Výsledkom bol enormný nárast zadlženosti niektorých členských štátov, najviac Portugalska, Írska, Grécka a Španielska, označovaných ako PIGS. Tieto štáty s výnimkou Grécka pred finančnou krízou dodržiavali tzv. maastrichtské kritériá. Ich dlh nedosiahol ani 60 % HDP. Írsko bolo dokonca premiantom: jeho dlh pred finančnou krízou sa pohyboval pod polovicou maastrichtského kritéria a v roku 2007 predstavoval iba 23,9 % HDP.
V roku 2012 sa však už írsky vládny dlh vyšplhal nad 112 % HDP, dlh Portugalska na 130 % a Španielska zo 40 % HDP na viac ako dvojnásobok.
Neprežívali sme primárne dlhovú krízu
Už týchto niekoľko suchých čísel naznačuje, že štáty s hanlivým názvom PIGS, neboli (azda s výnimkou Grécka) rozpočtovo nezodpovednými štátmi eurozóny. Rast ich zadlženosti, a tentoraz to platí i o Grécku ako i o ostatných štátoch eurozóny, spôsobila finančná a ňou vyvolaná ekonomická kríza. Najvýznamnejšou „položkou“ rastu vládneho dlhu bola záchrana bankového sektora.
Ak vládny dlh Slovenska za roky 2007 – 2012 vzrástol „iba“ o 20 percentuálnych bodov, bolo to preto, že bankový sektor bol voči finančnej kríze odolný. Pripomeňme si, že konsolidácia slovenského bankového sektora prebehla v rokoch 2000 – 2001. Päť bánk, štyri menšie (Agrobanka, Dopravná banka, Priemyselná banka a Slovenská kreditná banka) a jedna stredne veľká (Devín banka), padlo, tri najväčšie (VÚB, SLSP a IRB) prešli reštrukturalizáciou a sanáciou, ktorá nebola zadarmo. No vďaka tomu finančnej kríze o niekoľko rokov neskôr odolali.
Jonathan Hill, európsky komisár pre finančnú stabilitu, finančné služby a kapitálový trh v rokoch 2014 – 2016, udrel klinec po hlavičke: „Kríza odhalila slabiny architektúry jednotnej meny.“ Neprežívali sme primárne dlhovú krízu, ako sa snažili presviedčať niektorí politici, ale krízu eura. Dlhová kríza bola iba jej dôsledkom. Nejde pritom o hru so slovíčkami. Zle stanovená diagnóza viedla k zlej terapii. Presviedčanie o existencii dlhovej krízy viedlo totiž v nasledujúcich rokoch k politike, ktorá mala za následok Veľkú recesiu a v eurozóne stratených desať rokov rastu.
Základom tejto politiky bolo škrtanie výdavkov za každú cenu. Zámer bol čo najrýchlejšie znížiť dlhy vlád. U nás sa za vlády Ivety Radičovej, v predstihu ako to požadovala medzivládna dohoda známa ako fiškálny kompakt, prijal zákon o rozpočtovej zodpovednosti: jeden z najkontroverznejších zákonov týkajúcich sa finančného riadenia štátu.
Čítajte viac B. Schmögnerová: Ako dopadol úvod Klausovej reformy na Slovensku
Euro bolo v kríze: spomeňme si na jeho pokles voči americkému doláru; na hrozbu, že Grécko vystúpi z eurozóny; na vysoké úrokové sadzby, za ktoré si požičiavali na finančnom trhu viaceré štáty eurozóny, ktoré predtým profitovali z nízkych úrokov, atď. Najviac odstrašujúca bola trpká skúsenosť Grécka. Pred krízou si požičiavalo za menej ako 5 %, v roku 2012 dokonca až za tridsaťpercentný úrok. A pripomeňme si slávny výrok vtedajšieho šéfa Európskej centrálnej banky Maria Draghiho, ktorý povedal, že urobí všetko, aby euro zachránil.
Diagnóza „kríza eura“ spôsobená „slabinami jeho architektúry“ vyžadovala iné riešenia ako diagnóza „dlhová kríza“. Jedným z riešení smerujúcim k dobudovaniu eurozóny a eura bolo rozhodnutie o vytvorení bankovej únie. Jej náčrt sa po prvýkrát dostal do dokumentov dvoch summitov: summitu lídrov Európy 29. júna 2022 a európskeho summitu, ktorý sa konal v dňoch 28 a 29. júna.
Dozor na európskej úrovni
Vybudovanie bankovej únie nie je jediným z chýbajúcich stavebných pilierov eurozóny a architektúry eura. No je mimoriadne dôležitým pilierom. Preto je dobré si dátum vzniku EBÚ pripomenúť.
Prvú podrobnejšiu predstavu, aký by bol jej cieľ, z čoho by mala pozostávať, ako rýchlo by mala vzniknúť, predstavila správa Smerovanie ku skutočnej ekonomickej a menovej únii. Predložil ju v júni 2012 prezident Európskej rady Herman Van Rompuy. Načrtla riešenie, ktoré by malo byť zárukou finančnej stability eurozóny a minimalizovalo by náklady prípadných bankrotov bánk pre daňových poplatníkov. Malo by ísť o dozor nad bankovým sektorom na európskej úrovni, spoločný krízový mechanizmus, ak sa banky dostanú do ťažkostí, a spoločná ochrana vkladov.
V neskôr ustálenej odbornej terminológii ide o tri piliere: 1. pilier predstavuje jednotný mechanizmu dohľadu, 2. pilier jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií a napokon 3. pilierom je európsky systém poistenia vkladov. Tretí pilier po svojom dokončení by mal nahradiť národnú ochranu vkladov – u nás Fond na ochranu vkladov, ktorý v prípade pádu banky vráti vklady osobám sporiteľom až do výšky 100-tisíc eur.
Sú autori, ktorí hovoria o 4. pilieri EBÚ a považujú zaň jednotnú knihu pravidiel – súbor legislatívnych pravidiel pre európsky finančný sektor.
Model, ako to nerobiť
Po desiatich rokoch sú z troch pilierov dokončené sotva dva, tretí od roku 2015 je viac-menej zamrznutý. No ani cesta k presadeniu prvých dvoch pilierov nebola jednoduchá. Najmenej komplikovane prebehli rokovania o 1. pilieri. Bola to záchrana bánk, ktorá zadlžila štáty, a jedným z vinníkov sa ukázal nedostatočný dozor nad nimi. Ak národné orgány zodpovedné za dohľad zlyhali, mal by existovať európsky dohľad. Takýto záver bol základom návrhu vytvoriť jednotný dohľad nad bankami na európskej úrovni.
O to viac, že od deväťdesiatych rokov európske banky, ktoré pôvodne podnikali iba doma, začali čoraz častejšie prekračovať hranice, t. j. internacionalizovali sa. To v prípade krízy spôsobovalo rozpory: ktorý štát má zachraňovať banku, ktorá je medzinárodná, no sídlo má v jednom zo štátov? Ako sa rozdelia medzi jednotlivé štáty, kde podniká, náklady jej záchrany?
Modelom, ako to nerobiť, je príklad belgicko-holandsko-luxemburskej finančnej skupiny Fortis Group. Tri štáty medzi sebou uzavreli dohodu o rozdelení nákladov na jej záchranu. Dohoda netrvala dlhšie ako päť dní. Holandská vláda ju totiž jednostranne porušila: vyčlenila z Fortis Group holandské aktíva a jednoducho ich znárodnila. Belgické médiá jej konanie komentovali ako zradu.
Brzdou v rokovaniach o každom z troch pilierov bolo predovšetkým Nemecko v osobe mnohoročného ministra financií Wolfganga Schäubleho. Na jeho strane najčastejšie stáli tzv. severské štáty eurozóny, ktoré oponovali južným štátom eurozóny na čele s Francúzskom. Základom rozdielneho prístupu bola obava „rozpočtovo zodpovednejších“ severských štátov so stabilnejším bankovým sektorom, že náklady spojené hlavne s 2. a 3. pilierom budú znášať predovšetkým ony.
Obrat nastal, keď vznikol tlak
Nemecko nebolo spočiatku ani favoritom európskeho dohľadu nad bankovým sektorom. Nemecký bankový sektor bol v tom čase najmenej internacionalizovaný a netrápili ho otázky, aké v prípade Fortis riešili Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Jeho bankový sektor v čase vyjednávaní bol značne decentralizovaný: iba asi 25 súkromných komerčných bánk a tzv. landesbanky spĺňali kritériá na to, aby podliehali európskemu dohľadu. Prevažnú časť bankového sektora, asi 420, tvorili sporiteľne vo verejnom vlastníctve (Sparkassen) a okrem nich asi 1 200 družstevných bánk. Potreba európskeho dohľadu nebola akútna. Naopak, Nemecko sa spočiatku zdráhalo, aby aj landesbanky sa dostali pod európskeho regulátora, ktorým sa stala Európska centrálna banka.
Obrat nastal, keď vznikol tlak na používanie finančných zdrojov z Európskeho stabilizačného mechanizmu (ESM) na záchranu bánk – najmä krachujúcich španielskych bánk. Schäuble vtedy otočil a nástojil na vzniku európskeho dohľadu nad bankami.
Čítajte viac B. Schmögnerová: Máme sa báť „tlačenia peňazí“?
Ako je známe, ESM sa u nás familiárne volá euroval č. 2 či stály euroval. Vznikol a neskôr nahradil tzv. dočasný euroval (Európsky finančný stabilizačný fond, v skratke EFSF), ktorý sa aktivoval, ak bolo treba za striktných podmienok pomôcť niektorému z členských štátov postihnutých krízou. EFSF, presnejšie hlasovanie dňa 11. októbra 2011 v Národnej rade SR o dodatku k Rámcovej zmluve uzatvorenej medzi 17 štátmi eurozóny a EFSF, vtedajšia premiérka Iveta Radičová v snahe zlomiť odpor SaS a jej lídra Richarda Sulíka spojila s hlasovaním o dôvere vlády. Predmetom dodatku bolo zvýšenie záruk štátov a pomoc Grécku, ktoré bolo ešte stále v zúfalej situácii. Radičovej vláda súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov nezískala a po 15 mesiacoch skončila.
Pod európsky orgán bankového dohľadu, ktorým sa stala ECB, priamo dnes podliehajú tzv. systematicky dôležité finančné inštitúcie, ktoré v prípade ich ťažkostí by mohli ohroziť stabilitu finančného sektora. Zo slovenských k nim napríklad patria SLSP, VÚB, Tatra banka.
Nedokončený je 3. pilier
Vznik 2. piliera sprevádzali ešte väčšie nezhody. Alebo sa vlády nechceli vzdať suverenity pri záchrane bánk v prospech nadnárodného orgánu, ktorým sa stala Jednotná rada na riešenie krízových situácií so sídlom od 1. 1. 2015 v Bruseli, alebo sa ako Nemecko obávali, že gro nákladov na záchranu cudzích bánk dopadne naň. Súčasťou 2. piliera mal byť a aj napokon sa stal Fond na riešenie krízových situácií, ktorého prostriedky sa tvoria z odvodov bánk. Predpokladanú výšku by mal dosiahnuť do roku 2024. U nás sa príspevky do fondu riadili zákonom o osobitnom odvode vybraných finančných inštitúcií z roku 2011 až po jeho spochybniteľné zrušenie v novembri 2020.
No dodnes nedokončený je 3. pilier: európska ochrana vkladov. Dodnes prevažná časť ochrany sporiteľa je na pleciach národných fondov na ochranu vkladov. Štáty, v ktorých je bankový sektor životaschopný, na rozdiel od tých, kde sú viaceré banky adeptmi na riešenie krízovej situácie, sa zdráhajú preniesť celú ťarchu vyplácania vkladov na európsky fond. Najskôr treba znížiť riziko, že sa bankové inštitúcie dostanú do ťažkostí, až potom sme ochotní znášať riziko strát, argumentujú. Dátum plnej funkčnosti 3. piliera, ktorým má byť rok 2024, je preto otázny.
Závislosť vlád od bankových úverov na jednej strane a na druhej strane závislosť bánk od vládnej pomoci, keď sa dostali do ťažkostí, bola začarovaným kruhom, ktorý mala ambíciu banková únia ukončiť. Jedným zo základných kameňov mal byť a napokon sa ním i stal princíp bail-in. Podľa neho prvú časť nákladov so záchranou bankovej inštitúcie musia niesť jej vlastníci a veritelia, a to aspoň do výšky 8 % záväzkov banky (vyjmúc fyzických osôb s tzv. chránenými vkladmi podľa zákona o ochrane vkladov). Iba ak by to nestačilo, môže pomôcť štát. Toto tzv. zlaté pravidlo malo prinútiť vlastníkov, veriteľov a investorov nepresadzovať riskantné operácie, ktoré by banku ohrozili, ba až dostali do krízy.
Cyperská skúsenosť
Zlaté pravidlo sa po prvýkrát vyskúšalo na Cypre a o niekoľko rokov neskôr v Taliansku. Manažérom cyperského experimentu bola dobre známa trojka: Európska komisia, Európska centrálna banka a Medzinárodný menový fond (MMF). Trojka nezanechala po sebe dobrú povesť pri riešení krízy v Grécku či v Portugalsku a ani v tomto prípade sa zvlášť nevyznamenala.
Keď cyperská vláda v lete 2011 stratila prístup na medzinárodné finančné trhy a úver z Ruska predstavoval iba dočasnú úľavu, obrátila sa so žiadosťou o pomoc pri záchrane dvoch najväčších bánk Cyprus Popular Bank známej pod menom Laiki a Bank of Cyprus na EÚ. Úver poskytla EÚ spoločne s MMF. Trojka podmienila poskytnutie úveru splnením podmienok, ako má vláda postupovať pri riešení krízovej situácie dvoch bánk a okrem iného nástojila na uplatnení princípu bail-in.
Čítajte viac Prvá kríza s veľkým K
Konečná bilancia v roku 2013 bola takáto: vlastníci, veritelia a drobní investori stratili 47,5 % svojich vložených prostriedkov. Väčšina z nich (až 60 %) to boli zahraničné osoby. Boli medzi nimi ruskí oligarchovia, ktorí radi investovali na Cypre, v jednom z európskych daňových rajov. Neboli chránení žiadnou zmluvou o ochrane investícií medzi Cyprom a Ruskom a nemali preto žiaden právny nárok na úhradu strát. Inak to bolo v prípade gréckych investorov, ktorí svoje investície z gréckych bánk presunuli, veriac, že sú bezpečné, do cyperských bánk. Keď o ne prišli, nasledovali masové podania Grékov na arbitrážny súd vo Washingtone.
Okrem toho asi 12-tisíc cyperských domácností investovalo do cenných papierov Laiki a Bank of Cyprus. Podľa zákona o ochrane vkladov tieto investície neboli chránené. Trojka dokonca presadzovala, aby časť vkladov pod hranicou 100-tisíc eur sa použila na pokrytie nákladov na záchranu, no to našťastie neprešlo. Cyprus zažil svoj Armagedon: rady pred bankomatmi bolo to najmenšie, čo si Cyperčania museli vytrpieť.
Taliani investovali až 29 miliárd eur
Druhý prípad pionierskeho uplatňovania princípu bail-in mal tragickejší rozmer. Dňa 28. novembra 2015 Luigino D' Angelo, 68-ročný taliansky dôchodca, spáchal samovraždu. Dôvodom bolo, že prišiel o svoje celoživotné úspory na dôchodok, ktoré investoval do investičných papierov Banca Etruria. Banka prechádzala ozdravným procesom a jeho súčasťou bol i bail-in proces zahrnujúci i takéto cenné papiere.
Uvádza sa, že do obdobných cenných papierov, ktoré vynášali viac ako bežné vklady, v roku 2015 investovali Taliani až 29 miliárd eur. Okrem Banca Etruria prešli podobnou reštrukturalizáciou ešte štyri či päť talianskych bánk a straty drobných investorov dosahovali miliardy. Predseda vlády Matteo Renzi bol obviňovaný zo zrady, z neschopnosti nesúhlasiť s bail-in princípom, ktorý bol presadzovaný skôr, ako oficiálne európske pravidlá vstúpili do platnosti. Talianska vláda neskôr aspoň časť strát malých investorov nahradila zo štátneho rozpočtu.
Obidva príklady uplatňovania princípu bail-in ukázali i svoju negatívu stránku: postihli i drobných investorov, ktorí nedostatočne zvážili, do čoho investujú. No princíp, aby tí, ktorí v záujme dosiahnutia vyššieho zisku podnecujú finančné inštitúcie k riskantným operáciám, niesli i zodpovednosť v prípade strát, sotva možno spochybniť. Privatizácia ziskov a socializácia strát je dokonca tŕňom v oku i najzarytejších zástancov súkromného vlastníctva.