Peter Weiss: Mäkký iredentizmus a revizionizmus

Maďarský parlament 19. júna 2001 konsenzuálne schválil zákon o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch, v skratke krajanský zákon. Za túto kontroverznú normu hlasovalo 92 % poslancov. Narazila však na kritiku nielen v Slovenskej republike, ale vyvolala pozornosť aj v Európskej únii a najmä v Rade Európy.

02.08.2022 12:00
László Sólyom, socha sv. štefana, komárno Foto: ,
Odhalenie sochy sv. Štefana v Komárne (21. augusta 2009).
debata (7)

Predkladatelia zavádzali, že obsah konzultovali so susednými štátmi. Slovensko už 7. júna 2001 formulovalo zásadné výhrady v aide-mémoire (forma diplomatickej korešpondencie) MZV SR, hoci takáto ponuka mala prísť z maďarskej strany. Vzhľadom na účel zákona – poskytovať preferenčné zaobchádzanie občanom iného štátu s úmyslom dávať im výhody aj v Maďarsku – bol takýto postup v protiklade s duchom i literou základnej slovensko-maďarskej zmluvy.

Maďarská vláda sa však rozhodla partnerov postaviť pred hotovú vec. Keby základným zámerom zákona bolo podporiť jazykovú a kultúrnu identitu príslušníkov maďarskej národnostnej menšiny, proti čomu susedné štáty nemohli namietať, stačilo maďarskej vláde vyčleniť zo štátneho rozpočtu príslušnú sumu a podľa základných zmlúv sa so susednými krajinami dohodnúť na použití peňazí vo vzdelávacom procese a v kultúrnych aktivitách príslušníkov menšiny.

Krajanský zákon – prvý pokus

Účelom zákona však bolo spájanie maďarského národa ponad hranice vytváraním inštitucionálnych väzieb medzi maďarským štátom a občanmi susedných štátov hlásiacimi sa k maďarskej národnosti ako terapia Trianonskej traumy. Distribúcia peňazí adresne jednotlivým občanom SR, ktorí dostali preukaz zahraničného Maďara, a nie vzdelávacím a kultúrnym inštitúciám udržiavajúcim národnostnú identitu občanov maďarskej národnosti, bola prvým pokusom o vytvorenie takejto inštitucionálnej väzby. Základom boli zoznamy ľudí, ktorí požiadali o vydanie preukazu zahraničného Maďara. Podľa Andrása Kleina, pracovníka rezortu maďarskej diplomacie, išlo o to, že „prostredníctvom vydávania potvrdení môže za niekoľko rokov vzniknúť overený zoznam tých, ktorí sa dobrovoľne hlásia za Maďarov, a na základe toho by sa dali uskutočniť aj vnútorné voľby“. Teda občania maďarskej národnosti by v SR rozhodovali o niektorých záležitostiach na základe preukazu zahraničného Maďara.

Poslanec Tamás Bauer zo Zväzu slobodných demokratov ciele krajanského zákona pomenoval v článku Mäkký iredentizmus alebo menšinové práva z roku 2001. Spochybnil úsilie vytvoriť verejnoprávnu väzbu medzi maďarským štátom a občanmi maďarskej národnosti susedných štátov. Upozornil, že zástancovia krajanského zákona „by chceli dať Maďarom žijúcim ako menšina právo ,občanov národa', čo sa nedá zladiť s logikou organizovania štátov prijatou v západných liberálnych demokraciách". Zákonom podľa neho vzniká „obmedzené právne spoločenstvo, ktorým maďarský štát v istom bode rozšíri svoju právnu účinnosť na maďarské obyvateľstvo v susedných krajinách. A takisto rozšíri právnu účinnosť aj v ďalšom bode, keď v susedných krajinách zriadi inštitúciu, ktorá poskytne odporúčania potrebné na vydanie preukazu (zahraničného Maďara)“. Túto koncepciu „reintegrácie“ a potom „znovuzjednotenia maďarského národa bez zmeny hraníc“ Bauer preložil do jasného politického jazyka ako „iredentizmus bez územných nárokov“.

Bauer ponúkol maďarským menšinám inú perspektívu: integrovať sa do politického spoločenstva svojho štátu tak, ako to urobili južnotirolskí Nemci alebo Švédi vo Fínsku. Zachovanie a rozvíjanie jazykového a kultúrneho prostredia menšiny sa má diať prostredníctvom dvojjazyčnosti, maďarských kníh a televízie, maďarského vzdelávacieho systému a kultúrnych inštitúcií s tým, že maďarský štát to všetko podporuje. A táto podpora sa má uskutočňovať prostredníctvom základných zmlúv medzi štátmi.

Protest vlády SR

Maďarská diplomacia svoj ojedinelý prístup opäť vydávala za zodpovedajúci „medzinárodným požiadavkám praxe ochrany menšín“. Usilovala sa, aby sporný zákon Slovensko akceptovalo aspoň do vstupu do EÚ, aby ho mohla potom presadzovať do legislatívy EÚ.

Protest vlády SR proti obídeniu základnej zmluvy, poskytovaniu peňazí ad hominem, ktoré znamenalo kupovanie si priazne slovenských občanov maďarským štátom na etnickom základe, ako aj proti jednostrannému postupu maďarských štátnych orgánov našiel oporu v Rade Európy. Napokon došlo k jeho novelizácii po výmene maďarskej vlády vo voľbách roku 2002. Ministri zahraničných vecí Eduard Kukan a László Kovács podpísali v Bruseli dohodu o podporách menšín v oblasti kultúry a vzdelávania. (Maďarsko ju prestalo dodržiavať po novom prevzatí moci Viktorom Orbánom roku 2010.)

Otvorený revizionizmus Miklósa Duraya

Vo februári 2006, keď v druhej Dzurindovej vláde bola súčasťou koalície Strana maďarskej koalície (SMK), Miklós Duray v Budapešti povedal, že celý svet upiera Maďarom to, čo iným priznáva – právo na sebaurčenie, a že toho práva sú zbavení aj Maďari na Slovensku. Pointa jeho sťažnosti bola takáto: „Kosovskí Albánci ho možno budú mať skôr, držíme palce.“ Keďže predstava kosovských Albáncov o nezávislosti bola taká, že Kosovo sa jednostranne odtrhne od Srbskej republiky, výrok podpredsedu SMK znamenal, že si želá naplnenie sebaurčovacieho práva slovenských Maďarov na úkor územnej celistvosti SR. Realizácia tejto politickej predstavy by znamenala nebezpečnú destabilizáciu strednej Európy. Keď extrémistické revizionistické hnutie 64 žúp demonštrovalo 4. júna 2006 pred slovenským veľvyslanectvom v Budapešti proti platnosti Trianonskej zmluvy, Duray mu poslal zdravicu. Tieto Durayove revizionistické vyjadrenia sa však na rozdiel od protimaďarských vyjadrení Jána Slotu nikdy nestali predmetom pozornosti Európskeho parlamentu či Parlamentného zhromaždenia Rady Európy.

Maďarský prezident László Sólyom uprostred... Foto: SITA, Tomáš Benedikovič
László Sólyom Maďarský prezident László Sólyom uprostred mosta medzi Komáromom a Komárnom 21. augusta 2009.

Ďalším pokusom o vytváranie inštitucionálnych väzieb medzi MR a príslušníkmi maďarskej menšiny v SR bolo Fórum maďarských poslancov Karpatskej kotliny (FMPKK), ktoré uzrelo svetlo sveta za socialisticko-liberálnej vlády. Jeho politický a symbolický význam vyjadril maďarský europoslanec Csaba Sógor roku 2007, keď povedal, že sa má stať „hornou snemovňou maďarstva“.

Fórum vzniklo „z potreby parlamentnej dimenzie maďarsko-maďarských vzťahov“ medzi poslancami maďarského parlamentu a volenými zástupcami (výlučne maďarskej národnosti) parlamentov štátov susediacich s Maďarskom. FMPKK, ktorého zriadenie sa vydávalo v súlade s európskymi trendmi, vôbec nebolo poradným orgánom, ako vravela ministerka zahraničných vecí Klára Gӧnczová. Nadobudlo inštitucionali­zovanú formu tým, že bolo vytvorené konsenzuálnym uznesením maďarského parlamentu 3. marca 2008. Zdržalo sa iba osem poslancov a ďalších osem bolo proti.

Prijímali politické úlohy od iného štátu

Fórum získalo status stálej inštitúcie Národného zhromaždenia. Bolo financované z jeho rozpočtu. Uznesenie stanovilo maďarskej vláde povinnosť informovať FMPKK o svojich krokoch voči maďarským menšinám v zahraničí. Na druhej strane zaviazalo FMPKK pomáhať maďarskej vláde pri plnení jej ústavou predpísaných úloh vo vzťahu k Maďarom žijúcim v zahraničí.

Členovia NR SR sa tak podriadili rozhodnutiam parlamentu iného štátu! Išlo o inštituciona­lizované zapojenie ústavných činiteľov SR do neštandardnej činnosti fóra. Poslanci zvolení v suverénnom štáte, ktorému prisahali podľa jeho ústavy vernosť, prijímali politické úlohy od zákonodarného zboru iného – čo ako spojeneckého – štátu s cieľom realizovať štátnu politiku inej krajiny na Slovensku. Napríklad podvýbor fóra pre zahraničné veci prijal uznesenie, že „podporuje každú iniciatívu zameranú na uskutočnenie návrhov na teritoriálnom alebo kultúrnom základe spočívajúcich autonomistických predstáv ako výsledok vnútorného politického zomknutia sa jednotlivých maďarských spoločenstiev“.

V tejto súvislosti som v roku 2008 napísal, že by bolo zaujímavé, ako by na takéto konzultačné a koordinačné aktivity ruskej Štátnej dumy s predstaviteľmi ruských menšín reagovali pobaltské štáty. Je len pochopiteľné, že SR takéto liečenie Trianonskej traumy odmietala.

Tieto kroky boli umocnené rétorikou Orbána a ďalších maďarských politikov pred voľbami do Európskeho parlamentu a blížiacimi sa maďarskými parlamentnými voľbami. Reakciou bolo vyhlásenie NR SR z 3. júna 2009. Expressis verbis sa v ňom odmietli „vyjadrenia a aktivity smerujúce k destabilizácii pomerov v strednej Európe vrátane koncepcie politického zjednocovania maďarského národa ponad hranice, ktorého symbolom je vízia „politickej jednoty Maďarov v priestore Karpatskej kotliny“ a „pokusy o vytváranie inštitucionálnych a právnych väzieb medzi maďarským štátom a občanmi susedných štátov, ktoré sú v príkrom rozpore s normami medzinárodného a európskeho práva“.

Kauza prezidenta Lászlóa Sólyoma

Slovensko-maďarské vzťahy sa pre prejavy maďarského mäkkého iredentizmu a revizionizmu dostali do hlbokej krízy, lebo vyvolávali búrlivé a niekedy neadekvátne reakcie slovenského obranárskeho nacionalizmu. Krízu eskaloval do bezprecedentných rozmerov neštandardný zámer maďarského prezidenta Lászlóa Sólyoma 21. augusta 2009 navštíviť ako súkromná osoba Komárno, odhaliť tam sochu sv. Štefana a osláviť tak na území SR maďarský štátny sviatok. A to v napätej atmosfére vzájomných vzťahov a v deň 41. výročia invázie vojsk Varšavskej zmluvy za účasti maďarskej armády.

Pritom Sólyom ako bývalý predseda ústavného súdu si musel byť vedomý medzinárodnopráv­neho problému s takto organizovanou návštevou. Keď sa už dal mimovládnou organizáciou pozvať na taký dôležitý symbolický akt, ako je odhalenie sochy zakladateľa maďarského štátu na území iného štátu, mal organizátorom dôrazne povedať, že sa na podujatí nezúčastní, keď nebudú pozvaní slovenskí ústavní činitelia. On však bez slova strpel slová jedného z organizátorov, že jeho prirodzeného partnera, prezidenta Ivana Gašparoviča naschvál nepozvú, aby ho potrestali za jeho politické postoje! Zámer cesty Sólyoma na Slovensko bol ten istý ako pri predchádzajúcich neoficiálnych cestách do Rumunska a Srbska – ukázať, že je normálne, keď maďarská hlava štátu sem-tam bez oficiálneho pozvania zájde medzi maďarských krajanov na území bývalého Uhorského kráľovstva a ukáže, kto kedysi ovládal celú Karpatskú kotlinu.

Katalin Nováková Čítajte viac Peter Weiss: Maďarský poprevratový revizionizmus

To všetko viedlo k tomu, že verejným vyhlásením dali všetci traja najvyšší ústavní činitelia Sólyomovi najavo, že jeho cestu pokladajú za vedomú provokáciu voči Slovensku a odmietajú prevziať zodpovednosť za dôsledky, ktoré ponesie, vrátane zhoršenia slovensko-maďarských vzťahov. V nadväznosti na to minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák urobil oficiálne diplomatické kroky proti návšteve. Telefonoval s ministrom zahraničných vecí Péterom Balázsom a pozval si veľvyslanca Antala Heizera, ktorému tlmočil, že „vzhľadom na momentálnu atmosféru prítomnosť prezidenta Sóyloma v SR v piatok 21. augusta neodporúča“. Zároveň však minister vnútra Robert Kaliňák odkázal, že príslušníci slovenskej polície si nebudú mocensky vynucovať, aby maďarský prezident naše územie opustil.

Sólyom napokon prišiel iba do polovice mosta medzi Komáromom a Komárnom a de facto v odpovedi na Lajčákovu diplomatickú nótu povedal: „Vrátim sa späť, nemôžu ma prinútiť, aby som zámerne porušil právo, lebo sám som právnikom, okrem toho aj hlavou štátu“. Sľúbil sa však do Komárna vrátiť.

Debata so šéfom maďarskej diplomacie

Označiť nasledujúce politické a mediálne reakcie za búrlivé je slabé slovo. Bezprecedentná aféra rezonovala v celej Európe a poriadne rozvášnila vzťahy medzi Maďarskom a Slovenskom. V Maďarsku a maďarskými politikmi na Slovensku bola reakcia slovenských ústavných činiteľov označovaná za hysterickú a idúcu proti európskym hodnotám a európskemu a medzinárodnému prá­vu.

Balázs protestoval proti krokom slovenskej strany a oznámil, že bude informovať medzinárodné spoločenstvo o tom, ako susedný štát nedodržiava pravidlá a že maďarská vláda podá sťažnosť EÚ. Predvolal si ma ako veľvyslanca podať vysvetlenie. Necítil som sa však byť na koberci. Pýtal som sa, či pán minister pozná v povojnovej histórii Európy iného prezidenta než maďarského, ktorý opakovane prichádza na územie iných suverénnych štátov bez pozvania oslavovať štátne symboly svojho štátu a kritizovať ich politiku. A najmä som argumentoval, že hlava štátu nie je pracovná sila, ktorá má slobodu pohybu na celom území EÚ, a preto môže prekračovať hranice susedného štátu, kedy sa jej zachce. Reakcie v členských štátoch EÚ boli zdržanlivé. Český prezident Václav Klaus však 11. septembra 2009 vyhlásil, že cíti nervozitu, ktorá na Slovensku vzniká, že vníma dlhodobo trvajúce ambície Maďarska „rozširovať sa kamsi“. Zdôraznil, že nie je možné prepisovať históriu, nie je možné robiť radikálne kroky, ktoré by zmenili usporiadanie Európy, aké vzniklo po prvej a druhej svetovej vojne, čím nepriamo upozornil na revizionistické tendencie v maďarskej politike.

Dôležitá analýza voľného pohybu osôb

V októbri 2009 socialisticko-liberálna vláda pod veľkým tlakom mohutnejúceho opozičného Fideszu vyzvala Európsku komisiu (EK), aby voči SR začala tzv. priestupkovú procedúru. V júni 2010 na maďarskú sťažnosť, že SR porušila ustanovenia právnych predpisov EÚ tým, že odoprela maďarskému prezidentovi vstup na jej územie, EK odpovedala, že ustanovenia európskej zmluvy a sekundárnych predpisov sa neuplatňujú na návštevy vykonávané hlavou členského štátu na území iného členského štátu, a preto sťažnosť na údajné porušenie nie je opodstatnená. Z analýzy právnych predpisov vyplynulo, že voľný pohyb osôb sa týka len súkromných občanov a nie hláv členských štátov alebo tretích štátov, pretože tie sa riadia medzinárodnými právnymi predpismi, ktorými sa spravujú diplomatické bilaterálne vzťahy medzi členskými štátmi.

Maďarská vláda sa s touto odpoveďou neuspokojila. Dva týždne pred parlamentnými voľbami, ktoré sa konali 11. apríla 2010, keďže Fidesz kritizoval Brusel za slabosť prejavovanú voči údajnému protieurópskemu konaniu Slovenska, sa obrátila na Európsky súdny dvor v Luxemburgu. Ten 16. októbra 2012 rozhodol, že Maďarská republika neuspela vo všetkých štyroch bodoch žaloby proti SR a bola povinná uhradiť trovy konania. V odôvodnení sa uviedlo, že ani príslušný článok Zmluvy o fungovaní EÚ, ani smernica o právach občanov únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržovať na území členských štátov neukladajú povinnosť SR zaručiť maďarskému prezidentovi vstup na jej územie. Maďarskí politici vo veľkej väčšine rozhodnutie v tichosti vzali na vedomie. Nebolo sa čím chváliť.

Princípy medzinárodného a diplomatického práva

Slovenská politická reprezentácia prijala toto rozhodnutie so zadosťučinením, ale bez triumfalizmu. Premiér Robert Fico konštatoval, že rozhodnutie potvrdzuje, že i v citlivých témach sa SR vždy správa tak, aby to zohľadňovalo medzinárodné záväzky krajiny. Lajčák zdôraznil dôležitosť dialógu medzi SR a MR, pretože k udalosti nemuselo prísť, keby maďarská strana nebola tvrdošijne odmietala slovenské argumenty a uvedomila si, že i medzi členskými štátmi EÚ platia princípy medzinárodného a diplomatického práva. Tým najdôležitejším však bol Lajčákov odkaz ľudom v Maďarsku, ktorí si mysleli, že Slovensko je partner, ktorého nemusia počúvať a rešpektovať. Zdôraznil, že „vieme svoje záujmy obhájiť a budeme to robiť vždy, keď budeme mať pocit, že ich niekto ignoruje“.

Na pôde kompetentných orgánov EÚ SR vyhrala spor o právnu, politickú a hodnotovú interpretáciu Sólyomovej návštevy. Tým zároveň ukončila 22-ročné úsilie Maďarska opakovane internacionalizovať bilaterálne spory o postavení a právach príslušníkov maďarskej národnostnej menšiny s odvolávaním sa na domnelú maďarskú európsku hodnotovú prevahu a na porušovanie európskych hodnôt a noriem zo strany SR. Bolo to nedocenené slovenské diplomatické i politické víťazstvo. To však nezastavilo ďalšie prejavy maďarského revizionizmu.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #maďarská iredenta #revizionizmus
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy