O jednej vete Tomáša Janovica

S rovnakým úsmevom však súhlasíme aj s rozpačitou otázkou, či myslenie človeka je Bohu na smiech? Nasledujúcu Kunderovu otázku: ,,Ale prečo sa Boh smeje, keď sa pozerá na človeka, ktorý myslí?” treba uviesť aj s jeho odpoveďou: ,,Pretože človek myslí a pravda mu uniká. Pretože čím viac človek myslí, tým viac sa myslenie jedného vzďaľuje od myslenia iného."

Pravda, tých odpovedí by sme bez námahy našli ozaj veľa. Uvediem jednu a malo by byť zrejmé, že ich je ozaj veľa. V jednej z prastarých legiend je napísané, ako vo svojej knihe Talmud. Portréty a legendy uvádza Elie Weise, že ,,Boh od človeka nechce, aby sa za ním šplhal na nebesá, ale aby zostal ľudským – a zdokonaľoval sa vo svojej ľudskosti – na zemi.”

Lenže, voľajako sa museli dať dokopy skúsenosti takých farieb, onakých tvarov a onakvejších faziet, aby sa ukázalo, čože to vlastne znamená zdokonaľovať sa vo svojej ľudskosti – na zemi. Znova by sme mohli začať odpovede splietať a do spletených sa zapletať, sem-tam sa šmyknúť na klzkých absurditách a popotkýnať sa o polopravdy. Alebo si prečítať jednu vetu od Tomáša Janovica (1937), ktorá – pre potreby tohto textu – začína plniť zástupnú funkciu jednej eseje. Humor pomáha prežiť Rozšírená podoba tvrdenia z onej prastarej legendy by sa teda v modernom esejistickom vydaní ustálila takto: Boh od človeka chce, aby sa aj humorom, ktorý mu pomáha prežiť, zdokonaľoval vo svojej ľudskosti na zemi. V podstate by mohlo ísť o pozitívnu a harmonickú úvahu, ktorá sa však – doslova – zadrhne v nasledujúcej vete Tomáša Janovica:

Jajkeleho najmilšia pieseň je beatlesovka Hey Jude.

Janovicova esej zrejme necieli k harmonickému vyvrcholeniu. A dobre vie, prečo nie. Tak ako povedal Jajkele: ,,Kedysi som udával každého, kto chodil do synagógy, a dnes každého, kto nechodí. Vtedy bola taká doba a dnes je taká.”

Janovicova esej, pravda, je môj konštrukt idúci proti srsti najrôznejším charakteristikám esejistického žánru. Lenže, vážení, je esej žáner? V mojom konštrukte sa nachádza aj tvrdenie o jednej vete, v ktorej sa zrkadlí svet. Také vety sú dielom Tomáša Janovica. Také vety korigujú nejedno ,,garantované” tvrdenie o štýle eseje. Napokon aj tvrdenie o aforizme, pretože aforizmus Tomáša Janovica je z rodu definícií. Prinajmenšom stručných filozofických zadefinovaní ľudských, ako Nietzsche hovorieval, ,,príliš ľudských” problémov.

Oddávna sa v legendách spomínali a do nebies vynášali ľudia, čo hľadali rozuzlenie dejín. Akýmsi prirodzeným modelom ich hľadania bolo vykúpenie. Idea vykúpenia však hľadačov striktne rozdelila na takých, ktorí uznávali vzťah medzi vykúpením a utrpením ako ,,prípravu na mesiášsku udalosť”, a na takých, ktorí prišli k záveru, že ,,utrpenie na úrovni dejín je neužitočné a neplodné”. Janovicov stručný hrdina na iróniou prekreslených perách s beatlesovkou Hey Jude je však zakotvený v dejinnej skutočnosti, ktorej predstaviteľ Frankfurtskej školy Theodor Adorno radikálne uprel právo na umenie. Totiž právo na umenie po Osvienčime, čo zrejme podstatne mení pohľad aj na utrpenie, aj na vykúpenie.

Kvôli nasledujúcemu príkladu si vyberám z mlyna (ne)banálnych situácií Janovicovho stručného hrdinu túto:

Jajkele na besede s deťmi
A to vám v Osvienčime zobrali aj mobily?

Vybral som si ju práve preto, lebo patrí do skupiny výrokov, v ktorých Janovic ustavične cúdi svoj vzťah k biblickému prikázaniu ,,Miluj blížneho svojho ako seba samého”. Nazdávam sa, že toto prikázanie výdatne vyživuje Janovicovo literárne dielo – v použiteľnom tvare britvy. Britvy, ktorá sa zareže do papiera s každou jeho vetou esejou. A britva rozhodne, na ktorú stranu uloží hlbokú morálnu múdrosť jednej vety. Či na stranu pomenúvajúcu zlyhania človekovej ľudskosti, či na stranu vykúpenia jeho ľudskosti humorom. Zostáva však aj tretia možnosť. Láska. Voľajako sme však osameli, blížnych nemáme, milujme samých seba.

Bola to sebaláska na prvý pohľad.

Vlastne som len vyhodnotil a uznal, že Tomáš Janovic cúdi svoj vzťah k zlyhaniu, vykúpeniu a ešte aj k tretej možnosti. Teda natrikrát cúdi (ale aj drhne, glančí, leští, osieva, pucuje, pulíruje a preosieva) svoj vzťah k biblickému prikázaniu ,,Miluj blížneho svojho ako seba samého”. A nič mu, blížnemu, neprepáči. Zároveň počúvne, čo slušnosť káže a celú knižku neprepačujúcich jednoviet nazve: Neber to osobne!

Pri čítaní našich dejín
Sme permanentne nasratí, lebo sa cítime permanentne osratí.
// Tvrdenie o jednej vete je metafora v mojom konštrukte o Janovicovej eseji. V jednej vete ide (musí ísť) o iný režim bytia slov, povedzme: ide o ich zvrstvené a viachlasné jestvovanie. Dlhá cesta
//Už som jeden z nich, ale ešte nie som jeden z nás.

O človekovi zaujatom pre svoju vec sa zvykne tvrdiť, že tá jeho vec je jeho spôsobom bytia. Možno aj Tomáš Janovic považuje jednu vetu za jeho spôsob bytia, naisto však Janovicova jedna veta (re)prezentuje tvar, a teda formu jeho poznávania bytia. V tejto chvíli sme sa ocitli zoči-voči tvrdeniu Umberta Eca, že aforizmus vyjadruje brilantným spôsobom názorové klišé. Šlamastika spočíva v tom, že – podľa Eca – poznávanie niečoho všeobecného, hoci aj vyjadrené ojedinelou, duchaplnou formou, si celkom márne uplatňuje nárok na už spomenutú hlbokú morálnu múdrosť jednej vety.

Tento text je môj druhý pokus o Tomáša Janovica. V tom prvom som spomenul Umberta Eca vo chvíli, keď zložil klobúk pred Borgesovou schopnosťou využívať všemožné fragmenty encyklopédie na skomponovanie hudby myšlienok. Potom som si ešte spomenul na list Romana Jakobsona Voskovcovi a Werichovi, v ktorom im prisľúbil, že napíše vážne pojednanie o noetike a sémantike švandy. A hneď aj vysvetlil svoj dôvod: švanda ruší automatizmus zvyku a učí nás po novom hmatať, chápať a hodnotiť vec a znak, a v tom je jej vysoké kultúrne poslanie.

Dávam do pozornosti na Ecovej strane úvahu o aforizme ako o originálnej podobe názorového klišé a na Jakobsonovej strane úvahu o odhaľujúcej osobitosti a svojbytnosti jazyka, napríklad jednej vety eseje, ba jej celého sveta znakov a ich mnohoznačný vzťah k svetu vecí. Do tretice všetko dobré. Odpoveď Milana Kunderu na rečnícku otázku: prečo sa Boh smeje, keď sa pozerá na človeka, ktorý myslí? Pretože čím viac človek myslí, tým viac sa myslenie jedného vzďaľuje od myslenia iného. V spomenutom texte o Janovicových literárnych anekdotách som z konvolutu jednovetových výpovedí Slovenčina je presná citoval aj tieto:

//Naše reči súhlasné sú hlasné.
Sen peciválov je pec i válov.
Kto nič nedokáže, káže.

// Pripojil som k nim aj komentár: Všimnime si, ako sa v Janovicových rukách reč v zvukovej naliehavosti výpovede skracuje a zároveň hrou s významom slov rozširuje sémantika výpovede a ako sa tá široko rozprestiera mimo jazykového kontextu. Čiže, výpoveď sa skracuje, napríklad súhlasné (je) hlasné, pre peciválov pec i válov, (kto) nedokáže káže a zároveň sa rozširuje čitateľovo vedomie o svedomí toho, kto tak hlasno súhlasí, či o odhalení príčiny tlčhubovho kázania. Inak povedané, Tomáš Janovic ruší automatizmus zvyku a učí nás po novom hmatať, chápať a hodnotiť vec a znak a v tom je jeho vysoké kultúrne poslanie.

No u Janovica – oči si idem vyočiť – po názorovom klišé ani chýru, ani slychu. Aj majster tesár sa utne? Nemyslím si to. Umberto Eco, suverénny majster eseje, má v úcte stručnosť aforizmu, miluje paradox a paradoxne aj nekonvenčnosť a v jeho textovej stratégii nechýba vari jediný literárny žáner. Nemá rád vypchávky ani moralizujúce banality a má – sám tak napísal – slabosť pre paradoxy Stanisława Jerzyho Leca.

Nepoznám jediný dôvod nemyslieť si, že Eco by rovnako podľahol čaru a presvedčivosti jednej vety Tomáša Janovica. Prečo? Pretože presvedčivosť Janovicovej jednej vety spočíva v presvedčivosti skladby slov odkrývajúcich (nepríjemnú) pravdu najmä proti väčšinovému náhľadu. Treba zopakovať: proti väčšinovému náhľadu, náhľadu, ktorý reprezentuje názorové klišé.

Podtatranské myslenie
Chceme, aby sa dvere otvárali smerom TAM – aj keď vchádzame, aj keď vychádzame.
//
Naše špecifiká
//(1.) Sme najstarší a zároveň najmladší národ v Európe.
(2.) Na Slovensku by mali platiť dve teórie relativity a dva Newtonove zákony – tie naše a tie ich.

Slovenčina je presná
//Čoho sa dopustíme, to si hneď odpustíme.
//
Na záver ešte jeden argument, zdôvodňujúci napísanie textu srdečne vítajúceho Tomáša Janovica medzi esejistami slovenskými: Esej zrkadlí proces vzniku eseje. Jedna veta číha na jadro toho procesu.

Aby zakryli, ako to bolo, hovoria, ako to nebolo.

Raz tak, inokedy inak, ale vždy platí, že humor pomáha prežiť, ba platí aj to, že je jednou z najkrajších foriem prežitia – na zemi. Na nebesách Boh sa smeje.