Štefánik – Chopin politiky

Pred dvoma rokmi vyzval medzinárodný festival súčasnej hudby Varšavská jeseň viacerých skladateľov, aby napísali osobne ladený text o chápaní Chopinovho diela. V jednej z častí svojej eseje som sa pokúsil priblížiť ku géniu Chopina pod zorným uhlom konfliktu rôznych paradigiem poznania.

28.08.2011 15:10
debata

Keďže v ľudskom svete je všetko pri dostatočnom zovšeobecnení „problém kompozície“, zišlo mi na um, že riešenie problémov, ktoré vyústili do globálnej krízy – finančnej a ekonomickej, ale v podstate morálnej, etickej – by bolo mysliteľné, keby sa zjavil politik vyznačujúci sa geniálnosťou na mieru tej Chopinovej. Keby sa vynoril „Chopin politiky“.

Krátko potom som dostal od Viliama J. Grusku materiál o M. R. Štefánikovi. Tak nevdojak vznikla ďalšia esej.

Generál – básnik

Ak je reč o generálovi, treba načrtnúť patričný kontext. Aby sa stalo zrejmé, že nie je generál ako generál.

Sú generáli, ktorí dnes vyvolávajú des a odpor, ako napríklad Augusto Pinochet – priateľ barónky Thatcherovej (zásada De mortuis nihil nisi bene – O mŕtvych len dobre – tu neplatí). Sú generáli – tragické figuríny, ako napríklad Wojciech Jaruzelski (nie je vylúčené, že v situácii, v ktorej nebolo pozitívne riešenie, ho osud donútil voliť „menšie zlo“).

A sú generáli, presnejšie je generál, ktorý vyvoláva autentický obdiv (ľudský, nie militaristický), ktorý napriek časovému odstupu od smrti fascinuje ako živý. Generál, ktorý povedal: „Hviezdy riadia môj život, hviezdy mi privolávajú: slúž kráse, šír šťastie!“

To tu ešte nebolo. Generál – básnik. Až keď toto jeho „haiku“ skonfrontujeme s diabolským bľabotom generála – experta na vraždenie plameňometmi a buldozérmi (v Iraku), stáva sa zrejmé, koho svet – nielen Slovensko či Československo v momente zrodu – stratil.

Nielen básnika. Stratil štátnika – filozofa, zaujatého duchovným rozmerom existencie, teologicky vzdelaného mysliteľa, ktorý slovami Douglasa Hofstadtera vyskočil zo systému rozporov náboženských organizácií na úroveň systému vyššieho radu. Na úroveň hermetickej tradície, nasmerovanej k svetlu – slnku – hviezdam, k životu – dobru – pravde – spravodlivosti. K tvorivému budovaniu.

Stratil integrálnu osobnosť, ktorá by dnes (tak ako kedysi) urobila všetko pre zastavenie ľudského tsunami, zemetrasenia, vyvierajúcich zo sféry temna – pýchy, márnivosti a egoizmu.

Stratil politika – matematika, ktorý vedel, že okrem nula-jednotkovej, čiernobielej, abstraktnej racionalistickej dialektiky, ktorá recykluje Zlo, existuje zásada Tertium datur. Že je dané Tretie riešenie existenciálnych problémov, neriešiteľných z pozície pýchy, násilia a racionalistického kalkulu.

Že to „tretie“ nie je racionalistický kompromis fifty-fifty, ale pokora. Zmena pohľadu na veci svetské Pod zorným uhlom večnosti – Sub specie aeternitatis. Zmena postoja k nim, ktorá vyplýva z premeny vedomia: uvedomiťsi – vedno s fyzikom Lee Smolinom – „zázrak, že svet existuje“.

Bude, teda je

Pýcha zaslepuje, pokora prinavracia zrak. Odhaľuje obrysy „zá-zraku“ bytia – skutočnosti – života – veľkej prírody – absolútna – stvorenia – tajomstva…

Milan Rastislav Štefánik patril k „etnickej menšine“ tých, čo ešte videli a počuli. Preto patril aj k tým, čo neoddeľovali pojmy od skutočnosti, myslenie od existovania, vedomie od života – vesmíru – tajomstva. Ako konštatoval F. X. Šalda: „… bol preniknutý tušením veľkej jednoty, pravdy, krásy, životnej aj vesmírnej.“

Keď sa pokúšame pochopiť Štefánikovo myslenie, musíme si ho premietnuť do nášho „tu a teraz“. Bolo to totiž myslenie o konkrétnych existenciálnych problémoch v čase jeho „tu a teraz“ a ten nám nie je vo sfére životných pocitov dostupný.

Pre Štefánika bola príznačná „… viera v primát myšlienky v duchovnom ovládaní sveta“, konštatuje Ladislav Hanus. Potvrdzuje to konkrétne Claire Boas de Juvenel:""Ukázal mi na mape, čo sa má stať s Československom."

Povedzme to ešte konkrétnejšie – Štefánik, mladý „Slováčik“ z Košarísk, ukazuje v parížskom salóne na mape Rakúsko-uhorskej monarchie neexistujúce Československo! Viac: nielen neexistujúce, ale ako projekt považované „autoritami“ a „expertmi“ za nezmysel! Štefánik ho na tej „antičeskoslo­venskej mape“ ukázal, pretože – píše Lev Sychrava – „zo svojej viery odvodzoval svoje víťazstvo. Bude, a preto je. Budeme slobodní, a preto slobodní už sme“. Hľa, Štefánik – Chopin politiky, protagonista kreatívnej politiky, politiky umeleckej, prorockej, politiky nadväzujúcej na tradíciu staviteľov chrámov.

Ako dokumentuje Lev Sychrava: „Štefánik bol krásny, silný človek. Akoby z iného sveta. Vnucoval myšlienku, že jeho slabé, choré telo je nástrojom čohosi mocného, vyššieho, nadosobného.“

Jeho cieľom bol človek – „stále vyšší, lepší, silnejší a súčasne jemnejší“ (F. X. Šalda). Tomuto cieľu malo slúžiť poznanie – „veda pre život“. A nepochybne i politika – aj ona mala byť „nástrojom čohosi mocného, vyššieho, nadosobného“. Naša súčasnosť totiž nie je iba érou počítačov a militaristickej technológie, je aj érou post-jungovskej nadosobnej psychológie.

Nad mapou dneška

Môžeme si ešte raz predstaviť Štefánika nad mapou. Nad imaginárnou mapou dnešného Slovenska (Česka, Poľska, Maďarska…) na ktorej by neboli znázornené vrstevnice pohorí (s Tatrami na čele), ale „vrstevnice vedomia“ – hierarchia úrovní vedomia (s úrovňou Ducha – univerzálnej jednoty na čele). Čo by na takejto mape Štefánik dnes uvidel?

Uvidel by spoločnosť – organizmus, smerujúci hore, ktorého métou je Gerlachovský štít dobra? Kriváň pravdy? Rysy spravodlivosti? Mont Blanc lásky? (Sľúbili sme si lásku…)?

Alebo by uvidel množinu „ego častíc“ (J. Krempaský) v močiari chaotického Brownovho pohybu, poháňaného živočíšnou silou chamtivosti, arogancie, nehanebnosti?

Štefánik, človek v službe najvyššej idey, teda človek ne-ideológ, ne-straník, by zrejme uvidel jedno aj druhé – zápas síl života a smrti, dobra a zla, pravdy a lži, spravodlivosti a cynizmu, odcudzenia.. Uvidel by tento zápas nie cez okuliare dnešných kádrovníkov, dnešných politrukov, falošných prorokov „jedine správnej línie“ – v horizontále, vymedzenej heslami „pravice“ a „ľavice“, ale ako zápas medzi determinizmom, gravitáciou a entropiou hmoty a tela na jednej strane a silou Ducha na strane druhej.

Zápas vo svete, v ktorom duch „ťahá za kratší koniec“. Vo svete, z ktorého odveký symbol smerovania hore, k vyššej ľudskosti bol odprataný. Z ktorého kríž, odveký symbol kozmickej osi, stredu sveta, archetypálny symbol človeka schopného duchovného, intelektuálneho, tvorivého a najmä mravného vývinu – bol odstránený. Pred takmer storočím ho zlikvidovali boľševici, dnes ho likvidujú „vyspelé civilizácie“.

Štefánik by na tej mape uvidel „postdemokratický neofeudalizmus“ (diagnóza expertov v relácii Club 2 rakúskej televízie po zvolení Baracka Obamu). Parafrázujúc Rilkeho, uvidel by „atrapu demokracie“, nainštalovanú podľa štandardov divokého západu („Západ“ je eufemizmus).

Človek, bytosť transcendencie (homo creativus, homo symbolicus), je v tomto režime systematicky a perfídne zbavovaný svojej identity (v tom predchádzajúcom to bolo primitívne „po lopate“). Je degradovaný na živočícha – konzumenta. A to vo svete globalizácie hladu a núdze, keď miliardy „konzumentov“ nemajú čo konzumovať (o ostatných hororoch nehovoriac).

Vojnu barbarstvu

Podľa Štefánika aktivity treba budovať na jasne pojatom ideovom (nie ideologickom!) programe, nie podľa arbitrárnych rozhodnutí ad hoc, hovorí Ladislav Hanus. Tým programom bola vyššia ľudskosť. Odtiaľ pramenilo Štefánikovo „vášnivé nepriateľstvo, nezmieriteľný odboj proti znehodnocovaniu ľudskosti“ (F. X. Šalda).

Môžeme preto sarkasticky povedať, že dnešný Štefánik by zrejme urobil v „demokratickom svete“ puč a zaviedol svoju „diktatúru“. Asi by som tam na staré kolená emigroval a požiadal o azyl – bola by to totiž diktatúra krásy a šťastia. Diktatúra Spravodlivosti.

Alebo inakšie – keby bol priletel na Slovensko pred dvadsiatimi rokmi, teda po Novembri ´89 (a nepadol), zaviedol by tu „vojnový stav“ – samozrejme, nie taký, ako ten generál nešťastník v čiernych okuliaroch – ale vojnu proti tmárstvu a lži, podvodom a arogancii, proti psychickému umŕtvovaniu a vykorisťovaniu – slovom, proti barbarstvu. Vojnu proti nespravodlivosti.

Žiaľbohu, nepriletel. Padol – do zabudnutia. Akoby ho zostrelili raketou neoliberalizmu. „Preventívne a spravodlivo“ – aby tu nenarobil šarapatu majstrom švindľa. Môžeme si tak iba predstaviť imaginárneho Štefánika nad imaginárnou mapou a uveriť, že by na nej uvidel nutnosť (v službe najvyššej idey) vytvoriť demokraciu v pravom zmysle slova, demokraciu na jasne pojatom ideovom programe (nie na partajno-ideologicko-handliarskom). Takú, ktorá by bola proti znehodnocovaniu ľudskosti. To znamená takú, aká tu ešte nebola.

Môžeme súčasne veriť, že by uvidel nielen túto nutnosť, ale aj možnosti realizácie, skryté pred našimi poloslepými zrakmi. (Necháme teraz bokom otázku, či demokracia v prísnom zmysleslova sa dá zlúčiť s imperatívom maximalizácie zisku a konzumu. Ponovembrový stredoeurópsky experiment sugeruje, že sotva.)

Fakt, že skutočná demokracia na svete ešte nebola, by pre Štefánika neznamenal, že ani nebude. Naopak! Tak ako neexistencia Československa ani neexistencia demokracie by preňho nebola zámienkou pre rezignáciu na myšlienku. Štefánik by si nepovedal: „Ja nič, ja astronóm.“ Naopak!

Tak ako Chopin nepovedal – „neexistuje Polonéza As-dur (alebo Revolučná etuda, alebo Ballada F-dur, Scherzo B-mol…), tak ani nebude“, ale vytvoril diela, ktoré tu ešte neboli, aj Štefánik – Chopin politiky – by sa pustil do komponovania politického opusu, aký tu ešte nebol, na ktorého vytvorenie neexistuje algoritmus či osvedčená metóda. Vyplýva to z jeho slov z listu L. Šteklinovej: „Nechcem byť stereotypným turistom, ktorý sa neopováži odbočiť zo životnej vyšliapanej cesty, naznačenej ,múdrymi´a ,praktickými´ bedekermi. Nechcem žiť na cudzí účet, na cudzie svedomie.“

Potom vzniklo, čo tu máme teraz

Štefánik by neuvidel na mape statický status quo, ale uvidel by proces, trajektóriu dvadsaťročnej transformácie spoločnosti. Na jej začiatku bolo heslo Život v pravde! – ozvena starého „A na začiatku bolo slovo“. No len čo na námestiach stíchlo nadšené zvonenie kľúčmi, zazneli kontraheslá, hrozivé: „Kultúra? Potom!“ (To znamená: pravda, dobro, spravodlivosť, láska – „potom“!) „Princípy? To je volovina!“ (sic!). „Hodnoty? Cena na trhu.“ A tak „potom“ vzniklo to, čo tu máme teraz.

Štefánikov prejav básnický bol čin (F. X. Šalda, R. Svobodová, E. Vrchlická). Čo by učinil? Zrejme by naštartoval transformáciu transformácie spoločnosti – tej spred dvadsiatich rokov. Tej, čo slovami Krempaského rozbila spoločnosť-organizmus na množinu ego-častíc, rozožieranú zhubnými nádormi mafií, skupiniek a ich koaličných partnerov. Začala by sa teda transformácia množiny ego-častíc na spoločnosť-organizmus. Na celok živý, evolučný, to znamená so srdcom aj s hlavou, s duchovnou kultúrou na čele. Kultúrou umožňujúcou zvyšovanie životnej úrovne v ľudskom (nie iba živočíšnom) zmysle. Kultúrou umožňujúcou všetkým (aj zbohatlíkom) smerovať k vyššej ľudskosti, rozvíjať „geneticky danú gramatiku morálky“ (Steven Pinker). Umožňujúcu genézu svedomia a zodpovednosti. Rozvíjanie konkrétneho kreatívneho myslenia o konkrétnych problémoch spoločnosti v konkrétnej situácii „tu a teraz“.

Pripomeňme ešte, vedno s Levom Sychravom: „Sme slobodní!“ bolo preňho príkazom jednať tak, akoby sme slobodní už boli, a tak tvoriť krok za krokom žiaducu budúcnosť.

debata chyba