S Trumanom sa zmierila, podporila ho za prezidenta
Bola to ER, ktorá oznámila Harrymu Trumanovi (v tom čase ešte vo funkcii viceprezidenta) správu o úmrtí FDR. Položila mu ruku okolo pliec a povedala: „Čo môžeme pre vás urobiť? Teraz ste to vy, ktorý sa dostal do ťažkostí.“ ER neodporúčala svojmu manželovi pri jeho tretej kandidatúre za prezidenta zobrať si za viceprezidenta Trumana. Nepokladala ho za dostatočne spôsobilého na túto funkciu. A v deň úmrtia FDR 12. apríla 1945 sa podľa ústavy automaticky Truman stal dokonca prezidentom.
Truman si bol vedomý toho, čo si o ňom ER myslí. Vzťahy medzi nimi dvomi boli často napäté. Bolo to vtedy, keď kľučkoval s presadením legislatívy, ktorou šiel v ústrety viac konzervatívcom ako svojmu elektorátu. ER hovorievala: „Nesmieme byť konzervatívnejší ako konzervatívci.“ No ocenila iné Trumanove rozhodnutia ako napríklad podporu Marshallovho plánu pomoci vojnou zničenej Európy či pokrok v antirasistickej agende. Dokonca o čo sa Truman dlho márne usiloval, podporila jeho opätovné zvolenie za prezidenta.
ER bola známa svojou otvorenosťou a neúnavnosťou, s akou presadzovala to, čo pokladala za správne. Žartovne sa hovorilo. „Bože daj, aby sa ER unavila.“ Truman v snahe obmedziť jej zasahovanie do vládnutia, no i s ohľadom na jej politický záujem o medzinárodné dianie, rozhodol o jej vymenovaní za veľvyslankyňu USA pri nedávno vzniknutej OSN.
ER bola podporovateľkou Spoločnosti národov (SN), ktorá mala po prvej svetovej vojne zabrániť vzniku novej vojny. Zazlievala, že Kongres USA neratifikoval základný dokument SN Pakt Spoločnosti národov. USA podporou vzniku OSN v roku 1945 akoby urobili reparát za predchádzajúce zlyhanie.
Bola proti vojne, no keď vypukla druhá svetová vojna, nebola na strane izolacionistov. Aby povzbudila amerických vojakov, cestovala za nimi nielen do Anglicka, ale aj do Pacifiku, a po vojne pomáhala pri ich začleňovaní do civilného života.
ER mala výhrady k Trumanovej doktríne, ktorá hlásala, že akákoľvek agresia, priama alebo nepriama, ktorá ohrozuje mier a bezpečnosť Spojených štátov, oprávňuje USA na kroky, čo agresiu zastavia. Nesúhlasila s Trumanom, keď podporil Churchillovu tézu o vzniku železnej opony a naštartovanie studenej vojny.
Podozrievali ju zo sympatií k Sovietskemu zväzu a ku komunizmu, lebo ako prvá prominentná osoba v Demokratickej strane sa postavila proti Josephovi Mc Carthymu a proti vzniku Výboru pre neamerickú činnosť. Tento výbor prenasledoval desiatky až stovky významných Američanov za ich názor líšiaci sa od „jediného správneho“ a mnohých z nich (napríklad svetoznámeho herca Charlesa Chaplina) donútil emigrovať. Jej presvedčením bolo, že každý má právo na svoj vlastný názor a právo slobodne vyjadriť ho. Sloboda a demokracia boli pre ňu najväčšie hodnoty.
Ako alternatívu k socializmu (presnejšie ku komunizmu) stavala demokraciu. Od začiatku svojho politického účinkovania však patrila do krídla Demokratickej strany, ktoré dnes nazývame ľavicovým a o takýto skôr ľavicový druh liberalizmu v tejto strane sa usilovala, stavajúc si proti sebe prívržencov stredového a pravicového krídla strany.
Ako prvá dáma svetovej politiky
Nepochybne najviac, čo ER na pôde Spojených národov dosiahla, bolo vyjednanie a presadenie Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorú Valné zhromaždenie OSN odsúhlasilo 10. decembra 1948. Tento deň je odvtedy Dňom ľudských práv. V období 1946 – 1953 bola ER predsedníčkou Výboru OSN pre ľudské práva a do OSN sa vrátila ešte raz ako vedúca delegácie USA na Valné zhromaždenie OSN v roku 1960.
Bola som svedkom negociácií oveľa menej dôležitých dokumentov jednej z organizácií OSN a viem si predstaviť, koľko diplomatických schopností, vyjednávacej kapacity pri hľadaní kompromisu, ktorý by pritom zachoval hlavné ciele a zámery, ER ako šéfka komisie, ktorá pripravovala znenie deklarácie, musela mať, aby sa proces prípravy tohto dokumentu úspešne zavŕšil. Boli to napríklad nezhody medzi USA a Sovietskym zväzom o to, čo sú ľudské práva.
Až apeláciou na kresťanské svedomie amerického predstaviteľa pri OSN Johna Fostera Dullesa (republikána) sa jej podarilo dosiahnuť, že do znenia deklarácie sa medzi ľudské práva mohli zaradiť aj ekonomické a sociálne práva. Bez jeho odporúčania by s tým nesúhlasil ani Truman.
Do deklarácie sa dostali formulácie FDR, ktorý v Správe o stave Únie 6. januára 1941 hovoril o štyroch univerzálnych slobodách: o slobode prejavu, vierovyznania, slobody od biedy a od strachu. Nepodarilo sa do nej presadiť menšinové práva, no pokrok sa dosiahol pri rodových otázkach.
Indická reformátorka Hansa Mechta, predstaviteľka štátu, ktorý získal nezávislosť v roku 1947, dosiahla, že pôvodne navrhovanú formuláciu v článku 1 „Všetci muži sa rodia slobodní a si rovní.“ nahradila nová: „Všetky ľudské bytosti sa rodia slobodné a si rovné“. Do preambuly deklarácie sa dostala aj formulácia o rovnosti mužov a žien, o zákaze diskriminácie založenej na pohlaví a princíp, že každý bez akejkoľvek diskriminácie má právo na rovnakú mzdu za rovnakú prácu.
ER nebola so všetkým spokojná, no deklarácia bola vrcholom jej kariéry v OSN. Aby sa všeobecné formulácie deklarácie, ktorá nebola záväzným dokumentom, dostali do života, vyžadovalo si to, aby vznikli zmluvné záväzky signatárov. ER dúfala, že sa to čoskoro aj stane. Bohužiaľ sa mýlila.
Medzinárodný pakt o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach sa stal účinný až 3. januára 1976 a Medzinárodná zmluva o občianskych a politických právach 23. marca 1976. USA ratifikovali druhú zmluvu za prezidenta Georgea Busha st. až po rozpade Sovietskeho zväzu a prvý zmienený pakt, ktorý podpísal šéf Bieleho domu James Carter v roku 1977, USA dodnes neratifikovali. Zrejme z tých istých dôvodov, prečo nie sú signatármi niektorých základných konvencií Medzinárodnej organizácie práce.
Výrazná autorita v Demokratickej strane
ER si získala takú prirodzenú autoritu v Demokratickej strane, akú azda nikto pred ňou a zatiaľ ani po nej nedosiahol. Neusilovala o získanie funkcie pre seba, hoci jej navrhli kandidovať v prezidentských voľbách, čo bolo sotva vtedy pre ženu reálne. Naopak, bola mnohokrát skutočnou či čestnou líderkou volebných kampaní od lokálnej cez štátnu až federálnu úroveň v prospech kandidátov za Demokratickú stranu.
Jej angažovanosť v Demokratickej strane do posledných dní jej života mala svoj dôvod v presvedčení, že iba táto strana je schopná dôsledne presadzovať hodnoty demokracie a slobody, ktoré si cenila najviac a ktoré by sa efektívne dostali do vládnych politík.
Postupne sa z nej stala pragmatická politička, ktorá sa naučila používať účinne spôsoby, ako dosiahnuť to, čo chcela.
ER však bola nielen iba vyznávačkou hodnôt. Postupne sa z nej stala pragmatická politička, ktorá sa naučila používať účinne spôsoby, ako dosiahnuť to, čo chcela. Stala sa z nej schopná vyjednávačka, naučila sa politicky manévrovať, vytvárať si kontakty a účinne ich využívať, eliminovať extrémne pozície a dosahovať kompromis.
Ako upozornila spisovateľka Blacková, rozlišovala medzi procesom a výsledkami. Nikdy nestrácala zo zreteľa hodnoty, no keď to bolo nevyhnutné, snažila sa nájsť rovnováhu medzi ideológiou a politickou realitou. Noviny Washington Evening Star, komentujúc konvent Demokratickej strany, v auguste 1956 napísali: „Pravdepodobne najlepším politikom v Demokratickej strane je Eleanor Rooseveltová.“
Neznamená to, že vždy uspela. Ľahšie sa je darilo dosahovať kompromis medzi umiernenými (stredovými) predstaviteľmi demokratov a liberálmi (ľavicovou frakciou). Jej možnosti boli obmedzenejšie, keď chcela presvedčiť konzervatívnych predstaviteľov svojej strany pochádzajúcich prevažne z južných častí USA. Najkontroverznejšou pre nich bola agenda ľudských práv, no agenda sociálnych reforiem a po druhej svetovej vojne aj niektoré ekonomické a sociálne reformy boli ťažšie prijateľné i pre politický stred v strane.
Čítajte aj Gorbačov - človek, ktorý zmenil tok dejínZískať nomináciu na prezidenta USA na konvente demokratov po úmrtí FDR až do začiatku šesťdesiatych rokov 20. storočia bez podpory EAR bolo nemožné. Dlho sa pokúšal získať jej podporu aj Truman, keď sa usiloval o svoj druhý mandát a ešte dlhšie John Fitzgerald Kennedy (JFK). Jej preferovaným kandidátom na prezidenta bol Adlai Stevenson zo štátu Illinois už dvakrát, ale ani raz v politickej súťaži s Dwightom Eisenhowerom neuspel. „Ike“, ako Eisenhowera prezývali vo vojnových časoch, podľa nej nepreukázal, že je schopný viesť národ.
Neváhala sa o Eisenhowerovi vyjadriť takto: „Ak je niekto vojnovým lídrom, neznamená to automaticky, že vie, ako bojovať v civilných bitkách.“ Eisenhowerovi zazlievala, že jeho agendou neboli ľudské práva. (Zákon o ľudských právach sa napokon predsa len podarilo presadiť v roku 1957, čiže počas druhého funkčného obdobia Eisenhowera v Bielom dome.)
Jej prioritou na kandidáta na konvente v roku 1960 bol opäť Stevenson, ale jeho váhavý postoj ku kandidatúre a, naopak, energia, s akou sa chcel JFK presadiť a postupne tiež razantnejšie vyjadrovanie postojov v antidiskriminačných a iných otázkach predtým nevýrazného senátora Kennedyho, priviedlo ER k tomu, že ho napokon v kandidatúre podporila. Dňa 20. januára 1961 sa stal Kennedy 35. prezidentom USA a svojím inauguračným prejavom urobil dojem aj na Rooseveltovú.
ER zomrela 7. novembra 1962 po dlhotrvajúcej chorobe, ktorá ju nezlomila do posledných dní života. Kennedy na jej počesť nariadil na vládnych budovách spustiť americkú vlajku na pol žrde. Na jej pohrebe sa zúčastnili štyria lídri USA: Truman, Kennedy, budúci prezident Lyndon B. Johnson a ňou kritizovaný republikánsky prezident Eisenhower.