Na cestách po USA som navštívil viackrát aj Pittsburgh, kde som spoznal Albínku a Joea Senkovcov, úžasnú manželskú dvojicu. Joe bol slovenským honorárnym konzulom v meste ocele a zoznámil ma bližšie so slovenskou komunitou v Pennsylvánii.
Dohodol mi prednášku o Slovensku na miestnej univerzite a zobral ma nielen na hokej tučniakov, ale aj do múzea venovaného Warholovi. Tam som si začal uvedomovať neuveriteľne široký záber aktivít amerického umelca so slovenskými koreňmi.
Pri prezeraní Warholových časových kapsúl som sa dozvedel, že múzeum je jedinou kultúrnou inštitúciou v USA, výnimočnou v tom, že sa venuje výlučne jednému umelcovi. To nie je náhoda. Američania, tí väčšinou vedia dobre, čo robia.
Zakrátko po tomto zistení som ukončil svoju diplomatickú misiu vo vtedajšom hlavnom meste sveta. Ešte predtým som si však stihol dať záväzok, že kdekoľvek budem neskôr pôsobiť, budem sa usilovať o prezentáciu diela Warhola.
Existujú tri skupiny umelcov. Umelci, skvelí umelci a napokon géniovia, ktorí objavili pre svet nový žáner umenia.
Prvá, a teda historická cesta na zelený ostrov
Začiatkom roku 2004 som sa ujal funkcie veľvyslanca SR v Írsku. Po zvládnutí zaťažkávacej skúšky, súvisiacej s historickým predsedníctvom tejto ostrovnej krajiny v Rade EÚ, keď sa dramaticky zmenila politická mapa starého kontinentu, som sa usiloval vniesť väčšiu dynamiku do spolupráce s naším novým partnerom v únii.
Chémia medzi Bratislavou a Dublinom, aj vďaka priam mrazivej podobe dejinných príbehov našich národov bola priaznivá a darilo sa. Pomyselnou čerešničkou na torte výborných vzťahov mala byť prvá, a teda historická cesta slovenského prezidenta na večne zelený ostrov v marci 2007. Bol ním vtedy Ivan Gašparovič.
Foto: SHUTTERSTOCK
Pre každého veľvyslanca je návšteva hlavy štátu hádam najväčšia výzva počas jeho misie, a tak i ja som sa usiloval uchopiť túto udalosť čo najkomplexnejšie. Pri jej príprave patrila, samozrejme okrem írskych štátnych inštitúcií, medzi mojich osvedčených partnerov aj spoločnosť Ballymore Properties, ktorá stavala štvrť Eurovea na dunajskom nábreží v Bratislave.
Jej predstavitelia už relatívne dobre poznali našu krajinu. Pozval som teda výkonného riaditeľa firmy Petra Bacona, aby som sa s ním poradil, čo by Íri chceli vidieť zo slovenskej kultúry. Bacon mi dal dopredu vedieť, že bude mať na mňa 12 minút. A naozaj, naša schôdzka netrvala ani o minútu dlhšie. Takto sa pozná, že je niekto výkonný riaditeľ, pomyslel som si po našom stretnutí, keďže sme vyriešili všetko, čo som potreboval.
Na moju priamu otázku, čo doviezť do Dublinu s naším prezidentom, reagoval Bacon bez zaváhania – slovenský balet. Vedel som, že je jeho veľkým obdivovateľom. Dodal, že o rozpočet sa nemusím starať. Nahlas som uvažoval, či by sme, pri všetkej úcte k tomuto nádhernému žánru umenia, neposúdili aj inú možnosť.
Predsa len, lietadlo s dopravou veľkého súboru do Dublinu, niekoľko dní či až týždňov skúšok, jedno predstavenie pre limitovaný počet pozvaných hostí a opäť doprava späť do SR. Či by sme nehľadali aj inú alternatívu a v opačnom garde.
„Čo máte na mysli, ambasádor?" Nuž, predstaviť v Írsku prvýkrát vôbec Andyho Warhola, amerického umelca so slovenskými koreňmi. Lietadlo prezidenta by doviezlo výstavu, čím ušetríme jednu cestu a na rozdiel od baletu výstava by mohla zotrvať na ostrove aj niekoľko týždňov. A nielen v hlavnom meste. Inými slovami, ulahodíme oku výrazne širšej írskej verejnosti.
Bacon, ktorý bol predtým aj finančným poradcom írskeho predsedu vlády, mal zrejme úzke kontakty s americkým podnikateľským prostredím. Podľa jeho slov bola v New Yorku dlhodobo jedna z najviac rozšírených (popri Johnovi Lennonovi a Marylin Monroe) práve ikonická tvár Warhola.
On osobne ani netušil, že existuje úzke spojenie tejto legendy so Slovenskom. Na moju priamu otázku mi po cca 30 sekundách hovorí: „Pán veľvyslanec, bude, ako poviete, máte moju plnú dôveru a podporu."
Warhol sa venoval tiež téme smrti. A veľmi intenzívne krátko pred tým, čo naozaj aj zomrel.
Model BMW bude perfektne pasovať
Potešený, že sa mi tento segment programu prezidentskej návštevy pekne formuje (príprava koncertu Dalibora Karvaya a prezentácia desaťdolárovej bankovky Michala Bosáka už boli „pod kontrolou“), som oslovil Múzeum moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach. Riaditeľka nadšene súhlasila a začala sa chystať výstava. (Pripomínam, že bankár Bosák bol jediný Slovák, ktorého podpis sa nachádzal na amerických bankovkách.)
Warhol ma sprevádzal takmer počas celej prípravy prezidentovej návštevy. Súčasťou jej programu bola oficiálna recepcia, ktorú organizuje veľvyslanec SR pre obe hlavy štátov. Osobne som s pozvaním obchádzal írskych hostí.
Derek Quinlan, popredný stavebný podnikateľ s aktivitami v rôznych štátoch sveta (u nás Tri veže v Bratislave) srdečne poďakoval, ale v čase návštevy bude na druhej strane Atlantiku. S hrdosťou som mu odovzdal aj pozvanie na výstavu Warhola, prvú v Írsku vôbec.
Derek sa naširoko usmial a hovorí, že navrhuje, aby sme si dali kávu vo vedľajšej miestnosti, susediacej s jeho kanceláriou. Keď sme tam vstúpili, pochopil som príčinu jeho úsmevu. Na stene sa vynímalo Andyho dielo znázorňujúce symbol amerického dolára. (Neskôr, v čase krízy sa predal obraz za 400-tisíc britských libier.)
Mojej poznámke, že do čoho iného ako do americkej meny môže úspešný Ír investovať, sa Derek zasmial ešte hlasnejšie a trval na tom, že on mi bude sponzorovať ďalšie kultúrne podujatie na írskej pôde. Pri návšteve s rovnakým účelom u zástupcu BMW som obišiel ešte lepšie.
John, ktorý zodpovedal za spoluprácu s diplomatickým zborom, nielen potvrdil svoju účasť na recepcii, ale s nadšením zdôraznil, že je veľkým fanúšikom Andyho. A či viem, že Warhol jeden športový model ich značky osobne maľoval (nedávno bolo toto auto vystavené v galérii Danubiana pri Bratislave.)
Bola to pre mňa, pochopiteľne, nová informácia a ďalšie potvrdenie toho, čo všetko Warhol stihol vytvoriť. Pri odchode ma John požiadal, aby som po víkende prišiel za ním, bude mať pre mňa prekvapenie.
Cestou do práce v pondelok som sa plný zvedavosti uňho zastavil. Na stole mal darček pre mňa. Cez víkend bol v Mníchove a z firemného depozitu mi doniesol maketu Warholovho modelu BMW. Paráda, hovorím Johnovi.
Okrem výtvarných diel budú súčasťou výstavy aj artefakty zo života Warhola: košieľka, v ktorej bol pokrstený, okuliare, fotoaparát. Model BMW bude k tomu perfektne pasovať.
Foto: Ján Gábor
Nespochybniteľný kráľ popartu
Keď som v komunikácii s Bratislavou šíril povedomie, že ideme prezentovať svetoznámeho umelca, občas som sa stretol s názorom, skôr tej staršej generácie, že Warhola vnímajú ako veľmi čudného človeka. Moje argumenty o jeho výnimočnosti, že on zrejme ako prvý dokázal vtlačiť konzumnému spôsobu života podobu výtvarného umenia, mali striedavú účinnosť.
Neznalcom umenia, ktorí však neraz spolurozhodujú o podpore kultúry, som sa snažil vysvetliť (z pozície rovnakého neznalca) jeho význam tým, že existujú tri skupiny umelcov. Umelci, skvelí umelci a napokon géniovia, ktorí objavili pre svet nový žáner umenia.
A tých je možno toľko ako prstov na dvoch rukách dokopy. V prípade popartu je jeho nespochybniteľným kráľom práve Warhol. Ak by jeho rodičia zostali žiť v obci Miková, bol by ich syn možno naozaj miestnym čudákom. Občas by namaľoval susedovi plot, nanajvýš nejakú ikonu v neďalekom kostole…
V mnohých aspektoch práve slobodné a neobmedzené americké prostredie umožnilo, aby jeho tvorivý génius obohatil svet. My bežní smrteľníci nemusíme pochopiť takýchto ľudí, ktorí zrejme na rozdiel od nás disponujú aj inými mozgovými závitmi. Závitmi, ktoré pre nás zostanú uzamknuté po celý život. Preto im my nie vždy rozumieme. A presne pre to isté oni vidia veci tak, ako ich my nie sme schopní vidieť.
Vďaka výbornej spolupráci s írskou stranou bol program hotový a od návštevy nás delil len víkend. V diplomatickom žargóne sa voľakedy hovorilo, že delegácia už hasí pred odletom svoju poslednú cigaretu na letisku.V piatok neskoro popoludní, už po pracovnom čase prišla za mnou do kancelárie moja zástupkyňa Alenka.
Podľa jej úplne bledej tváre som vytušil, že máme problém: výstava s Warholom sa nevojde do lietadla. Špeciálne drevené obaly na originály sú o niekoľko centimetrov väčšie ako vstupy do prezidentského špeciálu. Parametre obalov sú nemenné kvôli poistnému.
Moja prvá reakcia bola: Každý problém musí mať riešenie. Ihneď som telefonoval námestníkovi leteckej spoločnosti Sky Europe, ktorá v tom čase pravidelne lietala do Dublinu. Výstavu dovezieme, len potrebujeme rozmery nákladu, bola jeho odpoveď.
Vydýchol som si a aj tvár zástupkyne Alenky dostávala späť svoju pôvodnú farbu. O pol hodiny neskôr sa dozvedám jóbovku – ani do najmodernejšieho lietadla SkyEurope sa výstava nevprace. Zvečerievalo sa a v Bratislave už ľudia víkendovali.
Napriek tomu som začal obtelefonovávať celé ministerstvo s nádejou, že niekto mi pomôže alebo aspoň poradí. Nikto nedvíhal a mal som pocit, že asi tak nejako vyzerá situácia pred infarktom.
Čierny humor ma napodiv neopúšťal. Držal som v ruke telefón a dívajúc sa na Warholov model BMW pred sebou na stole som si podvedome predstavoval uprostred prázdnej galérie dublinského hradu na vysokom podstavci malé auto. A okolo neho tancujúce baletky, ktoré som vymenil za výstavu.
Foto: SHUTTERSTOCK
Ako vysvetliť sponzorovi, ktorý poskytol poistné?
Írska strana by zrejme pochopila technické príčiny vzniknutej situácie. Ale ako to vysvetlím sponzorovi, ktorý nám poskytol krytie podujatia vo výške takmer jeden a pol milióna slovenských korún? Poistné pri origináloch výtvarných diel umelcov svetového rangu Warhola je veru nemalé. A nebodaj ako dlho to budem splácať?
Do týchto pochmúrnych myšlienok zrazu vletel anjel spásy. Vzal si tentoraz podobu hádam dvadsiateho telefonátu, ktorý zodvihol riaditeľ investičného odboru na ministerstve. Veľvyslanec Andrej Sokolík pôsobil predtým v Nórsku a vedel sa zrejme vžiť do dramatických okolností, v ktorých som sa v danom momente nachádzal.
Uvažoval s chladnou hlavou, keďže nebol pod vplyvom môjho stresu. „Pán kolega, neskúsime auto?" Auto? Reagoval som rozpačito a silne pochybujúc. Veď to je cez celú Európu a kto to v piatok večer zariadi? Že on sa o to postará. A tak aj bolo. V sobotu ráno vyrazilo auto z Bratislavy do Medzilaboriec, naložilo výstavu a vydalo sa na cestu do Dublinu.
V nedeľu napoludnie pristálo lietadlo v Dubline so slovenským prezidentom a v pondelok ráno sa začal oficiálny program. Slávnostné otvorenie výstavy bolo naplánované v utorok o 16. hodine na dublinskom hrade po koncerte husľového virtuóza Karvaya a po odhalení Bosákovej desaťdolárovky.
V pondelok ráno dorazilo auto s výstavou do prístavu vo Walese a ako naschvál trajekty do Dublinu celý deň pre búrku nepremávali. Akoby sa Warholovi nechcelo do Írska. Alebo ešte doznievajúca „pomsta baletiek"?
More sa napokon utíšilo, loď doplávala a výstava bola inštalovaná v utorok popoludní. Doslova hodinu pred jej otvorením prezidentom SR. Prví návštevníci vchádzajúci do galérie boli natoľko zaujatí jedinečnosťou umeleckých diel, že si nevšimli technikov opúšťajúcich galériu jej zadným vchodom.
Po dobrej a najmä rýchlo vykonanej práci. O mesiac neskôr v rámci tradične výbornej spolupráce s mestom Cork som výstavu predstavil aj v tomto meste na juhu Írska. Chvalabohu už bez nejakých dramatických okolností.
Predstaviť v Rumunsku niečo zo slovenského naj…
O necelých desať rokov neskôr som pôsobil vo funkcii veľvyslanca v Rumunsku a pripravovali sme sa na prvé historické slovenské predsedníctvo v Rade EÚ. Bolo zrejmé, že veľa reflektorov bude namierených na aktivity našej krajiny, a to aj v zahraničí. Okrem štandardných politicko-diplomatických aktivít súvisiacich s predsedníctvom som chcel rumunskému prostrediu predstaviť aj niečo z naj… o našej vlasti.
Takmer po 40 rokoch bola v hlavnom meste Rumunska predstavená Činohra SND. V historickom centre Bukurešti bola slávnostne odhalená busta Alexandra Dubčeka. Malo to mimoriadny význam, berúc do úvahy, že Rumunsko bolo jediným štátom, ktorý politicky a morálne podporil našu spoločnosť, poníženú a gniavenú tankami cudzích armád zo susedných štátov v auguste 1968.
Po rokoch som nadviazal na úspešnú spoluprácu s múzeom v Medzilaborciach. Nepredpokladal som žiadne veľké prekážky. Nemýlil som sa a to mi ponechalo viac energie na iné formy práce s osobnosťou Warhola. Tentoraz sme nemali takého veľkorysého sponzora ako v Írsku. S cieľom ušetriť prišlo múzeum s návrhom, že katalóg k výstave sa zhotoví na našej ambasáde v Bukurešti. Súhlasil som.
Až neskôr mi došlo, ako sme sa v dôsledku môjho súhlasu natrápili s jeho tvorbou. Katalóg bol v troch jazykoch (v slovenčine, rumunčine a angličtine) a boli v ňom, pochopiteľne, i snímky niektorých vystavovaných diel. Bola to moja prvá a hádam aj posledná skúsenosť s prekladmi a následnými jazykovými korektúrami rôznych textov od viacerých autorov a ich grafickým stvárnením.
Navyše, v kombinácii s obrázkami a komentárom k nim. Čo by skúsený grafik zvládol možno za deň, mne trvalo dva týždne. Našťastie som mal na veľvyslanectve výborný kolektív, s ktorým som sa mohol podeliť pri hromžení nad mojím nemúdrym rozhodnutím „ušetriť“ pri produkcii katalógu.
Popritom som chcel mať k výstave aspoň nejakú pridanú hodnotu, ktorá by zodpovedala duchu veľkého umelca. Spomenul som si na rozhovor s Baconom pred desiatimi rokmi v Dubline. Vypýtal som si súhlas múzea v Medzilaborciach a dali sme vyhotoviť sériu šálok na kávu s dizajnom ikonickej tváre Warhola. Univerzálnosť príbehu nevšedného umelca som využil aj v inom kontexte.
Ak by Warholovi rodičia zostali žiť v obci Miková, bol by ich syn možno naozaj miestnym čudákom. Občas by namaľoval susedovi plot, nanajvýš nejakú ikonu v neďalekom kostole…
Aby migranti boli prínosom pre spoločnosť
V lete 2016 sa v historickom sedmohradskom meste Alba Iulia uskutočnila medzinárodná konferencia o dvoch témach: o vzťahoch medzi EÚ a USA a o migrácii. Podujatie sa konalo na jednom z nádvorí novorekonštruovanej skvostnej citadely nad mestom.
Do diskusného panela s veľvyslancom USA v Bukurešti, s veľvyslancom Rumunska vo Washingtone a so šéfkou Zastúpenia Európskej komisie v Rumunsku prizvali aj mňa ako seniorného veľvyslanca.
V živej debate o migrácii (ako inak) som tiež uviedol, že fenomén migrácie nie je vôbec nový. Naopak, sprevádza ľudstvo počas celých jeho dejín, len príčiny môžu byť rôzne. Napokon, nemálo štátov vznikalo na jednotlivých migračných vlnách a poukázal som na vedľa mňa sediaceho amerického diplomata.
Dôležité je však to, aby migrujúci ľudia boli prínosom pre spoločnosť v krajine, v ktorej sa rozhodli žiť svoj nový život. A aby sa s ňou plne identifikovali.
Toto bol aj príbeh niekoľko stoviek tisíc Slovákov, ktorí odišli za more. Oni alebo ich deti prispeli nielen k ekonomickej prosperite USA, ale viacerí boli míľnikmi v oblasti svojej profesie. Pre krátkosť času som spomenul aspoň dvoch: Eugen Cernan bol posledným americkým astronautom, ktorý kráčal po Mesiaci.
Warhol je hlavným predstaviteľom umeleckého žánru popartu. Bol americkým občanom, ale svojho génia si priviezol z územia dnešného Slovenska. Na rozpálenom augustovom slnku si približne tristo účastníkov konferencie nemohlo nevšimnúť, že spoludiskutujúci americký kolega nadšene prikyvoval hlavou. Po konferencii som mu povedal, že pripravujeme prvú výstavu o Warholovi a navrhol som mu, že ju otvoríme spolu. Veľvyslanec môj návrh prijal.
Foto: Ján Gábor
Jedna z hlavných udalostí sezóny
Na finalizáciu prípravy expozície som dohliadal osobne, aby som sa vyhol nejakým nepredvídaným „náhodám“. Popritom som svojimi zvedavými otázkami neustále spovedal kurátora výstavy a znalca Warholovho života a diela. Neuniklo mi, že medzilaborecké múzeum do výstavy zahrnulo aj obrazy s názvami Nože, Lebka a najmä Posledná večera.
Podľa kurátora sa málo vie, že Warhol sa venoval tiež téme smrti. A veľmi intenzívne krátko pred tým, čo naozaj aj zomrel. Jeho dielo inšpirované nemenej legendárnym Leonardom da Vinci, ktorý predbehol Warhola v čase, uzrelo svetlo sveta len niekoľko mesiacov predtým, ako opustil svet. Nuž, pomyslel som si, skutočne veľkí umelci vidia viac a ďalej ako my…
Výstava diel Warhola v Bukurešti bola jednou z hlavných udalostí sezóny, súdiac najmä podľa mediálneho záujmu. Zúčastňoval som sa predtým aj potom mnohých kultúrnych podujatí, ale na máloktorom bolo toľko televíznych staníc a rozhlasových mikrofónov.
Bolo pre mňa veľkou cťou, že za rumunskú stranu mal hlavný príhovor generálny riaditeľ národného divadla, bývalý minister kultúry, legenda rumunského herectva (nezabudnuteľný Hamlet) a jeden z hlavných tribúnov demokratickej revolúcie tejto spriatelenej krajiny Ion Caramitru.
Foto: SHUTTERSTOCK
Spoza našich chrbtov sa na hostí pozerala so svojím neodolateľným úsmevom nesmrteľná Marylin Monroe. Jedinečná výstava popri mnohých iných aktivitách dozaista prispela k tomu, že rumunské prostredie veľmi pozitívne vnímalo slovenské predsedníctvo v Rade EÚ. Došlo k bezprecedentnej udalosti.
Prvýkrát bola s veľvyslancom predsedajúcej krajiny organizovaná tlačová konferencia nielen na začiatku predsedníctva, ale aj v závere pre jeho vyhodnotenie. Predtým to bolo vždy len na úvod, pri prezentácii jeho programu.
Bolo už koniec decembra a z kúta konferenčnej sály na nás svietil rozžiarený vianočný stromček. Živý záujem približne 40 novinárov som ocenil tým, že každý dostal darček: kávovú šálku s portrétom Warhola.