O zamlčanom výročí. Slovenské víťazstvo v Haagu v spore Gabčíkovo - Nagymaros

Medzinárodný súdny dvor (MSD) v Haagu dňa 25. septembra 1997 pod svojim číslom 92 vyniesol rozsudok v spore medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou o sústavu vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros. Uplynulo teda celé štvrťstoročie od tejto udalosti štátneho významu pre našu krajinu. Od udalosti, ktorá okrem jasného slovenského víťazstva mala viacero dôležitých následkov nielen pre slovensko-maďarské vzťahy, ale aj pre širšie medzinárodné spoločenstvo.

04.12.2022 06:00
medzinárodný súdny dvor haag Foto: ,
Sídlo Medzinárodného súdneho dvora v Haagu.
debata

Geopolitické zemetrasenie v poslednej dekáde minulého storočia súvisiace s ukončením studenej vojny obrátilo naruby politické režimy v našom regióne. Obyvatelia strednej Európy sa potešili, že došlo ku korekcii európskej histórie, ktorá sa k nim po druhej svetovej vojne nezachovala prívetivo. Nielen bežní ľudia, ale aj politické elity v týchto štátoch sa s optimizmom pozerali na svoju budúcu spoluprácu. Predpokladali, že prežité, ba neraz pretrpené dejiny budú pre nich poučením, respektíve motiváciou neopakovať chyby svojich predkov. A že sa nestanú politickou agendou alebo nebodaj prekážkou v rozvoji ich vzťahov. Takto uvažovali takmer všetci. Preto „takmer“, lebo výnimkou boli vedúci predstavitelia Maďarska, ktorí si za hlavnú líniu svojej politiky voči susedom, s výnimkou Rakúska, stanovili (na základe cielene nespracovanej histórie) revizionizmus.

Údajné nedodržiavanie menšinových práv sa nepotvrdilo

Vývoj, ktorý viedol k samostatnosti Slovenskej republiky začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, privítala Budapešť rozpútaním hlučnej medzinárodnej kampane. Cieľom kampane, ktorá mala dve hlavné témy, bolo všemožne blokovať plnohodnotnú integráciu Slovenska do medzinárodného spoločenstva. Jednou témou bola menšinová otázka, keď Budapešť obviňovala Bratislavu na všetkých medzinárodných fórach z údajného nedodržiavania práv osôb patriacich k národnostným menšinám, čo sa však nikdy nepotvrdilo. Druhým problémom bola kauza vodného diela na Dunaji. Maďarsko namietalo, že Slovensko realizáciou (sic!) dvojstrannej zmluvy z roku 1977 o spoločnom projekte na rieke Dunaj porušuje medzinárodné právo a ohrozuje životné prostredie. Po dohode oboch strán bol spor predložený MSD v Haagu.

Maďarský spôsob vedenia oboch kampaní, navodzovanie atmosféry konfliktu a tlačenie slovenskej strany do sporu boli hmatateľnými dôkazmi toho, že Budapešť nie je ochotná viesť dialóg a rozvíjať spoluprácu so svojim staronovým susedom. Inými slovami, nehodlala akceptovať SR ako rovnocenného partnera. Využila na to brilantne všetky svoje tromfy a bolo ich veru nemálo: (vtedajší) vysoký kredit Maďarska na medzinárodnej scéne, veľmi dobré kontakty so svetovými metropolami, maďarská loby vo svete a ostrieľaná maďarská diplomacia. Efektívnosť spomínaných tromfov bola umocňovaná vnútornou turbulentnou situáciou v Česko-Slovensku, tvoriacou sa politickou reprezentáciou na Slovensku so všetkými neduhmi spojenými s daným stavom vývoja a v neposlednom rade rodiaca sa slovenská diplomacia na zelenej lúke.

Využitie veľrieky malo cenné výhody

Prvýkrát som o Gabčíkove počul ešte počas pôsobenia v československej diplomacii v pražskom Černínskom paláci. Môj vedúci právneho oddelenia začínal svoju kariéru koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia ako expert pri rokovaniach o medzištátnej zmluve. V tom čase sa Praha a Budapešť z viacerých príčin dohodli spoločnými silami využívať najväčšiu európsku veľrieku. Dôvody boli nanajvýš relevantné: hospodárske – lacná vodná energia v kontexte vtedajšej ropnej krízy, prevencia kvôli opakovaným masívnym záplavám s tragickými následkami a v neposlednom rade dopravné – výhodná lodná doprava.

Irónia osudu to zariadila tak, že môj šéf bol o necelých 15 rokov neskôr tým ministerským funkcionárom, ktorému maďarská strana odovzdala v máji 1992 diplomatickú nótu o odstúpení od zmluvy. Bolo to v čase, kedy už bolo na slovenskej strane (v rámci vtedajšieho Česko-Slovenska) vykonaných 90 percent práce a po tom, ako maďarská strana nepresadila svoju predstavu zbúrať (!) celý projekt. Podľa dostupných informácií iný návrh, ako odstrániť takmer dokončené dielo Budapešť, na stôl nepoložila. Aj pri tej najväčšej empatii, ktorú chronicky slovenská strana preukazuje svojmu susedovi, nebolo možné považovať prístup maďarskej strany za konštruktívny. Metaforicky možno uviesť, že Maďarsko azda všetok svoj medzinárodný kredit „investovalo“ do snahy zdiskreditovať mladú SR.

V Gabčíkove sa nachádza najväčšia slovenská... Foto: SITA, Ján Slovák
gabčíkovo elektráreň V Gabčíkove sa nachádza najväčšia slovenská vodná elektráreň.

Ak tento postoj zakomponujeme do dlhodobého správania sa Budapešti, je aj dnes očividné, že konala z pozície sily. Uveďme rukolapné dôkazy od dvoch „najvplyvnejších“ maďarských politikov. V lete 2011 si počas návštevy Prahy šéf maďarského parlamentu László Kövér v rozhovore pre české médiá takto zaspomínal na obdobie pred 20 rokmi: „Maďarský štát hľadal riešenie prostredníctvom medzinárodného práva namiesto vojenskej sily, ktorú vlastne mohol v takejto situácii použiť“. V podstate nám maďarský politik odkázal, že máme byť radi, že pri riešení Gabčíkova maďarská strana nepoužila armádu. Berme do úvahy skutočnosť, že Dunaj je aj hraničnou riekou. Z tohto uhla pohľadu postavenie vodného diela na nej sa mohlo považovať za opätovné potvrdenie štátnej hranice, čo rozhodne nevoňalo maďarskému revizionizmu.

Budapešť nevyhrala ani jeden spor

Maďarský premiér Viktor Orbán (zároveň stranícky šéf Kövéra) rozviedol takéto uvažovanie vo svojich dvoch zásadných prejavoch pri 100. výročí Trianonskej mierovej zmluvy. V júni 2020, v Novom Meste pod Šiatrom, blízko slovenských hraníc zdôraznil, že pre Maďarov každý zápas trvá dovtedy, pokiaľ ho nevyhrajú. O dva mesiace neskôr, v Budapešti na Košútovom námestí, maďarský vodca išiel ďalej a kodifikoval súbor siedmych zákonov, ktoré garantujú prežitie maďarského národa. Jeden z nich znie, že zápas pre Maďarov skončí až vtedy, keď ho vyhrajú oni. Toto vysvetľuje, prečo maďarská strana neakceptuje rozhodnutia relevantných medzinárodných inštitúcií v rôznych sporoch, ktoré sa skončia v jej neprospech. Nás musia, samozrejme, zaujímať najmä dvojstranné spory so Slovenskom, ktorých bolo za uplynulých 30 rokov nemálo. Zdôrazňujem, že Budapešť všetky iniciovala a žiadny z nich nevyhrala!

Ostro sledovaný súdny spor v Haagu slovenská strana jednoznačne vyhrala. Kľúčová otázka, od ktorej sa odvíjal celý spor, znela, či bola maďarská strana oprávnená pozastaviť a následne opustiť práce na spoločnom projekte vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros. Haagsky tribunál rozhodol o tejto otázke jednomyseľne v prospech Slovenska v pomere 14:1. Jednomyseľne preto, lebo jediným sudcom, ktorý zachraňoval česť našich susedov, bol maďarský sudca Géza Herczegh. Nešlo mu o pravdu alebo o spravodlivosť. Len a len o česť jeho krajiny. Nemohol predsa dopustiť kontumačný výsledok 15:0! MSD rozhodol aj v ďalších siedmich bodoch. Tieto otázky by však, zdôrazňujem, vôbec nevznikli, keby Budapešť neporušila medzinárodné právo na samotnom začiatku príbehu (pozri vyššie prvú otázku). Aj v týchto bodoch, s výnimkou jedného, sa rozhodlo v prospech Bratislavy. Medzi iným tiež to, že oznámenie Budapešti o ukončení zmluvy z roku 1977 nemalo právny účinok jej skončenia a že česko-slovenská strana bola oprávnená pristúpiť k dočasnému riešeniu, známemu variantu „C“.

V jednej otázke dal súd za pravdu Budapešti, takže konečné skóre otázok bolo 7:1 v prospech SR. Môžeme si len domýšľať, že MSD sa zachoval tak preto, lebo nechcel dopustiť debakel pre Maďarsko.

Maďarsko sa rozhodlo hrať vabank

V tom čase som pôsobil ako expert pre menšinovú otázku v Rade Európy a občas sa moji európski kolegovia zaujímali aj o stav vo veci Gabčíkova, čo bol dôkaz mimoriadnej pozornosti, ktorú medzinárodné spoločenstvo venovalo tomuto sporu. Spomínam si na debatu s poľským veľvyslancom v Štrasburgu. Hovoril mi, že sa s ním osobne radil profesor Krzysztof Skubiszewski, prvý minister zahraničných vecí demokratického Poľska a znamenitý expert na medzinárodné právo. Maďarská strana oslovila profesora, aby pôsobil v jej právnom tíme pre spor v Haagu. Skubiszewski to odmietol a svojmu poradcovi povedal, že tak urobil preto, lebo nechcel ísť do sporu, ktorý sa nedá vyhrať. A keďže SR, na rozdiel od Maďarska, nemala v tribunáli svojho zástupcu, podujal sa plniť túto misiu on ako sudca ad hoc. Nie je náhoda, že poľský sudca vo všetkých otázkach podporil slovenskú stranu. Z týchto súvislostí, ale aj zo svojich neskorších skúseností usudzujem, že maďarská strana si toto všetko dobre uvedomovala. Rozhodla sa však hrať vabank, v presvedčení, že slovenská strana jej veľkému tlaku napokon ustúpi.

Kostarika, FIFA, Rodrigo Chaves, Gianni Infantino Čítajte aj Ján Gábor: O strategických spojencoch. Ako uspela Kostarika?

Kauza Gabčíkovo sa dá rozdeliť na dve fázy. Prvá mala, vďaka Budapešti, mimoriadne dramatický dopad na vývoj vzťahov, lebo bola maďarskou stranou rozsiahlym spôsobom internacionali­zovaná. Po rozhodnutí MSD, ktorý nedal za pravdu našim susedom, nastala druhá fáza – implementácia rozsudku. Paradoxné, priam bizarné je to, že SR sa tvári akoby spor nevyhrala a Maďarsko zasa, že spor neprehralo. V tomto kontexte si nemôžem nespomenúť na jednu situáciu.

V čase ukončenia sporu som už pôsobil vo Washingtone ako zástupca veľvyslanca SR. Prekvapilo ma, že sme nedostali z Bratislavy žiadny pokyn, ako vysvetliť výsledok sporu americkej strane, prípadne iným dôležitým partnerom. Sporu ostro sledovaného medzinárodným spoločenstvom. Na našej strane zavládlo úplné ticho. Vo vzťahu k jednoznačne pozitívnemu výsledku pre slovenskú stranu a v pomere k tomu, koľko „rán“ sme predtým utŕžili spoza Dunaja, sa mi to zdalo veľmi čudné. Pochopiteľne sme mali dosť aj iných starostí. A naše elity si mysleli, nechápajúc prístup Budapešti k sporom so SR, že spor je uzavretý.

Medzinárodné právo ako humánna zbraň

Jedného dňa som sa v zastúpení veľvyslanca SR v USA zhodou okolností zúčastnil na odbornej konferencii o prípade Gabčíkova. Drvivá väčšina rečníkov sa vyjadrovala ku kauze tak, akoby o nej nebolo v Haagu definitívne rozhodnuté. Používali argumenty jednoznačne proti realizácii vodného diela. De facto kritizovali len a len pozíciu SR.

Nemohol som sa neozvať. Vypýtal som si mikrofón a urobil som jedinú vec: prečítal som kľúčové body rozsudku z Haagu. Nastalo prenikavé ticho. Väčšina prítomných pochopila, že štáty a medzinárodné spoločenstvo musia predovšetkým rešpektovať právo. V opačnom prípade nastane erózia medzinárodného života, čo nepomôže nikomu. Najmenej práve ochrane životného prostredia.

Odkedy (pra)človek opustil svoju rodnú jaskyňu, žije neustále v interakcii s okolitým životným prostredím. Využíva ho vo svoj prospech, niekedy s ním zápasí, aby prežil, a neraz mu veru ubližuje. Postupne ako sa človek humanizoval, snažil sa vytvoriť súbor pravidiel ako zladiť svoje záujmy so záujmami prírody. Najsilnejšou, stále však humánnou zbraňou tohto súboru je medzinárodné právo, keďže je do značnej miery vymáhateľné. Gabčíkovo bolo z toho pohľadu pre odbornú verejnosť atraktívnou kauzou, lebo došlo k stretu (nie ku konfliktu) medzinárodného práva a ochrany životného prostredia.

Maďarsko stratilo v Haagu nielen právny prípad

Na konferencii vo Washingtone som však pochopil aj inú a podstatne dôležitejšiu vec. Budapešť neakceptovala výsledok v Haagu a pokračovala vo svojej medzinárodnej propagande, akoby sa nič nestalo. My sme mlčali a stále mlčíme. Výsledok: ani dnes časť slovenskej verejnosti a mám obavu, že aj odborníkov nie je presvedčená, že SR spor vyhrala. Pravdou je, že od doby prijatia rozsudku sa dohadujeme s Budapešťou už len o jeho realizácii. Ale to je už iný príbeh.

V tejto súvislosti je vhodné zdôrazniť, že Maďarsko stratilo v Haagu nielen právny prípad. Budapešti unikol tiež ľudský rozmer kauzy. Akosi „zabudla“ na hlavný dôvod, prečo Česko-Slovensko a Maďarsko uzavreli zmluvu o spoločnom diele na Dunaji. Zámerom oboch štátov bolo predchádzať takým tragickým záplavám, k akým došlo v roku 1965. Hlavnými obeťami vtedy boli aj desaťtisíce etnických Maďarov, ktorí žijú v tejto oblasti a ktorým v ťažkej situácii podala pomocnú ruku celá spoločnosť v Česko-Slovensku, na čo sa často zabúda.

Športový areál Divoká voda v Čunove by bez... Foto: SITA, Jana Birosova
divoká voda kanoisti Športový areál Divoká voda v Čunove by bez vodného diela v Gabčíkove zrejme nemohol vzniknúť. (Na snímke z roku 2020 sú slovenskí reprezentanti vo vodnom slalome Peter Hochschorner a Pavol Hochschorner.)

Vodné dielo v Gabčíkove opakovane preukázalo svoju opodstatnenosť pri ochrane pred povodňami, pri extrémne vysokej vode v rokoch 2002, 2006, 2013. Škoda, že nie je vypracovaná simulačná štúdia, ktorá by v takýchto situáciách jasne znázornila, ako by dopadla Budapešť bez dokončeného diela v Gabčíkove. Či by tamojší páni poslanci nechytali ryby z Dunaja priamo z okien skvostnej budovy maďarského parlamentu, postaveného slovenskými murármi.

Najdlhšie trvajúca kauza medzi dvomi štátmi

Je príznačné, že Maďarsko dodnes plne neakceptovalo rozhodnutie z Haagu. Na žiadosť súdu sa po vynesení rozsudku obe strany dohodli na spôsobe jeho plnenia. Neskôr však vláda Viktora Orbána zmietla túto dohodu zo stola. Na základe toho Slovensko požiadalo v Haagu o dodatočný rozsudok, ktorý by spresnil a doplnil pôvodný verdikt. Avšak nová vláda SR, ktorej súčasťou bola už aj Strana maďarskej koalície, túto žiadosť stiahla(?!). Bol to evidentne jeden z mnohých ústupkov maďarskej menšine, presnejšie povedané Budapešti.

Spojenie síl Maďarska a časti politickej reprezentácie maďarskej menšiny v SR tak prispelo k tomu, že je to v histórii haagskeho súdu najdlhšie trvajúca kauza medzi dvoma štátmi! Rovnako dôležité je pripomínať, že na rozdiel od maďarských prognóz, o ktoré sa Budapešť opierala vo svojej protislovenskej kampani, nedošlo v dunajskom prostredí ku žiadnej ekologickej katastrofe. Skôr naopak, niektoré druhy živočíchov sa vrátili, aby našli svoj niekdajší život v gabčíkovskom biotope.

V regióne, odkiaľ pochádzam, sa hovorieva, že nemému dieťaťu nemusí rozumieť ani vlastná matka. Každý iný štát by si okrúhle výročie ukončenia takéhoto dôležitého sporu náležitým spôsobom pripomenul. Odbornou konferenciou, kde by experti mohli posúdiť vývoj po vynesení rozsudku. Reprezentatívnou výstavou, ktorá by zdokumentovala stav fauny a flóry pred uvedením vodného diela do prevádzky a súčasne by priblížila dnešnú situáciu. Dokumentárnym filmom. Pamätnou medailou alebo poštovou známkou. Študenti (nielen) práva by venovali téme svoje záverečné práce a podobne. Slovensko však zaryto mlčí.

Absenciu slovenskej výpovede nahrádza maďarský pohľad

Dovolím si tvrdiť, že pokiaľ dovnútra štátu bolo, v našom kontexte zvýrazňujem v právnom prostredí najvýznamnejším počinom prijatie Ústavy SR, na medzinárodnom kolbišti mal porovnateľný význam vyhraný súdny spor s naším historickým susedom v čase zrodu samostatného štátu. V rámci resuscitácie historickej pamäte slovenskej spoločnosti a v mene odkazu pre nasledujúce generácie by pri nadchádzajúcom okrúhlom výročí získania štátnej nezávislosti mohli kompetentné inštitúcie nášho štátu uvažovať o pamätnom dni slovenských právnikov – o 25. septembri.

Absenciu slovenskej výpovede vo verejnom priestore pohotovo nahrádza maďarský pohľad na túto kauzu. Zdôrazňujem, že maďarský pohľad je hojne prezentovaný v slovensky píšucich médiách. Už samotné názvy článkov ignorujú právny aj skutkový stav: „Presne pred 30 rokmi vodné dielo Gabčíkovo spustilo ekologickú katastrofu … vyvolalo najväčší slovensko-maďarský konflikt po druhej svetovej vojne a spor nie je dodnes uzavretý“. Je ľahko overiteľné, že nič z toho nie je pravda. Len to treba hovoriť nahlas. Znova a znova – pri rôznych vhodných príležitostiach. Nikto to za nás neurobí.

To najzaujímavejšie nakoniec. Podľa niektorých indícií sa nedá vylúčiť záujem maďarskej strany o majetkovú účasť na vodnom diele Gabčíkovo. Prečo? Odpoveď nie je až taká zložitá. Po prevzatí kontroly nad jednou z vlajkových lodí nášho energetického priemyslu (nad Slovnaftom), po úsilí odkúpiť Stredoslovenskú energetiku, od účasti na rekonštrukcii slovenských hradov a zámkov, takmer stovky kostolov a v neposlednom rade po „pomoci“ slovenskému športu, chce mať Budapešť kontrolu aj nad našou spoločnou riekou.

Kým Slováci prirodzene vnímajú Dunaj ako spoločný vodný tok, maďarskí politici sa cez svoje revizionistické okuliare pozerajú na modrý Dunaj úplne inak. Ak slovenské elity nepochopia synergiu jednotlivých politík Maďarska voči Slovensku, veľmi ťažko budú čeliť stále asertívnejšiemu prístupu Budapešti. Prístupu, ktorý spôsobuje postupnú eróziu slovenskej suverenity a pravdepodobne tiež štátnosti.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Maďarsko #Medzinárodný súdny dvor v Haagu #Vodné dielo Gabčíkovo #Ján Gábor
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy