Requiem?

„Paľo Bogacz zomrel... Chcel som ti to oznámiť, lebo v novinách to asi nebude,“ povedal mi do telefónu v sobotu 15. septembra Ewald Danel, vedúci Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala. Nebudem tu opisovať, ako táto správa na mňa zapôsobila. Poviem, len, že som si pomyslel: Ewald má zrejme pravdu – „v novinách to asi nebude“.

30.09.2012 07:00
Pavel Bogacz Foto:
Pavel Bogacz (6. marec 1957 – 12. september 2012).
debata

„Paľo Bogacz zomrel… Chcel som ti to oznámiť, lebo v novinách to asi nebude,“ povedal mi do telefónu v sobotu 15. septembra Ewald Danel, vedúci Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala. Nebudem tu opisovať, ako táto správa na mňa zapôsobila. Poviem, len, že som si pomyslel: Ewald má zrejme pravdu – „v novinách to asi nebude“.

Ale prečo? Stručne povediac – preto, že husľový virtuóz Pavel Bogacz nebol „celebrita“. Nebol zahľadený do seba hochštapler, nemal „silné lakte“, ani akýchsi „mocných“ za chrbtom. Nielen v mojich očiach to bol čistý, dobrý, skromný človek a ozajstný umelec obdarený veľkým talentom. Bol vo svojom povolaní (umenie preňho nebolo akýsi „job“) nesmierne na seba náročný, pracovitý, zodpovedný. Do svojej mimoriadnej precíznosti, priam hodinárskej (azda zdedenej?) vedel prepašovať cit aj dušu. Expresívnosť jeho hry nepotrebovala barličky vonkajšej okázalosti či teatrálnosti. Išiel do vnútra skladby. Svojím neomylným muzikantským „radarom“ spontánne „medzi notami“ odhadoval to podstatné, čo je vždy inak zašifrované. Čo to je – to podstatné?

Človek sa v dejinách snažil pomenovať tajomstvo Bytia a existencie, všetko to nevysloviteľné, čo ho napĺňalo údivom, úžasom, hrôzou alebo blaženosťou a viedlo znova a znova k pokusom „to“ zachytiť, sprostredkovať, zaznamenať. Tak vznikol šamanizmus, náboženstvo, umenie, filozofia – základy duchovnej kultúry. Tieto fenomény – ako dokázal Wladyslaw Tatarkiewicz – podliehajú v dejinách oscilácii medzi tendenciou k metafyzike a tendenciou k pragmatizmu – pozitivizmu, ktorý tu a tam vyúsťuje do nihilizmu. Pokiaľ sa nemýlim, Pavel Bogacz mal bližšie k prvej tendencii – v tom mal smolu, lebo dnešný megatrend je nasmerovaný opačne. K nihilizmu.

Je lepší ako ja Mal, pravda, aj šťastie. Ak mal predsa akési „barličky“, tak to bola jeho manželka a deti. A spriaznené muzikantské duše, ktoré nachádzal všade, kde pôsobil. (Tu iba „telegraficky“: rodák z Bohumína, zo skromnej rodiny hodinára, odchovaný slávnou husľovou tradíciou na pražskej Akadémii múzických umení, ocitol sa po štúdiách vo Warchalovom Slovenskom komornom orchestri. Onedlho už sedel za prvým pultom Slovenskej filharmónie ako koncertný majster a v tej iste funkcii pôsobil neskôr v Orchestra Ensemble Kanazawa, bol tiež členom Tokyo Virtuoso Orchestra, pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave a v Tokyo College of Music. Popritom sa venoval komornej hre. Zanechal viacero CD, medzi nimi Schnittkeho Concerto grosso pod svetovou značkou Deutsche Grammophon.)

Nemôžem tu nespomenúť epizódu, vďaka ktorej sme sa stretli a spriatelili. V roku 1981, keď v médiách vrcholila antipoľská hystéria v súvislosti s Walesovou Solidaritou, som dokončil Sonátu s motívom Karola Szymanowského pre husle a klavír. Myslel som si, že jediný, kto by túto extrémne náročnú skladbu mohol zvládnuť, je Bohdan Warchal. Bohdan si sonátu pozrel a povedal: „Je to strašne ťažké, ja už dávno okrem SKO sólisticky nehrám, tak sa do toho ani nemôžem pustiť. Ale mám tu teraz chlapca, ktorý je lepší ako ja (sic!), volá sa Pavel Bogacz. Spoj sa s ním.“

Tak som toho „chlapca" vyhľadal. Prelistoval si noty a povedal: „Urobím to. A kto bude hrať klavírny part?“ (rovnako náročný). ,,Poprosím pani Danku Varínsku.“ Aj ona povedala: „Ale áno!“. Pred koncertom (to sme už – tí vyhodení zo Zväzu slovenských skladateľov – boli omilostení) ma spolu zavolali na skúšku: „Keď budete mať pripomienky, ihneď nás zastavte.“ Zahrali tú 40-minútovú „kladu“ do konca nonstop. Počúval som ich s obdivom.

Tradícia ušľachtilosti… Danelovo „v novinách to asi nebude“ mi prišlo na um aj na nasledujúci deň na koncerte v Mirbachovom paláci, ktorý bol venovaný jubileu grande dame slovenského klavírneho umenia pani docentke Eve Fischerovej-Martvoňovej (čachre, kvôli ktorým nedostala profesúru, nechám bokom). Aj tu si mnohí s pohnutím navzájom hovorili: „Paľo Bogacz zomrel!“ Pre mňa je to dôkaz, že napriek 22-ročnému ťaženiu všetkých ponovembrových vrchností (zdôrazňujem – v š e t k ý c h !) proti duchovnej kultúre, napriek snahe zahnať takzvané „vážne umenie“ do kúta, napriek systematickému brainwashingu zameranému na vytvorenie ilúzie, že je jedno, či hudba slúži umeniu, alebo zábave (ktorá dnes zákonite skĺzava do najpodlejšej vulgárnosti), sa tu akýmsi zázrakom zachovali zvyšky tradície ušľachtilosti (obsiahnuté aj v časti nefalšovaného ľudového umenia).

Zachovali sa vďaka takým osobnostiam ako Eva Fischerová-Martvoňová, ako, žiaľ, dávno zosnulý Bohdan Warchal či nedávno – Bystrík Režucha, alebo teraz – Pavel Bogacz.

Vlaňajší jubilant, matematik – muzikant Belo Riečan v nedávnej analýze stavu slovenskej matematiky vyslovil otázku: „Prečo sa po Novembri neprevzala štafeta, ktorú dovtedy niesli velikáni slovenskej matematiky – štafeta prajnosti?“ Mohol by som Riečana parafrázovať – prečo sa neprevzala štafeta múdrosti a pokory, ktorú vyjadril velikán hudby slovami „je tu chlapec, ktorý je lepší ako ja"? Poprel by som však to, čo som predtým konštatoval. Je to všetko zložitejšie.

Tolerantné getá Som hlboko presvedčený, že Pavel Bogacz a všetci, ktorých som spomenul, ale aj regiment tých, čo som spomenúť nemohol, túto pomyselnú štafetu prevzali a tradíciu ušľachtilosti zachovali. Áno, lenže nebadane sa ocitli v akomsi čudnom, izolovanom svete. Akoby na akomsi vzdialenom, zabudnutom ostrovčeku. Koncert v Mirbachovom paláci sa stal akoby jeho modelom. Prišiel mi na um ponovembrový pojem „ostrovy pozitívnej deviácie“. Prišla mi na um štruktúra spoločnosti vo „vyvinutej demokracii“, ako ju kedysi načrtol slávny francúzsky sociológ Edgar Morino: tvorí ju podľa neho mocenská „elita“ prepojená so sférou financií, trieda pracujúcich spacifikovaná konzumom (dnes – krízou) a „tolerantné getá intelektuálov“. Nenamýšľam si, že umelci patria k „intelektuálom“ v bežnom zmysle slova, ale o tom, že sme sa ocitli v „tolerovanom gete" niet pochýb.

V programovej brožúrke koncertu v „Mirbachu“ sú fragmenty spomienok jubilantky. Je tam okrem iného epizóda z čias biľakovskej normalizácie. Eva Fischerová-Martvoňová sa vtedy ocitla medzi desiatimi „antisocialis­tickými, antisovietskymi živlami“ (tzv. dubčekovcami), vyhodenými zo Zväzu slovenských skladateľov. Oficiálne prestala ako umelkyňa existovať. No „nezahodila flintu do žita“ a so sebe vlastnou gurážou naštudovala sonáty svojich spolupútnikov – od Ilju Zeljenku a moju.

Uskutočnil sa potom u Fischerovcov na Somolického ulici „disidentský“ koncert pre pozvaných priateľov. Nech sa nikto nehnevá, ak teraz poviem, že mi ten nedeľňajší koncert v Mirbachovom paláci pripomenul ten domáci koncert spred 30 rokov. S tým rozdielom, že vtedy o ňom asi „vrchnosť“ nevedela. Ten terajší, jubilejný, na ktorý sme prišli vzdať hold osobnosti, ktorá celý dlhý život zasvätila zachovaniu a rozvíjaniu hodnôt slovenskej kultúry, bol – ako sa ukázalo – pre kultúrnych mocipánov nezaujímavý. Patrí predsa do Morinovho „tolerovaného geta“. Reči o potrebe zachraňovať hodnoty kultúry sa, žiaľ, opäť ukázali ako falošné.

Zachoval si duchovnú imunitu Na falošnosti je napokon založený systém, v ktorom žijeme. Preto som musel napísať tých pár riadkov na rozlúčku s umelcom, ktorý akýmsi zázrakom tejto norme nepodľahol. Presnejšie: nepodľahol dnešnej „normalizácii“. Zachoval si duchovnú imunitu.

Musel som napísať, že odišiel veľký umelec. Nie preto, že si to zaslúžil, ale najmä preto, lebo to potrebujeme my. Aby nám jeho postava ostala v pamäti ako dôkaz, že vnútorná sloboda, duchovný rozmer existencie sú možné dokonca v dnešnej trhovej totalite. Vďaka svojej duchovnej zrelosti Pavel Bogacz si nemusel osvojiť dnešné „móresy“, onú priebojnosť, ktorá so slobodou nemá nič spoločné, lebo je iba prejavom dravca (ak chcete – gorily), čo sa bez zábran ženie za korisťou. Je iba prejavom zotročovania zákonmi trhu, ktoré sú v zmysle Friedricha von Hayeka zákonmi džungle.

Pavel Bogacz nemal ani mecénov – sponzorov, ani agenta, ani reklamu. Na to všetko nemal ani „žalúdok“, ani čas – pracoval. Preto v „star-systéme“ preňho nebolo miesto. Pracoval zaťato, nezávisle od chorej spoločenskej mašinérie, kde talent ani pracovitosť, ani mravnosť nepostačujú na zviditeľnenie a na „úspech“. Pracoval zaťato, až kým sa k spoločenskej patológii nepridružila telesná choroba – rovnako nezvládnuteľná.

Je to zvláštna náhoda, že jeho posledným verejným vystúpením bola účasť na predvedení jedného z veľdiel súčasnej hudby, akým je Kvarteto na koniec času Oliviera Messiaena. Paradoxom je fakt, že táto vizionárska skladba vznikla v hitlerovskom zajateckom tábore. Pre slovenské predvedenie tohto diela ( po 70 rokoch od jeho vzniku) ostane spojené s menom Zosnulého. Navodzuje to otázku: Mal Messiaen na mysli „koniec času“ nášho individuálneho života? Odohral si tu Paľo Bogacz svoje Requiem? Alebo ide o koniec času vojny? Totalitného otroctva?

Významný muzikológ Jerzy Stankiewicz zorganizoval v roku 2003 v Krakove medzinárodnú konferenciu s účasťou filozofov a teológov venovanú analýze a exegéze tohto diela. Výsledok dvojdňových diskusií bol jednoznačný. Messiaenovo posolstvo hovorí o konci času ako takého, o tajomstve času. Je to vízia apokalypsy. (Poznamenajme, že krátko po Novembri a krátko pred svojou smrťou Olivier Messiaen navštívil Bratislavu, o čo sa zaslúžil profesor Ferdinand Klinda, verný propagátor jeho diela.) Len slepí a hluchí k výkrikom zúfalstva stovák miliónov, vystavených vyčíňaniu „mocných“ (cynicky podfarbenému hymnou EÚ – Beethovenovou Ódou na radosť) môžu nevidieť, že „gorilizmus“, sprevádzajúci globalizáciu, vedie nielen do Hayekovej „džungle“, ale k apokalypse predvídanej géniom francúzskej hudby – skladateľom, organistom, ornitológom, pedagógom a najmä mystikom a mysliteľom.

Pavel Bogacz si preto nezahral v Messiaenovom Kvartete Requiem pre seba, ale pre civilizáciu, ktorá zabudla na podstatné veci človeka. Tak ju – nás čaká Koniec času. Nepredstaviteľná Večnosť, alebo rovnako nepredstaviteľné Prázdno. Vyberte si.

Verím, že človek je bytosť duchovná Dnes sa už nemôžem ani spýtať: Čo to je – objektívne? Kategória objektívnosti bola prekonaná. Môžem iba zhrnúť pár poznatkov súčasných majstrov myslenia, ktoré v mojom vnútri vyvolali rezonanciu.

Začnem od zopakovania tézy, ktorú som pred piatimi rokmi vyslovil pri rozlúčke s Iljom Zeljenkom: „Verím, že človek je bytosť duchovná, evolučná, kreatívna a slobodná,“ a zabudol som dodať, že aj „zvídavá“ (po česky) – to znamená – túžiaca po poznaní. Verím na pravdivosť Schrödingerovej definície: „Duch je sila, ktorá človeku – prirodzenej bytosti dovoľuje za istých podmienok prekračovať prirodzený determinizmus“ (biologický, psychologický, sociálny etc.). Tou základnou podmienkou je zachovávanie rovnováhy medzi „vita activa“ a „vita contemplativa“ – praxou meditácie a koncentrácie.

Som presvedčený, že je možná evolúcia vedomia, že je možné prekonávať egoizmus a spontánne sa stotožňovať s „organizmami vyššieho rádu“, dospieť k ekologickému vedomiu (Fritjof Capra) a „kozmickému vedomiu" (Ken Wilber).

Zapôsobil na mňa názor Rogera Penrosa, že základ vedomia zrejme súvisí s hypotetickými „superstrunami“ – prazákladom všetkého. Verím Heideggerovej téze, že evolúcia myslenia dospela do „dimenzie dialektiky“, čo sa prejavuje ako schopnosť reflexie – v samotnom myslení ako schopnosť „myslieť vlastné myslenie“ (zjednodušene: myslieť sebakriticky). Kreativita spočíva v schopnosti uvidieť problém, ktorý je pred všetkým myslením skrytý a objaviť riešenie, pre ktoré neexistuje algoritmus (návod).

Som presvedčený, že pojem „hlbiny“, o ktorej hovorí fyzik David Bohm, je totožný s kategóriou Hlbina, ktorú do teológie zaviedol Paul Tillich.

Nie je tu priestor na zdôvodňovanie tušenia, že uvedené (pars pro toto) aspekty reality a existencie tvoria základ etiky a úcty k životu Alberta Schweitzera a idey svetového étosu Hansa Künga. Tieto aspekty nám však hovoria, že pre primerané dnešku pochopenie sveta a nášho zmysluplného bytia doterajšie humanitné disciplíny nie sú postačujúce. Že je nevyhnutné prekročiť ich hranice a zohľadniť nielen evolúciu, ale aj kozmogenézu, to znamená kozmológiu aj kvantovú fyziku.

Som presvedčený, že k základnej funkcii štátu patrí zabezpečenie osvety založenej na súčasnom poznaní – to je nevyhnutné okrem iného i preto, aby ľudská dôstojnosť, ktorú Jürgen Habermas postuluje abstraktne politicky, nadobudla konkrétnu humánnu podobu. Civilizáciu, v ktorej sa to nedeje, označil kedysi Werner Karl Heisenberg slovami „barbarská civilizácia“ a sociológ Jerzy Jedlicki hovorí o „civilizácii podlosti“.

Nad všetkými úrovňami času Je zrejme možná radikálna reinterpretácia kategórií tradičnej metafyziky aj teológie. Vyplynulo by z nej azda aj to, že spomenutá „apokalypsa“ by stratila svoj rozprávkový náter a nadobudla reálnu podobu.

Ak totiž kvantová teória dospela k pojmom nelokálnosti a nadčasovosti, potom sa našinec (amatér) nevie ubrániť myšlienke, že večnosť nie je čímsi „po čase“, ale „za časom“, nad všetkými úrovňami času.

Že „apokalypsa“ sa deje nonstop. Že katastrofy, ktoré interpretujeme ako ľudské zločiny proti ľudskosti a ľudským zákonom, vyjadrovaným v sociálnych, ekonomických, politických, biologických termínoch, sú de facto zločinmi proti zákonom celku bytia, ktoré boli kedysi spoznané (zjavené) a vyjadrené v dobových pojmoch – či už náboženských, alebo filozofických. Umelecké veľdiela sú potom v tomto kontexte symbolickými podobami tejto philosophiae perennis – odvekej filozofie. Paľo Bogacz patril k „etnickej menšine“ tých (nielen umelcov), čo boli, a tu a tam ešte stále sú vernými sluhami tejto tradície. Ďakujeme Bohu za to, že tu boli.

Roman Berger (1930) Skladateľ, muzikológ a filozof. Pôsobil ako pedagóg na Konzervatóriu, neskôr na VŠMU v Bratislave. Počas normalizácie podstúpil zákaz činnosti a vylúčenie zo Zväzu slovenských skladateľov. V rokoch 1977 – 1991 pôsobil v Umenovednom ústave SAV. Od roku 1999 je členom Zväzu poľských skladateľov. Je autorom publikácií Matematika a hudba (1997), Hudba a pravda (1997), Dráma hudby (2000) a celého radu esejí, ktorých súborný zborník má čoskoro vyjsť knižne.

debata chyba