Amerika nás sama prebúdza z amerického sna?

Nevľúdne počasie zastrašilo mnohých a skresalo tak želané čísla protestujúcich na Liberty Plaza. Na mape New Yorku toto miesto nehľadajte. Demonštranti sa vrátili k pôvodnému názvu Zuccottiho parku vo finančnom dištrikte. Parčík bol po páde Dvojičiek zasypaný úlomkami stavebného materiálu.

16.10.2011 07:00
debata (1)

Pred troma týždňami si tu účastníci zhromaždenia #OccupyWallStreet na výzvu reklamoborcov Adbusters rozložili mestečko. Policajné zátarasy ich zľahka odklonili od pôvodného zámeru okupovať známe centrum finančného sveta: Wall Street.
Na Liberty Plaza sa už tri týždne hľadá nový hlas Ameriky. Iniciátori zhromaždenia si priali takýto brainstorming, keď vyzvali na protest proti korporátokracii a k spoločnému formulovaniu požiadaviek.

Vo výtlačku The Occupy Wall Street Journal nájdete mapku, ktorá pripomína letné festivaly – tadiaľto k stanovému táboru, tu nájdete lekársku pomoc, tuto kútik s umením, poľnú kuchyňu, informačný stan, stredisko pre médiá, improvizovanú knižnicu a „last but not least“ – generálne zhromaždenie, teda akýsi „main stage“ protestného zhromaždenia.

Zvláštne, ako si pojmy časom vymenili miesta. Liberty Plaza mi pripomína festival a pritom festivaly v sebe nesú odkaz hnutí mládeže 60. rokov. Dnes však napríklad Pohoda zastrešuje aj armádny nábor, o ľavicových ikonách sa tu na diskusiách hovorí ako o teroristoch a myšlienky radikálnej demokracie sú zredukované na pár stánkov neziskoviek.

Symbolika kontrakultúrneho protestu prešla dlhú cestu a stále je „on the road“ – na ceste. Dokážeme dnes ešte v strednej Európe veriť davu, ktorý používa slovník globálnej ľavice? Najmä, keď hlasy znejú spod výškových budov na Wall Streete

Aké americké

Výtlačok The Occupy Wall Street Journal na zadnej strane predkladá 5 vecí, ktoré môžem urobiť práve teraz (ach, aké americké, poviem si): 1. Okupovať. 2. Šíriť správu. 3. Prispieť finančným darom. 4. Sledovať dianie na oficiálnych stránkach a Twitteri. 5. Vzdelávať sa, informovať sa. Zoznam obraciam naruby a deň trávim čítaním článkov a rozprávaním sa so spolubývajúcou, ktorá od svojho Apple povie pamätné: „Vieš čo, mňa to už nebaví byť chudobná. Vyšiel nový iPhone aj nový Kindle!“ a o chvíľu, akoby ani nepreklikla, dodáva: „Hm, moja banka sa pochválila finančným darom pre NYPD. Sponzorovali políciu! Počas protestov… A tiež investovali do akcii na Twitteri.“

Následne napíše na starom Apple článok o udalostiach na Liberty Plaza, doplní ho vlastnými fotografiami a „postne“ ho na svoj blog.

Nie je problém, že protestujúce deti, ako ich niektorí prizerajúci sa nazvali, posielajú správy z MacBookov a iPhonov. Komunikácia je jednou z najcennejších komodít neskorého kapitalizmu, no zároveň nás všetky reklamy presviedčajú, že hovoriť so svojimi blízkymi je tou najbežnejšou potrebou, právom. Laptop alebo telefón je len nástrojom, či je na ňom jablko alebo hruška. Napokon, neprajníci by mali oceniť, že akcia OWS nie je odbavená kliknutím na facebookovský Like, ale odsedená v daždi, odkričaná bez pomoci megafónov a sprevádzaná záujmom o dialóg a informovanie verejnosti.

Ak by mal niekto dôvod na verejné rozčúlenie, tak sú to určite ľudia bez sociálneho a zdravotného zabezpečenia, často bez práce, v tiesni stravných lístkov, po kolená vo vreciach s odpadkami a po krk v dlhoch. Často sú to imigranti či ich potomkovia alebo domáce farebné obyvateľstvo. V stanovom mestečku však bivakujú predstavitelia „the people“.

Amerika sa zvykla pýšiť najširšou strednou triedou. Istoty, ktoré túto triedu sprevádzali a charakterizovali, sa však vytrácajú. Vzdelanie, dostupná zdravotná starostlivosť a zabezpečenie v starobe sú komodity, ktoré sa stávajú luxusom. Takáto situácia len fixuje situáciu znevýhodnených skupín obyvateľstva, okraje biedy sú však na dosah už aj pre tradičnú silnú strednú triedu.

Práve 1 percento

Vladimír Baláž zo SAV tvrdí, že zánik strednej triedy je dlhodobý proces a viniť za stagnujúcu a zhoršujúcu sa situáciu miliónov Američanov nemožno paušálne Wall Street. Odlev priemyslu, drahé vzdelanie, nižšia pracovná mobilita, internet presúvajúci prácu za oceán, to všetko sedí. Autor však vylučuje prenos viny na najbohatšiu špičku.

Práve 1%, ako symbol nespravodlivosti, je leitmotívom protestov. Demonštranti združujú rozmanité pole požiadaviek pod hlavičku hesla – je nás 99 %, môžeme dosiahnuť zmenu. Kritizovaná anarchia v agende hnutia #OWS je aj prejavom toho, aký rozsiahly je problém, ktorý cítia zhromaždení protestujúci. Rovnako je reakciou na predchádzajúce demonštrácie, ktoré jasné požiadavky mali, no neuspeli. Conor Tamás Reed pre CUNY’s Advocate píše, že zúčastnení sa veľa naučili zo študentských demonštrácií a protestov proti kráteniu rozpočtov za minulé roky.

Liberty Plaza sa tak stalo akýmsi trhom „Bring A Problem, Bring Your Experience and Share“ (Dones svoj problém, dones svoju skúsenosť a podeľ sa), ach, aké americké, povzdychla som si opäť. Okraj The OWS Journal tvoria fotografie účastníkov s ceduľkami s odkazom na smutné príbehy a nádej. Protestujúci ponúkajú osobné príbehy a výzvy – v tom istom médiu píše David Kempa z Brussels, Wisconsin, mestečka milión – že svoj hlas pridal nielen ako nezávislý novinár, ale najmä po tom, čo jeho rodičov vysťahovali z domu a ten prepadol v prospech banky.

New York, mesto vibrujúce imperatívom Succeed! (Uspej!), ako to napísala Elizabeth Gilbertová vo svojom bestselleri – ponúka prostredníctvom #OWS príbehy americkej nočnej mory. Amerika je stále miestom, kde sa dá snívať a sny sa plnia, no tiež pripravuje bezsenné noci čoraz väčšiemu počtu obyvateľov. Niektorí prišli na Liberty Plaza vyjadriť spoločný pocit, že ich krajina nie je dostatočne demokratická, že svoje osudy, napriek proklamovanej slobode, už neriadia, už sa len snažia prežiť a dokonca ani tí, čo sa úprimne snažia, sa dnes nemusia mať dobre. Liberty Plaza žije snami o náprave.

Ako z námestia Tahrír

Obviniť z daného stavu korporácie a finančné kruhy navrhli inšpirátori akcie reklamoborcov Adbusters. V tlačovej správe prichádzajú s heslom „Are you ready for a Tahrir moment?“ (Ste pripravení na udalosti z námestia Tahrír?) The OWS Journal ponúka pomyselnú os protestov, ktorá spájala Tunis, Egypt, Wisconsin, Londýn, Grécko a Španielsko s eklektickými heslami na Liberty Plaza.

Zaujímavé, že Adbusters aj samotní protestujúci si vybrali radšej odkazy na arabskú jar, ako pohľad do americkej minulosti.
Táto referencia je o to podstatnejšia, že Liberty Plaza sa nachádza v tesnej blízkosti Ground Zero, ktoré je teraz staveniskom. Tu dostávajú odkazy na arabský svet nový význam. Namiesto paranoidného hlasu v metre „If you see something, say something“ (Ak niečo uvidíš, povedz o tom), demonštranti tvrdia, že od arabskej mládeže sa chcú učiť odvahe k boju za vlastné predstavy o demokracii. Vládu, ktorá je vraj prepletená s finančnými záujmovými skupinami, prirovnávajú k diktatúram na Blízkom východe. Silné slová, ktoré spôsobujú zmätenie. Najmä v myšlienkovej konštelácii Stredoeurópanky.

Pri zmienke o Adbusters som si ihneď spomenula na Hvoreckého cyberpunkovú víziu Brand party: korporácia sama organizuje antikapitalistický protest ako happening značiek. Adbusters – ""globálna sieť kultúrnych sabotérov a kreatívcov pracujúcich na zmene informačných tokov, spôsobu, akým korporácie držia kontrolu a tiež spôsobu, akým je význam vytváraný v našej spoločnosti .{target:_blan­k}„:[http://www.adbusters.org/magazine]“ – na svojich stránkach totiž predávajú revolucionárom topánky a predplatné vlastného časopisu bez reklám (ach, aké americké od týchto Kanaďanov, povzdychnem si do tretice).

Napokon, postupné splynutie jazyka kontrakultúry s biznis sektorom si všimol aj americký komentátor Thomas Frank v knihe The Conquest of Cool. Obchádza ma tradičná postsocialistická stredoeurópska nedôvera, skepsa a cynizmus. Adbusters ohýbajú korporátne heslá a reklamné slogany a vracajú ich na ulicu, na kartónové tabule protestujúcich. Alebo naopak, používajú davy ako štatistov vlastnej marketingovej zručnosti?

Okupujte a uvidí sa!

Možno úlohu Adbusters v #OWS preceňujem, naladená na strunu nedôvery či strachu zo zneužitia dôvery. Komentátori v mojom veku, či o niečo starší, často prezentujú podobný pocit nielen z revolučného snaženia, ale z akéhokoľvek združovania sa, ktoré pripomína mávadlový Prvý máj či robotnícke heslá. Tie si vlastne pamätajú len z učebníc alebo z posmeškov staršej generácie.

Ha, deti revolúcie, aký to prežitok!, povzdychla si v Listoch z New Yorku Mária Modrovich. A tak celkovo, demonštrácie únií? Banda lenivcov!, oponuje Rado Ondřejíček.

Stredoeurópski intelektuáli a mienkotvorné osobnosti často operujú historickou skúsenosťou so socializmom, aby zdiskreditovali čokoľvek, čo zaváňa pochodom proletárov pod heslami za lepší zajtrajšok. Ak sa však s nechuťou odvracali od parížskych a londýnskych udalostí s odfrknutím, že ide o zločinnú lúzu, na Liberty Plaza stoja takí istí ľudia, ako sú oni.
V Amerike, zdá sa, stredná trieda prechádza prehodnocovaním dosahov krízy, ktorá ich potrestala za to, že konzumovali tak, ako ich k tomu nabádal všeobecný étos. Po udalostiach 11. septembra Američania dostali odkaz, aby bránili prosperitu nakupovaním.

Teraz majú okupovať, nie nakupovať. Okupujte a uvidí sa! To je postoj, ktorý si vyslúžil sympatie aj vlnu kritiky.

Laboratórium možností

Účastníci nabádajú vo svojej výzve k hľadaniu vhodnej formy protestu aj k tvorbe požiadaviek. Arun Gupta píše pre The OWS Journal, že „javisko Liberty Plaza sa môže zdať neusporiadané a chaotické, no je tiež laboratóriom možností, prostredím pre rozličné nápady, výrazy a umelecké počiny“.

Američania vedia byť vzornými občanmi. Tentoraz si vzali za vzor nové arabské demokracie a európske nepokoje. Hovoriť o protestujúcich na Liberty Plaza ako o „Američanoch“ je určite skresľujúce, zavádzajúce a tiež naivné. Protestujúcim však naozaj ide o novú podobu krajiny. A gesto spájania sa okolo spoločných problémov je nepochybne dôležitým a sympatickým počinom.

S hľadaním nového hlasu, nových foriem spolužitia možno len súhlasiť. Akcia #OccupyWallStreet sa pre mňa stala výzvou spytovať si občianske svedomie a prehodnotiť vlastnú nedôveru voči úprimným snahám o nápravu. (Naozaj americké, chytila som sa na záver za hlavu.)

Zuzana Kepplová (1982) je doktorandkou na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. Vďaka Fulbrightovej nadácii strávila rok na SUNY v Stony Brook. Venuje sa rodovým a kulturálnym štúdiám. V júli tohto roku vyšiel jej debut Buchty švabachom vo vydavateľstve KKBagalu a literárnyklub.sk. Poviedky uverejnila aj v Romboide, Vlne a Pravde. Eseje publikovala v OSi a magazíne Konstrukt. Momentálne žije v Brooklyne.

1 debata chyba
Flowers