Salvador Allende - symbol nádeje, že chod dejín sa dá ovplyvniť

Allendeho legenda sa z povedomia sociálnych zápasov posledných desaťročí nikdy nevytratila. V súvislosti s nedávnymi študentskými protestmi v Čile a meniacim sa vplyvom latinskoamerického subkontinentu je však tento dávno mŕtvy „socialistický slobodomurár“ živší ako kedykoľvek v posledných desaťročiach.

Otázka a odpovede

Rok 1990 bol pre Augusta Pinocheta nedobrým rokom. Po tom, čo sa v roku 1988 opäť rozhodol sám seba navrhnúť na prezidenta a jeho kandidatúru svojou návštevou Čile podporil aj pápež Ján Pavol II., nielen že musel odovzdať moc legitímne zvolenému Patriciovi Aylwinovi, ale nový kresťanskodemo­kratický prezident onedlho založil Komisiu pre pravdu a zmierenie.

Raúl Rettig, vymenovaný na jej čelo, zakrátko uverejnil správu, podľa ktorej bolo v priebehu Pinochetovej diktatúry v Čile zavraždených alebo vyhlásených za nezvestných viac ako dvetisíc osôb. Augusto Pinochet sa ešte z postu vrchného veliteľa armády pokúsil ohroziť novú vládu vojenským napadnutím Rettigovej komisie, ale meniaca sa politická klíma začiatku 90. rokov pracovala proti nemu. Onedlho, na sklonku roku 1992, sa v Paraguaji objavili archívy tajnej služby (tzv. Archívy teroru), obsahujúce podrobné informácie o Operácii Condor, desiatky rokov trvajúcej kampani štátneho terorizmu uskutočňovanej pravicovými diktatúrami v Latinskej Amerike koordinovanej záujmami vlády USA.

Rok 1990 bol pre Pinocheta nepríjemným rokom ešte pre jedno: 4. septembra sa po 17 rokoch dočkali oficiálneho štátneho pohrebu pozostatky Salvadora Allendeho.

Telo Salvadora Allendeho bolo odvtedy exhumované najmenej dvakrát, naposledy v máji 2011, vždy za tým istým účelom: zodpovedať otázku, či bol zavraždený, alebo či po poslednom verejnom prejave pre Radio Magallanes podstúpil dobrovoľnú smrť. Krátko po prevrate vysielali televízne stanice v Čile vysvetlenie národu o tom, že vojenské jednotky vedené generálom Pinochetom, ktoré prenikli do horiaceho prezidentského paláca La Moneda, urobili to najlepšie, čo mohli, pretože Salvador Allende rozvrátil krajinu, zbytočne plytval peniazmi na telesnú stráž, mal priveľa oblekov, priveľmi obľuboval frivolnú spoločnosť, básnikov ťahal do politiky a priveľmi rád holdoval whisky Chivas Regal.

V duchu apelovania na kultúrne zakorenený mačizmus sa nezabudlo pracovať ani s vyzdvihovaním poznámky, že sa „ako zbabelec navyše aj sám zastrelil“. Hoci je táto otázka v Čile stále predmetom sporu, a to aj medzi ľavicovými stúpencami bývalého prezidenta, bytostne dôležitá je zrejme len pre tých, ktorí by naozaj považovali samovraždu za prejav zlyhania. V konečnom dôsledku sa zdá oveľa zaujímavejšie sústrediť sa na to, prečo sa v kritike obľúbeného politika v úsilí ho zdiskreditovať v negatívnych konotáciách väčšmi ako na politické úspechy či zlyhania poukazovalo na jeho „bonvivánstvo“ ako na prejav slabosti. Zdanlivo bezvýznamný moment môže slúžiť ako kľúč k mnohých zásadným odpovediam.

Radikálny slobodomurár

Salvador Allende Gossens, v Čile prezývaný El Chicho, sa narodil 28. júla 1908 vo Valparaíse, vychýrenom prístave, ktorý od konca 19. storočia nadobúdal celkom nový ráz. Víťazstvom v tichomorskej vojne získalo Čile peruánsku provinciu Tarapacá a bolívijskú Antofagastu. Podľa dovtedajšieho modelu hospodárstva založeného na obchode s meďou a liadkom sa aj ony čoskoro dostali pod britskú správu. Do krajiny začalo prúdiť čoraz viac evanjelických misionárov, ale aj noví prisťahovalci najmä zo severnej a strednej Európy. Okrem toho, že – ako ironicky opisuje spisovateľka Isabel Allendeová v románe Dcéra Šťasteny – títo misionári súperili so svojimi katolíckymi „kolegami“ o množstvo predaných Biblií domorodému obyvateľstvu, a v medenej horúčke si Európa bezplatne prisvojovala prírodné zdroje, znamenal ich príchod aj rozbitie konfesionálnej jednoty a myšlienkových prúdov v dovtedy tradične konzervatívnom a katolíckom Čile.

Novej vrstve inteligencie dedičstvo postkoloniálneho feudalizmu starej španielskej oligarchie nepostačovalo. V súlade s myšlienkami Simóna Bolívara a vlasteneckým konceptom bojovníka za nezávislosť Čile z roku 1800 Bernarda O´Higginsa nemohla súhlasiť s formálnou nezávislosťou, v ktorej sa kolonializmus španielskeho feudalizmu len premenil na kolonializmus dominujúcich kapitalistických veľmocí. Rodina Salvadora Allendeho s belgickými a baskickými koreňmi mala hlboké slobodomurárske tradície a hlásila sa k strane radikálov, čo bola historicky prvá strana hlásajúca politický antiklerikalizmus. Staré strany konzervatívcov a liberálov boli tradične nadviazané na dedičnú oligarchiu a jediný rozdiel spočíval v miere prepojenia na katolícku cirkev. Rôznorodé kultúrne korene radikálov logicky nepripúšťali takto vymedzenú konfesionálnu jednotu, a preto hoci boli politicky antiklerikálni, za ich zjednocujúci prvok sa všeobecne považovalo slobodomurárstvo.

Allendeho príslušnosť k Veľkej lóži Kolumbia (Gran Logia de Colombia) nespôsobovala zmätok len v radoch kresťanských demokratov, ktorých kandidát Eduardo Frei Montalva bol jeho súperom vo voľbách v roku 1964, ale aj medzi marxistami, ku ktorým sa hlásil ako socialistický kandidát za stranu FRAP. Najväčšmi vymedzení však zostávali komunisti a slobodomurári, podľa ktorých – z protichodných pozícií – je členstvo v lóži so socializmom nezlučiteľné. Na svoju obhajobu Allende už ako prezident v roku 1971 odkázal komunistom i slobodomurárskej lóži rovnaké vyhlásenie: ak by sa takáto nezlučiteľnosť počas jeho funkcie preukázala, vzdal by sa svojej vojenskej funkcie v socialistickej strane, hoci socializmu ako vnútorného presvedčenia by sa nevzdal nikdy; a vystúpil by aj zo slobodomurárskej lóže, hoci jej princípy by neopustil: „Môj otec Ramón Allende Padilla Huelvo bol majstrom Veľkej lóže Čile a zakladateľom druhej lóže našej krajiny, ktorej brány sa pre mňa otvorili vo Valparaíse. Vždy som si dobre uvedomoval, že lóža nie je ani sekta, ani politická strana a v záujme zdokonaľovania spravodlivosti bude kedykoľvek pripravená pracovať v profánnom svete. Je povinnosťou slobodných murárov túto prácu uskutočňovať na našich trvalých princípoch.“

Socializmus na čilský spôsob

Prísny dôraz na dodržiavanie princípov slobodomurárstva vychádzajúcich z dôsledne dodržiavaných ideálov slobody, rovnosti a bratstva sa u Allendeho prelínal s jeho chápaním socializmu. To však otváralo oveľa hlbšie súvislosti, než na aké bola zvyknutá obvyklá charakteristika Čile ako „najeurópskejšej krajiny Južnej Ameriky“. V čase, keď bol v roku 1998 Augusto Pinochet v Londýne zatknutý, obletelo celý svet jeho vyhlásenie, že „Čiľania vám vždy hrdo povedia, že sa považujú za Angličanov Južnej Ameriky“.

Modus vivendi kolonializmu sa odrážal aj v sociologických prieskumoch uskutočňovaných od 40. rokov v chudobných štvrtiach, ktorých obyvatelia inklinujúci k radikálnej komunistickej strane PCCH (podľa publikácií Johna Gunthera) prejavovali podobne ako obyvatelia mestskej buržoázie obavy, že by ich ľudia v anglosaských krajinách „mohli považovať za Indiánov“. Pinochet zjednodušoval, ale z pohľadu oficiálne razenej politiky neklamal. V 20. storočí bolo upínanie sa na USA, Anglicko a akékoľvek európske myšlienkové prúdy o to silnejšie, čím intenzívnejšie sa potláčala skutočnosť o prežívajúcich vplyvoch domorodých kultúr a tradícií vzbúr pôvodných etník. A čím agresívnejšie prebiehali pokusy o ich zneviditeľnenie.

Oficiálna propaganda, konzervatívci, liberáli, komunisti i príslušníci armády, tradične lojálnej voči akejkoľvek vláde, všetci sa v úsilí interpretovať politické hnutia v Čile obracali výlučne na európsku identitu, britskú obzvlášť – často dokonca v prostredí s tradíciami katolíckeho konzervativizmu. Allende, vychovaný v rýdzo európskych tradíciách a v rodine, ktorej inklinácia k radikálom súvisela „paradoxne“ s vplyvom eurocentrického britského protestantizmu, dokázal vidieť svojbytné Čile práve v tom, čo sa iní usilovali potlačiť. Vrátane tých, ktorých sa to často priamo týkalo: vracal dôležitosť osobnostiam odporu proti kolonializmu a odvolával sa na stáročia zaznávané aj likvidované skupiny obyvateľstva, Araukáncov, Indiánov Mapuče, mesticov a kreolov.

Nadväznosť na pôvodné dejiny Latinskej Ameriky bola princípom čilských slobodomurárskych lóží už od ich vzniku – medzi prvé nepravidelné lóže patrili tzv. Lautariánske lóže, odvolávajúce sa na araukánskeho náčelníka Lautara, otca Španielmi zavraždeného Caupolicána, ktorý sa stal symbolom mimoriadne silného a vytrvalého vzdoru proti európskemu poriadku. Allende poukazovaním na tých, ktorých existencia mala byť vymazaná, oživil význam individuálnej vzbury vo svete zabehaných pravidiel a v hľadaní formy zjednocovania národa zdôrazňoval autonómne potreby jeho rôznorodých súčastí. Svojím kultúrnym eklekticizmom, odmietajúcim binárne vnímanie tak kultúry, ako aj politiky, obohacoval humanistické európske prúdy o celkom nový rozmer.

Marxistickí kňazi

Podobne nový rozmer získavalo za takýchto podmienok aj kresťanstvo, tradične zviazané s hierarchickými a koloniálnymi mocenskými štruktúrami. Keď v roku 1974 reprezentanti cirkví v Čile vyčítali Augustovi Pinochetovi, že medzi mučenými bolo i mnoho kňazov, argumentoval bez zaváhania: „Nie sú to kňazi. Sú to marxisti.“ V jeho odpovedi je obsiahnuté mnohé. Kategórie, ktoré použil vylučujúco, sa medzi členmi kresťanskými liberálmi začínali prelínať. Katolícki duchovní na čele s arcibiskupom Raúlom Silvom Henriquezom prestali zmysel svojej činnosti vidieť len v charite, ale sami začali podľa vzoru brazílskeho kardinála Doma Héldera Pessoasa Câmaru pomenúvať príčiny chudoby a dožadovať sa radikálnych spoločenských zmi­en.

Novo sa rozvíjajúca „teológia oslobodenia“ sa začala vnímať ako socialisticky orientovaná, a teda podozrivá, hoci politicky sa hlásili ku kresťanským demokratom, nie k socialistickým stranám spolupracujúcim s komunistami.

Salvador Allende sa nehlásil ani ku kresťanským liberálom, ani ku komunistom, ktorí sa orientovali na Moskvu a Peking, a napriek otvoreným sympatiám k Fidelovi Castrovi odmietal v Čile aj zavádzanie kubánskeho modelu. Najmä v čoraz napätejšom ovzduší postupujúcej studenej vojny. Tá sa však, ako krátko predtým na Kube, ukázala ako rozhodujúca.

Rodáci z Valparaísa

Prerod z apolitického, pracovitého a húževnatého, no viac-menej priemerného a výnimočnými vlastnosťami neoplývajúceho vojaka na jedného z najkrutejších diktátorov v moderných dejinách vyráža dych. Je vynikajúcou ukážkou toho, ako priemernosť a nedostatok charizmy v kombinácii s obrovskými ambíciami produkujú tú najnemilosrdnejšiu ľudskú krutosť.

Salvador Allende nemal žiadnu príčinu podozrievať Pinocheta z podvratnej činnosti. Naopak, Pinochetova kariéra v rokoch 1972 a 1973 úspešne prekvitala. Niekoľkokrát v mene Allendeho vlády cestoval do Moskvy a ako hlavný veliteľ ozbrojených síl sprevádzal Fidela Castra počas jeho návštev Čile. V júni 1999 niekdajší minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger pre BBC vyhlásil, že v čase čilského štátneho prevratu nemal o existencii akéhosi Augusta Pinocheta najmenšej potuchy. To pravdaže neznamená, že na zosadenie Allendeho neinvestovali USA stovky miliónov dolárov.

Tri týždne pred štátnym prevratom povedal Pinochet Allendemu: „Prezident, buďte si istý, že som kedykoľvek pripravený položiť život v obrane konštitučnej vlády, ktorú reprezentujete.“ Ale už o niekoľko dní bol vystavený dileme zostať ako veliteľ ozbrojených síl lojálny prezidentovi, ktorý ho vymenoval, alebo spoločne s Gustavom Leighom podpísať účasť na prevrate organizovanom vojenskými generálmi v štedro dotovanej opozícii. Leigh ho vraj povzbudil slovami: „Vzmužte sa, generál.“ Pinochet sa „vzmužil“ a Salvadora Allendeho nepostretol osud tých Pinochetových oponentov i priateľov, ktorí boli z vrtuľníkov vyhadzovaní nad pohorím Ánd či do Tichého oceánu, len vďaka guľke, ktorá ho zabila výstrelom z vlastnej či cudzej ruky.

Vino y empanadas

Allendeho legenda sa z povedomia sociálnych zápasov posledných desaťročí nikdy nevytratila. Časom len vybledla a zvykne sa ideologicky zjednodušovať. Oponenti i priaznivci mu vyčítali mnohé. Najmä však to, že samotný socializmus chcel zbaviť toho, čo na jeho myšlienkach najväčšmi znepokojovalo jeho odporcov a čoho sa často nedokázali zbaviť jeho stúpenci – hierarchií, avantgardistickej rigidity a centralizovanej moci. Na dlhý čas bola jeho postava zredukovaná na utopistu, ktorý chcel nemožné – aby sa jeho kolonizovaná krajina aj v čase studenej vojny dokázala uberať samostatne zvolenou cestou a aby sa synonymom čilského socializmu nestala represia, ale „alegría, vino y empanadas“, radosť, víno a pirôžky.

Pre tie isté príčiny je dnes Salvador Allende opäť zosobnením nádeje, že chod dejín sa dá ovplyvniť, a nezanevrieť pri tom na ideály, ktoré to odhodlanie formujú.