Ako to vidí Brigita Schmögnerová: V čom je povojnový britský sociálny model inšpiratívny podnes

Rovnostárstvo, prezamestnanosť, „králikárne“ a sofistikovanejšie „od kolísky po hrob“. Takto sa po roku 1989 charakterizovali sociálne pomery u nás. Domáci analytici sotva vedeli, že posledné označenie malo pôvod v britskom sociálnom modeli, autorom ktorého je sir William Beveridge.

11.12.2022 06:00
William Beveridge Foto:
William Beveridge.
debata (7)

Jeho správa Sociálne poistenie a príbuzné služby známa v skratke Beveridgeova správa uzrela svetlo sveta v Londýne pred 80 rokmi na prelome novembra a decembra 1942.

Známy britský novinár, politický komentátor a autor Andrew Marr v knižke História modernej Británie v časti nazvanej Beveridge: Výrobca imidžu a mudrc vyzdvihuje Baveridgea takto: „Ak existuje jediný muž, ktorý si zaslúži miesto v panteóne reformátorov, (pôsobiacich) mimo straníckej politiky, je to tento vyziabnutý, bielovlasý, posadnutý túžbou po publicite, láskavý, prenikavý, rozhodný a úplne nemožný muž William Beveridge.“

Marr má i nemá pravdu. William Beveridge (ďalej WB) pripravoval svoju správu ako štátny úradník a nie ako príslušník politickej strany, no za Liberálnu stranu bol poslancom britskej snemovne. WB bol i nebol mudrcom: Ako mudrc pochopil, že spoločnosť po II. svetovej vojne nesmie kopírovať sociálnu biedu predvojnovej Británie. No upadol do osídiel vtedy populárnej teórie nazývanej eugenika, ktorá chcela výberom rodičov zabezpečiť silnú ľudskú rasu.

Túto teóriu 19. storočia do obludných rozmerov rozvinul nemecký nacizmus, no ešte pred ním mala svojich prívržencov v USA a motivovala k obmedzovaniu pôrodnosti čiernych Američanov. Našťastie jeho riport Sociálne poistenie a príbuzné služby nemá s eugenikou nič spoločné. Naopak, navrhuje univerzálny model sociálneho štátu, t. j. taký, z ktorého by mal úžitok každý.

Minister financií mal obavy

Správu Sociálne poistenie a príbuzné služby predstavil WB britskému parlamentu koncom novembra 1942. Do konca vojny, čo nikto nemohol vedieť, ešte chýbalo skoro dva a pol roka. Najskôr túto rozsiahlu správu samozrejme dostal do rúk šéf vojnového kabinetu Winston Churchill. Churchill bol plne zaujatý vojnou a nemal čas čítať 461 strán. Požiadal preto svojho ministra financií Kingsley Wooda o jej posúdenie. Minister financií za Konzervatívnu stranu pokladal riport za ambiciózny, ale mal o financovateľnosti Beveridgeovho sociálneho štátu pochybnosti.

Kritika sociálneho štátu z hľadiska jeho financovateľnosti je súčasťou rétoriky pravicových politických strán dodnes. Wood a nielen on vyjadril tiež obavu, ako by posudzovala finančne náročný sociálny model americká verejnosť, ktorá sa uskromňuje, aby pomohla financovať vojnové požiadavky spojencov – Veľkú Britániu, Sovietsky zväz a Francúzsko. Z viac ako 50 miliardového balíka schváleného na túto pomoc zákonom o požičiavaní a prenájme (Lend-Lease Act) z marca 1941 najväčšia časť bola určená práve pre Britániu. (Zákon o požičiavaní a prenájme na obranu demokracie na Ukrajine schválený Kongresom Spojených štátov amerických v máji tohto roku je analógiou Lend Lease Act z r. 1941).

Ako politik poukázal Wood i na záujmové konflikty, ktoré realizácia správy môže priniesť: napríklad na odpor zamestnávateľov prispievať na poistenie zamestnancov proti zamestnanosti; na odpor súkromných poistení v prípade vzniku jednej štátnej sociálnej poisťovne a pod.

Okamžitá (neverejná) Churchillova reakcia bola starosť, ako Beveridgeovi „zapchať ústa.“ Útržky správy už unikli do médií. Na otázku, či dovoliť WB, aby o správe hovoril verejne, podľa National Archives Churchill napísal: „Keď raz bude (správa) vonku, môže si o nej hovoriť, koľko sa mu zachce.“ Po prednesení správy v parlamente zakázať Beveridgeovi, aby jej hlavné závery nepropagoval, sa nedalo. Ale na žiadosť Beveridgea, aby mohol predniesť závery správy Churchillovi osobne, premiér odpovedal s oneskorením písomne: „Dúfam, že príležitosť hovoriť s vami sa naskytne v budúcnosti. Samozrejme, že musím teraz hlavnú pozornosť venovať vojne.“

Rýchlo sa predalo veľmi veľa výtlačkov

Záverečná správa bola zverejnená 2. decembra 1942. Za krátku dobu sa jej predalo takmer pol milióna výtlačkov. Podľa Noela Whitesidea skrátenú verziu distribuovalo ministerstvo informácií britským bojovým jednotkám, aby posilnilo ich bojovú morálku okamžite po prvom britskom víťazstve v severnej Afrike pri El Alamein. Beveridgeova správa sa stala najpredávanejšou vládnou správou v celej dovtedajšej britskej histórii. Napriek tomu u časti obyvateľstva vzbudzovala hlbokú skepsu. Kládli si otázku, či – dnes by sme povedali – nebola iba marketingovým trikom a či sa po skončení vojny naozaj bude realizovať.

Voľby v roku 1945 vojnový hrdina Winston Churchill prehral. Nikto to nečakal. Marr uvádza, že kampaň pred voľbami v máji 1945 bola jednou zo zlých Churchillových kampaní. Na adresu svojho rivala Labour Party Churchill vyhlásil, že chce nastoliť socialistický systém a že žiaden socialistický systém nemôže vzniknúť bez určite formy politickej polície – „britského gestapa“.

No druhou príčinou neúspechu konzervatívcov bolo ignorovanie, resp. nedostatočné pochopenie ľudových ašpirácií nevrátiť sa do pomerov pred II. svetovou vojnou. Churchill možno stratou premiérskeho kresla tak trochu zaplatil i za svoj postoj k Beveridgeovej správe. Keď sa opätovne stal premiérom, v realizácii sociálneho štátu podľa nej viac-menej pokračoval.

O čom je Beveridgeova správa?

WB bol na začiatku II. svetovej vojny poverený viesť Medziministerský výbor pre sociálne poistenie a príbuzné služby a spočiatku touto funkciou nebol nadšený. Za prvej svetovej vojny bol spoluzodpovedný za vytvorenie prídelového systému a rád by dôležitejšiu úlohu zastával i v II. svetovej vojne. Vládny kabinet mal iný názor. Napokon novému povereniu venoval príslovečnú energiu a všetok čas.

Británia mala do II. svetovej vojny aký-taký-sociálny systém, ale bol nepostačujúci a väčšinou obyvateľstva nenávidený. Bol založený na prísnom príjmovom a majetkovom testovaní (u nás známa adresnosť sociálnych dávok). Nenávidený preto, že v prípade hlavne majetkového testovania pokutoval tých, ktorí sa ocitli v ťažkostiach, ale nemali nárok na pomoc od štátu, lebo si predtým niečo našetrili. Dávky boli nízke a nepokrývali mnohé životné situácie.

Beveridgeova predstava bola, že je potrebné bojovať proti piatim veľkým zlám „usporiadaným podľa sily odporu“ takto: núdza, choroba, nevedomosť, špina (narážka na neutešené podmienky bývania) a nečinnosť (t. j. nezamestnanosť).

Za hlavnú metódu odstránenia núdze správa pokladala povinné sociálne poistenie a univerzálne „národné minimum“, pod ktoré by nikto nemal prepadnúť. Sociálne dávky by sa mali poskytovať bez overovania majetkových pomerov „výmenou“ za poistné príspevky (odvody).

Zavedenie detských prídavkov, vytvorenie všeobecných a liečebných služieb a zamedzenie masovej nezamestnanosti sa pokladali za predpoklady úspechu plánu, s ktorým správa prišla. WB stál za Keynesovým princípom plnej zamestnanosti a uvedomoval si, že vysoká miera nezamestnanosti by neumožnila plán realizovať.

Karol Lovas Čítajte aj Stará história: Vyčerpaná demokracia uprostred nového sveta

Beveridgeov plán zahrnoval rôzne druhy sociálnych dávok vrátane štátnej penzie, na ktorú má mať nárok každý po dovŕšení dôchodcovského veku. 14. novembra 2013 dovŕšil hranicu 65 rokov vtedy následník trónu princ Charles. Správa, že v ten deň požiada o svoj štátny dôchodok v sume £110.15 na týždeň, verejnosť pobavila. No zároveň ukázala na trvanlivosť štátneho dôchodku, ktorý sa zaviedol po II. svetovej vojne a pretrval dodnes.

Ak by sme stručne charakterizovali Beveridgeov sociálny model, je to model univerzálneho sociálneho štátu (nevylučuje z neho nikoho) v protiklade s tzv. reziduálnym sociálnym štátom, ktorý sa „stará“ iba o chudobných. Poskytuje sociálne zabezpečenie každému bez ohľadu na jeho príjmové a majetkové pomery, pokiaľ sa dostane do prekérnej situácie akou je napríklad strata zamestnania alebo práceneschopnosti a na tak dlho, dokedy treba. Podľa tohto modelu má každý nárok na „príbuzné služby“ akou je zdravotnú starostlivosť a to bezplatne a v rozsahu, ako je to potrebné. Je založený na deľbe „práce“ medzi štátom a jednotlivcom: štát poskytuje služby, na ktoré jednotlivec prispieva daňami a poistným.

Výťah z Beveridgeovej správy v českom preklade vyšiel prekvapivo krátko po vytlačení správy londýnskou tlačiarňou Lofox. Preklad dokončil dr. Jiří Fischer už 28. decembra 1942, t. j. necelý mesiac po jej publikovaní. Odrážalo to záujem, ktorý správa v československom odboji v Londýne vzbudila. Vyšiel pod názvom Plán sociálnej bezpečnosti ako 15. zväzok „Knihovny Čechoslováka“ s predhovorom sira Williama Beveridgea československým čitateľom a s úvodom od Jána Bečku, ministra sociálnej starostlivosti.

Kto bol Ján Bečko?

Kým podpis Bečku bol iba pár strán za podpisom Beveridgea, tento svojho času vrcholový slovenský odborový funkcionár a vrcholový sociálnodemokra­tický politik je dnes takmer zabudnutý. Pre úplnosť treba dodať, že v roku 1992 ho prezident Václav Havel ocenil Radom Tomáša Garrigua Masaryka 3. triedy in memoriam. Gustáv Husák vo svojej knižke Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní (Vydavateľstvo politickej literatúry 1964) charakterizuje Bečka ako pravicového sociálneho demokrata, odporcu zlúčenia Sociálnodemokra­tickej strany na Slovensku s Komunistickou stranou Slovenska, ako čechoslovakistu a „poslušnú figúru“ v exilových Benešových vládach.

Bečko bol rodákom zo stredného Slovenska (Jasenie, dnes okres Brezno, r. 1889), ale ako väčšia časť slovenských predstaviteľov za Československú sociálnodemokra­tickú stranu robotnícku, ktorej bol členom a funkcionárom, patril do skupiny presvedčených čechoslovakistov. Ako napísal Dušan Segeš z Historického ústavu SAV, v exile Bečko patril k najvernejším z verných Slovákov československej orientácie v československej exilovej vláde, bol vždy oporou Edvarda Beneša, resp. návrhov, ktoré prostredníctvom ministerskej rady presadzoval. Pre svoje čechoslovakistické presvedčenie sa dostával do sporu s inými slovenskými predstaviteľmi čs. exilu v Londýne.

Husák vo svojej knižke pripomína vyjadrenie Bečku, ktoré odrážalo obavu, či SNP obnoví po vojne Československú republiku. Cituje B. Laštovičku, ktorý zaznamenal rokovanie londýnskej vlády dňa 23. októbra 1944 o uznesení SNR z 29. septembra. V tomto uznesení sa SNR vyjadruje k povojnovému usporiadaniu vzťahov v Československej republike ako spoločného štátu „troch slovanských národov: Čechov, Slovákov a karpatských Ukrajincov na základe princípu „rovný s rovným“. Bečko, čo je zaznamenané v zápise zo schôdzky čsl. vlády v Londýne, sa vyjadril, že ho nikto neprinúti, aby sa postavil za princíp „samobytného slovenského národa“.

Na rokovania do Moskvy medzi londýnskou a moskovskou emigráciou a Slovenskou národnou radou v marci 1945 o usporiadaní povojnových pomerov v oslobodenom Československu Eduard Beneš zobral dvoch slovenských členov londýnskej vlády Lichnera a Bečku. Delegácia Slovenskej národnej rady ale ich účasť na rokovaniach odmietla. Husák píše: „Odmietli sme účasť týchto Benešových ministrov na rokovaniach: Slovensko je zastúpené delegátmi z domova. Sociálnodemokra­tická strana na Slovensku sa zlúčila s KSS. Bečko nemá koho zastupovať.“ V novej čsl. vláde dohodnutej v Moskve a vymenovanej dňa 4. apríla 1945 v Košiciach sa Bečko už nenachádzal. Ministrom sociálnej starostlivosti sa stal J. Šoltész (KSS, pred zlúčením sociálny demokrat).

Lenin, socha Čítajte aj Zánik Sovietskeho zväzu prekvapil najmä znalcov tejto ríše

Bečko bol neprijateľný nielen ako čechoslovakista, ale aj ako odporca zlúčenia slovenských sociálnych demokratov s KSS, ku ktorému došlo na zjednocovacom zjazde v Banskej Bystrici 17. septembra 1944. Po druhej svetovej vojne bol jedným zo zakladateľov Strany práce (vznikla 20. 1. 1946 ako pokračovateľka sociálnodemokra­tickej strany na Slovensku) a jej generálnym tajomníkom. V prvých povojnových parlamentných voľbách v máji 1946 však Strana práce získala iba 3,11 % hlasov a po necelých troch rokoch svojej existencie zanikla spojením s Československou stranou sociálnodemokra­tickou.

Informácie o Bečkovi, ktoré sú bežne dostupné, sú stručné a do istej miery rozporuplné. Biografický portál, či Biografický slovník českých zemí 3, ale ani iné zdroje neuvádzajú, že v roku 1958 bol Bečko za údajnú protištátnu činnosť odsúdený k 11 rokom väzenia, ale v roku 1960 zo zdravotných dôvodov prepustený na slobodu (Encyklopedie ČSSD). Prvýkrát bol odsúdený za účasť na zahraničnom odboji a v hnutí za obnovu Československa súdmi Slovenskej republiky v roku 1942. (D. Segeš)

Po vzniku ČSR bol Bečko čelným predstaviteľom Odborového zväzu kovorobotníkov na Slovensku. Stal sa členom ústredného výboru Československej sociálnodemokra­tickej strany a ako 27-ročný bol zvolený do Národního shromáždění za ČSSD a poslancom NS zostal takmer 20 rokov.

Zaslúžil o postavenie rafinérie v Dubovej

Sociálna demokracia, ako napísal Michal Barnovský vo svojom referáte Ľavica na Slovensku v rokoch 1939 – 1948 nebola po rozpade ČSR pripravená ísť do ilegality. Jej predstavitelia boli nútení odísť do emigrácie. No ešte počas prípravy ČSR na obranu pred fašistickým Nemeckom, ako uvádza autor stručnej životopisnej štúdie o Bečkovi z roku 2012 Miroslav Cibula, sa ako poslanec NS zaslúžil o postavenie rafinérie v Dubovej, ktorá mala spracovávaním rumunskej ropy pokryť potreby armády v prípade napadnutia ČSR Nemeckom.

Cibula uvádza, že Bečko sa zrejme veľmi aktívne angažoval do prípravy SNP a využíval pri tom styky na priateľov z jeho predchádzajúceho pôsobenia v Podbrezovej a Banskej Bystrici a kontakty na svojho brata Alexandra Bečka, ktorý pracoval v Revolučnom národnom výbore a ktorého syn bol Nemcami popravený za povstaleckú činnosť. Za zásluhy v čs. zahraničnom odboji bol v roku 1947 vyznamenaný Čs. vojenským krížom 1939.

Bečko, ako iní predstavitelia ČSSD, emigroval v roku 1939 cez Poľsko a Francúzsko do Londýna. Od začiatku londýnskeho pobytu bol členom Štátnej rady, ktorá nahradzovala funkciu parlamentu a Eduard Beneš ho poveroval rôznymi funkciami. Podľa Segeša Beneš tak splnil podmienku britskej vlády, ktorá uznala čs. dočasnú vládu, no naliehala, aby v jej radoch bol zastúpený predstaviteľ slovenskej politickej scény a sociálnej demokracie. Bečko ideálne spĺňal obidve kritériá.

Najskôr bol menovaný za tajomníka ministerstva sociálnej starostlivosti; v prvej exilovej vláde Jana Šrámka (21. júl 1940–12. november 1942) za ministra povereného vedením Najvyššieho účtovného kontrolného úradu a v druhej Šrámkovej vláde za ministra sociálnej starostlivosti. Bol tiež poverený agendou zdravotníctva a telesnej výchovy. Exilová vláda končila dňom vyhlásenia Košického vládneho programu 5. apríla 1945.

Po návrate z Londýna až do roku 1948 bol členom Slovenskej národnej rady a po zlúčení Strany práce s ČSSD stal sa v roku 1947 za túto stranu povereníkom pre zdravotníctvo v 8. a 9. Zbore povereníkov. Dokonca v 8. zbore krátko získal i post povereníka pre financie. No svojmu čechoslovakis­tickému presvedčeniu zostal verný. Krátko pred odchodom do dôchodku v roku 1950 bol i riaditeľom Československých štátnych kúpeľov na Slovensku.

Cibula o ňom ako o politikovi a jeho účinkovaní v slovenskom prostredí napísal: „Pri spätnom historickom pohľade na peripetie zápasov ľavicovo orientovaných politických strán na Slovensku a v ČSR o hlasy voličov hral Bečko nemalú úlohu. Zaslúžil sa v predvojnovom období o rast ľavicovej orientácie slovenských voličov a zvyšovanie zastúpenia slovenskej časti celoštátnej Československej sociálne demokratickej strany v Národnom zhromaždení a vládnych orgánoch. Ale patril medzi tých sociálnych demokratov, ktorých označovali za „pravicovo orientovaných“ a to hlavne z toho dôvodu, že obhajoval tradičnú politickú líniu sociálnych demokratov a bol proti radikalizovaniu politiky ľavicových strán.“

Sociálna bezpečnosť zaistí mier národom a svetu

Úvod k správe Bečko tituloval takto: Sociálna bezpečnosť zaistí mier národom a svetu. Nepúšťal sa do porovnávania Beveridgeovho sociálneho modelu a modelu, ktorý sa vytvoril v Československu od roku 1918, iba pripomenul, že československé revolučné Národné zhromaždenie schválilo prvý zákon o osemhodinovej pracovnej dobe v roku 1918 a tým bol položený základ čsl. sociálnej politiky.

Beveridgeovu správu hodnotí ako prvé veľké politické dielo o rekonštrukcii povojnového sveta. Čo v ňom vyzdvihuje? Že, ako hovorí, „plán ustanovuje zásadu povinného poistenia vzťahujúca sa aj na manželky v domácnosti, za ktoré poistné bude platiť manžel zo svojho zárobku. Že príjmy z poistenia (napr. podpora v nezamestnanosti a v prípade práceneschopnosti) sú závislé na výške príspevkovej sadzby a na dĺžke členskej doby, t. j. že je v nich zabudovaný princíp zásluhovosti.

Že príjmy z poistenia sa poskytujú bez skúmania hmotných pomerov poistencov a tak dlho, ako je potreba, t. j. kým sa poistenec nestane znovu plne práceschopným, alebo kým nedostane znovu zamestnanie. Že sa majú zaviesť povinné príspevky štátu na deti a pohrebné a že sa zavádza nové odškodnenie podnikových úrazov a chorôb z povolania. Že doporučovaný plán sociálnej bezpečnosti zahrnuje v sebe všetky druhy poistenia vrátane invalidného a starobného.

Ako ministra exilovej vlády ho zaujali aj administratívno-organizačné otázky Beveridgeovho plánu: zriadenie Ministerstva sociálnej bezpečnosti, fondu sociálneho poistenia financovaného z príspevkov zamestnancov, zamestnávateľov a štátu. Na návrh, aby správa sociálneho poistenia bola iba v rukách štátu bez účasti samosprávnych orgánov zložených z poistencov a zamestnávateľov však reaguje takto: „Podľa našej praktickej skúseností samospráva je dobrá, i keď ide o inštitúciu, akou je autoritou štátu stanovené povinné sociálne poistenie.“

V závere exilový minister sociálnej starostlivosti je presvedčený, že plán sociálnej bezpečnosti je uskutočniteľný a že pomery nútia realizovať sociálne opatrenia, „za ktoré celé desiatky rokov bojovalo moderné robotnícke hnutie.“

Beveridgeova správa – inšpirácia i dnes?

Beveridgeova správa zohrala dôležitú úlohu i v debatách o sociálnych reformách v západnej Európe po II. svetovej vojne. To neznamená, že sociálne modely po II. svetovej vojne boli kópiou britského. Postupne ich vznikalo niekoľko. Podľa dánskeho sociológa Esping-Andersena sa vyvinuli tri modely: liberálny alebo anglo-saský, sociálno-demokratický alebo nordický a konzervatívny alebo kontinentálny. Nie je to jediná klasifikácia modelov sociálneho štátu.

Beveridge sa považuje i za zakladateľa britského štátneho zdravotníctva (National Health Servise známeho pod skratkou NHS). Je pravdou, že Beveridgeova správa odporúča vytvoriť „komplexné zdravotné a rehabilitačné služby na prevenciu a liečenie chorôb“, ale Bielu knihu Národná zdravotná služba, prvý náčrt budúcej NHS, pripravil Henry Willink, minister zdravotníctva za Konzervatívnu stranu v roku 1944. Projekt NHS a jeho realizácia je, napriek tomu, že podnes prešiel mnohými necitlivými zásahmi dokonca i zo strany Labour Party, ukážkou konsenzu naprieč politickými protivníkmi. Potvrdzuje, že ak má podobná veľká reforma prežiť volebné obdobie jednej politickej garnitúry, musí byť konsenzuálna naprieč politickým spektrom.

Labour Party po víťazstve v prvých povojnových voľbách do britského parlamentu začala Beveridgeovu správu uvádzať do života. Predseda Labour Party a premiér Clement Atlee vymenoval za ministra zdravotníctva Aneurina Bevana, ktorý sa pustil do konkretizácie projektu NHS. Návrh legislatívy pre Anglicko a Wales predložil Bevan už v roku 1946 (pre ďalšie časti Veľkej Británie postupne v roku 1947). V roku 1948 už NHS začala fungovať! Realizácia slovenského plánu obnovy v zdravotníctve, ktorý je iba zlomkom projektu NHS, sa možno nenaplní ani za niekoľkonásobne dlhšie obdobie. V rokoch 1946 – 1951 sa zrealizovali všetky hlavné reformy navrhované Beveridgeovou správou a projekt NHS.

Základné piliere NHS zahrnujú štátom hradené zdravotníctvo; dostupnosť zdravotnej starostlivosti pre každého; bezplatnosť poskytovanej zdravotnej služby. Hradenie liekov štátom nie je v každej časti Británie rovnaké a závisí aj od veku pacienta.

Bevan presadzoval princíp štátneho vlastníctva v NHS. Ustúpiť musel tlaku lekárov a súhlasiť, aby štátni lekári mohli vykonávať i súkromnú prax. Z mnohých zásahov do NHS závažná bola Blairova iniciatíva súkromného financovania v zdravotníctve (u nás známe súkromno-verejné partnerstvo tzv. PPP model). Napriek očakávaniam, že zníži náklady NHS a zdynamizuje ho, nestalo sa to.

Aj britský sociálny model za viac ako polstoročie od svojho vzniku sa odchýlil od niektorých pôvodných zásad. Atleeho by určite rozhorčilo, že to bol opäť predseda Labour Party, ktorý v snahe modernizovať sociálny štát, oslabil jeho univerzalizmus. Bol to Tony Blair, ktorý vychádzajúcej zo schémy 20–60–20 predstavujúcej štruktúru spoločnosti podľa príjmov (% bohatých, stredno-príjmových a chudobných), nasmeroval sociálny model na pomoc iba poslednej skupine – chudobným. Takýto tzv. reziduálny model sociálneho štátu je dodnes vzorom „reformátorov“ v mnohých postkomunistických štátoch, na Slovensku nevynímajúc…

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #história #druhá svetová vojna #sociálny štát #sociálny systém #Veľkká Británia