Ján Gábor: O strategických spojencoch. Ako uspela Kostarika?

Tento paralelný „dvojživot“ umožňuje diplomatovi porovnávať oba štáty v reálnom čase a poznať ich historické príbehy, úspechy a pády, respektíve poučenia z nich. Môže pozorovať, ako rozvíjajú strategické spojenectvá, ktoré im napomáhajú pri presadzovaní štátnych záujmov.

Sústredím sa na jednu tému, ktorá je podľa mňa tým najširším a najdôležitejším spoločným menovateľom v medzinárodnej politike: úsilie národov a štátov o mierové spolužitie. A keďže konflikty rôzneho druhu sa dejú v reálnom priestore, nevyhnem sa opísaniu niektorých ich následkov. Nás zaujímajú najmä dosahy na vzťahy medzi susednými krajinami.

S Kostarikou, s touto pôvabnou stredoamerickou krajinou, som sa zoznámil koncom osemdesiatych rokov minulého storočia. Na začiatku mojej diplomatickej kariéry som pôsobil ako československý konzul pre štáty v Strednej Amerike, ktoré sa nachádzajú medzi Mexikom na severe a Kolumbiou na juhu. S výnimkou El Salvadoru a Belize, s ktorými sme nemali diplomatické vzťahy. Sídlo ambasády vtedajšieho spoločného štátu Slovákov a Čechov bolo v nikaragujskom hlavnom meste Managua.

Čítajte viac Andy Warhol a (nielen) kultúrna diplomacia

Počas zúriacej studenej vojny bol tento región akýmsi laboratóriom merania síl medzi komunistickým východom, reprezentovaným najmä Sovietskym zväzom, a kapitalistickým Západom, zastúpeným hlavne USA.

Rastúci vplyv Moskvy v oblasti na úkor Washingtonu logicky prekážal americkej mocnosti. Menšie štáty nemusia vždy rozumieť záujmom hráčov na globálnej šachovnici. To však nevylučuje, že za istých okolností a na nejaký čas sa (ne)vedome môžu stať súčasťou ich hry. Čím lepšie pochopia hru veľmocí a ich skutočné záujmy, tým presnejšie vedia definovať svoju prípadnú spoluúčasť a najmä budúci „profit“. Alebo rátať s prípadnými stratami. Tak to v moderných dejinách ľudstva vždy bolo a bude zrejme aj naďalej. Mení sa len kontext a použité technológie. A tiež ľudia, pochopiteľne.

Jedným z vedľajších produktov studenej vojny bola ozajstná občianska vojna v Nikarague, kam som pricestoval s rodinou deň pred Silvestrom roku 1987. Z nudného, bezfarebného, ale „solídne normalizovaného“ Československa, kde si hrôzy druhej svetovej vojny pamätali ako-tak ľudia z generácie mojich rodičov, som sa zrazu ocitol v krajine, ktorou lomcoval ozbrojený konflikt. Boje medzi sandinovskými vojakmi ľavicovej vlády a kontrarevolučnými silami sa síce už presunuli z hlavného mesta do vzdialenej džungle, ale neľútostnú drámu bolo cítiť v celej krajine.

Mal som „výhodu“ v tom, že som býval oproti vojenskej nemocnici a podľa vrtuľníkov, ktoré privážali ťažko ranených mladých mužov, som pomerne presne vedel, kedy prebiehajú boje. Inflácia dosahovala neuveriteľných 14-tisíc percent. Väčšinu aj základných potravín, sme si museli doviezť z domova alebo zo susednej Kostariky.

Až otravná zvedavosť a porovnávacia výhoda

Moje vtedajšie vedomosti o tomto regióne boli výrazne limitované, okrem mladého veku nasledujúcimi skutočnosťami. Po ukončení právnických štúdií v Prahe som sa štyri roky venoval otázkam medzinárodného práva. Neštudoval som na prestížnom moskovskom inštitúte, kde sa naši budúci diplomati cieľavedome pripravovali na toto povolanie a špecializovali sa aj na Latinskú Ameriku. Moji kolegovia teda mali predo mnou obrovský náskok. Nuž a napokon ako celá dobová spoločnosť, moje poznatky o svete boli (de)formované vtedajšími informačnými prostriedkami, ktoré nám ponúkali čierno-biele vnímanie sveta.

Neskorší vývoj však ukázal, že tieto hendikepy v kombinácii s mojou niekedy až otravnou zvedavosťou sa postupne premieňali na porovnávaciu výhodu.

Obdobie, v ktorom som vyrástol a získaval prvé pracovné skúsenosti, zvyknem definovať ako schizofréniu na druhú. Jednu vec sme si mysleli, druhú hovorili a tretiu robili. Všimol som si, že moji diplomatickí partneri zo štátov, ktoré nemali to „šťastie“ zažiť studenú vojnu v našich (politických) zemepisných šírkach, na základe tejto definície a konkrétnych situácií, ktoré som zažil, boli akosi bližšie k pochopeniu prostredia, ktoré poznačilo moju generáciu.Ako­koľvek, spomínaná nespravodlivosť, v porovnaní s vyspelejšou časťou sveta, mala tiež, z pohľadu totalitnej štátnej moci nechcené pozitívne efekty. Nabádala nás k vyššej tvorivosti, silnejšej odolnosti a väčšej motivácii zmeniť svet.

Zrejme aj preto, „nezaťažený“ príliš vedomosťami, som si kládol otázky, ktoré si iní možno nekládli, keďže bolo „vsjo jasno“. Napríklad prečo je taký priepastný rozdiel medzi dvoma susednými štátmi – Nikaraguou a Kostarikou. Plynutím času a mojím postupným „ponáraním sa“ do života miestnej spoločnosti som zreteľne videl, že vývoj týchto krajín mal v priebehu niekoľkých storočí veľa spoločného aj s ostatným regiónom. Obdobie španielskej kolonizácie, neskôr dekolonizácie, postupný prechod spod španielskeho vplyvu do americkej záujmovej sféry. Nemožno zabudnúť na silný vplyv katolíckej cirkvi.

Veľmi pozoruhodné, ba priam pikantné bolo zloženie sandinovskej revolučnej vlády. Až traja kňazi boli jej ministrami. A nie hocakými, ale školstva, kultúry, dokonca aj zahraničných vecí. Vláda zvrhla nenávideného diktátora Somozu podporovaného Washingtonom, aby sa neskôr vzoprela aj dominancii jeho šéfov.

Foto: SITA/AP, Nobelprize.org/Laura Pardo

Óscar Arias Sanchéz Óscar Arias Sanchéz, niekdajší prezident Kostariky, ktorý v roku 1987 získal Nobelovu cenu za mier.

Najzdravšie mäso široko-ďaleko

Niektoré rozdiely tu však boli. Paradoxne v prospech Nikaraguy, ktorá je o poznanie bohatšia na nerastné bohatstvo (zlato, meď) a miestna pôda patrí medzi veľmi úrodné, kde je možné zbierať úrodu dvakrát do roka. Podľa expertov Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo, ktorá spadá pod OSN, patrilo hovädzie mäso z tejto krajiny medzi najzdravšie na celom americkom kontinente. Pri úvahách o prieplave spájajúcom Atlantický oceán s Tichým oceánom bola a zrejme aj je vďaka miestnym geografickým podmienkam južná časť Nikaraguy silnou konkurenciou Panamskému prieplavu.

Napriek spomínaným historicko-kultúrnym podobnostiam boli odlišnosti medzi dvoma susednými štátmi priam do očí bijúce. Keď sme pri návštevách Kostariky prekračovali hranice, boli to akoby dva odlišné svety, ba dve galaxie.

Veľa odpovedí na otázky týkajúce sa chudoby v Nikarague dávala dlhotrvajúca občianska vojna. Ale bieda a zaostalosť v krajine boli aj pred ňou. Zásadný rozdiel, zrejmý na prvý pohľad, spočíval v tom, že v Kostarike jednoducho existovali veci, ktoré ste u susedov nevideli a ktoré spoľahlivo fungovali.

Chodníky, po ktorých sme sa mohli prejsť so synčekom v detskom kočiariku, na tom istom chodníku sa dalo z telefónnej búdky dovolať do celého sveta alebo ste si mohli kúpiť zmrzlinu. Nehovoriac o tom, že v obchodoch bol podstatne širší výber nielen základných potravín a tovarov, ale aj takých, o ktorých sa nám v socialistickom Československu ani nesnívalo. Pri použití dobových okuliarov by som povedal, že v Nikarague sme v porovnaní s naším domovom žili 40 rokov pozadu, zatiaľ čo v Kostarike sme si predstavovali, že takto by mohla vyzerať naša budúcnosť o 20 rokov.

Po nejakom období na adaptáciu v prostredí som ďalší čas potreboval na formulovanie správnych otázok. Postupne som si tiež získaval potrebnú dôveru miestnych ľudí, aby som tie otázky mohol aj položiť. Tu treba uviesť, že diplomat má oproti iným cudzincom žijúcim v danej krajine jednu veľkú výhodu. Môže komunikovať s takým širokým spektrom miestnej spoločnosti, s akým potrebuje. Súčasne platí, že rozsah tohto spektra závisí vo veľkej miere od jeho osobnej iniciatívy.

Čítajte viac Peter Weiss: Mäkký iredentizmus a revizionizmus

Okrem bežných ľudí (pri všetkej úcte k nim), akými je učiteľ vášho potomka, rodičia jeho spolužiakov, lekár, majiteľ autoservisu, bankový úradník a podobne, môže „vyspovedať“ aj diplomata alebo politika danej krajiny. Prípadne novinára, univerzitného profesora, cirkevného hodnostára alebo vojenského funkcionára. Čím je mozaika oslovených ľudí pestrejšia a ich dôvera voči diplomatovi hlbšia, tým väčšia je pravdepodobnosť, že aj diplomat z opačnej pologule môže pocítiť „pulz“ cudzej krajiny, v ktorej istý čas žije.

Prečo Kostarika nemá armádu?

Zoznam mojich otázok utešene narastal. Ako je možné, že s výnimkou Kostariky je vo všetkých krajinách regiónu politicky nestabilná situácia? Dlhodobo pretrvávajúce nepokoje, „spestrené“ miestnymi konfliktami, dokonca v susednej Nikarague už takmer desať rokov zúri občianska vojna, a, naopak, Kostaričania si žijú svojím pokojným životom? Ich prezident ide pešo na futbalový zápas, čo je inde nepredstaviteľné.

Každé štyri roky sa v krajine so železnou pravidelnosťou konajú parlamentné voľby, kde sa striedajú pri moci sociálni kresťania s národnými liberálmi. Vo zvyšku regiónu sa však moc preberá vojenskými prevratmi. Hotelový lekár ma ošetrí kvalifikovanejšie ako inde v nemocnici, mal som to „šťastie“, že u mňa prepukla stredne ťažká žltačka počas pobytu v Kostarike, k infekcii však došlo s určitosťou predtým v Nikarague.

Prečo nemá Kostarika armádu, keď je uprostred veľmi nepokojného regiónu, kde za každým stromom môže striehnuť ozbrojenec? Ako si Kostarika dokáže obhájiť základný štátny záujem každej suverénnej krajiny na svete – svoju teritoriálnu integritu? Čím to je, že Kostarika bez vlastnej armády má najväčší rešpekt nielen v regióne, ale aj mimo neho? Priamym dôkazom toho bola skutočnosť, že vedúcou osobnosťou mierového procesu v Strednej Amerike, známeho pod názvom Esquipulas, bol kostarický prezident Óscar Arias Sánchez, ktorý v roku 1987 dostal Nobelovu cenu za mier.

Z mozaiky jednotlivých odpovedí od rôznych ľudí, ktoré som sa snažil pospájať logickým (dúfam) úsudkom, som sa dostal k celkovému obrazu. Po krátkej občianskej vojne v roku 1948 rozhodli múdri predkovia dnešných Kostaričanov o zrušení armády a ponechali si len občiansku gardu. Takto ušetrené peniaze dávali najmä na školstvo a zdravotníctvo. Každý vysokoškolák strávil jeden rok štúdia na univerzite v zahraničí – v USA, v Kanade alebo v západnej Európe.

Zo zdravotníckym systémom som mal osobnú a veľmi pozitívnu skúsenosť (vyššie). Na otázku, čo, respektíve kto chráni suverenitu ich štátu, som dostal túto odpoveď: „Máme dobré zmluvy a spoľahlivých spojencov na oboch svetových stranách“. Koho? Na juhu je to Venezuela a na severe sú to USA. Vtedajší venezuelský prezident Carlos Andrés Pérez bol veľkým podporovateľom demokracie a pokroku v Latinskej Amerike a vo svete. Otvorene kritizoval diktátorov Pinocheta a Somozu, amerických spojencov v regióne.

Čítajte viac Diplomatka aj vojnová manželka. Všetky tváre Oleny Zelenskej

Dvakrát stačil iba jeden telefonát

Ako to funguje v praxi? Dvakrát mala Kostarika vážne problémy so svojím severným susedom. Najprv pri zrážkach sandinovských povstalcov proti Somozovi sa obe bojujúce strany „zatúlali“ na územie Kostariky. O desať rokov neskôr v opačnom garde sandinovská vláda vytlačila kontrarevolučné jednotky z nikaragujského územia k susedovi.

V oboch prípadoch stačil jeden telefonát. Raz to bolo do Caracasu, odkiaľ prileteli dve letky stíhačiek a vyhnali votrelcov z kostarického územia. Druhýkrát bol telefonát do Bieleho domu. Z letiska v kalifornskom San Diegu ešte len vzlietli dve bojové lietadlá, nepreleteli ani ponad Mexiko (komunikačné prostriedky už boli na vyššej úrovni) a hneď sa bojovníci oboch strán „spamätali“, že operujú na cudzom území. A vrátili sa späť na svoje „ihrisko“ – do Nikaraguy.

Čím platíte, pýtal som sa vediac, že Kostarika je v regióne aj najväčším poberateľom hospodárskej pomoci zo strany USA. Vieme, kde je naše miesto a aká je naša cena, znela odpoveď. Napríklad na pôde OSN sú niektoré témy, ktoré nás veľmi nezaujímajú, ale majú veľký význam pre našich spojencov, a tak im môžeme pomôcť.

Kde sú limity spojenectva, pokiaľ nejaké sú? Keď sa rozhorel konflikt v Strednej Amerike a prijalo sa rozhodnutie postaviť vojenskú základňu v regióne, prirodzeným partnerom pre Washington bola pravdepodobne Kostarika. Tá však nehodlala zmeniť svoj status neozbrojenej krajiny. Výsledkom procesu bolo umiestnenie základne v honduraskej Palmerole na sever od Nikaraguy.

Ako diplomatovi z neveľkej krajiny v strednej Európe mi bolo sympatické takéto cielene sebavedomé správanie štátu. Štátu rozlohou a počtom obyvateľov trikrát menšieho ako bolo Československo. Nachádza sa pritom v prostredí, permanentne „tehotnom“ na konflikty, ktorému vždy dýcha na chrbát svetová veľmoc. Je integrálnou súčasťou svojho regiónu, ale čo je dôležité, pozná svoje miesto na šachovnici a svoju cenu.

Štát, ktorý sa dokázal relatívne suverénne správať v nerovnoprávnom vzťahu voči veľmoci a mal odvahu nájsť si spojenca aj vo svojom regióne. Spojenca, ktorý zmierňoval závislosť malej krajiny od veľmoci. Z hľadiska nami posudzovanej témy je však hlavné to, že Kostarika nielen žila v pokoji a mieri, ale obe vzácne hodnoty tiež šírila do okolitého regiónu.