Moje ucho je šovinista a oko mizantrop

Kráča oproti mne ako vojak v plnej zbroji. Kráča rozhodne po pomyselnej priamke, na chrbte má ruksak a v ušiach iPod. Slnečné okuliare na jeho nose znemožňujú akýkoľvek očný kontakt. Vlastné telo používa ako neviditeľný snežný pluh, čistí pred sebou priestor, akoby odhŕňal sneh. A ja sa mu pokorne uhnem. Ľudia na verejnom mestskom priestranstve čoraz častejšie používajú svoje telá ako snežné pluhy. A ja som tá, ktorá sa vždy uhne.

13.11.2011 07:00
Ugrešićová Foto:
Chorvátska spisovateľka Dubravka Ugrešićová.
debata

Kým čakám v Lidli v rade, zaryje sa mi do ucha ako nečakaná bolesť hlasný spev muezína. Otočím sa a zbadám mladé žieňa v dlhej džínsovej sukni. Na nohách má žabky s lesklými umelohmotnými ozdôbkami a na hlave hidžáb. Vyťahuje z kabelky mobilný telefón a niečo doň naťukáva. Možno ju mobil upozorňuje na čas modlitby, uvažujem pokojne. Aj moje ucho sa upokojuje. Ale odrazu ho opäť rozochvieva nepríjemný zvuk: mladá Číňanka vrieska čosi po čínsky do telefónu. Napadne mi, že hlasy mladých Číňaniek a mladých Maročanov spája rovnaká prenikavosť. Ale potom túto myšlienku zahanbene zavrhnem. Prisahám, nejde o mňa, ale o moje ucho. Formovalo sa v spoločnosti, kde vysoké¤C nebolo nikdy cenené. Moje ucho je šovinista!

Už dlhšiu dobu pozorujem, že v uliciach Amsterdamu bicyklisti čoraz častejšie spievajú. Šliapnu do pedálov a spustia. To so spievaním je niečo nové, exhibicionizmus uvoľnenosti, verejné vydobytie si osobnej slobody na verejnosti. Moje ucho je nervózne, neadaptované a diskriminujúce. Moje ucho je ohavný control freak.

Kým v kaviarni s výhľadom na jazero čakám na kávu, môj pohľad sa pristaví na mladom páre pri susednom stole. Mladá žena s dlhými blond vlasmi si ležérne vyložila holé chodidlá na stôl, hneď vedľa taniera s polievkou. Mladý muž jednou rukou nežne masíruje ženine prsty na nohách, zatiaľ čo druhou dojedá polievku. Žena sa veselo chichoce a pokúša sa prstami na nohách prevrátiť jeho tanier. Pohľad na ženine holé chodidlá na stole mi spôsobujú miernu nevoľnosť. Moje oko je mizantrop. Scénu pri susednom stole nedokážem odignorovať – hoci si to v duchu želám – a preto vstávam a porazená odchádzam.

Výťahy, ktoré v mnohých mestách vyvážajú ľudí na nástupištia staníc metra a ktoré využívajú najmä matky s deťmi v kočíkoch, staršie osoby a bicyklisti s bicyklami, čoraz viac páchnu močom a sú plné pľuvancov. Chlapi využívajú výťahy ako verejné záchody a miesto na odpľutie si. Cestou z ulice na nástupište si nos zakrývam rukami alebo šálom. Smrad je neznesiteľný. Na vine je môj nos, môj nos sa zaraďuje k prekliatej elite.

Len čo si mladé ženy uchmatnú nejaké to sedadlo v električke, čoraz častejšie vyťahujú svoje toaletné taštičky a venujú sa líčeniu. Je tu všetko: ceruzka na oči, maskara, pilník a lak na nechty. Prečo si mladé ženy vyberajú na maľovanie práve električky? Ak to už musia robiť na verejnosti, prečo si nevyberú verejnú toaletu alebo lavičku v parku?! Verejná doprava je zrejme vhodnejšia. Nedávno som videla ženu v stredných rokoch, ako si pri čakaní na vlak vytrhávala chlpy z brady.

Stojím na ulici a bicyklista hádže škatuľu od pizze do neexistujúceho smetného koša. Škatuľa míňa moju hlavu len o pár centimetrov. Hej! – zakričím, no bez ohlasu. Chlapík na bicykli sa rýchlo stráca z môjho dohľadu.

V mojej amsterdamskej štvrti je niekoľko Božích chrámov. Jeden z nich je očividne pritesný a veriaci vychádzajú za pekného počasia aj von. Prestrú si malé koberce, alebo kto čo so sebou má, a kľačia. V čase, keď sa veriaci modlia, nie je možné prejsť po chodníku, ktorý slúži všetkým okoloidúcim. Pri Božom chráme stojí dopravná značka. Je na nej preškrtnutý pes. Môj priateľ má psa. Takzvaní náboženskí policajti ho už viackrát upozornili, že psy majú pohyb okolo Božieho chrámu zakázaný.

Mimochodom, je tu veľký neporiadok a špina, lebo deti, ktoré chrám navštevujú, nechávajú za sebou smeti, plechovky od nealkoholických nápojov a rôzne obaly od detských maškŕt. Ale Boh má zjavne svoje preferencie: smeti mu neprekážajú, prekážajú mu psy.

V električkách a v metre obsadzujú sedadlá väčšinou adolescenti, chlapci. Starí ľudia pokorne stoja. Verejné mestské priestranstvo sa stalo miestom boja o moc. Silnejší si vynucujú svoje práva a slabší mlčia.

Pred mojou samoobsluhou už mesiace postáva nesympatický tridsiatnik a nezmyselne búši do gitary. Chlapík nemá žiadny sluch, ale „hrá“. Svojou hrou upozorňuje na svoju prítomnosť a žiada od okoloidúcich, aby mu hodili do klobúka nejaký ten peniaz.

Niektorí nájomníci v bytovkách sa zabávajú vyhadzovaním potravín z okna na ulicu. Takto kŕmia vtáky. Vtáky, najmä čajky a holuby, počas letu znečisťujú svojimi výkalmi okná. To, čo nedojedia vtáky, dokončia potkany. Potkany v noci voľne pobehujú verejnými priestranstvami. Bojovníci za práva zvierat jasajú.

V New Yorku nastupujem do taxíka. Taxikár s bielou štrikovanou čapicou na hlave vykonáva svoju modlitbu. V ruke drží malú modlitebnú knižku a dookola omieľa text z nej. Z času na čas, keď potrebuje zabrzdiť alebo pozrieť na semafor, modlenie preruší. Jednotvárne omieľanie modlitby decimuje moje ateistické ucho, ale situáciu, v ktorej som sa ocitla, poslušne znášam. Pri vystupovaní z taxíka podávam taxikárovi bankovku s dosť vysokou hodnotou, lebo nemám drobné.

„Koľko mi dáš prepitné?“ pýta sa.

Uvedomujem si, že farba jeho hlasu sa náhle zmenila. To pokorné náboženské mekotanie pred chvíľou bolo určené Bohu a tento výhražný tón zas mne. Bankovku už drží v ruke, vyjednávanie neprichádza do úvahy, mohol by pridať plyn a odísť so všetkými peniazmi. A tak, aby som neprišla o všetko, súhlasím s vysokým prepitným.

Schádzam po schodoch k východu z amsterdamského metra a pridržiavam sa zábradlia. Oproti mne vystupuje hore malý chlapec, na chvíľu sa pri mne zastaví a drzo sa mi pozrie do očí. Ako zhypnotizovaná sa zabudnem uhnúť. Chlapec zahreší, surovo ma odsotí a pokračuje ďalej. Pomaly zostupujem, zmeravená od strachu a predstavy, že ma mohol svojím úderom zhodiť dolu schodmi. Na vine som bola ja, šla som po nesprávnej, ľavej strane.

Verejné mestské priestranstvo, pre ktoré platia písané aj nepísané pravidlá slušného správania, dnes slúži na demonštrovanie osobnej slobody. Staré pravidlá bontónu už neplatia, tabule s nápismi Pľuť na zem zakázané, ktoré svojím absurdným obsahom vyvolávali úsmevy okoloidúcich, už dávno vymizli. A preto dnes mnohí pľujú na zem, značkujú priestor svojimi pľuvancami, svojím močom, svojimi telami, svojím hlasom. Nik nechce ostať nepovšimnutý. Všetci bojujú za svoje osobné práva, málokto rešpektuje tie cudzie. Incidenty spojené s demonštrovaním osobnej slobody sú čoraz častejšie a surovejšie.

Uvedomujem si, že čoraz menej vychádzam z bytu. Na dvere som si dala namontovať tri zámky. Na okná som si zavesila záclony, môj byt sa pomaly mení na hniezdo gerily. Zisťujem aj to, že už nemilujem blížneho svojho. Milovať blížneho svojho vyžaduje nadľudské úsilie. Je to láska bez reciprocity a ja som iba obyčajný a krehký exemplár ľudského druhu. A vlastne tento rezort má na starosti Boh, on stvoril človeka na vlastný obraz a podobu, nech ho miluje on.

Nedávno ma akýsi bloger obvinil, že vo svojich textoch občas preháňam. Pripúšťam, je to tak. Nepľujú všetci po zemi, nevykladajú všetci nohy na stoly v reštauráciách, nechodia všetci nahí po ulici, nesáču všetci do chodcov iba preto, lebo sa pohybujú po nesprávnej strane. Moje preháňanie je prejavom starosti o budúcnosť. Je celkom možné, že o takých desať rokov budú čitatelia tieto riadky považovať za záhadný a nezrozumiteľný opis každodenného života mesta. Budúci čitatelia nebudú vedieť, čo znamenajú slová verejné mestské priestranstvo a nebude im jasné ani to, čo chcel autor povedať. Priznávam, v tejto chvíli to neviem ani ja. Nie som prorok. Ani svätec ako Mike.

Mike je vážený americký univerzitný profesor, šesťdesiatnik, ktorý pešo každý deň na ceste z domu na fakultu zbiera prázdne fľaše a plechovky. Prináša to všetko na fakultu a ukladá vo svojom kabinete. Na ceste domov zase všetko berie so sebou a ešte čo-to k tomu pridá. Toľko, koľko uvládze. Prázdne fľaše triedi na sklenené fľaše, pet fľaše a plechovky. Všetko riadne poukladané necháva na verande. V noci, keď už všetci spia, sa v Los Angeles okolo Mikeovho domu ponevierajú ľudské tiene.

Sú to mladí Portoričania. Odnášajú smeti, ktoré im Mike necháva na verande, a predávajú ich, aby za ne dostali nejaké peniaze.

Dubravka Ugrešićová (1949)

Chorvátska spisovateľka Dubravka Ugrešićová (1949) bude jedným zo zahraničných hostí 3.¤ročníka medzinárodného diskusného Stredoeurópskeho fóra, ktoré sa uskutoční od 16. do 18.¤novembra v bratislavskom Divadle Astorka Korzo ’90.

Ugrešićová je pre mnohých synonymom nekompromisnej a jasnozrivej kritičky, ktorá už od 80.¤rokov 20.¤storočia podrobuje nemilosrdnému hodnoteniu vo svojich románoch, esejach, štúdiách či novinových článkoch nielen politické a spoločenské pomery a ľudské vzťahy, ale aj literatúru a umenie. Je nositeľkou mnohých domácich aj zahraničných literárnych cien, jej diela sú preložené do vyše dvadsiatich jazykov. Postupom času sa táto autorka stala jedinečným fenoménom chorvátskej literatúry.

V súčasnosti žije v Amsterdame a z času na čas prednáša na amerických a európskych univerzitách. Jej odchod z Chorvátska bol poznamenaný kritikou zo strany médií a nepochopením celej skupiny národa. Rozdelila verejnosť na tých, čo ju čítajú a vysoko si ju cenia, a tých, ktorí si o nej často myslia, že svojím písaním Chorvátom a Chorvátsku iba škodí, znevažuje dosiahnutý pokrok, samostatnosť štátu a vrhá na celú chorvátsku spoločnosť vo svete negatívne svetlo.

Nadnesene, ale vôbec nie ironizujúco či znevažujúco, skôr so sympatiami, by sme mohli jej počínanie a postoj charakterizovať takto: dala a stále dáva výchovné zauchá svojej rodnej krajine a drží vztýčený ukazovák nad svetom. Vo svojej domovine kritizuje nacionalizmus a zaslepenosť ľudí, tzv. politickú tuposť, a všeobecne podrobuje kritike amaterizmus a exibicionizmus, vlastnosti, ktoré považuje za jeden z najpálčivejších problémov dnešnej doby. Takýmto a podobným témam, ktoré polarizujú súčasnú chorvátsku spoločnosť, ale aj svet, sa venuje vo svojej najnovšej knihe esejí Útok na minibar (Napad na minibar, 2010), za ktorú dostala literárnu cenu chorvátskeho denníka Vjesnik. V knihe sa nachádza 50 článkov a esejí, ktoré priebežne uverejňovala počas štyroch rokov v rôznych svetových periodikách.

Ugrešićová si v článkoch nedáva servítku pred ústa a aj v prípadoch, keď ide o jej autobiografické a intímne zážitky zo života emigrantov, nezjemňuje svoju rétoriku. Neraz z jej slov cítiť aj rozčarovanie zo súčasnej literárnej či slovesnej tvorby, keď sa nehovorí o literatúre, ale viac o knihách. Teda o tovare, a nie duchovnom bohatstve, ktoré by malo zušľachťovať a rozvíjať pozitívnu kreativitu čitateľov. V podtexte jej esejí sa odrážajú spoločenské, ideologické, literárne, kulturologické a mediálne zmeny súčasného moderného a sveta.

Táto chorvátska prozaička vzala kritiku sveta „útokom“, ktorý môže mať rôzne podoby: črtajúci sa nôž vo vrecku (zamyslenie), inokedy nôž pod krkom (výstrahu a upozornenie) či nôž v päte (vyburcovanie z apatie), ale nikdy nie nôž do srdca (definitívny verdikt neriešiteľnosti). Hoci je Ugrešićová často cynická a skeptická, verí v renesanciu a regeneráciu – tak hodnôt literatúry, ako aj morálnych hodnôt človeka. Ak by to tak nebolo, všetky útoky na jej osobu a nepriazeň, ktorá pretrváva k jej tvorbe, by ju boli dávno odzbrojili a otupili jej britké pero.

Alica Kulihová, prekladateľka

© Autorské práva vyhradené

debata chyba