Rok 2012. Bude nový?

Je najvyšší čas, aby bol. Nielen v kalendári, ale v našich srdciach, v našej mysli. V živote. Je najvyšší čas, lebo horí. A súčasne hnije.

01.01.2012 06:00
debata

„Dospeli sme síce k vedeckému poznaniu, ale zaplatili sme za to stratou múdrosti,“ konštatoval dávno fyzik – nobelista Erwin Schrödinger. „Ak nedôjde k premene vedomia, ľudstvo zahynie,“ pritvrdil ďalší fyzik a filozof Carl Friedrich von Weizsäcker. A Fritjof Capra, opäť fyzik a teoretik hnutia New Age, upresnil: „Veda nepotrebuje mystiku, mystika nepotrebuje vedu, ale človek potrebuje obidve.“ No ohlúpnuté autority na to zabudli.

Výsledok poznáme: globálna kríza. V pozadí je zločinecké logo sveta, zdegenerovaného na bazár: nakupujem, teda som. Niekedy sa mi zdá, že predošlá mentalita bola oproti dnešnej takmer nežná.

Divoký krach divocha

Budúci rok by sa mohol skutočne stať novým za predpokladu, že si uvedomíme povahu ponovembrového vývinu, keď základné veci ľudské boli postavené na hlavu a normou sa stala zvrátenosť. Duchovná kultúra sa však vyvinula v rámci evolúcie, a je tu na to, aby plnila funkciu regulátora spoločenského (ekonomického, politického) života. Ešte pred poslednými voľbami profesor Ladislav Kováč predostrel podobný názor, keď žiadal, aby sa rezorty školstva a kultúry stali silovými rezortmi v novej vláde, lebo inakšie sa doterajší marazmus neskončí. (Profesor iste nemal na mysli vyzbrojenie týchto rezortov kalašnikovmi.)

René Thom – „Newton súčasnosti“, tvorca matematickej teórie katastrof – dokázal, že každá kríza v ľubovoľnej oblasti je dôsledkom nedostatočnej regulácie a kontroly. Platí to, samozrejme, aj na našu globálnu krízu. Experti ju síce „ex offo“ označili ako hypotekárnu, finančnú, hospodársku. Jej podstata však má kultúrnu povahu: ide o morálnu krízu. Ide o morálny krach „divokého kapitalizmu“. Divokého – to znamená takého, ktorý neberie ohľad na akúkoľvek reguláciu a kontrolu. Problém je síce starý, lenže v globálnej dedine zdrôtovanej neviditeľnými sieťami elektroniky nadobúda novú podobu. Napriek tomu v ňom platia nadhistorické princípy.

Mikuláš Kopernik v diele O pohyboch nebeských sfér (De revolutionibus orbium coelestium) okrem iného napísal, že keď sa učenci v otázke svojho bádania nevedia dohodnúť, tak na čosi podstatné zabudli, alebo čosi nepatričné zohľadnili. Spýtajme sa teda, čo podstatné „učenci“ v partajných sekretariátoch, parlamentoch a vládach „zabudli“ zohľadniť a čo zohľadnili nepatrične. Odpoveď nám núkajú nasledovné idey.

V čom je zakopaný pes

Odborník na umelú inteligenciu Douglas Hofstadter v diele Gödel, Escher, Bach rozvíjajúc slávnu Gödelovu vetu píše, že keď sa v danom systéme prejavia disfunkcie, rozpory a konflikty, treba z neho vyskočiť na úroveň systému vyššieho rádu. Len tak možno tieto problémy vyriešiť.

Psychiater Kazimierz Daabrowski, tvorca teórie pozitívnej dezintegrácie, dokázal, že kríza v živote jedinca, ktorá vyplynie z toho, že mu už na riešenie problémov nestačí prvotná schopnosť či „zručnosť“ integrácie nadobudnutej v detstve, dá sa riešiť, ak dôjde k zvnútorneniu princípov vyššieho rádu (platí to aj pre organizmy vyššieho rádu, a teda pre spoločnosť).

Martin Heidegger zas dokázal, že evolúcia myslenia dospela k dialektike a sebareflexii, keď človek dokáže podrobiť svoje bežné aj profesionálne myslenie kritike, konfrontácii s princípmi myslenia a kultúry. Takto chápaná reflexia sa v evolučnom procese už stala záväznou normou.

Pes je zakopaný v tom, že pre „učencov“ na politickej scéne táto záväzná norma neplatí. Beztrestne ignorujú princípy vyššieho rádu či systému vyššieho rádu. Nekriticky prevzali od predchádzajúceho režimu primitívny materializmus a na ňom založený okyptený obraz skutočnosti, anachronickú koncepciu človeka, kultúry, spoločnosti aj veľkej prírody. Všetko bolo spredmetnené, zdegradované na tovar.

Ponovembrová „transformácia spoločnosti“ na novú sa udiala v duchu starého modelu poznania. Nová univerzalistická paradigma založená na prekonaní Descartovho „myslím, teda som“ a ontologickej schémy „subjekt verzus objekt“ sa nielen nestala východiskom pre kvalitatívne nové usporiadanie spoločnosti, ale nebola ani zaevidovaná ako méta pre budúcnosť.

Carl Weizsäcker vtedy napísal, že kým problémom socializmu bolo pokrytectvo, problémom kapitalizmu je cynizmus. Integrácia Východu so Západom sa teda uskutočnila na základe integrácie pokrytectva s cynizmom. McLuhanova globálna dedina bola pod heslom Anything goes! (Vsio ravno!) úspešne pretransformovaná na globálny Absurdistan. A čas beží ako v amoku – večnosť a nekonečno boli vygumované.

Privatizovaná politika

Kazimierz Daabrowski načrtol na základe výskumu spektrum duchovnej zrelosti členov spoločnosti západnej civilizácie. Konštatuje, že na jednom póle sú jedinci so zvýšenou citlivosťou – neurotici, na druhom póle sú jedinci so zníženou citlivosťou – psychopati. Tí sa vyznačujú tendenciou dostať sa k moci. Vznikajú tak mocenské štruktúry zložené z psychopatov. Keďže v obmedzenom materialistickom svete najvyššou hodnotou, kritériom sú peniaze, cesta k moci musí byť vždy vydláždená zlatom (platinou). Politický systém potom nie je zameraný na život v pravde, ale je založený na konkurencii. To znamená na bezohľadnosti, bezcitnosti, arogancii, agresivite – na psychopatológii. Na amorálnosti. Lož, podvod, korupcia sa stávajú systémovými prvkami a záväznou normou.

Vedúcu úlohu strany – tej jednej jedinej – prevzala zákonite jedna jediná kasta bohatých, ktorej cieľom je maximálna maximalizácia zisku. Muselo dôjsť k privatizácii nielen priemyslu a obchodu a bohviečoho všetkého, muselo dôjsť k privatizácii politiky. Keďže politika znamená službu „polis“ – mestu – obci, politik by mal svojou životnou praxou dokázať, že prekonal infantilný egoizmus a snahu presadzovať privátne záujmy. Sprivatizovaná politika je „contradictio in adiecto“, rozpor, protirečenie medzi prívlastkom a podstatným menom, pojem politika stratil zmysel.

Veľký básnik Tadeusz Róžewicz po vojne napísal: „Pojmy sú iba prázdne slová.“ V závere poémy volal: „Hľadám učiteľa a majstra, nech prinavráti reč a dá zmysel pojmom.“ Zdá sa, že sme za 22 rokov takého učiteľa a majstra nenašli. Boli sme zamestnaní „uťahovaním opaskov“, aby si ich „elita“ mohla absolútne uvoľniť. V mene slobody a demokracie. A solidarity. Tak sa aj tieto pojmy stali Róžewiczovými prázdnymi slovami.

Tak sa zabudlo na duchovný rozmer existencie, tradície a kultúry. Napriek tomu, že „pápež liberalizmu“ Friedrich von Hayek varoval, že ak ich princípy a hodnoty nebudú spontánne rešpektované, spoločnosť sa dostane na cestu do džungle. Zabudlo sa na konštatáciu prof. Júliusa Krempaského, že keď duchovná kultúra neplní integračné funkcie, spoločnosť – organizmus sa rozpadne na množinu „ego častíc“. Zabudlo sa na Konrada Lorenza, ktorý problém integrity vyjadril najdrastickejšie: tak ako v organizme jedinca aj v organizme spoločnosti vznikajú zhubné nádory – tkanivá, ktoré sa vymkli spod regulácie celku. Kríza sa potom končí katastrofou celého organizmu.

Extrémna nerovnováha je tu

Ak zdôrazňujem absenciu duchovného rozmeru existencie, nemám na mysli akési bludy. Erwin Schrödinger písal: „Duch je sila, ktorá človeku – prirodzenej bytosti umožňuje za istých podmienok prekonávať istý determinizmus.“ Smrteľným hriechom ponovembrového megatrendu je fakt, že táto sila bola všemožne a perfídne (médiá) diskriminovaná, zahnaná do kúta. V mene hlúpeho hesla: Doba je iná! Človek je tak naďalej zotročovaný prirodzeným determinizmom. Preto víťazí odcudzenie, egoizmus, pýcha, chamtivosť.

Kým Schrödinger tvrdí, že sa to dá za istých podmienok prekonať, Daabrowského teória pozitívnej dezintegrácie tieto podmienky určuje. Ide o dosahovanie hlbších úrovní vedomia, tak ako ich vymedzuje transpersonálna psychológia (A. Maslow, K. Wilber, St. Grof a i.) Ide o to, aby zabsolutizovaný praktický život (vita activa) nadobudol svoj protipól – život meditujúci, duchovný (vita contenplativa). Tak človek získa psychickú rovnováhu. Métou je dosiahnuť „kozmické vedomie“ (hovorila o tom dokonca sovietska psychológia a antropológia).

Keď sa na aktuálnu situáciu globálnej krízy pozrieme z hľadiska synergetiky, môžeme uvidieť akúsi šancu pozitívneho riešenia. Jej tvorca Hermann Haken ju charakterizuje ako teóriu „spontánnej morfogenézy kvalitatívne nového systému (celku)“. Šanca premeny starého systému na nový vzniká paradoxne v stave „bifurkácie“ – extrémnej nerovnováhy daného systému. Na to, aby sa systém preklopil do novej kvality, je potrebný vhodný impulz, ktorý prepojí zdanlivo stabilnú makroúroveň s chaosom (fluktuáciami) na úrovni subsystémov. Náhodné procesy si potom môžu osvojiť čosi zo štruktúr daného systému, čím vznikne nový fenomén.

Na stope riešenia

Ak vychádzame z predpokladu, že príčinou krízy – nerovnováhy – je materialistické prekrútenie fenoménu „ducha – sily“, jeho degradácia na nepodstatný fenomén a na tomto blude založené znehodnotenie duchovnej kultúry, potom sme na stope riešenia krízy (aspoň teoretického). Je pravdepodobné, že žiaducim „vhodným impulzom“ by tu mala byť rehabilitácia kategórie ducha a jeho repatriácia do spoločensko-ekonomických politických procesov. Nabádajú na to paradoxne poznatky súčasnej vedy aj filozofie. Na ilustráciu aspoň pár téz : Britský kráľovský astronóm Martin Rees dokázal, že ak by jedno zo šiestich čísel kozmogenézy bolo čo i len trošičku iné, svet by nevznikol. Boli nastavené tak, aby vznikol, aby vznikla evolúcia. Lee Smolin, autorita v kvantovej teórii gravitácie, hovorí: „Keď sa budete rozhliadať vôkol seba a hľadať záhady, musíte si uvedomiť, že jednou z najväčšou záhad je to, že žijeme vo svete, v ktorom sa môžeme rozhliadať… Najväčším darom, aký by kvantová teória gravitácie mohla dať svetu, by bolo obnovenie vedomia zázraku, že svet existuje a obnovená viera, že sme schopní pochopiť aspoň malú časť tohto zázraku.“ R. P. Feynman, klasik kvantovej teórie, jednoducho hovorí: „Keď niekto povie, že tomu rozumie, je podvodník.“

Dodajme, že kategória „hlbiny“, akú zaviedol David Bohm (spolupracovník Alberta Einsteina), sa v podstate zhoduje s „hlbinou“ Paula Tillicha, filozofa a teológa. Nehovoriac o tom, že Roger Penrose, spolupracovník Stevena Hawkinga, tvrdí, že sféra ideí reálne existuje a je prístupná najmä deťom.

Žiaduci nový rok

Ostáva problém: Kto novú paradigmu s takouto ideou celostnosti sveta, vesmíru, môže preniesť do myslenia tých, čo rozhodujú o osudoch ľudstva? Kto by presvedčivo mohol povedať: Páni, váš kráľ je nahý, spamätajte sa!

Odpoveď je vlastne jednoduchá. Je to úloha mladej generácie. Sú to jej predstavitelia, nezaťažení schémami starej descartovskej paradigmy. Dnešná filozofická a vedecká avantgarda. Vedomá si svojej zodpovednosti nielen za výskum vo vede a filozofii izolovaných od sveta, ale za výskum vo svete, v stave difurkácie, vo svete nad priepasťou. Mladí ľudia nielen kompetentní a talentovaní, ale aj naplnení nadšením z nových ešte netušených perspektív by mohli v integrálne chápanom svete urobiť zázrak. Mladí, čiže schopní podstúpiť riziko dobrodružstva, pre ktoré neexistujú žiadne algoritmy, Štefánikove „bedekery“.

Ide o Weizsäckerovu premenu vedomia. Ide o vytvorenie nie partajnej, ale občianskej opozície, založenej na múdrosti a na Tillichovej „odvahe byť“. Treba prinavrátiť zmysel pojmu občan, založený na autentickej slobode, na zásadnom odmietaní svojvôle.

Keď som vyššie povedal, že súčasná kríza má morálny rozmer, musím dodať, že dnes nad tradične chápaným étosom súčasná veda a filozofia otvorili perspektívu nekonečna, večnosti, tajomstva, zázraku. Vyplýva z toho, že naše činy a zrejme aj myšlienky sa nedajú posudzovať výlučne našimi ľudskými humanistickými kritériami.

Keby sa nám podarilo z tých iba telegraficky načrtnutých aspektov existencie aspoň čosi vtlačiť do našich sŕdc, do nášho správania, našich vzťahov, potom by sme mohli azda urobiť prvé krôčiky smerom ku spomínanej premene vedomia. A budúci rok by sa stal pre naše okolie a aj pre nás tým žiaducim novým rokom.

debata chyba