Veľvyslanci „nových“ krajín si vymieňali cenné informácie. Mal som v porovnaní s nimi nevýhodu, že som pricestoval do Dublinu koncom januára, zatiaľ čo oni sa pripravovali na podujatie v krajine už viac ako rok a pol. Kolegovia, nielen z Vyšehradskej štvorky, mali na rozdiel od nás dohodnuté rôzne prezentačné firmy „na kľúč“. Od ambasádorov sa vyžadovala len ich prítomnosť na aktivite. U nás sa tento „firemný prístup“ neosvedčil a dostal som plnú dôveru od ministra Eduarda Kukana, že niečo vymyslím. Časová tieseň a s tým spojený stres boli mojimi úhlavnými nepriateľmi, čo ma však, paradoxne, ešte viac motivovalo…
Najprv do Corku, potom do Dublinu
Predložil som našim predstaviteľom návrh, ktorý bol po krátkom váhaní prijatý. Slovenská vládna delegácia pricestuje pred slávnostným summitom v Dubline najprv do Corku. Írskej strane sa tento originálny prístup veľmi pozdával. Ide predsa o spájanie ľudí, regiónov a národov. Nielen politických elít, ktoré sa „na telefón“ zídu kedykoľvek a kdekoľvek. Vítajúce mesto Cork sa správalo ešte veľkorysejšie. Vznikol však logistický problém, ktorý mi predtým na um neprišiel a ani nemohol, keďže so summitmi som veľa skúseností nemal. Írska strana v rozpise pre pristátie vládnych lietadiel v Dubline dala, pochopiteľne, výhodnejšie termíny „zakladajúcim, respektíve starým štátom“.
Potreboval som pre našu delegáciu získať čas kvôli programu v Corku a argument o spájaní ľudí v zjednotenej Európe u Írov zabral. Neskôr som sa dozvedel, že viacerým „starým členom“ sa to nepáčilo a írska strana si vypočula od nich aj ostré slová. Neustúpila, lebo rozumela mojej požiadavke. A tak slovenská vládna delegácia pristávala v Dubline súčasne s lietadlom francúzskeho prezidenta, nemeckého kancelára a predsedu Európskej komisie.
Po niekoľkých týždňoch prišiel šok. Vo voľbách do Európskeho parlamentu(EP) zaznamenali Slováci najnižšiu účasť. Íri sa ma pýtali: „Ambasádor, kam sa podelo nadšenie Slovákov z 1. mája v Corku, kde sa od konca druhej svetovej vojny zišlo na námestiach najviac ľudí? Najmä vďaka vašej krajine? Vy jediní ste boli v regióne ešte pred summitom, čo sme si veľmi vážili.“ Hanbil som sa ako pes a hľadal som vysvetlenie. Žiadne skúsenosti s EP, viacero volieb v jednom roku (reč je o roku 2004) a dostavila sa únava voličov. Hm… Íri mi poradili ako oni zvýšili záujem občanov na eurovoľbách: spojili ich s inými voľbami miestneho charakteru. Ľudia majú väčší záujem na svojom richtárovi a popri tom „hodia“ hlas aj europoslancom.
Uplynulo dvadsať rokov. Keď som navrhoval využiť írsku skúsenosť, počul som: nedá sa, musel by sa zmeniť zákon. Zákon však nie je biblia a zmeniť sa dá. Ak je vôľa. Máme už jednogeneračnú skúsenosť s EÚ a jej inštitúciami. Vrátane EP, na ktorý má priamy (i keď neveľký) vplyv každý občan v únii. Dnes, starší o dvadsať rokov, by som ťažko írskym priateľom vysvetlil slovenský paradox. Napriek tomu, že k európskym inštitúciám máme väčšiu dôveru ako k „našim“, tak pramálo sa o nich zaujímame.
Nevnímal som, že sa niekam vraciame. Veď sme nikam neodišli
Ako diplomata ma tiež zaujíma azda najdôležitejší rozmer EÚ ako najúspešnejšieho mierového projektu. Prvýkrát som si to uvedomil v dublinskom parku Phoenix, počas onoho historického popoludnia v prvú májovú sobotu, keď som videl stúpať slovenskú vlajku spolu s vlajkami ostatných partnerov únie. Ceremónia spojila „novú i starú Európu“. Dala tak politickú bodku za studenou vojnou. Za neprirodzeným spôsobom rozdeleným kontinentom. Nevnímal som to, že sa niekam vraciame. Veď sme nikam neodišli, stále sme tam, kde spočívajú kosti našich predkov. Nie. Došlo ku korekcii európskych dejín po druhej svetovej vojne, o výsledku ktorej rozhodli tanky. Následne už rozhodovali víťazné mocnosti o „umiestnení“ európskych národov na novej politickej mape kontinentu. Národy, ktoré predtým krvácali, žiaľ, veľké slovo o svojom budúcom osude nemali…
Po mojom návrate z Dublinu som si utvrdil spomínanú dimenziu EÚ. Na jar 2009 sme v Bratislave organizovali konferenciu k 20. výročiu dialógu medzi gréckymi a tureckými Cyperčanmi. Slovenská republika od svojho vzniku vytvára diplomatické podmienky na politický dialóg medzi tamojšími znepriatelenými stranami. Na malom, čarovnom ostrove v Stredozemnom mori, v ktorom našla zaľúbenie samotná Afrodita a ktorého osud oddávna ovplyvňovala jeho poloha v dobrom i v zlom. Nachádza sa na križovatke záujmov svojich väčších susedov ale aj viacerých mocností.
Na konferenciu sme pozvali politických predstaviteľov oboch cyperských táborov a medzinárodných inštitúcií. Európsky parlament zastupovala viceprezidentka Dagmar Roth-Behrendtová. V prejave uviedla, že cyperskou otázkou sa zaoberá počas všetkých svojich mandátov (spolu 25 rokov) a podľa nej bol máloktorý štát taký nápomocný Cypru ako práve Slovensko. Nemecká poslankyňa bola najvyššou medzinárodnou predstaviteľkou. Po dohode s nadriadenými som jej navrhol aby poskytla slovenskej televízii rozhovor. Vrelo súhlasila. Zhodnotí konferenciu a konkrétny príspevok slovenskej diplomacie k riešeniu cyperskej otázky. Súčasne upriami pozornosť verejnosti na dôležitosť EP. Do eurovolieb zostávali dva týždne, presne ako dnes.
Po konferencii mi z STV oznámili, že dohodnutý rozhovor sa ruší, lebo v ten čas prídu diskutovať slovenskí politici o štátnom rozpočte. Nepomohol môj argument, že konferencia k okrúhlemu výročiu dialógu sa už opakovať nebude a viceprezidentka EP nie je na Slovensku tak často na rozdiel od slovenských politikov. Škoda, konštatovali sme spolu s nemeckou europoslankyňou. Vidiac moje veľké sklamanie dodala, že médiá nemajú záujem o pozitívne informácie. Ani v Nemecku nie je tomu inak. Nemohol som s ňou nesúhlasiť, v duchu som si však povedal, že sme premárnili príležitosť priblížiť slovenskej verejnosti význam diplomacie ako mierového nástroja.
Ak považujeme EÚ za mierový projekt, niet iného príkladu, kedy by jeden štát únie pomáhal druhému členskému štátu organizovať vnútropolitický dialóg. Inými slovami Slovensko si vrchovato plní povinnosť prispievať k agende posilňovania mieru v medzinárodných vzťahoch. Pochopiteľne na tej šachovnici, na ktorú naša neveľká krajina patrí. Pozitívne to vnímajú aj „globálni hráči“. Generálny tajomník OSN pri každej vhodnej príležitosti vysoko oceňuje úlohu Slovenskej republiky.
Závidia Európanom, ktorí nielen zrušili hraničné kontroly
Nemôžem zabudnúť na skúsenosť s obhajobou EÚ. Na jeseň 2008 vyhlásila bankrot (po 150 rokoch existencie) americká akciová spoločnosť Lehman Brothers, čo spustilo rozsiahlu finančnú krízu s presahom do Európy. Hľadali sa nástroje ako ochrániť úniu pred jej následkami. Rokovania boli náročné. Bol som v tom čase na seminári v Marshallovom centre v jeho bavorskom sídle. V paneli s účasťou vyšších diplomatických a vojenských funkcionárov sa diskutovalo o vzťahoch medzi EÚ a svetom. Moderátor, Američan, začal slovami, že situácia s finančnou krízou opätovne kladie americkej strane otázku: „komu v Európe treba zatelefonovať?“ Kanadský generál pridal komentár, že nám Európanom niekedy nerozumejú, čo vlastne chceme. Diplomat z Ázie mu pritakával. Argentínsky diplomat podčiarkol, že situáciu na starom kontinente vnímajú ako riadny chaos. Nemecký spolumoderátor reagoval, že to hádam nie je až také zlé – EÚ dokáže krízam odolávať. Gestom hľadal u mňa podporu ako zástupcu vtedy novej členskej krajiny.
Uviedol som, že EÚ v prvom rade nie je štát (ako USA) a preto nemá s ním porovnateľné rozhodovacie mechanizmy. Je to skupina krajín, ktorá sa po dvoch nesmiernych tragédiách rozhodla riešiť svoje vzťahy a problémy len mierovou spoluprácou na princípoch medzinárodného práva. Kultúrne a mentálne má európskemu zoskupeniu najbližšie Latinská Amerika, ktorej spoločnosť bola v rozhodujúcej miere formovaná potomkami Európanov. Na rozdiel od Európy je však jazykovo, kultúrne, nábožensky a do istej miery historicky výrazne homogénnejšia. A zažila len lokálne vojny. Tón debaty sa zásadne zmenil. Argentínsky diplomat zrazu hovorí, že keď diskutujú v juhoamerickom združení Mercosur (združuje Argentínu, Brazíliu, Paraguaj, Uruguaj a Venezuelu), s tichou závisťou pozerajú na Európanov, ktorí nielen zrušili hraničné kontroly, dokonca platia spoločnou menou.
Napriek tomu, že sme z nášho regiónu najviac integrálnou súčasťou EÚ, pri diskusiách o širokospektrálnych vzťahoch našej krajiny vnútri únie (nie s úniou!) mám pocit, že nám občas chýba určitá symetria a s ňou súvisiaca inventúra za ostatné dve desaťročia. Na jar 2004, ešte pred našim vstupom, podnikla skupina približne dvadsiatich slovenských farmárov cestu po Írsku. Na záver prišli do Dublinu a počas nášho stretnutia na ambasáde som každého „vyspovedal“. Sumu ich skúseností môžeme vyjadriť týmito slovami: „Keby boli v slovenskej agrovýrobe také podmienky ako na niektorých pracoviskách na zelenom ostrove, nikdy by sme požiadavky na vstup nesplnili.“ V snahe zmierniť ich rozhorčenie som konštatoval, že my vstupujeme do klubu, kde Íri už sú a nielen pre nich predstavujeme konkurenciu. Vyslovil som nádej, že keď budeme súčasťou únie, tieto nerovnosti sa odstránia alebo sa prinajmenšom zmiernia.
Keď sa pozeráme len na jednu stranu tej istej mince
O symetriu by sme sa mohli usilovať tak aby sme hovorili aj o prínose Slovenska do rodiny európskych krajín. Niekedy môže mať verejnosť pocit, že náš štát by bez prostriedkov z únie (ktoré ako keby prichádzali zadarmo) neprežil. V dôsledku vzájomnej previazanosti je veľmi ťažké, priam nemožné vyhotoviť akúsi tabuľku: dostal a dal.
Málo sa hovorí o tom, že naša prítomnosť v EÚ prináša nemalé výhody aj iným. Prístup na slovenský trh s takmer bezzubou domácou konkurenciou. Desaťtisíce našich občanov pracuje v zahraničí. Svojou neraz vysoko kvalifikovanou prácou (školy absolvovali na Slovensku) vytvárajú hodnoty v cudzine, platia dane atď. Podobná prognóza platí aj o mladých ľuďoch, ktorí sa rozhodli študovať v zahraničí a nejeden z nich rozmýšľa o svojej kariére mimo slovenského územia. Inými slovami, keď príliš zdôrazňujeme prísun eurofondov, pozeráme len na jednu stranu tej istej mince. Stavia nás to do prílišnej závislosti a súčasne nás odrádza povedať svoj odlišný názor na niektoré problémy. A paradoxne to hovoria tí istí, ktorí zdôrazňujú, že sme súčasťou európskej rodiny štátov.
Napokon nezabúdajme, že žiadna kríza, ktorá zasiahla EÚ od jej historického rozšírenia, nemala svoj pôvod v krajinách strednej a východnej Európy.