jeho slovám porozumela vďaka šiestemu zmyslu a potom sa ho opýtala: „Ale prečo by ruža, ktorú som ti dala, mala rozkvitnúť až v rozprávke, ktorú napíšeš v Dánsku? Veď tá ruža rozkvitla už teraz a tú rozprávku, čo sa ešte len chystáš napísať, môžeš zažiť hneď!“
A potom by sa postavila na prsty, aby dočiahla tvárou na jeho tvár, a pobozkala by ho na ústa. Jej bozk, to by nebolo nič také, čím by niečo sledovala. Nechcela by ním naznačiť začiatok lásky. Bol by to len detský bozk. Len taký jej momentálny nápad.
Zato pre Andersena by znamenal oveľa viac. On by v tej chvíli pocítil, že sa konečne dožil radostného dňa, keď mal príležitosť ochutnať tú najrozprávkovejšiu chuť na svete – chuť dievčenských úst. Taká príležitosť sa nepúšťa z rúk. Šťastný-prešťastný chytil by Andersen malú kvetinárku za ruku a bez slova by si ju viedol do prístavu, kde kotvil parník Mária Anna, na ktorý by práve nastupovali cestujúci, lebo o chvíľu by sa už loď mala vydať na ďalšiu plavbu.
Všetky miesta sú obsadené
Malá kvetinárka by sa tomu nebránila a veselo by si vykračovala po Andersenovom boku. No keby už boli iba na krok od lode, objavil by sa na kapitánskom mostíku jej kapitán a zvolal by: „Kamže máte namierené s tou kvetinárkou, pán Andersen? Hádam sa nechystáte nastúpiť s ňou na loď?“ „Chystám,“ odpovedal by Andersen.
„Doteraz som cestoval sám, odteraz so mnou bude cestovať aj ona.“ „Nemá lístok,“ povedal by kapitán. „Kúpim jej ho,“ povedal by Andersen. „To ťažko. Všetky miesta sú obsadené,“ povedal by kapitán. „Môže mi sedieť na kolenách,“ povedal by Andersen. „Ešteže čo!“ zvolal by kapitán. „Ako by som vysvetlil ostatným cestujúcim, že mám na palube dospelého dánskeho spisovateľa, ktorý po Bratislavu cestoval sám, no z Bratislavy do Viedne si už povezie na kolenách malé dievčatko?“
Foto: TASR
Iný spisovateľ by to teraz možno riešil inak a poriadne by ešte príbeh dánskeho spisovateľa a bratislavskej kvetinárky zamotal. No načo ho zamotávať? Už je príbeh zamotaný tak akurát – je čas ho rozmotať. A tak do rozhovoru, čo vedie Hans Christian Andersen s lodným kapitánom, nechám teraz vstúpiť kvetinárku: „Pán Andersen žartuje, ja sa nechystám cestovať nikam, iba ho vyprevádzam.“ „Potom je to v poriadku,“ povie na to lodný kapitán.
Keď už na seba nedovidia
Sklamaný by bol v tej chvíli môj vyfantazírovaný Hans Christian Andersen, že sa jeho rozprávkový deň končí tak nerozprávkovo. Ale čo už by mohol proti tomu urobiť? Ako dánsky rozprávkar musel by aj on vedieť, že aj v iných rozprávkach sa to stáva – dokonca aj v jeho vlastných. No aj keby bol sklamaný, nedal by to na sebe znať a nastúpil by na loď sám.
A tak, keď parník Mária Anna zatrúbi a odrazí sa od móla, bude už Andersen iba mávať z jeho paluby malej kvetinárke, ktorá ostane na brehu. A ona bude zase z brehu mávať jemu. Nechal by som ich takto si mávať ešte aj vtedy, keď loď už bude kdesi pri Devíne a keď už na seba nedovidia.
Andersena by som potom nechal vrátiť sa do Kodane, kde by ho už nikdy nepostretlo nič také krásne, ako ho postretlo v Bratislave. A nie iba preto, že by som si to tak vyfantazíroval ja. Sedelo by to aj historicky. Nielen ten môj, ale ani ten skutočný Andersen sa nikdy neoženil.
Spievala by si pieseň
A čo by sa stalo s malou bratislavskou kvetinárkou? Pravdepodobne by dorástla na veľkú bratislavskú kvetinárku, vydala by sa a mala by so svojím manželom kopu detí. No aj napriek šťastnému manželstvu a usporiadanému rodinnému životu by nezabudla ani na Hansa Christiana Andersena a občas by sa prechádzala popri Dunaji a spievala by si pieseň, ktorej slová aj melódia by jej len tak samy od seba vychádzali z úst, a tú pieseň by hneď bral vietor a kamsi by ju odnášal.
Nebudem tvrdiť, že až do Dánska. Ani spomedzi tých, čo by mi až doteraz verili každé slovo, by mi to neuveril nikto. Dánsko je od bratislavského nábrežia ďaleko. Nanajvýš by kvetinárkinu pieseň mohol začuť vodník Dunajovec, učupený kdesi na dne Dunaja.
Aby bronzovému Andersenovi nebolo smutno
Vráťme sa na začiatok. Nielen Hans Christian Andersen vo svojich knihách nezabudol na Bratislavu – ani Bratislava nezabudla na neho. Vieme, že na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí môžeme obdivovať Andersenovu sochu, ktorej autorom je sochár Tibor Bártfay.
Foto: TASR
Aby bronzovému Andersenovi nebolo samému smutno, urobil mu Tibor Bártfay aj spoločníčku – pri jeho bronzových nohách učupil malú bronzovú kačičku.
„A nemyslíš, že by okrem kačičky mala byť jeho spoločníčkou aj malá kvetinárka?“ opýtal som sa ho raz, keď sme spolu sedeli v neďalekej kaviarničke, odkiaľ sme dovideli aj na Andersena a na kačičku. „Nemyslím si to,“ pokrútil hlavou Tibor Bártfay. „Čo by na to povedal jej manžel?“ „Dávno nežije, nikdy by sa to nedozvedel. Rozmysli si to ešte,“ presviedčal som ho. „Ešte viac by to oživilo Hviezdoslavovo námestie aj bratislavský turistický ruch.“ „Možno máš pravdu,“ povedal Tibor. „Som už starý, ale hádam to ešte stihnem.“
Dúfal som, že sa mu to stihnúť podarí – žiaľ Tibor Bártfay sochu malej kvetinárky už urobiť nestihol. Zomrel a bronzovému Andersenovi ostala robiť spoločníčku iba bronzová kačička. Nie natrvalo. Aj tú kačičku raz v noci niekto ukradol.
Aspoňže neukradol aj tú sochu. Mohli sme si pri nej pripomenúť sochárovu storočnicu!