Gorbačov - človek, ktorý zmenil tok dejín

Veľa bolo napísaného a ešte viac povedaného na adresu jednej z najvýznamnejších osobností minulého storočia Michaila Gorbačova. Škoda, že sa už nemôžu vyjadriť jeho súputnici a partneri, krátko predtým ešte úhlavní nepriatelia.

11.09.2022 06:00
regan, gorbačov, raisa, nancy Foto: ,
Niekdajší lídri dvoch superveľmocí: Ronald Reagan a Michail Gorbačov na snímke z decembra 1987 vo Washingtone. Na slávnostnej večeri podávanej v Bielom dome sa zúčastnili aj ich manželky Nancy Reaganová a Raisa Gorbačovová.
debata (13)

Pápež Ján Pavol II, prezident USA Ronald Reagan, nemecký kancelár Helmut Kohl, francúzsky prezident François Mitterrand. Všetci tí, ktorí skoncovaním so studenou vojnou ukončili v Európe veľkú vojnu. Vojnu, ktorá začala prvou svetovou vojnou, po dvadsaťročnom prímerí pokračovala druhou svetovou vojnou, aby jej hlavný následok – rozdelenie starého kontinentu – zakonzervovala studenou vojnou.

Spomínaní štátnici si podstatne lepšie ako rôzni dnešní komentátori uvedomovali odvahu Gorbačova, nositeľa Nobelovej ceny za mier. A spolu s ním predpokladali, že všetci budú víťazmi – čo sa na krátky čas podarilo. Podvedome možno tušili, že v prípade, ak predsa len bude v tejto veľkej hre niekto porazený, bude to práve prvý a zároveň posledný sovietsky prezident.

Chňoupek hovoril pútavo až dve-tri hodiny

Spomínanú veľkú hru začal Gorbačov, ako inak, razantne. Už niekoľko mesiacov po nástupe na piedestál sovietskej moci sa prvýkrát stretol v Ženeve so svojim hlavným nepriateľom, so šéfom Bieleho domu Reaganom. O necelý rok už obaja rokovali na historickom summite v Reykjavíku. Historickom preto, lebo došlo k zlomu v dovtedajších pretekoch v zbrojení medzi oboma superveľmocami. Posilnila sa vôľa nepoužívať jadrové zbrane a ďalší vývoj viedol k ich výraznému obmedzeniu.

Október 1986 si budem vždy dobre pamätať. Po islandskom summite československý minister zahraničných vecí Bohuš Chňoupek vo veľkej sále Černínskeho paláca podrobne informoval našich diplomatických pracovníkov. Hovoril veľmi pútavo dve, možno aj tri hodiny. Presne neviem, lebo po celý čas som sa ani raz nepozrel na hodinky. Rečnil súvisle, bez papiera. Neuveriteľné. Sýtym a veľmi príjemným hlasom nám popisoval meniaci sa svet. Vďaka jeho úžasnému prejavu, ktorého obsahom bola najatraktívnejšia téma, aká vôbec môže existovať, ktorou je trvalý mier na našej planéte, dostával zrazu svet predo mnou živé farby. Ba priam živú vodu. Svet, ktorý som postupne začal vnímať omnoho intenzívnejšie. Napriek tomu, že som bol diplomatom len tretí rok, mal som pocit, že na mňa dýchla globálna diplomacia.

Ako ospravedlnenie Moskvy Dubčekovi

V našich zemepisných šírkach príde v tomto kontexte mnohým automaticky na um Alexander Dubček.

Na nedávnu konferenciu na ministerstve zahraničných vecí, venovanej storočnici najznámejšieho slovenského politika, poslal Gorbačov pozdravný list, zrejme jeden z posledných vo svojom živote, v ktorom zdôraznil: „Dubček sa nebál kriticky zhodnotiť prax a výsledky výstavby socialistického systému, odklonu od pôvodných ideí socializmu až do ich úplnej deformácie. V chápaní československých reformátorov bol socializmus neoddeliteľný od politickej a ekonomickej slobody, konkurencie myšlienok a plurality názorov. V tomto zmysle sa ich myšlienky týkali nielen vlastnej krajiny, ale celého sveta. Vedenie ZSSR videlo v Pražskej jari ideologickú a geopolitickú hrozbu. Dubčekovi nebolo súdené realizovať svoje myšlienky v súboji s tvrdou realitou tej doby. Muselo prejsť veľa času a generačná zmena v sovietskom vedení, aby sme si mohli plne uvedomiť nespravodlivosť našich krokov, ktoré zbavili národy Československa práva voľby.“

gorbačov, raisa Čítajte viac Komunistické špičky sa báli Gorbačova na Slovensku

Uvedené slová možno vnímať ako ospravedlnenie sa zo strany Moskvy Dubčekovi a politike, ktorú predstavoval. Okrem prejavenia úcty slovenskému politikovi Gorbačov zdôrazňuje, že „dnes na celom svete cítime nevyhnutnosť hľadania alternatív aktuálnemu stavu spoločnosti s jej zažitými sociálno-ekonomickými vzťahmi. Skončila sa eufória okolo víťazstva kapitalizmu bez zodpovednosti za spoločnosť, človeka, prírodu. Dominancia jednej krajiny alebo skupiny krajín, jedného systému sa stáva minulosťou. Ako nikdy predtým je potrebné hľadať nové idey, spôsobilé dostať ľudstvo zo súčasnej krízy“.

V čom si boli podobní? A v čom, naopak, iní?

Čo spájalo záhradníka z Bratislavy a Gorbačova? A v čom sa líšili? Z priestorových dôvodov uvediem len niektoré aspekty. (Pre niektorých naivná) snaha zmeniť niečo, čo sa z princípu zmeniť nedá. Dá sa to len vymeniť niečím iným. Priam nákazlivý optimizmus, s akým to robili.

Oslovili nielen širokú verejnosť vo svojej krajine, ale aj veľkú časť medzinárodného spoločenstva. Ale, a to predovšetkým, riadili sa základným princípom kódexu medzinárodného spoločenstva – mierovým riešením problémov ľudstva na báze humanizmu.

Základný rozdiel medzi nimi okrem generačného odstupu bol v tom, že Dubčekova politika nenašla relevantnú oporu na strane veľmocí. Nemohla. Gorbačov tento hendikep pochopiteľne nemal, naopak. Pripomína nám to aj s dnešnou naliehavosťou jeden z dôležitých princípov medzinárodného života. Ak sa malý štát potkne, za svoju chybu vždy zaplatí. Ak sa však dopustí omylu veľká krajina, respektíve veľmoc, účet zaň opäť zaplatia vždy aj, respektíve najmä menšie štáty.

Gorbačov Čítajte viac Československí normalizátori dúfali, že Gorbačova z Kremľa vyženú

Človek je komplexná osobnosť a zahŕňa v sebe nielen kladné stránky. Platí tu priama úmera. Čím je nami pozorovaná osobnosť vyššie v hierarchii politickej moci alebo spoločenskej, v kultúre, vede, športe a podobne, tým zreteľnejšie vidíme túto komplexnosť. Úprimne sa priznávam, že z rôznych dôvodov sa necítim najpovolanejší posudzovať Gorbačova. Neštudoval som ani nepracoval v Sovietskom zväze.

Nezaoberal som sa týmto štátom, ani som ho nenavštívil. Nebol som členom komunistickej ani inej strany alebo hnutia a nie som politológ. Uvedené aspekty majú kľúčový význam pre lepšie pochopenie vnútorného sveta a pohnútok takého výnimočného človeka, akým bol Gorbačov, ktorý sa rozhodol ísť proti prúdu. Túto moju neznalosť, výstižnejšie povedané nezaujatosť, sa pokúsim kompenzovať niečím iným. Spomienkou vtedy mladého diplomata na dobu, ktorú Gorbačov obrátil naruby.

Nezabudnuteľný zážitok

Celý september pred 30 rokmi som trávil v gréckom Solúne na konferencii OSN pre mladých diplomatov, venovanej dekáde medzinárodného práva. Odtiaľ som išiel študovať na Diplomatickú akadémiu vo Viedni. U nás doma prebiehali živé diskusie o rozdelení spoločného štátu Čechov a Slovákov, čo bolo súčasťou širších demokratizačných procesov v strednej Európe. Mal som za sebou učňovské roky – necelých desať rokov pôsobenia v československej diplomacii – a takáto akademická prestávka mi prišla veľmi vhod. Bez Gorbačova by som o tom mohol len snívať.

So Solúnom ma spája nezabudnuteľný zážitok. Jeden z prednášateľov (cyperský profesor) nám ponúkol niekoľkodňový poznávací-meditačný výlet na svätú horu Athos. Zatiaľ čo ostatní dali (neprekvapujúco) cez víkend prednosť gréckym plážam, ja som nahovoril ešte dvoch kolegov a s profesorom sme sa vybrali na dobrodružnú cestu po mori (iná cesta tam nevedie) na tento polostrov. Na povolenie navštíviť unikátny mníšsky štát sa čaká pol roka, avšak Cyperčan to vybavil za desať dní. Svoje rozhodnutie som neľutoval.

Michail Gorbačov uprostred stola medzi Helmutom... Foto: SITA/AP, Roberto Pfeil
gorbačov, kohl, genscher Michail Gorbačov uprostred stola medzi Helmutom Kohlom a Hansom-Dietrichom Genscherom v Sovietskom zväze v lete 1990. Šéf Kremľa debatoval s nemeckým kancelárom a s jeho šéfom diplomacie hlavne o znovuzjednotení Nemecka. Došlo k nemu čoskoro: na jeseň 1990.

Takmer týždeň sme putovali po tisícročných kláštoroch a meditáciami s miestnymi mníchmi sme sa akýmsi strojom času ocitli v stredoveku. S cieľom zachovať čo najvhodnejšie podmienky pre očistu ducha sa tento miništát chráni pred výdobytkami civilizácie, ale aj pred prítomnosťou ženského pokolenia. Keď sme sa blížili k jednému z kláštorov, sedel pred ním starší mních neurčitého veku. Po slovách privítania si nás skúmavo obzeral. „Odkiaľ ste prišli, mladí muži?" Opýtal sa nás potom, ako s cyperským profesorom, so starým známym, prehodil pár slov po grécky. Smerom k Holanďanovi a k Nemcovi uznanlivo prikývol, pri mne sa však pristavil. „Československo, vravíte? Slúžim tu na Athose viac ako 70 rokov a veru si nespomínam na nikoho z vašej krajiny. Viem však, že priestor v ktorom žijete, bol najprv pod kontrolou Hitlera a neskôr Stalina." Udivene sme naňho pozreli a on, nečakajúc na našu otázku, pokračoval: „Viete, tu na Athose meriame čas na stáročia".

Hľadiac do jeho jasných očí, ktoré zďaleka nezodpovedali veku mníchovej telesnej schránky a v ktorých sa odrážala takmer nekonečná múdrosť stoviek prečítaných kníh, som si netrúfol sporiť sa s ním. V duchu som však pokračoval v začatom rozhovore. Zabudli ste na pápeža Jána Pavla II a na Gorbačova. Tiež boli z nášho priestoru a dramaticky ho zmenili. Títo dvaja muži z dvoch absolútne odlišných svetov a vo veľmi neprirodzenej spolupráci, avšak o to rozhodnejšie zakrútili krkom hrozivej hnedo-červenej koalícii, ktorá gniavila niekoľko generácií civilizovanú humanistickú Európu. Athos síce ide podľa juliánskeho kalendára a je dva týždne pozadu za nami, ale napriek tomu osobnostne redukovať 20. storočie strednej Európy len na Hitlera a Stalina je pritiahnuté za vlasy.

Nikto a nikdy nemôže vyhovieť všetkým

O prínose Gorbačova v moderných dejinách sveta sa budú zrejme písať knihy. Keď tento šarmantný päťdesiatnik oznamoval svetu svoje odvážne a bezprecedentné rozhodnutia, nedokázal predvídať všetky (máme na mysli najmä negatívne) následky, ktorým museli čeliť tí, čo prišli po ňom. Berme do úvahy, že on sa rozhodol naprávať chyby svojich predchodcov, ktorých veru nebolo málo. Mám na mysli chýb aj predchodcov. Nikto a nikdy nemôže vyhovieť všetkým. Toto je podľa mňa základná premisa aj pri posudzovaní Gorbačova. Dozaista potešil opäť zjednotených Nemcov. Na druhej strane Balti naňho nespomínajú v dobrom. Ale on predsa nemohol predpokladať, že ním iniciovaný zánik totalitného režimu povedie tiež k zániku sovietskeho štátu a už rozhodne nie takým tragickým spôsobom i samospádom, ako sa to udialo. (Čína sa z toho určite poučila). Ako to u veľkých osobností neraz býva, zanechávajú aj vo svojej vlastnej krajine, mierne povedané, zmiešaný odkaz. Je zrejmé, že ani samotní Rusi nevnímajú Gorbačova jednoznačne pozitívne. Podľa niektorých bola jeho najsilnejšou stránkou v podstate slabosť a nedostatok v rozvahe (pevnou rukou) vládnuť takejto veľmoci. Možno mu v tom bránila jeho úcta k demokracii a ľudským právam. Neviem.

V ukončení studenej vojny po zmene v Kremli v... Foto: SITA/AP, Gerald Penny
gorbačov, thatcherová V ukončení studenej vojny po zmene v Kremli v roku 1985 zohrala veľkú úlohu nielen podoba nových vzťahov medzi Moskvou a Washingtonom. Michai Gorbačov si našiel cestu aj k britskej premiérke Margaret Thatcherovej, ktorá pred jeho príchodom k moci presadzovala tvrdý postoj voči Sovietskemu zväzu.

Pravdepodobne si viac cenil mier ako osobnú moc. Je symbolické, že smútočný obrad poslednej rozlúčky s ním viedol novinár Dmitrij Muratov, dnes jediný žijúci ruský nositeľ Nobelovej ceny za mier (za rok 2021). Cenu dostal za ochranu slobody prejavu. Určite nie je náhoda, že jeho noviny Novaja Gazeta pri ich zrode podporil finančne práve Gorbačov. Z peňazí, ktoré dostal za Nobelovu cenu mieru (udelili mu ju v roku 1991). Pre úplnosť treba dodať, že Muratov svoju cenu vydražil za 103,5 milióna dolárov, ktoré venoval ukrajinským deťom, obetiam vojny. Vojny, s ktorou jasne nesúhlasil samotný Gorbačov.

Kde by bola stredná Európa bez neho dnes?

Ak mám u niekoho pochybnosti, či v jeho životnom diele prevládli pozitíva alebo negatíva, u Gorbačova túto pochybnosť rozhodne nemám; kladiem si otázky skúšky správnosti. Kde by bola stredná Európa bez neho dnes?

Vďaka demokracii máme slobodu voľby. My rozhodujeme o našich vodcoch, diaľniciach a podobne, a nie Moskva ako za mojich mladých čias. Nezabúdajme však na základnú ľudskú vlastnosť, presnejšie povedané neduh (defekt), čo nám subjektívne znižuje čaro demokracie. Najprv po niečom veľmi túžime a potom, keď to dosiahneme, nevážime si to. Áno, svet a najmä medzinárodné demokratické spoločenstvo nás, okrem spomínaného defektu, občas limituje v našej voľbe. Deje sa to však väčšinou prostredníctvom istého súboru pravidiel, o ktorých vieme a v lepšom prípade ich spoluvytvárame. Považujem preto za nespravodlivé obviňovať Gorbačova za naše dnešné chyby. Že sme sa dodnes nenaučili využívať potenciál demokracie pre pokojný rozvoj našej krajiny. Je to podobné akoby sme Edisona vinili z toho, že nás bolia oči zo žiarovky.

Gorbačov, Putin Čítajte viac Gorbačov verzus Putin? Od rozpadu ZSSR k vojne Ruska proti Ukrajine

Tým, ktorí potrebujú pre pochopenie „silnejšie kladivo“, pripomínam neúspešné pokusy demokratizovať spoločnosť v našom regióne s priam mrazivou dvanásť ročnou periodicitou. Pokusy utopené v krvi: Maďarsko 1956, Československo 1968 a Poľsko 1980.

Úplne iná otázka je, ako tieto národy naložili so svojou slobodou, ktorú by nenadobudli (rozhodne nie v minulom storočí) bez kľúča, ktorým naštartoval Gorbačov? Možno len súhlasiť s názormi, že práve on zásadným a nezastupiteľným spôsobom prispel k posunu od globálnej konfrontácie smerom k mierovému spolužitia národov na našej planéte. Atmosféra na globálnej šachovnici však nebola (nie jeho vinou) z dlhodobého hľadiska priaznivo naklonená takejto politike. Na rozdiel od živočíšnej ríše je pre človeka prirodzenejšie riešiť svoje problémy silou, žiaľ aj vojnovými konfliktmi, ako hľadaním rovnováhy a symetrie. Hľadaním riešení, kedy v konečnom dôsledku získajú všetci. Je pravda, že niektorí menej, iní viac. Niektorí skôr, iní neskôr. Nuž a to je pre ľudského tvora neakceptovateľné!

Predposledný štátnik celosvetového formátu

Na záver uvediem dva osobné postrehy, oba spoza Atlantiku, avšak z úplne odlišných situácií. Oba majú vzťah k politike, ktorou Gorbačov dramaticky zmenil svet. Prvý je spojený s mojimi „učňovskými“ rokmi v diplomacii, keď bol svet ešte čierno-biely. Druhý je už z pestrofarebného sveta, v ktorom sa však učím aj naďalej. Človek sa vyvíja dovtedy, pokiaľ je schopný naučiť sa niečo nové. V období celosvetového „odmäku“, v dôsledku nových vzťahov medzi Moskvou a Washingtonom, som pôsobil v konfliktami sužovanej Strednej Amerike. Počas studenej vojny sa táto oblasť stala akýmsi laboratóriom merania síl medzi Východom a Západom. Úlohu „rozbušky“ po predchádzajúcej kubánskej kríze prevzala Nikaragua, kde občianska vojna zdecimovala takmer jednu celú generáciu. Som presvedčený, že tamojší mierový proces v regióne, známy pod menom Esquipulas (august 1987), by sa nedotiahol do úspešného konca bez novej kvality vo vzťahoch medzi Kremľom a Bielym domom.

Nemeckí poslanci vrátane členov vlády na čele s... Foto: SITA/AP, Markus Schreiber
gorbačov, scholz Nemeckí poslanci vrátane členov vlády na čele s kancelárom Olafom Scholzom si 7. septembra v Bundestagu uctili minútou ticha pamiatku Michaila Gorbačova.

O necelých desať rokov neskôr som ako diplomat slúžil v USA, už v slovenských farbách. V meste Norfolk v juhovýchodnej Virgínii sa konala krátko pred historickým madridským summitom NATO (júl 1997) medzinárodná konferencia. Gorbačov už síce dlhší čas nebol nájomníkom v Kremli, ale vzťahy medzi svetovými veľmocami boli ešte stále v konštruktívnej polohe.

Pred odchodom na naše veľvyslanectvo vo Washingtone som sa v Štrasburgu zúčastnil prípravných rokovaní na vstup Ruska do Rady Európy (RE) a dodnes si spomínam na pozitívnu atmosféru s tým spojenú. Bola to dôležitá kapitola európskeho koncertu s jasným zámerom aby sa táto východná veľmoc definitívne stala súčasťou európskeho orchestra.

Pravda, počas debaty európskych expertov pre ľudské práva o pragmatických otázkach zazneli tu a tam aj pochybovačné poznámky, respektíve otázky. Nie je proces zbližovania s Ruskom príliš rýchly? Berúc do úvahy veľkosť východného partnera, vstupuje Rusko do RE alebo RE do Ruska? Ako sa budú realizovať rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva kdesi v Chabarovsku? Sympatická bola poznámka francúzskeho kolegu, ktorý na odľahčenie diskusie zašiel do oblasti gastronómie (ako inak Francúz). Rusko sa správa ako cibuľa – štípe a páli, avšak v kuchyni bez nej takmer nič neuvaríme.

Gorbačov, Reagan Čítajte viac Ako to videla CIA: Gorbačov sa pokúsil zachrániť ZSSR, no nebolo to možné

Túto atmosféru zo Štrasburgu som mal čerstvo v pamäti, keď som v Norfolku sledoval konferenciu. Ruský politológ v jednom diskusnom paneli definoval svoj štát slovami, že Rusko už nie je veľmocou. Je len veľkou krajinou, kde žije veľa ľudí. A najväčšou slabosťou Ruska je skutočnosť, že nedokáže manažovať svoju vlastnú slabosť. Cítil som v jeho slovách silnú dávku nostalgie za stratenou pozíciou Moskvy na svetovej šachovnici. A medzi riadkami tiež hmlistý náznak, že tí, čo budú prichádzať po Gorbačovovi, sa pokúsia s tým niečo urobiť…

Sentiment príliš do diplomacie nepatrí, občas si však situácia priam žiada urobiť výnimku. S Gorbačovom odchádza predposledný štátnik európskeho a svetového formátu, ktorý reálne zažil hrôzy druhej svetovej vojny a preto poznal aj skutočnú cenu mieru na našom kontinente. Dvadsiate storočie v Európe, plné vzostupov a pádov nášho kontinentu, sa symbolicky uzatvára odchodom Jej Veličenstva Alžbety ll, ktorá bola len o päť rokov staršia.

Stále nezodpovedanou otázkou zostáva, či toto storočie bude opakovaním starých chýb našich predchodcov alebo si zoberieme k srdcu slová mnícha z Athosu.

© Autorské práva vyhradené

13 debata chyba
Viac na túto tému: #Michail Gorbačov
Flowers