Rooseveltová (ďalej iba ER) sa v prieskume verejnej mienky podľa Gallupovho ústavu dostala v Spojených štátoch medzi prvých desať najobdivovanejších ľudí 20. storočia. Predstihla dokonca i legendárneho britského premiéra Winstona Churchilla a nasledovala hneď za pápežom Jánom Pavlom II. Siedmeho novembra uplynie 60 rokov od jej úmrtia.
Len pre nedostatočne informovaných bola ER iba tieňom Franklina Delana Roosevelta (ďalej iba FDR), v americkej histórii jediného trikrát zvoleného prezidenta USA. Mimochodom, Rooseveltová bolo dievčenské priezvisko Eleanory. Obaja patrili do významnej rooseveltovskej rodiny, z ktorej vzišiel i Theodore Roosevelt, 26. prezident USA.
Ani počas politickej kariéry FDR ako manželka najskôr guvernéra štátu New York a neskôr prezidenta USA nebola konvenčnou prvou dámou. Neorganizovala v Bielom dome spoločenské večierky a nevyhla sa ani kritike za to, že neprikladala dôležitosť tomu, ako sa obliekala. Na želanie FDR po zvolení za prezidenta sa musela vzdať niektorých svojich funkcií v Demokratickej strane či v ženských vetvách rôznych spoločenských organizácií.
Foto: SITA/AP
Vzala však na seba funkciu prezidentovho ambasádora, aby osobne overovala účinnosť programu Nový údel (New Deal), ktorý mal zmierniť dôsledky veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch 20. storočia. Stala sa aj prezidentovým poradcom a dokonca aj iniciátorom niektorých jeho rozhodnutí, a keď ako pragmatický politik musel ustupovať hodnotám, ktoré boli i jej hodnotami, kritizovala ho. Súkromne a s dávkou diplomacie aj verejne.
Cesta k podpore občianskej neposlušnosti
Po smrti FDR v apríli 1945 sa zbavila obmedzení, ktoré predsa len ako prvá dáma musela rešpektovať. S novou energiou, nadobudnutými diplomatickými skúsenosťami, rozsiahlymi kontaktmi a presvedčením, že stáť bokom je zbabelosť, sa vrhla do presadzovania hodnôt, ktoré boli krédom jej politického života. Na propagovanie svojej agendy sa naučila mimoriadne účinne využívať médiá. Od 31. decembra 1935 do 26. septembra 1962 (čo bolo desať dní pred jej smrťou) šesťkrát do týždňa publikovala v 48 novinách USA (spolu 4,5 milióna výtlačkov) stĺpček My Day (Môj deň).
Vyjadrovala sa v ňom k najdôležitejším udalostiam domácej i zahraničnej politiky: k programu Nový údel, k účasti USA v druhej svetovej vojne po japonskom útoku na Pearl Harbor, proti diskriminácii čiernych Američanov atď. Písala knihy, poslednú Zajtrajšok je dnes dokončovala pár dní pred smrťou. V súkromných rozhlasoch mala svoju reláciu a počet jej tlačových konferencií dosiahol 350. Prednášala doma a po smrti FDR často tiež v zahraničí. ER bola v tom čase najznámejšou a najváženejšou Američankou doma i vo svete.
Keď sa stala prvou dámou USA, pomocné osadenstvo Bieleho domu obsadila iba Afroameričanmi.
V ranej etape spoločenskej a politickej angažovanosti po prvej svetovej vojne nepatrili medzi priority ER občianske práva, s výnimkou rovnoprávneho postavenia žien v spoločnosti. Keďže na tlačovky prezidenta USA mali prístup iba mužskí novinári, na tlačové konferencie prvej dámy mali prístup iba novinárky. Predsa však, keď sa stala prvou dámou USA, pomocné osadenstvo Bieleho domu obsadila iba Afroameričanmi.
Pri inšpekcii účinnosti programu Nový údel zistila, že má z neho aký-taký úžitok iba tretina čiernych Američanov (Afroameričanov). Odvtedy jednou z jej priorít až do konca života bolo vytrvalé presadzovanie občianskych, ekonomických a sociálnych práv čiernych Američanov. Svoju agendu pre nich zhrnula do štyroch bodov: vzdelanie, práca, bývanie, volebný hlas.
V južanských štátoch nebolo zriedkavosťou lynčovanie čiernych. ER sa snažila u FDR presadiť zákon proti lynčovaniu, no nepodarilo sa jej to. Prezidentovi v tom bránil politický kalkul, aby si proti sebe nepoštval južanských kongresmanov za Demokratickú stranu. Boj za zákon proti lynčovaniu, segregácii vo vzdelávaní a proti ostatným diskriminačným praktikám nebol iba pravidelnou náplňou novinových stĺpčekov, tlačoviek a početných prednášok ER, no predovšetkým jej konkrétnej politickej činnosti v Demokratickej strane a angažovanosti v organizáciách podporujúcich rovnoprávne postavenie čiernych Američanov.
Symbolom jej odmietania rasovej diskriminácie je kauza, ktorá ER prinútila vystúpiť z organizácie Dcéry americkej revolúcie (DAR). Týkala sa Mariany Andersonovej, ktorá sa stala jednou z najznámejších svetových operných speváčok, koncertovala pred kráľovskými veličenstvami Británie, Dánska, Nórska či Švédska a v dejinách ako prvá Afroameričanka spievala v newyorskej Metropolitnej opere (bolo to však až v roku 1955!). Andersonová požiadala DAR o povolenie prenajať si koncertnú sálu vo Washingtone, ktorú táto organizácia vlastnila.
Washigton bol v tom čase ešte rasistický a DAR jej žiadosť odmietla. ER na protest na veľkonočnú nedeľu v roku 1939 usporiadala vystúpenie Andersonovej pred pamätníkom Abrahama Lincolna, prezidenta, ktorého zrušenie otroctva černochov viedlo ku krvavej občianskej vojne Juhu proti Severu. Odmenou Andersonovej bol 75-tisícový dav demonštrujúci nielen podporu tejto opernej dive, ale i odpor proti rasizmu.
Po smrti FDR jej odpor voči rasovej diskriminácii v USA začínal byť razantnejším. Možno je to paradoxné, no čím bola staršia, tým sa stávala pri obhajobe antidiskriminačnej agendy radikálnejšou. Nikdy sa nestretla s legendárnym indickým politikom Mahátmom Gándhím (bol zavraždený v roku 1948), ale stala sa zástankyňou jeho doktríny nenásilnej občianskej neposlušnosti, ktorá napokon pomohla oslobodeniu Indie spod britského kolonializmu.
Vyhrážal sa aj Ku Klux Klan
Jej vehementné obhajovanie práv amerických černochov mnohí vysvetľovali až absurdnými okolnosťami: napríklad údajne dôverným vzťahom so spevákom čiernej farby pleti Paulom Robsonom. Inokedy sa špekulovalo, či v jej žilách nekolovala černošská krv. Nevyhla sa tvrdým útokom médií (jedna zo sietí novín, v ktorých predtým publikovala svoj stĺpček Môj deň, ho publikovať prestala), zastrašovaniu i od Ku Klux Klanu, belošskej organizácie terorizujúcej čiernych Američanov) a mnohým iným nenávistným reakciám od prívržencov zachovania privilégií pre bielych Američanov. Nevyhla sa napokon ani obvineniam zo zrady záujmov USA.
Potláčanie práv Afroameričanov bolo vhodnou potravou pre kritiku ľudských práv v Spojených štátoch zo strany Sovietskeho zväzu. Napokon i táto kritika urýchlila prijatie legislatívy, ktorou sa čierni Američania formálne zrovnoprávnili s bielymi Američanmi.
Traduje sa, že šéf FBI John Edgar Hoover pozorne monitoroval činnosť ER v prospech Afroameričanov, ale i jej podporu, ktorú preukazovala odborovému hnutiu či kritiku Výboru pre neamerickú činnosť, čo bol špeciálny výbor dolnej komory Kongresu USA fungujúci v období 1938 – 1975. Spis o ER, ktorý Hoover nazhromaždil, mal údajne až 4-tisíc strán.
Po vstupe USA do vojny v roku 1941 prvoradým úsilím FDR bolo vyhrať ju. Nový údel sa dostal na rebríčku jeho priorít do úzadia. Predčasným úmrtím sa vyhol osudu, ktorý postihol Churchilla, ktorý bol natoľko zaujatý vojnou, že úplne ignoroval domácu politiku a túžby jednoduchých Britov po spravodlivejších pomeroch po skončení vojny. Bol to pre Churchilla šok, keď ho prvé povojnové voľby zbavili kresla premiéra a ich víťazom sa stali opoziční labouristi.
Na rozdiel od FDR neprestávala mať ER domáce pomery na zreteli ani počas vojnových čias. Jej snahou bolo presadiť viaceré sociálne reformy: poistenie proti nezamestnanosti a iné formy sociálneho zabezpečenia, opatrenia proti detskej práci, proti nezamestnanosti a nedôstojným pracovným podmienkam atď. Podarilo sa jej aspoň u FDR vylobovať vznik inštitúcie na podporu zamestnanosti mladých ľudí.
Svoju agendu pre čiernych Američanov zhrnula do štyroch bodov: vzdelanie, práca, bývanie, volebný hlas.
Po smrti FDR a po skončení vojny bola vhodná príležitosť pokračovať v duchu programu Nový údel. ER bola presvedčená, že Amerika, zmietaná vysokou infláciou, recesiou a nezamestnanosťou, akútne potrebuje liberálny plán povojnovej konverzie, ktorý by zahŕňal ekonomické plánovanie, mzdovú a cenovú kontrolu, podporu zamestnanosti a dôstojných pracovných podmienok, nemenej aj dostupné bývanie.
Využívala svoje kontakty vo vláde a v Demokratickej strane, presvedčovacie schopnosti a médiá, aby presadila u nástupcu FDR v Bielom dome Harryho Trumana ambiciózny plán reforiem.
Truman však k reformám častejšie zaujímal zdráhavý postoj. Ako zástanca nezasahovania štátu do ekonomiky váhal dôsledne presadzovať plán konverzie amerického hospodárstva zameraného roky na vojnovú produkciu. Pod tlakom veľkého biznisu bol priveľmi opatrný pri zavádzaní dočasného zmrazenia cien, ktoré malo pomôcť zmierniť vysokú infláciu.
Nebol dôsledný ani pri presadzovaní mzdových opatrení či programov na zmiernenie vysokej nezamestnanosti. Presvedčením ER bolo, že štát sa má usilovať o plnú zamestnanosť a pokiaľ sa neobnoví v celom rozsahu predvojnová produkcia v USA, štát musí presadzovať i cenovú kontrolu, tá sa v USA udržala v praxi od konca roku 1945 do polovice novembra 1946.
ER podporovala pôvodný zámer, na ktorom stál Nový údel, podpora malého podnikania a ekonomickej demokracie. Podľa nej by vláda nemala presadzovať iba politickú demokraciu, ale i ekonomickú demokraciu a nedopustiť ovládnutie moci hospodárskymi gigantmi.