Vladimír Mináč a tí druhí

Do literatúry vstupovali koncom druhej svetovej vojny alebo po nej. Spájal ich kritický postoj k slovenskému štátu, odmietanie vojny, ale aj negatívny vzťah k vtedy prevládajúcemu nadrealizmu, ktorému vyčítali, že len okrajovo reagoval na vtedajšiu tragickú spoločenskú a ľudskú situáciu.

Viacerí z nich sa zúčastnili v SNP alebo mali k nemu blízko, takmer všetci vstúpili neskôr do komunistickej strany. Február 1948 (prijali ho, niektorí s rozpakmi) prišiel s novými požiadavkami a v podstate rozbil toto generačné zoskupenie. Názov „povstalecká generácia“ sa preniesol na inú skupinu autorov.

Keď išlo o holý život

Najvýraznejšou postavou z menovaných bol Vladimír Mináč, novinár, publicista, esejista, kultúrny činiteľ, prozaik, funkcionár, spoločensky angažovaný človek, politik. Prešiel povstaleckými bojmi, koncentrákmi a táto skúsenosť vošla do značnej časti jeho tvorby.

Mimochodom, v Mináčovej povstaleckej anabáze nebolo veľa hrdinstva. Ako to v skutočnosti prebiehalo, uviedol v knižke rozhovorov s Petrom Holkom V košeli zo žihľavy. Možno aj preto v jeho prózach s povstaleckou témou chýbajú transparentní hrdinovia. Sú tu len obyčajní ľudia, čo chcú prežiť, a ľudia, ktorí sa postupne prepracujú k nejakej idei, za ktorú sú ochotní bojovať, v krajnom prípade zomrieť.

V románovom debute Smrť chodí po horách je silná vrstva osobného zážitku, transponovaná na ideovú rovinu. No táto operácia nedokázala zotrieť autentickú atmosféru, vyvierajúcu zo situácie, keď išlo o holý život.

Vôľa prežiť – ako základný zákon bytia – vytlačila v románe do sarkastickej polohy celú nadstavbu ideí a filozofie: „Tu nikto nemyslí na to, prečo treba žiť. Tu myslí každý len na to, ako treba robiť, aby človek žil. Aby človek ostal nažive. Aby nezamrzol a neumrel od hladu. Aby ho nechytila guľka alebo črepina z granátu. Smejem sa celej filozofii, smejem sa tým umelým stavbám, smejem sa ideálom a politickým koncepciám, smejem sa všetkému, čo vymysleli ľudia, aby zakryli svoju nahotu… Pretože celá filozofia, všetko, čo ľudia vymysleli a vytvorili, scvrklo sa mi na tri písmená ŽIŤ.“ V scénach z koncentračného tábora sa tento základný pocit ešte znásobil.

Začiatkom 50. rokov prešiel román tvrdou ideologickou kritickou. Vyčítali mu biologizmus, pesimizmus, cynizmus. Na rozdiel od iných kritizovaných (Dominik Tatarka, Margita Figuli, František Hečko) Mináč odmietol text prepracovať. Kritiku prijal, ba ešte ju spresnil a dopracoval, ale dal si záväzok, že napíše nový román z povstania.

Romány smerujúce do socializmu

Novým románom bola trilógia, ktorá neskôr vychádzala pod názvom Generácia. Keď vyšla, zdalo sa, že ide o základné dielo. A tak sa aj chápalo. Napokon sa však ukázalo, že je to síce impozantný počin, ktorý obsiahol osudy celej jednej generácie v rokoch vojny a SNP, ale hlavným meradlom je tu ideológia, pretavená do postáv, z ktorých každá reaguje tak, ako jej to prikazuje triedny pôvod. Teda, už nie život a smrť, ale život smerujúci do socializmu.

Ideologický prístup formoval (či deformoval) aj obraz Povstania. Niet tu nijakých historických faktov. Povstanie autor poňal ako jedno dejstvo socialistickej revolúcie. Nešlo mu o historický obraz, ale o jeho zmysel. Ale ten zmysel mu dal on. Podľahol tu názoru marxistickej historiografie, že SNP pokračovalo Februárom 1948. V podstate práve tento fakt mu poskytol uhol pohľadu, teda ideové hľadisko. Išlo však o dve nezávislé udalosti.

Pri prvom románe mal dobrého učiteľa (neskôr sa ho vzdal), bol to Ernest Hemingway a jeho román zo španielskej občianskej vojny, ktorý vyšiel po vojne v českom preklade pod názvom Komu zvoní hrana. Pri Generácii sa najskôr oprel o Gorkého „vývinový“ román Život Klima Samgina a v humoristickom románe Výrobca šťastia o prózy Ilfa a Petrova s Ostapom Benderom. Na oboch (ale najmä na druhom) cítiť odvodenosť.

Od vojnovej a povstaleckej témy sa Mináč dostal k súčasnosti. Za zmienku stoja dve knihy krátkych próz zo 60.¤rokov Tmavý kút a Záznamy. Sú rezultátom kritiky Stalinových metód a stalinizmu vôbec. Mináč tu vystúpil proti kasárenským formám života, hovorí o šťastí a spokojnosti ako podmienkach ľudskej existencie v socializme. Bol to pokus vyviesť spoločenskú realitu (a budúcu realitu) na zelenú lúku, preč od triednych šarvátok a ustavičného striehnutia na triedneho nepriateľa.

Čelom k spoločnosti

Po menšom fiasku s humoristickým románom Výrobca šťastia (kritika ho prijala rezervovane) sa Mináč vzdal beletrie. Rola publicistu mu od samých začiatkov pristala viac. Počas dlhých desaťročí sa pravidelne vyjadroval ku všetkým závažnejším problémom v literatúre, kultúre i spoločnosti. V minulosti hľadal oporu pre súčasnosť a zo súčasnosti vytváral podobu budúcnosti. Na jednej strane bojoval proti vulgarizácii v literárnej tvorbe, na druhej strane bránil socialistický charakter literatúry.

Známa je jeho polemika s mladým kritikom Milanom Hamadom z roku 1964. Hamada presadzoval názor, že literárnu tvorbu už netreba deliť na socialistickú a buržoáznu, pretože jej podstatou nie je ideologická zložka. Ba odvážil sa – zaštítený mladým Marxom – vyzdvihnúť súdobú západnú literatúru, ktorá podľa neho rieši oveľa závažnejšie problémy ľudskej existencie ako naša vlastná. A rieši ich často na vysokej umeleckej úrovni. Literatúra ako taká, človek „ako taký“ (teda nie triedne určený a historicky limitovaný), to bolo vtedy pre Mináča červené súkno a v podstate zrada na socialistických ideáloch.

No ako sa míňali 60. roky, aj Mináčove názory sa liberalizovali. Nie tie, ktoré sa týkali literatúry – tam ostal tvrdý a radšej sa literatúry vzdal, akoby sa ohol – a nezmenil sa celkom ani jeho názor na človeka, ale obrátil sa čelom k spoločnosti, ba priam k národu.

Jeho esej Dúchanie do pahrieb, v ktorej sa zahľadel do našej národnej minulosti, prijala kultúrna verejnosť veľmi priaznivo. Téma národa – to treba pripomenúť – sa v socializme, zakladajúcom si na internacionalizme, pokladala takmer za tabu. A platilo to najmä na Slovensku, kde sa Praha (a priamo prezident Antonín Novotný) dívala odjakživa podozrievavo na všetko, čo sa prezentovalo ako slovenské.

Národ. Samozrejmý ako rieka

Mináčov názor na slovenský národ sa odvíjal od koncepcie práce, budovania – ako protikladu územných výbojov, spojených s vojnovou deštrukciou. Neboli sme páni, boli sme plebejci. Táto „ľudová“ koncepcia, ktorá mu dovolila kritizovať slovenskú buržoáziu, ovplyvnila časť prózy v 70.¤rokoch (Peter Jaroš a iní). Novinkou bolo Mináčovo poňatie národa ako osobitnej kategórie. Dosť ďaleko sa tu zatúlal od marxistickej koncepcie (ktorá hovorí, že národ sa objavil na istom stupni historického vývinu a na istom stupni zanikne) a dal mu takmer mystický rozmer.

Národ mu je „prirodzený a takmer prírodný organizmus, samozrejmý ako hory a rieky, ako ľudia a sám život“. Keď príde „čas úzkostí“, vtedy „národ dýcha jedným dychom, zvučí jednozvučne… vedomie spoločného osudu je také mocné, že sa pod ním rúcajú všetky priehrady, že sa odplavujú nánosy dogiem a pomyslených hodnôt, že sa obnažujú hlbiny: v tých hlbinách je to čosi, čo spája všetkých príslušníkov národa“. V súvislosti s národom Mináč nepripúšťa slovo zánik, hovorí len o prílive a odlive. Napokon, odvolávajúc sa na Kollára a Štúra, vkladá do svojho národného posolstva humanistický odkaz: „A stať sa skutočným Slovákom, úplným Slovákom, značí stať sa bratom všetkých ľudí.“

Mináčova koncepcia národa vytryskla v jednej chvíli a zaplnila dlhoročnú medzeru. Stále však pretrvával určitý rozpor medzi Mináčovým názorom na národ a na literatúru. Prejavil sa vo chvíli, keď vyšiel román Majstri Vincenta Šikulu, ktorý v ňom rozpracoval práve túto tému. Román vyvolal búrlivú diskusiu. Šikula sa pokúsil spojiť protichodné ideové tendencie prejavujúce sa v čase vojny a Povstania (žandár – partizán) práve na báze ľudu, teda národa. Do diskusie sa zapojil aj Vladimír Mináč a briskne odmietol túto tendenciu: „… v zámku i podzámčí sa rozmýšľa rovnako… autorský text všetko zmierňuje, všetko vyrovnáva a urovnáva, jeho všeobjímajúca sympatia preniká do všetkých kútov: rovnako tlčú srdcia.“

Fráza: rovnako tlčú srdcia (alúzia na prvorepublikovú buržoáznu propagandu) je tá istá, ktorú v inom znení použil on sám, keď napísal „národ dýcha jedným dychom“. Vtedy ju myslel smrteľne vážne, no v súvislosti so Šikulom už len sarkasticky.

Od národa k štátu

Koncom 80.¤rokov sa Mináčove úvahy pohli od národa k štátu. Ešte za starého režimu vyhlásil: som za slovenský štát. Na otázku prečo, keď pred rokmi viedol svoju vojnu proti slovenskému štátu, odpovedal: pre Prahu. Bol nejaký čas predtým – ako predseda Matice slovenskej – v Spojených štátoch, ponavštevoval veľa slovenských emigrantských spolkov a viacerých popredných predstaviteľov pozval na Slovensko. O všetkom sa, pravda, rozhodovalo v Prahe, kde mu polovicu mien jednoducho prečiarkli.

Mináčove úvahy o samostatnom štáte súviseli teda jednoznačne s Prahou. K Česku (Čechom) mal od počiatku rezervovaný vzťah, pretože, podľa neho, o slovenských veciach rozhodovali nekompetentne a majoritne. Nijaké „rovný s rovným“ sa nikdy nekonalo.

Bol v tom jeho vzťahu možno aj osobný moment, ale ten zostáva skrytý. Už začiatkom 50.¤rokov si pohneval českú kultúru a spoločnosť, keď sa dehonestujúco vyjadril o Aloisovi Jiráskovi. Český klasik sa práve vtedy dostal na vysoký piedestál, vo veľkých nákladoch začali posmrtne vychádzať jeho Spisy.

Treba však povedať, že Mináč si pohneval aj Slovákov, keď odmietol folklór, zvelebovaný takmer ako vrchol umenia. Bol národovec, ale nie ten, ktorý by šiel preskakovať vatry. Hoci potom sa skamarátil práve s takými.

Bez servítky

Mináčove názory na spoločnosť, národ, štát sa po roku 1989, keď vstúpil do politiky a stal sa za SDĽ poslancom Federálneho zhromaždenia, ďalej vyvíjali naznačeným smerom. Nedá sa preto povedať, že išlo o nejaký skok. No svoje postoje podoprel aj konkrétnymi akciami (v máji 1992 na Donovaloch bol pri založení separatistického Kongresu slovenskej inteligencie, ktorý programovo tlačil na rozdelenie ČSFR). A to mu vynieslo nové vzťahy, predtým vari nepredstaviteľné, a nové kamarátstva. O „kamarátoch“ sa možno nedá celkom hovoriť. Mináč bol silná osobnosť a dokázal si zachovať odstup. Nezabránil však tomu, aby si ho istá skupina inteligencie neprivlastnila. Neviem, či to pokladal za prirodzené.

S pribúdajúcou politickou skúsenosťou sa zaktivizoval aj ako publicista. Postupne vydal knihy Sub tegmine, Návraty k prevratu, Odkiaľ a kam, Slováci, Hovory¤M a iné. Časť z nich vychádzala predtým časopisecky (napríklad texty sústredené v knihe Hovory¤M publikoval v 90.¤rokoch aj denník Pravda). V nich komentoval dianie v politike a v spoločnosti (bez servítky sa vyjadroval o tých, čo vstúpili do politiky, o disidentoch a podobne), vracal sa do minulosti, uvažoval nad budúcnosťou.

Vyslovoval jednoznačné názory podopreté dlhoročným poznaním, ktoré mali väčšinou podobu „neodškriepiteľných právd“ a pečať vyznania. Vkladal sa do nich celý. Neomylne smerovali k slovenskej samostatnosti, čo v Mináčovom prípade znamenalo ostrú kritiku českej politiky, ale aj tých Slovákov, ktorí túto politiku podporovali.

Treba však podčiarknuť, že predmetom Mináčovej kritiky sú len politické názory, nie ostatné aktivity. Napríklad pri Ludvíkovi Vaculíkovi uznáva, že ide o jedného z najlepších českých prozaikov. Tak si počína aj inde.

Druhá téma, ktorá ho vtedy znepokojila, sa týka integrácie do európskych štruktúr. Mináč nemal rád Európu, presnejšie západnú Európu, podobne ako ju nemali radi štúrovci, pochopiteľne, z iných dôvodov. Akékoľvek splývanie pokladal za nesprávne a pomýlené. „Cesta k jednote sveta vedie cez potvrdenie osobitostí.“ To bol jeho odkaz do budúcnosti.

Dosť alebo málo?

Vladimír Mináč pôsobil v slovenskej kultúre a spoločnosti v rozličných obdobiach a na rozličných postoch pol storočia. Tvoril, ale aj sa angažoval, niečo prebojúval. Patril medzi intelektuálov, ktorí brali účasť na verejnom živote. Francúzsky filozof Julien Benda, populárny u nás od druhej polovice 30.¤rokov, pokladal angažovanosť intelektuála za zradu na poslaní. V našich podmienkach bola účasť intelektuála na veciach spoločnosti či národa takmer povinnosťou. A zradili tí, ako hovoril Alexander Matuška, ktorí sa v konkrétnej chvíli nezapojili.

Za onoho pol storočia sa Mináč angažoval rôzne. Ako účastník protifašistického zápasu organicky vrástol do socializmu. Mal o ňom svoju predstavu, ktorú napĺňal tak, že kritizoval – tých druhých i svojich. Odhalenie Stalinových zločinov prijal, ale nevzdal sa celkom svojich snov o socializme, ktoré sníval vari od roku 1944. Preto aj obdobie normalizácie nebral tragicky. Netrápilo ho veľmi, že niektorí nesmú publikovať, tešil sa najmä z úspechov mladej prózy (Ladislavom Ballekom počnúc).

Nemal rád straníckych funkcionárov ani ich pôsobenie. A dával im to bez obalu najavo. Pomáhal aj postihnutým. Zachraňoval vyhodených z Matice, zastal sa ochranárov, bez jeho intervencie by nebola vyšla kniha Martina Bútoru Mne sa to nemôže stať a nestratil sympatie niektorých disidentov (Ivan Kadlečík). No na druhej strane – nezastal sa napríklad rukopisu Dušana Kužela Lampa.

Bolo to dosť, bolo to málo? V období normalizácie sme ho v rámci legálnych štruktúr pokladali za prijateľnejšiu alternatívu.

Poznávať, až potom uvažovať

Jeho angažovanie sa po roku 1989 za samostatný štát mu získalo nových priateľov i nepriateľov. Takých i onakých mal aj predtým, ale ináč sa grupovali. V časopise Týždeň vyšlo v minulom roku (č. 51) päť portrétov slovenských intelektuálov, medzi nimi Mináča, ktorý dopadol najhoršie. Pričom by bolo možné vec otočiť (a to v každom jednotlivom prípade), keby sa boli brali do úvahy iné uhly pohľadu. Mináč tam však nefiguruje ako spisovateľ. Podľa všetkého, tvorba zrejme nepatrí k intelektuálnej výbave. Tí, čo Mináča velebia, zas trpia iným neduhom: nemajú na okiadzanie dosť slov. Ak niekoho od začiatku velebím, chytro sa mi minú pozitívne výrazy a začínam sa opakovať.

Na rozdiel od iných (Dominik Tatarka) Mináč nebol veriaci komunista. Na to bol príliš racionálny a skeptický. Ale uveril dialektickej metóde, preto sa sporil a v spore nachádzal pravdu. Bola to jeho pravda, no mal pocit, že je to historická pravda.
Ak chceme z niekoho spraviť legendu, musíme ho dôkladne otesať. Všetko sa nikdy do legendy nezmestí. Z Mináča netreba robiť legendu, ale ani antilegendu. Treba ho poznávať, a potom o ňom uvažovať. Ale to sa dnes chce málokomu. Tak on a všetci, ktorí na Slovensku pre niečo žili a zomreli, sú mŕtvi aj v našom vedomí. Zrejme to tak zostane.