Moje povolanie mi umožnilo pozorovať dianie v rôznych krajinách sveta a súčasne porovnávať vzťahy medzi nimi. Veľkými aj malými, bohatými i chudobnými. Tiež ma naučilo pri rôznych úvahách rešpektovať skutočné fakty a vnímať ich v relevantných súvislostiach. Až určitá kritická suma faktov, overených osobne prežitými situáciami, mi umožňovala vyslovovať úsudky alebo predpoklady. Je to síce stále subjektívne, ale miera osobnej zaujatosti je vďaka takémuto prístupu minimálna. Nebol som síce v centre svetového diania, ale na rôznych epizódach som vývoj plasticky prežíval, čo ma motivovalo k napísaniu aj týchto riadkov.
Nielen naivní pacifisti sa nazdávali, že oba vojenské bloky odídu do dejín
Ako československý diplomat som intenzívne prežíval koniec prvej studenej vojny v jej horúcej podobe v stredoamerickej Nikarague. Gniavenej občianskou vojnou, ozbrojené nepokoje sa však hojne vyskytovali v celom regióne. Vojenské násilie v oblasti bolo do veľkej miery „zástupnou vojnou“ medzi komunistickým Východom a demokratickým Západom. To sa potvrdilo nadviazaním „štandardných vzťahov“ medzi vedúcimi mocnosťami oboch blokov po osobných stretnutiach Michaila Gorbačova s Ronaldom Reaganom. Mierový proces v Strednej Amerike sa v princípe úspešne ukončil. (Paradoxne, prezidentom krajiny, kde som zbieral svoje prvé diplomatické skúsenosti je aj dnes Daniel Ortega.) Nielen naivní pacifisti sa nazdávali, že po rozpade Varšavského paktu, vzniknutého v priamej reakcii na vstup (vtedy) západného Nemecka do NATO oba vojenské bloky odídu do dejín a uvoľnené kapacity budú použité inak. Zmysluplnejšie.
Dovtedy vlečúci sa medzinárodný vývoj zrazu akceleroval. Už ako slovenský diplomat som zblízka sledoval zapojenie sa Ruska (čoby dediča sovietskeho impéria) do spolupráce s demokratickou časťou sveta.
Konkrétne išlo o vstup tejto veľmoci do Rady Európy (RE), najstaršej európskej organizácie zaoberajúcej sa ochranou ľudských práv – dovolím si tvrdiť akejsi výkladnej skrine hodnotovej výbavy vyspelého sveta. Francúzsky prezident François Mitterrand sa s nemeckým kancelárom Helmutom Kohlom (zjednotiteľom Nemecka, čo by bolo nepredstaviteľné bez ústretového prístupu Moskvy, voči ktorej bol pociťovaný politický a morálny dlh) dohodli pozvať bývalého nepriateľa do RE. V pozadí ich rozhodnutia bola aj skúsenosť kľúčových postáv z histórie ich národov (Napoleon, Hitler) vedúca k poznaniu, že Rusko je príliš veľké na to aby bolo vojensky porazené vo svojom prostredí. Poučenie z tragických chýb politikov v zátvorkách znelo, že menším zlom je mať neporaziteľného súpera za spoločným stolom. Na očiach.
V predvečer summitu sa v Štrasburgu uskutočnila debata diplomatov členských krajín, zodpovedajúcich za agendu ľudských práv. Vo vzduchu bolo cítiť zmes eufórie a skepsy, odhodlania i obáv. Dodnes si pamätám niektoré poznámky. S ohľadom na svoju veľkosť nevstupuje Ruska do RE ale je to naopak – RE vstúpi do Ruska. Bude vôbec reálne zabezpečiť implementáciu rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva niekde v ďalekom Chabarovsku? Debatu okorenil aj francúzsky diplomat: „Rusko možno vnímať ako cibuľu. Štípe, páli ale bez nej v kuchyni nič poriadne neuvaríme“. Aj takéto rozpravy sprevádzali vtedy tvoriacu sa novú architektúru zmierenej Európy.
Politológ: Rusko už nie je veľmoc. Je len veľkým štátom, v ktorom žije veľa ľudí.
Neskôr, počas pôsobenia vo Washingtone, v hlavnom meste sveta – USA boli víťazom studenej vojny – som pozoroval spoluprácu medzi dvoma protagonistami spomínanej vojny. V súvislosti s prvým rozšírením NATO v roku 1997 smerom na východ, čo dramaticky premaľovalo politickú a vojenskú mapu sa konali rôzne podujatia. Na konferencii v Norfolku ma zaujalo vystúpenie ruského politológa: „Rusko už nie je veľmoc. Je len veľkým štátom, v ktorom žije veľa ľudí a ktorého najväčšou slabosťou je strata kontroly nad vlastnou slabosťou.“ Bola to veľká otvorenosť takto sa kriticky vyjadrovať o vlastnom štáte v zahraničí, dokonca priamo „v hniezde“ včerajšieho nepriateľa. So skúsenosťou z totalitného režimu, kedy sme sa učili čítať aj medzi riadkami ak sme chceli veci správne pochopiť, mi neušiel tón jeho pozoruhodných slov. Čo nepovedal, ja som to však počul, znelo takto: „Rusko nemôže donekonečna padať dole, niekde sa to musí zastaviť. Je iba otázkou času, kedy si Moskva opäť prisadne ku globálnej šachovnici“. Na politológa som si spomenul po prejave ruského prezidenta na mníchovskej konferencii v roku 2007.
Na cestách po USA som vyhľadával okrem stretnutí s miestnymi politikmi a našimi krajanmi aj diskusie so študentmi. O neveľkú (vtedy) novú krajinu, zrodenú výnimočným spôsobom bez jediného výstrelu bol záujem. Po prednáške o Slovensku pre budúcich právnikov v Chicagu ma dekan fakulty pozval na obed. Počas neho pre zmenu hovoril viac on. Na otázku odkiaľ je najviac zahraničných študentov vraví, že z juhovýchodnej Ázie a hneď dodal, že sú aj najlepší, keďže vedia dobre čo chcú. Dekan poukázal na to, že niektoré strategické centrá – Silicon Valley, Seattle (Boeing) sú už umiestnené na opačnej strane krajiny. Toto predznačuje kam sa Amerika bude pozerať v 21. storočí. Aj na úkor spolupráce cez Atlantik.
Na tento rozhovor som si spomenul neskôr, keď som si uvedomil, že dvaja kľúčoví stratégovia a tvorcovia americkej zahraničnej politiky v druhej polovici 20. storočia so silnými osobnými väzbami k strednej Európe, kde sa narodili, sú na konci svojej životnej cesty. Zbigniewa Brzezinského som opakovane stretol. Henry Kissinger, ktorý sa dožil vysokého aktívneho veku, uskutočnil symbolicky svoju poslednú cestu do Pekingu na pozvanie a ocenenie čínskou stranou.
Bolo teda pravdepodobné, že vektor Indo-Pacifiku bude zohrávať stále dôležitejšiu úlohu pre Washington. Mojej pozornosti neušiel ani rastúci hispánsky vplyv v americkej spoločnosti. Okrem demografických konsekvencií mal rastúci dosah na kultúru, gastronómiu, migráciu … a pochopiteľne na politiku. Tento jav som zblízka sledoval počas misie na Kube. Traja aktívni a efektívni členovia Kongresu USA mali kubánsky pôvod. Jeden z nich, senátor Floridy sa stal teraz novým ministrom zahraničných vecí. Pri nominácii získal v Senáte absolútnu podporu (99:0). Tento historický primát je umocnený tým, že je najvyššie postaveným Hispáncom v dejinách USA. V kombinácii so silným mandátom prezidenta to naznačuje konsenzuálnu zahraničnú politiku veľmoci.
Dostatočne asertívna, aby prekazila rozhodnutia iných v jej neprospech
My v Európe si môžeme o Američanoch myslieť všeličo, ale mali by sme rešpektovať ich výber vodcu krajiny. Politika, s ktorým už mali skúsenosť – a napriek tomu alebo vďaka tomu – si ho vybrali za kormidelníka v rozbúrených vodách tak domácej americkej ako aj medzinárodnej politiky. Na rozdiel od konca prvej studenej vojny, kedy pax americana umožňoval USA dominantné postavenie vo svete, dnes je rozloženie síl iné. Platí však, že aj keď Amerika nebude taká silná, aby vo všetkom rozhodovala, bude stále dostatočne asertívna, aby prekazila rozhodnutia iných v jej neprospech.
V tomto kontexte možno vnímať prvé (alebo aj posledné?) stretnutie prezidenta v Bielom dome s vodcom krajiny, nachádzajúcej sa v zničujúcej vojne. Nezvyčajný formát, scenár, priebeh a závery rokovania napovedali veľa. Prezident opakovane zdôraznil svoju ambíciu byť mierotvorcom. Preto musí byť uveriteľný pre obe znepriatelené strany. Nášmu východnému susedovi dal silnú komparatívnu výhodu v tom, že ho prijal ako prvého. Ďalší vývoj ukáže, či to bol z americkej strany zámer alebo len alternatíva ukázať v priamom prenose všetkým ako bolo s touto výhodou naložené. V tom istom priamom prenose boli silné signály z Oválnej pracovne vyslané aj smerom k EÚ a Rusku (poznámka: krátko predtým americká strana odmietla rokovať na zodpovedajúcej úrovni s vysokou predstaviteľkou EÚ pre zahraničné vzťahy). Nie náhodou prezident pripomenul svoju pozíciu obchodníka. Čakajúceho na ponuky.
Položme si otázku, čo bude preňho zaujímavejšie. Európa so svojimi morálnymi hodnotami, ťažko prístupným trhom a nekončiacim konfliktom s Ruskom? Alebo táto východná veľmoc s rozsiahlymi zdrojmi a ešte stále zaujímavým trhom? Nezabúdajme tiež, že nový vodca (a pri ňom sediaci kandidát na budúceho prezidenta) môže potrebovať Moskvu do mariáša s Čínou, ktorá má už v niektorých ukazovateľoch náskok pred USA. Z jeho pohľadu (na základe doterajších skúseností) je možné, že pozitívnu agendu bude rozvíjať s jednotlivými európskymi štátmi a ostatné veci prenechá niekomu inému. Inými slovami, nepotrebuje EÚ a preto nebude mať záujem na tom aby bola „silná“.
Malá krajina sotva rozumie veľkej a naopak
Autor týchto riadkov nikdy nenavštívil Sovietsky zväz. Nemal som ani inú priamu skúsenosť s touto veľmocou, ak dám stranou vojenskú inváziu v rodnom meste na východnom Slovensku v lete 1968. Naposledy som rusky hovoril na povinnej maturitnej skúške pred polstoročím. Preto som nezaujatý voči Rusku, ktoré som vnímal len v kontexte iných udalostí. Malá krajina sotva rozumie veľkej a naopak. Ak malý štát urobí chybu, vždy na ňu doplatí. Keď sa však pomýli veľmoc, účty predloží iným. Možno predpokladať, že veľmoci sa v istých situáciách správajú v princípe rovnako. Debatu o hodnotách a ideológii prenechajú iným. Pozornosť venujú obhajobe svojich záujmov a požadujú rešpektovanie týchto záujmov. Od iných očakávajú predvídateľnosť, sami si však moment prekvapenia ponechávajú pre seba ako súčasť rokovacích procesov.
Osud zariadil, že som takmer desať rokov pôsobil v Strednej Amerike, USA a Karibskej oblasti. V tomto trojuholníku som túto časť sveta pozoroval ako na dlani. V apríli 2001 som mal v Havane možnosť vzhliadnuť premiéru filmu „Trinásť dní“ za účasti Kevina Costnera, jednej z hlavných postáv. Film o karibskej kríze z roku 1962 bol premietnutý aj v Bielom dome v prítomnosti prezidenta Georgea Busha ml., bývalého prezidenta Billa Clintona a rodiny Johna F. Kennedyho. Nenechal si ho ujsť ani Fidel Castro a podľa slov slávneho herca, ktorý mu robil sprievod, kubánsky vodca film mimoriadne živo komentoval.
Medzi najviac dramatické momenty studenej vojny, kedy to medzi veľmocami mimoriadne iskrilo patrili blokáda Berlína a kubánska kríza. Prvú situáciu vyriešili západní spojenci elegantne leteckým mostom s obkľúčeným nemeckým mestom, keďže cieľom Moskvy bolo vyhladovať tamojšie obyvateľstvo. Následne vzniklo NATO. Omnoho zložitejšia bola situácia v dôsledku ruskej (vtedy sovietskej) vojenskej prítomnosti na Kube, ako reakcie na umiestnenie amerických rakiet v Turecku – na dostrel od ruského územia. Charles de Gaulle predtým odmietol tieto rakety na francúzskom území. Washington vyhlásil námornú blokádu karibského ostrova a v okolitých vodách bolo v najvyššej pohotovosti najväčšie množstvo lodí a ponoriek oboch nepriateľských blokov. S jadrovými zbraňami na palube. Spojenie medzi znepriatelenými stranami nebolo na vysokej technickej úrovni a ľudstvo sa ocitlo na pokraji katastrofy.
Boli z dvoch odlišných svetov, dokázali sa však rešpektovať
John F. Kennedy a Nikita Chruščov sa však rýchlo spolu dohodli. Napriek tomu, že na odpovede druhej strany sa čakalo kvôli spojeniu aj hodiny. Toto čakanie využili na rozmýšľanie – čo dnes chýba asi najviac. S rozhorčeným kubánskym lídrom nikto nerokoval i keď casus belli sa nachádzal priamo na jeho ostrove. Vodcovia veľmocí si uvedomili svoju zodpovednosť nielen voči vlastným národom ale aj svetu. Rusi odviezli svoje rakety z Kuby a Američania sa stiahli z Turecka. Je zrejmé, že obaja politici boli politicky a hodnotovo z dvoch odlišných svetov. Dokázali sa však vzájomne rešpektovať. Rešpekt a recipročne kontrolovaná (ne)dôvera vydržala Washingtonu a Moskve takmer pol storočia. Veľmoci majú jednu vec spoločnú. S cieľom sústrediť sa na presadzovanie svojich záujmov na globálnej šachovnici nestrpia aby ich niekto ohrozoval priamo spoza plota. Stratili by status veľmoci.
Tento vzťah medzi Washingtonom a Moskvou vydržal nielen do konca prvej studenej vojny (pád železnej opony), ale bol posilnený mierovou spoluprácou veľmocí až do začiatku druhej studenej vojny. Tá sa začala v roku 2007 prejavom vtedajšieho a zároveň súčasného ruského lídra na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii. Vladimir Putin na nej ostro kritizoval približovanie sa NATO k ruským hraniciam a za nebezpečné označil to, že nikto sa už necíti bezpečný, pretože sa nemôže oprieť o medzinárodné právo. Pripomenul prejav generálneho tajomníka NATO o európskej bezpečnosti z roku 1990, ktorý v súvislosti so zapojením sa zjednoteného Nemecka do Severoatlantickej aliancie uviedol, že „jednotky NATO nebudú umiestnené za územie Nemecka, čo dáva Moskve pevné bezpečnostné záruky“. Spojeneckí politici v reakcii dávali slovám ruského politika rôzne prívlastky: škandalizovali ich, relativizovali, považovali za provokáciu. Niektorí z nich, ak ešte žijú, si dnes možno kladú otázku. Vyhodnotili sme to správne? Alebo máme byť spokojní s dnešným smutným vývojom?
Čítajte aj Ján Gábor: Maďarské elity si vytvorili fikciu, že Uhorsko = Maďarsko
Krv preliata vo vojne je vždy červená
Namiesto záveru dilema: právo každej krajiny, aj najmenšieho ostrova v oceáne vybrať si svoju cestu verzus právo veľmocí mať vo svojom susedstve len také štáty, z ktorých im nebude bezprostredne hroziť útok. Ktoré právo má navrch? Ak sa zhodneme v tom, že garantom svetového mieru môžu byť (len alebo najmä?) vzájomne sa rešpektujúce veľmoci odpoveď je jasná. Ani pri najväčšej sympatii k menším štátom si nemyslím, že ich spolupráca by mohla nahradiť úlohu veľmocí. Možno to vyznie kruto ale občas robíme chybu porovnávaním neporovnateľného. Vývoj pred vojnou (Mníchov 1938) je zavádzajúce posudzovať rovnakými okuliarmi ako situáciu po vojnovom konflikte, keďže je jeho výsledkom.
Dnešný človek môže byť v informačnej lavíne zmätený a zneistený. Zdá sa však, že dve veci sú isté: pravda vo svete ľudí, na rozdiel od rozprávok, nie je čiernobiela, a krv preliata vo vojne je vždy červená.