November nebol pravicovou revolúciou

Pri každom výročí 17. novembra sa zverejňujú rôzne vyhlásenia o princípoch, za ktorými vraj občania na konci roku 1989 jednotne stáli. Niektorí aktéri vtedajších udalostí sa znovu a znovu pokúšajú monopolizovať vo verejnom priestore svoju vlastnú interpretáciu ideálov a princípov novembra ako univerzálne platnú.

17.11.2022 11:40
devín Foto: ,
Sedemnásty november na je na Slovensku Dňom boja za slobodu a demokraciu. Snímka je spred pamätníka Brána slobody na Devíne.
debata (3)

Pritom je k dispozícii nedoceňovaná, ba až ignorovaná vedecká práca, ktorá analyzuje hodnotové motívy ľudovej angažovanosti na konci roku 1989 na základe preskúmania tisícok dobových dokumentov – vyhlásení, letákov, bulletinov, plagátov, informácií z dennej tlače, nástenných nápisov zachytených fotografmi a publikovanými v novinách, ale aj televíznych prenosov a relácií z Prahy a Bratislavy i z množstva miest a obcí vtedajšej Československej socialistickej republiky. Ide o prácu kanadského kulturológa Jamesa Krapfla Revolúcia s ľudskou tvárou. Politika, kultúra a spoločenstvo v Československu po 17.novembri 1989, ktorá vyšla vo vydavateľstve Kalligram v roku 2009. Kniha obsahuje pozoruhodnú kritika stereotypov výkladu a interpretácie nežnej revolúcie. Asi preto sa pri výročiach novembra nestretávame s citáciami z tejto výnimočnej publikácie postavenej na empirickom materiáli.

Vždy súbežná jednota a mnohosť

Na základe dôkladnej analýzy dokumentov Krapfl konštatoval, že novembrová revolúcia neznamenala to isté pre Slovákov čo pre Čechov, že maďarská menšina ju interpretovala ešte inak, že v Prahe bola iná ako v Bratislave, ale aj v Brne iná ako v Prahe, že nebola tá istá, ktorá sa odohrala v Klatovoch či v Kráľovskom Chlmci, že Československo sa skladalo z jedného i dvoch národov, z jednej i tisíc komunít, že išlo o napätú, zložitú, ale vždy súbežnú jednotu a mnohosť. Podľa neho väčšina štúdií o slovenskej a českej revolúcii „ignoruje alebo marginalizuje najdôležitejšieho aktéra: československý ľud. Ak napokon revolúcia v roku 1989 bola demokratickou revolúciou… démos – ľud by mal byť stredobodom našej pozornosti.

Milan Kňažko, podcast Čítajte viac Kňažko: Matovič je katastrofa, opozícia s Ficom a Pellegrinim zasa kriminálna. Za výsledky volieb ale nemôže revolúcia

Namiesto toho však máme historické, politologické i sociologické analýzy, ktoré sa z väčšej časti zameriavajú na elity. Niektoré z týchto štúdií sú síce vynikajúce, ale znepokojujúcou implikáciou hromadného mlčania okolo ľudovej angažovanosti v roku 1989 je to, že táto angažovanosť nebola dôležitá… vydavatelia a novinári spravidla poskytujú svoje platformy len uznávaným ‚vodcom‘, takže počet pamätníkov oprávnených spomínať na revolúciu klesol v priebehu rokov asi na pár tuctov. Výsledkom toho je – hoci letmý pohľad na fotografie a filmové zábery nám pripomína, že milióny československých občanov sa toho roku vedome rozhodli konať vo vzájomnej zhode za spoločnú vec – že neprebieha nijaká vážna, verejná diskusia o tejto angažovanosti, na ktorú by jednotlivci mali brať ohľad pri hodnotení vlastnej skúsenosti.“

Kritizuje prístup väčšiny západných analytikov

Kanadský autor schopný nadhľadu vedca zvonku konštatoval, že „všeobecná zhoda o tom, aké … boli ‚ideály novembra‘, stále uniká.“ A upozornil: „Neexistuje… dôvod domnievať sa, že myšlienky, ktoré motivovali vyjsť do ulíc predavačku v Michalovciach, sa zhodovali s pohnútkami disidentských intelektuálov v Prahe. No ak si kladieme za cieľ pochopiť ideály nepochybne ľudovej revolúcie, oba výhľady sú rovnako relevantné“.

V tomto kontexte Krapfl kritizuje prístup väčšiny západných analytikov, podľa ktorého „idey revolúcie reprezentujú predrevolučné písomnosti disidentských intelektuálov (väčšinou v Prahe), možno spolu s osobnými skúsenosťami (nadobudnutými zvyčajne v Prahe) niekedy v rokoch 1990 – 1992. Kanadský vedec zdôrazňuje, že „osobná skúsenosť v určitej lokalite nepredstavuje spoľahlivé vodidlo pri chápaní revolučného zmýšľania ako celku“ a dodáva, že „mentality niekoľko týždňov po 3. januári, keď skončili štrajky, neboli rovnaké, ako v čase, keď štrajky prebiehali.

Eduard Heger Čítajte viac Heger: Demokracia nie je dokonalá, dáva nám však slobodu

Okrem toho existujú hodnoverné dôvody, prečo by sa disidentské či iné myšlienky spred revolúcie nemali pokladať za reprezentatívne príklady myslenia počas revolúcie. Udalosti po 17. novembri totiž vytvorili nový spoločenský kontext na šírenie, vyjadrovanie a diskutovanie ideí… Kolektívne vrenie teda dôležitým spôsobom predchádzalo kolektívnemu formulovaniu akéhokoľvek súboru myšlienok, ktorý by sme mohli značiť za ‚ideály novembra‘. Okrem toho rozsah a intenzita zmien po 17. novembri prinútili ľudí nielen konfrontovať nové idey, ale aj prehodnotiť tie, ktoré dovtedy zastávali a znovu zvážiť im prislúchajúcu dôležitosť… Nemôžeme jednoducho vziať množinu ideí spred revolúcie a predpokladať propter hoc ergo post hoc, že ide o ideály roka 1989. Musíme tie ideály hľadať v diskurze revolúcie samej.

Päť ústredných hodnôt či ideálov

Na základe kvantitatívneho triedenia občanmi najčastejšie formulovaných požiadaviek a následnej kvalitatívnej analýzy tisícov textov, prostredníctvom ktorých sa ľudia zapájali do celospoločenského dialógu od 17. novembra a do ukončenia študentských štrajkov po zvolení Václava Havla za prezidenta ČSSR, Krapfl prišiel k záveru, že v tom čase dominovalo päť ústredných hodnôt či ideálov – nenásilie, demokracia, férovosť, socializmus a ľudskosť.

Autor zdôrazňuje, že osobitnú pozornosť si zasluhuje socializmus ako jeden z populárnych ideálov vývoja bezprostredne po novembri. Jednak preto, že sa ako prvý stal predmetom závažných sporov a viditeľného štiepenia vo verejnej mienke, jednak preto, že mnohí ľudia, ale aj renomovaní zahraniční a domáci autori, „sa dnes nesprávne domnievajú, že v roku 1989 jeho podpora absentovala.“

Ľubomír Feldek, spisovateľ a prekladateľ Čítajte viac Šľapaje výročí

Krapfl označuje socializmus za „ľudový ideál“ a spája ho najmä s princípom férovosti. Zdôrazňuje, že „v českých a slovenských archívoch z novembra a decembra 1989 možno nájsť všadeprítomné hodnotenia socializmu, ktoré v drvivej väčšine vyznievajú kladne a volajú po jeho zachovaní a obrode, nie zrušení… Mnohí ľudia, samozrejme, volali po socializme s ľudskou tvárou.“

Krapfl na základe štúdia dobových dokumentov odmieta interpretáciu niektorých vedcov, že táto prosocialistická rétorika občanov nebola strategická ani úprimná. Konštatuje, že „pri dôkladnejšom skúmaní sa zdá nepochybné, že väčšina ľudových vyjadrení oddanosti socializmu bola úprimná.“ Uvádza a podrobne dokumentuje tri argumenty na potvrdenie tejto tézy: „po prvé, podporu socializmu vyjadrili aj najradikálnejší aktéri revolúcie; po druhé druh demokracie, akú si ľudia vtedy predstavovali – priama voľba vedúcich pracovísk pracujúcimi a nie ich menovanie majiteľmi – pripadal do úvahy iba v socialistickom zriadení a bol vlastne návratom k systému navrhovanému v roku 1968; po tretie, prácna analýza dostupných dobových dokumentov ukázala, že pravý socializmus je v súlade s revolučnými ideálmi, zatiaľ čo takzvaný socializmus, v ktorom Česi a Slováci žili, deformovali funkcionári.“

Tzv. červená šľachta

Krapfl pritom poukazuje na vyjadrenia protestujúcich proti vtedajšiemu režimu, že komunistická strana deformuje socializmus, že „červená šľachta“ je protisocialistická, že vždy, keď vedúci predstavitelia Občianskeho fóra (OF) v Prahe a Verejnosti proti násiliu (VPN) v Bratislave čo i len implicitne naznačili možnosť odhodenia socializmu, ľudia vyjadrovali výhrady. Osobitne zaujímavý je jeho citát z Politického programu koordinačného výboru slovenských vysokých škôl, že „historickým predpokladom riešenia je pozitívne nadviazať na proces prestavby, ktorý naša spoločnosť nastúpila v 60-tych rokoch.“ Ten svedčí o tom, že bratislavskí vysokoškolskí študenti ako spontánni aktéri protestov proti režimu po 17. novembri chceli pri riešení spoločenských problémov cieľavedome naviazať na obrodný proces z roku 1968, na čele ktorého stál Alexander Dubček.

Toto spontánne prihlasovanie sa zhromaždených študentov i pracujúcich na rôznych protestných fórach k ideálom socializmu nemohol ignorovať ani Vladimír Ondruš, ktorý sa za VPN zúčastnil 24. novembra 1989 prvého otvoreného televízneho dialógu: „Dnes v našej spoločnosti nejde o spory o socializmus alebo proti socializmu; ide o spory o podobu socializmu. Predsa socializmus nie je dedičstvo funkcionárov, ktorí si chcú zachovať privilégiá pre seba i pre svoje deti. Socializmus je dedičstvom občanov tejto krajiny.“

Havlovo vystúpenie

O tom, že viera v socializmus sa bezprostredne po 17. novembri silno prejavovala a že nebolo politicky možné ju priamo napadať a spochybňovať, svedčí aj vystúpenie Havla, lídra OF, v Československej televízii jedenásť dní pred voľbou za prezidenta. Odmietal čo len naznačiť, že je proti socializmu, za reštauráciu kapitalizmu: „Dvadsať rokov tvrdila oficiálna propaganda, že som nepriateľom socializmu, že chcem v našej krajine obnoviť kapitalizmus, že som v službách imperializmu, od ktorého prijímam tučné výslužky, že chcem byť majiteľom rôznych podnikov… Boli to všetko lži, ako sa čoskoro presvedčíte.“

Centrum nezavislej kultury Zahrada Čítajte viac V Banskej Bystrici sa chystá Klubové povstanie

Z analýzy tejto mnohosti spontánnych prejavov revolúcie Krapflovi „vychádza najavo obraz prekvapujúco idealistickej revolúcie, ktorá bola zároveň sociálna, politická a do istej miery aj náboženská… Azda najpútavejšia bola idea ‚ľudskosti‘, s ktorou súviseli ďalšie revolučné zásady ako nenásilie a demokracia. Česi a Slováci neodmietli komunistický režim preto, že bol socialistický, ale preto, že bol slepo byrokratický a ‚neľudský‘. Občania navyše kládli požiadavky za nenásilie, demokraciu a ľudskosť nielen vládam, ale aj politickej i hospodárskej administratíve na všetkých úrovniach.“ Po preskúmaní spontánne vyjadrovaných ideálov revolúcie prišiel Krapfl k záveru, že „najústrednejším ideálom bola práve ľudskosť, a ukazuje, že socializmus nebol takým všeobecne zdiskreditovaným ideálom, ako mnohí vedci a politici dnes tvrdia.“

Dva zaujímavé prieskumy

Prvé programové dokumenty OF a VPN, ale ani relevantné dokumenty nezávislých iniciatív spred novembra 1989 nenastoľovali program privatizácie alebo spochybnenia modelu sociálneho štátu. Za voľbu kapitalistického vývoja sa vyslovila len okrajová vrstva spoločnosti (3%) a jej najväčší segment (47%) podporoval alternatívu „tretej cesty" (t. j. modelu spájajúceho črty socializmu a kapitalizmu). Svedčia o tom dva empirické sociologické výskumy verejnej mienky, ktoré uskutočnil Ústav pre výskum verejnej mienky pre Federálnom štatistickom úrade už po 17. novembri a v ktorých respondenti dostali možnosť vyjadriť sa, akou cestou sa má československá spoločnosť vyvíjať. Priniesli takéto výsledky:

  23.- 24. 11. 1989 9. –12. 1989
Socialistickou cestou 45% 41%
Kapitalistickou cestou 3% 3%
Niečo medzi tým 47% 52%
Je to jedno, nedokáže posúdiť 5% 4%

Juraj Marušiak preto v štúdii Rok 1989 – história a lebo súčasnosť? oprávnene pripomenul Krapflovu tézu, že „väčšina ľudových vyjadrení o oddanosti socializmu bola úprimná“, a konštatoval, že demokratické požiadavky vtedy neboli automaticky spájané s nastolením trhovej ekonomiky. Revolúcia v roku 1989 podľa neho odmietla komunistický systém organizovania spoločnosti a vládu KSČ. Bola to teda revolúcia antikomunistická, nie však antisocialistická a nebola ani pro kapitalistická. Tento popredný slovenský politológ upozornil, že definitívny rozchod s prosocialistickým konsenzom, panujúcim ešte na konci roku 1989, a jasná prokapitalistická voľba prišli až s neoliberálnymi ekonomickými reformami a rozsiahlou privatizáciou na sklonku roku 1990.

Napriek tomu sa však november s úplnou samozrejmosťou zvykne interpretovať ako pravicová revolúcia. Pozoruhodné vysvetlenie tohto fenoménu priniesol svojho času Martin Milan Šimečka v článku Intelektuáli neprevzali zodpovednosť, tak musel niekto iný. Pri príležitosti 25. výročia novembra Šimečka, bilancujúc historické zlyhania VPN i svoje, keďže bol jedným zo zakladajúcich členov tohto hnutia, upozornil, že politická a intelektuálna elita tohto hnutia nebola ochotná akceptovať inú ako pravicovú interpretáciu pojmov sloboda, demokracia a ľudské práva: „VPN vznikla pôvodne ako hnutie intelektuálov, ktorého zmyslom malo byť vytvoriť pre slovenskú spoločnosť čo najslobodnejší priestor pre jej prirodzený vývoj. Lenže tým, že sa premenilo na pravicovú stranu, prakticky národu oznámilo, že priestor slobody sa nachádza len napravo. Keďže VPN bola nositeľom silného mravného étosu, pre slovenské spoločenské elity bolo pohodlné jej premenu nasledovať. Ľavica sa tak stala nielen politickým, ale aj spoločenským skladiskom necností, ako bol nacionalizmus, obhajoba bývalého režimu a vulgárna demagógia… Slovenský intelektuálny priestor sa nadlho ocitol v zajatí predsudkov a pohŕdania každým, kto sa odvážil priznať k ľavicovým hodnotám.“

amnestie foto Čítajte viac Tipy na filmy o Nežnej revolúcii: O atmosfére tej doby povedia viac ako tisíc slov

K tomu treba pridať skutočnosť, že na rozdiel od v tomto zmysle unikátneho Slovenska, v Poľsku, Maďarsku a Česku, ako poukazuje Šimečka, sa intelektuáli a bývalí disidenti, ktorí sa podieľali na tamojších zmenách, rozdelili viac-menej proporčne medzi pravicu a liberálnu ľavicu a časť z nich podporila socialistické, resp. socialisticko-liberálne vlády. V dôsledku takto narušeného voľného pohybu ideí sa na Slovensku „oplotené ihrisko pravice, ktorá o sebe tvrdila, že voči nej ‚neexistuje alternatíva‘, časom zmenilo na betónové parkovisko ideologického vraku a zatuchnutých fráz, na ktorom do seba bezcieľne ako molekuly pri Brownovom pohybe narážajú fragmenty politických strán.“ Šimečka tak nechtiac definoval aj jeden z hlbinných zdrojov krízy, do ktorej sa slovenská pravica dostala v roku 2011 pádom vlády Ivety Radičovej. Krízy, ktorá vyvrcholila tým, že dnes pravicu vo vláde reprezentuje OĽaNO Igora Matoviča, Sme rodina Borisa Kollára, Za ľudí Veroniky Remišovej a donedávna aj SaS Richarda Sulíka.

Jedným z výsledkom tejto krízy politickej aj ideologickej pravice je aj fakt, že prvýkrát od roku 2014 klesol podiel ľudí s priaznivým postojom k nežnej revolúcii pod 50 %. Prieskum agentúry Focus pre Inštitút pre verejné otázky ukázal, že prevažne priaznivo ju vníma už len 48 % Slovákov, rovnako kladne ako záporne 29 % a negatívne 15 %. Žiaľ, narastá počet ľudí, ktorí cez vlastnú sociálnoekonomickú situáciu hodnotia 33 rokov vývoja od novembra negatívne.

(Poznámka: medzititulky – denník Pravda)

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #Deň boja za slobodu a demokraciu #17. novembra
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy