V dôsledku okolností, ktoré priamo súviseli s mojím povolaním diplomata, som nebol v zlomových momentoch našich moderných dejín fyzicky „doma“. Keď sa v našom regióne rúcali totalitné režimy ako kocky domina, zamestnávala ma československá diplomacia v Strednej Amerike. V čase zániku spoločného štátu Slovákov a Čechov som sa venoval postgraduálnemu štúdiu na Diplomatickej akadémii vo Viedni. Na druhej strane, vďaka tomu istému povolaniu som mohol mnohé aspekty oboch historických zlomov „precítiť“ vo svojich neskorších pracovných aktivitách. A neraz som bol motivovaný doštudovať to, čo mi predtým logicky mohlo uniknúť.
Po maturite v rodnom Prešove v druhej polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia ma zlákalo štúdium práva v Prahe. Po získaní doktorátu na Karlovej univerzite a po povinnej vojenskej službe som začal pracovať v diplomatických službách Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) kde som zotrval až do rozdelenia spoločného štátu.
Aj s odstupom času jednej generácie si veľmi dobre pamätám na ťažké rozhodovanie o otázke, čo s načatým životom. Hovorí sa, že človek je doma tam, kde ako dieťa chodil k susedovi na čerešne. Kde aj so zatvorenými očami, len tak podľa vône, ale s istotou vie, že práve odtiaľ pochádza jeho DNA. A tiež tam, kde si utváral svoju identitu dospelej osoby: získavaním kvalifikácie a intenzívnymi vzťahmi najmä s ľuďmi svojej generácie. A nemenej nadobúdaním všetkých skúseností, ktoré s týmto životným obdobím priamo i nepriamo súvisia. Vo veku, o ktorom sa hovorí ako o Kristových rokoch, som mal teda dva domovy: Prešov a Prahu. Zmena spoločenského systému a následne zánik ČSFR priniesli s tým spojenú dilemu, čo ďalej a kam. Táto dilema predostrela mladému človekovi, ktorý býval s rodinou a dvomi deťmi už v piatom prenajatom byte, veľmi komplikovanú situáciu. Nekonečné víkendové dochádzanie z Prahy za rodinou na druhý koniec republiky tiež zohralo svoju úlohu v tomto uvažovaní.
Urobil som si prieskum ceny mojej práce
Koniec studenej vojny otvoril našim národom svet dovtedy uzamknutý na sedem západov. Po návrate do Prahy z diplomatickej misie v Strednej Amerike som v priamom prenose vnímal, ako ľudia zo štátnej správy, diplomaciu nevynímajúc, húfne odchádzali do súkromnej sféry. Z rôznych dôvodov. Viacerí v dôsledku svojej minulosti museli odísť, iní pre priepastné platové rozdiely a mnohí chceli začať nový život.
Urobil som si aj prieskum ceny mojej práce. Po pohovore v jednej kanadskej a neskôr v inej, talianskej firme som dostal veľmi lákavé podmienky. Právnika, ktorý sa bez problémov dohovorí piatimi západnými jazykmi a s desaťročnou praxou v medzinárodnom prostredí, chceli prijať na druhý deň. Namiesto 2 500 korún úradníckeho platu ponúkali rovnakú sumu, ale v amerických dolároch, a služobné auto. Prechádzal som sa po pražských malostranských uličkách a hlava mi išla prasknúť od víru otázok, ktoré sa ňou preháňali.
Ostať v chudobnej (z finančného pohľadu) štátnej zahraničnej službe alebo ísť za lepším platom? Keďže už som dostatočne „pričuchol“ k diplomacii, videl som pomerne jasne mimoriadnu pestrosť tohto povolania, ktoré môže človeka obohacovať celý život. Podmienkou sine qua non je však jeho vnímavosť a jemnocit (sine qua non je v latinčine nevyhnutná podmienka, bez ktorej nie je možná nejaká udalosť, poz. red.).
Neskorší vývoj mi túto predpoveď viackrát potvrdil. V prípade, že sa rozhodnem pre súkromný biznis, bol by som už čoskoro finančne „za vodou“. Ale čo potom? Bude to vyhovovať mojej neustálej zvedavosti poznávať svet a v jeho odraze i seba samého? Svoju úlohu zohral tiež hamletovský syndróm – váhavosť štátneho úradníka. Prihovoril sa mi aj hlas vlastného svedomia: „Nebol si predsa nikdy v žiadnej strane ani ty, ani tvoji blízki, politicky si sa neangažoval, trestný register máš čistý, a preto máš šancu slušne žiť aj v nových pomeroch.“
Tento hlas sa však do značnej miery mýlil a neskôr vo viacerých situáciách som mu to pripomenul. Inými slovami, v rovnici mojej budúcnosti bolo príliš veľa premenných. Konštanty trpko prehrávali, hádam jednou z mála bola moja rodina. Na záver som sa rozhodol, že zostanem v diplomacii. Napokon veď odísť z nej môžem vždy. Návrat späť by bol ťažký, v mojom prípade priam nemožný.
Neznáme vody rodiaceho sa samostatného Slovenska
Prešiel necelý rok a zrazu som stál ešte pred väčšou dilemou. Išli sme sa rozviesť s českým národom. Kam vlastne patrím ako federálny Slovák? Toto bolo dosť hanlivé označenie pre štátnych úradníkov slovenského pôvodu, ktorí žili a pracovali v Prahe. Síce nepriamo, ale o to nepríjemnejšie navodzovalo, že základným kvalifikačným predpokladom týchto ľudí nebola odbornosť, ale práve ich pôvod. A kam chcem patriť ja a moje deti o desať, dvadsať rokov?
Dnes, reč je o rokoch 1991/1992, máme veľmi dobré vzťahy medzi našimi národmi. I keď trochu rozhárané momentálnou diskusiou o ďalšej spoločnej štátnej budúcnosti, ale ako to bude vyzerať neskôr? Nemohol som nevnímať každodenné správy plné dramatických príbehov národov vo vtedajšej Juhoslávii a v Sovietskom zväze.
Ak zostanem v Prahe, môžem sa ocitnúť v prípade čierneho scenára nebodaj v spore s mojou rodinou na Slovensku? Bŕŕŕ. Až ma striaslo. Vôbec som nezávidel kolegom, ktorí žili v zmiešaných manželstvách a boli ešte v zložitejšej situácii ako ja.
Súčasne, ako aj iní mladí ľudia, som rád vyhľadával dobrodružstvá a neprebádaný terén. Počas štúdií som so spolužiakom precestoval autostopom severnú Afriku – krajiny takmer celého Maghrebu. Preto ma neznáme vody rodiaceho sa samostatného Slovenska veľmi zvádzali.
Priznám sa, že Bratislavu som poznal len z občasných služobných ciest z Prahy. Nemal som v meste pri Dunaji ani blízku rodinu, nehovoriac o kamarátoch z detstva alebo o spolužiakoch zo štúdia. Žiadne, priam k nule sa blížiace, väzby. Potrebné ľudské zázemie som mal vo dvoch iných mestách. Súčasne som počúval hlasy, že v Bratislave sa na federálnych Slovákov pozerajú akosi „cez prsty“. Zrejme v duchu dobového hesla „dosť bolo Prahy".
Keď som sa už mýlil na vyššej úrovni
Najviac pracovných návykov vo svojom remesle získava mladý človek v prvých rokoch. Nezáleží na tom, či je opravárom automobilov, chirurgom, alebo diplomatom. Potom už „len“ pribúdajú odborné skúsenosti a zručnosti, respektíve nové technológie, v synergii s plynúcim životom. Mal som šťastie, že tieto „učňovské roky“ som absolvoval v československej zahraničnej službe v Prahe.
Z pohľadu celoživotných skúseností si dovolím aj dnes tvrdiť, že ak odfiltrujeme ideologické nánosy súvisiace s režimom, bola technológia vtedajšej diplomacie ako súčasti štátnej správy na veľmi slušnej úrovni. Vďaka tomu bola v kontexte dobového vývoja aj primerane rešpektovaná. Nielen na vnútroštátnej úrovni, ale aj vo svete. Znie to možno neuveriteľne, ale už od prvých dní na pracovisku ma starší právnici nabádali nielen na vlastný názor, ale aj na alternatívne uvažovanie. A v prípade zložitejších problémov zaujímať k jednotlivým prípadom komplexné stanovisko. Často som sa mýlil a robil som veľa chýb. Vedúci oddelenia si však vždy našiel čas a sedel so mnou neraz aj hodinu, aby mi veci vysvetlil. Neskôr, keď som sa už mýlil na vyššej úrovni a boli mi zverované komplikovanejšie kauzy, sa občas prihodilo, že sme museli zájsť aj za riaditeľom odboru. Bol to náš bývalý veľvyslanec v Španielskom kráľovstve a excelentný právnik, v tom veku, ktorý mám ja dnes.
Pamätám si najmä jednu vec. Po tom, čo sa oboznámil s problémom a vypočul si naše názory, posunul si okuliare na špičku nosa a pozrel sa na nás. Nemusel vôbec nič povedať. Stačil nám jeho pohľad, aby sme vedeli cestu k riešeniu. Úžasné. Nikdy na nikoho nekričal ani nezvyšoval hlas.
Až neskôr som dokázal definovať, čo nám na ňom imponovalo. Takmer dokonalý súlad odborných vedomostí a profesionálnej cti, ktorá tvorila základ jeho prirodzenej autority. Bol som svedkom situácií, keď mu v urgentných prípadoch telefonovali jeho nadriadení z vlády a keď som sa neubránil pocitu, že v pozore stáli tí na druhom konci telefónnej linky, a nie on. Vtedy som pochopil, že najlepším pedagógom v každej profesii je náš nadriadený, pochopiteľne, ak spĺňa uvedené predpoklady. Odborné a osobnostné kritériá.
Aj štáty menia svoje formáty
Odvtedy pretieklo Vltavou i Dunajom veľa vody. Pôsobil som v diplomacii dvoch rôznych štátov a vo dvoch navzájom protichodných politických režimoch. Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky som pracoval pre všetky jej vlády. Toto mi dáva možnosť porovnávať situácie z viacerých uhlov pohľadu.
Vlády sa (ne)pravidelne menia, ani politické režimy nie sú večné, ba aj štáty menia svoje formáty. Niektoré témy ich však prežijú, trvajú podstatne dlhšie. Súvisia s niečím, čo by som voľne nazval princíp kontinuity. Prvýkrát som si dôležitosť tohto princípu vo svojom remesle uvedomil na jeseň 1991, hoci len nejasne. Na ministerstve zahraničia v Prahe som sa od svojho nástupu venoval otázkam medzinárodného práva na príslušnom odbore. Práve som sa vrátil späť do ČSFR z prvého diplomatického pôsobenia v Strednej Amerike. Počas môjho pobytu za morom sa pomery v strednej Európe a v našej vtedajšej spoločnej vlasti s českým národom dramaticky zmenili. Súčasťou týchto zmien bola rehabilitácia ľudí, ktorých predchádzajúci režim neľútostne postihol.
Na náš odbor sa vrátil JUDr. Pavel Winkler, ktorý bol prepustený z diplomatických služieb po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. V rámci vtedajšej „normalizácie" spoločnosti musel odísť. Čulý osemdesiatnik pôvodom zo Zvolena mal pohnutý život a kariéru, počas ktorej sa venoval rôznym zaujímavým otázkam. Napríklad výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom po druhej svetovej vojne. Veľmi dobre si pamätal na veci, ktoré sa udiali dávno. A rád pomohol svojou radou mladším diplomatom. Aj mne.
Hranice so zjednoteným Nemeckom
V tom čase som sa zúčastňoval na rokovaniach o štátnych hraniciach ČSFR so zjednoteným Nemeckom. Podľa ústavných kompetencií bol gestorom zmluvy rezort vnútra, právnici z nášho ministerstva zodpovedali za rôzne medzinárodnoprávne aspekty. Mojou úlohou bolo dohodnutie štatútu zmiešanej hraničnej komisie. Spomínam si aj dnes na dve veci. Pri príprave nášho návrhu pôsobnosti tejto komisie som sa inšpiroval podobnými dokumentmi, aké sme mali s inými susednými štátmi. Nemecký partner si pozorne preštudoval návrh a pred mojimi očami v ňom začal škrtať. Po chvíli boli dve tretiny textu preč. Bol som zaskočený takým zásadným krokom druhej strany. Prečo?
Odpoveď nemeckého experta bola na prvý pohľad jednoduchá. Tieto kompetencie už nepatria Nemecku, ale Európskym spoločenstvám. Predchodcovi dnešnej Európskej únie. Sprvu som nechápal. Išlo o technické otázky: napríklad výška a tvar hraničného kameňa, podoba hraničnej čiary, hraničnej priekopy atď. Nerozumel som, ako je možné, že taký veľký štát nemá na rozdiel od nás stopercentnú jurisdikciu nad vlastnou hranicou. Jurisdikciu, ktorá je zásadným prejavom suverenity samostatného štátu. Postupne mi to dochádzalo. Toto bol môj prvý kontakt so zjednocujúcou sa Európou.
Okrem štatútu komisie sme narazili aj na ďalšie technické problémy a nevedeli sme sa pohnúť z miesta. Niekto mi poradil, aby som vyhľadal pána Winklera. Vypočul si ma a povedal: „Mladý pán kolega, choďte do archívu, toho a toho oddelenia a v jeho druhej sekcii by ste mohli nájsť to, čo potrebujete". Počúvol som ho a skutočne na popísanom mieste som našiel dve škatule mierne zapadnuté prachom. Obsahovali tzv. hraničné dokumentárne dielo (HDD) pripravovanej zmluvy o hraniciach medzi ČSR a Nemeckom v tridsiatych rokoch 20. storočia.
V tom čase sa rokovalo zrejme o najdôležitejšom zmluvnom dokumente medzi Prahou a Berlínom. Takmer 90 percent textu bolo dohodnutých, keď sa k moci dostal Adolf Hitler. Nuž a ten mal úplne inú predstavu o „riešení" hranice so svojim východným susedom. Tragickú históriu tohto príbehu všetci dobre poznáme. Akokoľvek, HDD už bolo vtedy vyhotovené a napodiv sa zachovalo do dnešných dní. Mne to pomohlo a pohli sme sa z miesta v rokovaniach. Bolo to už tuším ich štvrté kolo a konalo sa vo Würzburgu.
Ako pri hádkach rybárov o veľkosti ulovených rýb
Ako jediný nestraník na pracovisku som bol úsekovým referentom, čo bola najnižšia odborová funkcia. Mojou povinnosťou okrem obstarávania vstupeniek pre kolegov na kultúrne podujatia bola organizačná príprava výrobných porád. Tie mali dve časti. Prvá mala pracovnú náplň. Druhou bola všeobecná diskusia a s ňou spojená výmena skúseností.
V tom čase boli na ministerstve štyri generácie medzinárodných právnikov. Najmladšia s nižšími diplomatickými hodnosťami, ku ktorej som patril i ja, staršia so strednými diplomatickými hodnosťami a potom dvaja-traja veľvyslanci.
Napokon osobitnou kategóriou bol JUDr. Winkler. Počas debaty o skúsenostiach sme my mladší so zatajeným dychom počúvali zážitky skúsených diplomatov. Boli to úžasné témy: napríklad rokovania o nulite Mníchovskej dohody, čiže mníchovského diktátu, ktorý teritoriálne okyptil medzivojnové demokratické Československo, o návrate amerického zlata atď. Občas – podobne ako pri hádkach rybárov o veľkosti ulovených rýb – sa aj naši starší kolegovia predbiehali v tom, kto mal vzrušujúcejšie momenty vo svojej kariére. V jednu chvíľu zaznelo od niekoho tvrdenie: „Mňa už nič neprekvapí, keďže som už zažil všetko." Ticho, ktoré nastalo, prerušil dovtedy mlčiaci pán Winkler výrokom: „Nuž a ja som veru zažil aj opak všetkého." Bolo to z jeho strany jasné k. o. a ukončenie diskusie.