Človek nedokáže v sebe nájsť vnútornú harmóniu. Na rozdiel od prírody, ktorá tu bola dávno pred nami, zostane tu, keď my už nebudeme a vedela by preukázateľne žiť aj bez nás. Pod harmóniou v tomto kontexte rozumieme azda najširší spoločný menovateľ humanizmu, inými slovami dosiahnutie takého rozpoloženia materiálneho a duševného stavu, ktorý by nenavádzal na kanibalizovanie vlastného druhu…
Zrejme jedinou predvídateľnou črtou našej doby je jej nepredvídateľnosť. Možnou príčinou tohto javu je skutočnosť, že suma štátnych a neštátnych aktérov, najmä však ich záujmov či už v regiónoch, ale hlavne na geopolitickej scéne, je výrazne väčšia ako limity šachovnice, na ktorej sa zápas odohráva. A v ňom sa rozhoduje o tom, čí záujem sa napokon uplatní. Trebárs aj na úkor iného. Ak je reč o nepredvídateľnosti, môže sa stať, ako hovorí môj známy, že dve jadrové veľmoci sa čoskoro nejako dohodnú aj s ohľadom na to, že algoritmus ich uvažovania a správania nie je až tak odlišný (prosím nepoužívať ideologické okuliare) a rozkolísanú EÚ, ktorá z ich pohľadu nie je ani ryba ani rak, odsunú do pozície pozorovateľa.
Dnes sa zdá, že nepriateľom je už každý a možno s každým
Od konca studenej vojny uplynul čas jednej generácie. Od obdobia, ktorého strasti a radosti si pamätá stále menší a menší počet žijúcich ľudí, vrátane čitateľov týchto riadkov. Obdobia, ktoré bolo dramaticky ovplyvnené neprirodzeným rozdelením nášho civilizačného okruhu, jedného z neželaných výsledkov ostatnej svetovej vojny. Akokoľvek, vtedy bolo každému jasné, kto, a hlavne kde je nepriateľ, respektíve kto je na tej „našej strane”. Trochu odbočím: S trpkou iróniou spomínam na august 1968, keď nás prepadli vojská susedov a spojencov. Pokiaľ ma pamäť neklame, dobový „nepriateľ“ s nami sympatizoval. Dnes sa zdá, že nepriateľom je už každý a možno s každým. Ak nie teraz, tak určite zajtra.
Dodnes mám v živej pamäti ten mrazivo horúci november v minulom storočí. V studenom počasí bolo toľko ľudského tepla, že ste v ňom mohli uvariť, čo len ste chceli. Takmer každý bol presvedčený, že bude už iba lepšie… Dnes sme znechutení hádam zo všetkého. Paradoxne nám často vadí práve to, čo väčšina z nás chcela hádam najviac. Požadovali sme slobodné voľby a dnes nie sme spokojní s ich výsledkami. Rozmanitosť spoločnosti sa pritom zákonite premieta aj do pestrosti jej politickej reprezentácie.
Dámy a páni na Hradnom vrchu predsa nie sú z Marsu, či nebodaj z inej galaxie! Sú len a len našim zrkadlom. Tento fakt nechceme akosi prijať a preto sme otrávení z politiky (politikov) i z médií. A čo je horšie, tento jed nechtiac či podvedome prenášame ako karcinóm aj do svojho mikrosveta: do rodiny, pracovného kolektívu a či susedstva.
Neustále lamentujeme nad rozdelením spoločnosti. Takto však bolo vždy a teda nemôžeme to považovať za akýsi patologický jav. Ľudské spoločenstvo sa azda vo všetkých krajinách odjakživa a nejako delilo. Prečo by mala byť naša krásna krajina pod Tatrami výnimkou?
Deliace línie boli rôzne a ďalším vývojom neustále pribúdajú: sociálne, ideologické, náboženské, etnické, regionálne … až po milovníkov malého a veľkého piva. Dve (stratené) povojnové generácie slovenskej spoločnosti túžili po tom aby bola čo najširšia – rozumej demokratická – možnosť účasti na správe veci verejných. Aby sa ku kormidlu (zodpovednosti za štát) dostali rovnako fanúšikovia veľkého piva, ale aj tí, ktorí sa uspokoja s malým pohárom zlatého moku.
Najsilnejšia zbraň aj tej najslabšej demokracie
Jednou z hlavných úloh pravidelne sa opakujúcich volieb mala byť záruka, že spomínané rozdiely sa stanú znesiteľnými. Práve voľby sú najsilnejšou zbraňou aj tej zdanlivo najslabšej demokracie! Počas jednej generácie od vzniku samostatnej SR už vládol každý s každým a proti každému. Doslova a do písmena riadili našu vlasť takí, ktorí získali státisíce hlasov ale aj takí, ktorých podporuje niekoľko sto verných voličov.
Ak sme ešte stále nespokojní, pozrime sa do spomínaného zrkadla. Patologické je však našu nespokojnosť premieňať na ľudskú nenávisť ústiacu do prejavov násilia. Tí váhajúci by mali vedľa seba v zrkadle vnímať aj obrázky zdemolovaného Kapitolu alebo horiacich ulíc v Paríži. Poučme sa zo zlyhaní aj tých, v ktorých vzhliadame svoje vzory a ktorí boli (historicky) po zásluhe našimi učiteľmi demokratického riadenia spoločnosti!
Ľudia nie sú anjeli
Na toto konštatovanie popredného znalca ľudskej duše, spisovateľa Ladislava Ťažkého, priameho svedka všetkých možných útrap, ktoré sa prehnali našim životným priestorom, som si spomenul koncom minulého storočia. Na začiatku môjho produktívneho života, počas diplomatického pôsobenia za oceánom, sa mi do rúk dostala psychologická štúdia spoločnosti. Bola vyhotovená v „zlatých časoch", keď Amerika bola motorom a zároveň výkladnou skriňou celého západného sveta. Výskumníci simulovali na diaľnici ťažkú haváriu so všetkým, čo k nej patrí. Súčasne snímali správanie vodičov, respektíve posádok áut v jazdnom pruhu oproti.
Boli prekvapení zistením, že všetci do jedného obrátili svoj zrak smerom k miestu nehody. Farmár, jadrový inžinier, učiteľka zo škôlky… Jedným slovom všetci. Nikto si nenechal ujsť pohľad na krv, roztrhané kusy ľudských tiel, strácajúce sa v dyme šľahajúcich plameňov. Bez ohľadu na sociálne postavenie, vierovyznanie, vzdelanie či vek bola ich reakcia rovnaká. Zvláštne. Boli sme to my? Áno aj nie. Ozvali sa v nás zrejme ešte rezíduá jaskynného človeka – bytosti, ktorú najviac priťahoval pach krvi.
Táto štúdia, žiaľ, neodložil som si ju, pretože som bol zaneprázdnený inými záležitosťami, mi prišla na um o mnoho rokov neskôr, keď som pôsobil v neďalekej krajine v našom regióne, v prostredí EÚ. Na návštevu partnerského média pricestoval zo Slovenska človek, ktorý dlhé roky pracoval v popredných pozíciách televíznych spoločností. Súkromných i verejnoprávnych. Keďže som tvor zvedavý, priamo som sa ho opýtal, prečo je v RTVS toľko násilia. Inak to nejde, bola strohá odpoveď. Ak chcem vidieť násilie, môžem pozerať iné stanice, namietal som. A nie sledovať tú, na ktorú prispievam z daní a od ktorej očakávam program len s minimálne prijateľným obsahom násilia, v lepšom prípade iba s jeho náznakom.
Uvítal by som viac program orientovaný na vzdelávanie a osvetu spoločnosti a povznesenie ducha. Reakcia bola tiež priama: Či sa nám to páči alebo nie, ak diváci nevidia sedem minút krv, prepnú na iný kanál – je to odskúšané. Tvrdohlavo som nástojil na svojom názore, vediac, že si nepomôžem. Jaskynný človek v nás rozhoduje o výbere televíznej stanice.
Keď hlučnejší nakoniec vždy víťazí
V otvorenej spoločnosti je rôznorodosť a pestrosť názorov, ba ich protirečivosť quintesenciou verejného života, zvlášť politiky. Je to (mal by byť) zásadný rozdiel od totalitného režimu, ktorý „garantuje názorovú jednotu“. Technologická vyspelosť komunikačných prostriedkov v kombinácii s našim rýchlym zabúdaním posúva ľudí, ktorí sa angažujú vo verejnom priestore, do situácie, keď hlučnejšia osoba, chladnokrvne kalkulujúca so spomínanou amnéziou nakoniec vždy víťazí. Nie ten, kto rozvážne a opakovane uvádza neraz nudné, avšak kvalifikované argumenty, ale ten, kto ženie debatu do konfliktu.
Tu sa zdá ako keby politika a médiá uzavreli akési biznisové manželstvo. Obaja potrebujú spor, konflikt. Inými slovami zápasia o jaskynného človeka v nás. Jedni pre moc, druhí pre peniaze a väčšinou pre oboje. A ruku na srdce: Nemáme niekedy akýsi bizarný pocit, že si úlohy vymenili? Médiá majú politické ambície meniť pomery v krajine a naopak politikov niekedy viac zaujíma ich imidž ako skutočné výsledky práce, ktoré ich voliči očakávali. Jednoducho začarovaný kruh. Základným zákonom úspechu médií je ten, že pozitívna správa nie je žiadna správa. A čím horšie, tým lepšie.

Ak vyslovíme tézu, že sloboda prejavu je absolútna a každá regulácia je jej popretím, môžeme poľahky dôjsť k záveru, že riešenie neexistuje. Desaťtisíce rokov starý jaskynný človek v útrobách nášho vedomia a svedomia bude stále vyhrávať súboj so snahou o akýkoľvek záblesk osvietenectva. Nemusím pripomínať, že najväčšou obeťou je mladá generácia a jej potomkovia. Pre nich bude prah citlivosti k násiliu a úcte k životu postupne klesať tak nízko, že si ani nevšimnú horiaci otáznik nad svojou budúcnosťou.
Aby sa deti viac rozprávali s kamarátmi ako s mobilom
Sympaticky vyznieva snaha Francúzska obmedziť používanie mobilov v školách. Keď som sa o tom dočítal, prišli mi na um dve veci. Jednou je akási slabosť demokracie (presnejší výraz mi na jazyk neprichádza, ale určite existuje), ktorá prichádza s rozumnými korekciami neraz neskoro. Súčasne som mal pred očami známe pravidlo, že ak dvaja robia to isté, nie je to to isté.
V prípade, že by takýto krok urobila ako prvá malá krajina, napríklad tá naša pod Tatrami, hneď by sa našli krikľúni, ktorí by ju obviňovali z útoku na demokraciu. Zdá sa však, že už aj u nás sa ľady pohli. Myslím tým úsilie motivovať deti, aby sa viac rozprávali so svojimi kamarátmi ako s mobilom. Aspoň v školách.
Zamlada som neraz počul, že keď chceme vidieť obraz kultúry národa, treba navštíviť verejné toalety. Dnes túto úlohu do značnej miery „skvele” plnia internetové diskusie anonymných účastníkov k textom na všakovaké témy. Nemám teraz na mysli texty, ktorých autormi sú ľudia pôsobiaci v politike. Činia tak s vedomím, že súčasťou ceny ich politickej misie je nižšia ochrana súkromia a identity všeobecne. Najmä vtedy, keď v iných chvíľach sa snažia predajom svojho súkromia získať politické body. Aj tú sú limity, ale to nie je predmetom tejto úvahy.
Anonymita počítačovej klávesnice vytvára dojem rovnosti
Tu chcem poukázať na to, že som sa neraz stretol s ľuďmi, ktorých expertíza v ich pracovnom obore si zaslúži, aby sa s ňou zoznámila širšia verejnosť. Najmä tí, ktorí majú záujem posunúť sa ďalej v poznaní daného problému. V odbornej rovine, bez, alebo s minimálnym politickým kontextom. Týchto ľudí však odrádza práve úroveň reakcií.
Hypoteticky sa môže stať, že k názorom nositeľa Nobelovej ceny sa vyjadruje aj osoba, ktorej odborné znalosti, o iných danostiach nevraviac, sú vzdialené veľa svetelných rokov. Anonymita počítačovej klávesnice vytvára dojem rovnosti, ktorú dotyčná osoba znehodnotí osobným útokom, prípadne úplným opustením danej témy. Motivácia „diskutéra“ môže byť taká pestrá, aké je spektrum spoločnosti. Je to škoda aj preto, lebo v záplave príspevkov s nulovou, možno zápornou pridanou hodnotou sa môžu stratiť tie, ktoré by mohli vyprovokovať aj dotyčného nositeľa Nobelovej ceny, aby sa nad niektorými aspektami svojej práce zamyslel.
Namiesto záveru položím kacírsku otázku. Myslíte si, že je v demokratickej spoločnosti vôbec možné demokratickým spôsobom regulovať (rozumej obmedziť) v médiách obsah násilia, ktorému sú vystavené oči našich detí a vnukov?