V minulom storočí bolo mesto na Seine trikrát svedkom usporiadania pomerov medzi dvoma starobylými národmi žijúcimi v strednej Európe viac ako tisíc rokov spolu alebo vedľa seba – Slovákmi a Maďarmi. Začiatkom júna 1920 v kontexte výsledkov prvej svetovej vojny, najmä rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku nových štátov na jej území, vrátane Česko-Slovenska a Maďarska. Po druhej svetovej vojne pri náprave napáchaných krívd počas nej. A naposledy po ukončení prvej studenej vojny, keď demokratizačné procesy umožnili civilizovaným spôsobom historické štátotvorné pohyby v našej časti Európy, vrátane pokojného rozdelenia česko-slovenskej federácie. Nezabúdajme, že súčasťou toho istého vývoja bolo aj opätovné zjednotenie Nemecka.
Paralela s architektúrou
Pozrime sa bližšie na kľúčové okolnosti, ktoré viedli k zmluve. Tiež na to, čo dokument obsahuje, čo tam nie je a prečo je to tak. A čo nasledovalo po jeho podpísaní. S dôležitými medzinárodnými zmluvami je to ako s veľkou stavbou. Niekto rozhodne, že vôbec bude, potom sa dostane k slovu architekt, ktorý vytýči základnú líniu, tak majstri riadiaci jednotlivé úseky a napokon tí, ktorí ju reálne postavia – murári. Nasledujúce riadky ponúkajú spomienku jedného z nich.
Slovensko-maďarskú zmluvu si vyžiadal vývoj geopolitickej situácie, s tým súvisiaca zmena politických režimov v strednej a vo východnej Európe a vznik nových štátov. Pri zjednocovaní starého kontinentu, umelo rozdeleného prvou studenou vojnou, vyspelejšia časť Európy povzbudila mladé demokracie k nastaveniu moderných parametrov vzťahov, zbavených ideologických nánosov z predchádzajúceho obdobia. Vzťahov, ktoré by zodpovedali dramatickým zmenám a súčasne vytvorili rámec pre rozvoj spolupráce do budúcnosti. Slovenský národ sa v tom istom čase pokojnou cestou rozišiel s českým susedom, s ktorým väčšiu časť dvadsiateho storočia tvoril jeden štátny útvar. Paradoxne, napriek nášmu veľmi intenzívnemu spolužitiu, ktoré ovplyvnilo všetky segmenty života slovenskej a českej spoločnosti, nebol priebeh tohto rozchodu taký chaotický, aby rozkolísal stabilitu na území bývalej federácie. Chvalabohu. Práve naopak.
Medzinárodné spoločenstvo rýchle rozpoznalo, že (vtedajšie) politické reprezentácie oboch národov sa vedia dohodnúť mierumilovným spôsobom. Slováci a Česi zložili maturitu z politickej vyspelosti a dokázali za rokovacím stolom bez jediného výstrelu ukončiť štátny život viacnárodného útvaru. Prispeli tak zásadným spôsobom k stabilite v regióne. Ak má niekto pochybnosti, mal by sa pozrieť za plot nášho chotára. Na dianie na území bývalej Juhoslávie. Alebo bývalého Sovietskeho zväzu, kde sa pred našimi očami odohráva krvavé rekviem, v ktorom sa navzájom voči sebe vymedzujú dva (voľakedy tam žijúce) národy mimoriadne brutálnym spôsobom.
Väčšia pozornosť sa venovala spolupráci medzi Slovákmi a Maďarmi. Mnohí sa pýtali prečo? Veď sme sa štátoprávne rozišli pradávno, ešte začiatkom dvadsiateho storočia. Nevyčerpávajúca odpoveď na túto otázku je asi takáto. Kým na slovenskej strane si málokto lámal hlavu nad zamotaným klbkom (nielen historických) vzťahov medzi susednými národmi, za Dunajom to bolo úplne naopak. Nestrávené dejiny a o to sa opierajúca svojská interpretácia viedla k ťažko riešiteľným rébusom. Maďarskí predstavitelia spochybňovali platnosť hraníc a súčasne kládli maximalistické požiadavky ohľadne maďarskej menšiny na našom území. Paradoxne v tom istom čase urýchľovali asimiláciu zvyškov slovenskej menšiny v Maďarsku, ktorej počty boli po zániku monarchie porovnateľné s maďarskou menšinou na našom území. Pre komplexné uchopenie témy treba zdôrazniť, že Maďarsko takto pristupovalo k všetkým svojim susedom. S výnimkou Rakúska – z pochopiteľných dôvodov. Pompézny pohreb regenta Miklósa Horthyho s prvkami štátneho obradu poukázal na to, že ručičky dejín za Dunajom sa začali otáčať opačným smerom.
Kľúčový regionálny formát pre Slovensko
Rozčerené vody v našej časti Európy v spomínanom kontexte spôsobili, že medzinárodné spoločenstvo nepodporilo aby sa otázka hraníc vôbec stala predmetom diskusie. Nebolo to pochopiteľne ani v životnom záujme novo vzniknutej Slovenskej republiky. Aj tento aspekt bol v pozadí sporu, umelo vyvolaného maďarskou stranou o vodnom diele na Dunaji.
Tie isté dôvody však za výraznej podpory Maďarskej republiky viedli k tomu, že otázka národnostných menšín sa ocitla na rokovacom stole. Budapešť ju aktívne nastoľovala na všetkých fórach. Na pôde OSN, Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, Rady Európy (RE), Stredoeurópskej iniciatívy (SEI) a tiež na rôznych medzinárodných konferenciách. Neraz sa tieto rokovania uskutočňovali paralelne, čo vytváralo mimoriadny tlak na veľmi limitované slovenské kapacity, neporovnateľné s maďarskou stranou. Budapešť sa takto intenzívne pripravovala na budúce dvojstranné rokovania so susedmi. Do vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa slovenskí experti medzinárodných rokovaní o menšinovej otázke nezúčastňovali. Praha tam vysielala predstaviteľov menšín, čo Budapešti ešte viac uľahčilo prácu.
Od leta 1993 som okrem OSN absolvoval takmer všetky rokovania. Pre nás bol kľúčový regionálny formát SEI, kde Maďarsko zohrávalo dominantnú úlohu. Do istej miery bolo podporované Talianskom a Rakúskom, ktorých postoje boli ovplyvnené vlastnou skúsenosťou s príbehom južného Tirolska. Po tom, ako sa maďarskej strane nepodarilo spochybniť otázku hraníc, Budapešť začala omnoho výraznejšie presadzovať koncept kolektívnych práv pre menšiny a rôzne formy autonómie na etnickom princípe. Slovensko zo zásadných dôvodov trvalo na obhajobe individuálnych práv s argumentom, že ich efektívna realizácia, systémovo a dlhodobo podporovaná inštitucionálnymi kapacitami (najmä) zo strany štátu bola a je tou najlepšou garanciou kvalitnej ochrany menšín. Išlo o princíp a priestor pre kompromis som preto nevidel. Maďarskí experti trvali na svojom a ocitli sme sa v slepej uličke. Pomoc prišla zo Štrasburgu.
Na jeseň 1993 rozhodol viedenský summit RE o kľúčovej priorite európskej politiky – o príprave celoeurópskeho menšinového štandardu „Rámcového dohovoru pre ochranu národnostných menšín“. Bol som na všetkých rokovaniach v Štrasburgu, ako sa hovorí od A po Z, čo sa v diplomacii zriedka prihodí. Atmosféra v meste, ktoré je symbolom francúzsko-nemeckého zmierenia, bola diametrálne odlišná ako v SEI. Štáty sa pomerne rýchlo dohodli na základnej línii dokumentu. Koncepcia individuálnych práv dostala jednoznačnú prednosť a krajiny majú spolupracovať pri ochrane menšín tak, aby táto otázka už nebola jablkom sváru. Bolo zdôraznené rešpektovanie suverenity štátu, jeho územná integrita a politická nezávislosť. Tieto európske parametre opierajúce sa o zásady medzinárodného práva vyhovovali nielen pozícii SR, ale aj ostatným štátom. S výnimkou jedného.
Minister Kukan si dovolil luxus: odmietnuť dokument
Pripomeňme si, že od pádu železnej opony išlo Maďarsko ako dobre rozbehnutý vlak. Nielen nastolilo menšinovú otázku a zarámcovalo ju do agendy ľudských práv, ktorá bola témou tém. Darilo sa mu tiež udávať rytmus a tón rokovaní. Maďarská koncepcia bola viditeľná na všetkých fórach. Budapešť naliehala, aby táto otázka bola zmluvne dohodnutá aj s jej susedmi. Za najslabší článok považovala z pochopiteľných dôvodov Slovenskú republiku. Toto malo byť pre maďarskú stranu akési finále po množstve rokovaní, ktorým venovala najvyššiu pozornosť.
Situácia sa však dramaticky zmenila spomínaným Štrasburgom. Po prvé, malo to dosah na regionálny formát SEI, kde sa maďarskej strane už nepodarilo presadiť pôvodne navrhovaný text. Slovenský minister zahraničných vecí Eduard Kukan si na schôdzke v Turíne dokonca dovolil luxus odmietnuť dokument SEI, čo maďarská strana niesla veľmi ťažko. Po druhé, zásadným spôsobom to ovplyvnilo dvojstranné rokovania. S miernou iróniou povedané maďarská strana mala smolu v tom, že ten istý expert, ktorý bol poverený rokovaniami o menšinovej otázke v bilaterálnej zmluve, pôsobil predtým na iných medzinárodných fórach. Jeho argument „čo je dobré v ľudských právach pre Európu, malo by byť prijateľné aj pre susedské vzťahy“ bol nepriestrelný.
V tom istom čase pribudol ďalší dôležitý medzinárodný formát. Francúzsky premiér Édouard Balladur navrhol usporiadať konferenciu o Pakte stability v Európe s cieľom prispieť k stabilizácii kontinentu rozkolísaného spomínanými pohybmi. Jej esenciou mali byť dvojstranné dohody medzi štátmi. Zmluvy, ktoré by okrem iného urobili účet s ich minulosťou tak aby to nezaťažovalo budúcu spoluprácu v zmierenej Európe. Súviselo to s vtedajším predsedníctvom Francúzska v Európskych spoločenstvách (predchodca EÚ) a s politickou ambíciou premiéra v ďalších voľbách. V hlavných európskych mestách sa konali okrúhle stoly s cieľom úspešne pripraviť konferenciu.
Prvýkrát na štátnej úrovni ako rovný s rovným
Treba zdôrazniť, že o začatí rokovaní s Maďarskom rozhodla vláda Jozefa Moravčíka v lete 1994. Nasledujúca vláda v nich pokračovala a na prekvapenie mnohých úspešne zavŕšila. A úspech sa, ako dobre vieme, neodpúšťa. Zvlášť nie v slovenských podmienkach. Jeden z najlepších znalcov dejín strednej Európy Ladislav Deák konštatoval, že prvýkrát vôbec v histórii rokovali Slováci s Maďarmi na štátnej úrovni ako rovný s rovným.
Zmluva bola výsledkom kompromisu, keď obe strany museli z niečoho upustiť. Niekto viac a niekto menej, záleží od uhla pohľadu. Podobne to bolo aj so ziskom. S ohľadom na mimoriadne vysoké ambície maďarskej strany, ktoré sa opierali o jej úspech pri internacionalizácii menšinovej otázky a o predpoklad slabých pozícii novej Slovenskej republiky, bolo logické, že Budapešť popustila viac. Nepresadila v zmluve právo na autonómiu na etnickom princípe, čo bola v strategických cieľoch maďarskej susedskej politiky po predchádzajúcom neúspechu so spochybňovaním štátnych hraníc ďalšia prehra. „Macošský prístup“ maďarskej strany k zmluve je teda pochopiteľný. Nie však obhájiteľný, respektíve akceptovateľný.
Čítajte aj Slovensko a Maďarsko sa blížia k dohode o Gabčíkove. Ukončili by tak 30-ročný spor
Slovenská republika získala vysoký kredit medzinárodného spoločenstva, pretože sa v zložitých podmienkach svojho vývoja dokázala dohodnúť na veľmi komplikovaných otázkach s ťažkým partnerom, ktorý sa tešil najvyššej dôvere v strednej Európe. Americký veľvyslanec v rozhovore s autorom týchto riadkov deň po jeho návrate z Paríža okrem blahoželania uviedol, že Slovensko uzavretím zmluvy zmazalo (vtedajší) deficit vo svojom vývoji v porovnaní so susedmi. Ďalších 30 rokov bolo dôkazom, že slovenská strana neurobila pri rokovaní o texte žiadnu významnejšiu chybu. Skúška správnosti: aj tú najmenšiu chybu by druhá strana využila, čo sa však nestalo.
Štáty sa vyhli otázke spoločnej histórie
Aj s generačným odstupom možno konštatovať, že zmluva vytvorila dostatočne priaznivý rámec na komplexný rozvoj spolupráce. Rámec postavený na princípoch medzinárodného práva a s využitím najvyšších európskych štandardov v oblasti ľudských práv, najmä pri ochrane národnostných menšín. Zmluva nemohla pochopiteľne obsiahnuť všetko. Riešenie vtedajšieho sporu o vodné dielo na Dunaji bolo prenechané Medzinárodnému súdnemu dvoru v Haagu.
Štáty sa tiež vyhli otázke spoločnej histórie. Jednak pre krátkosť času s prípravou zmluvy, ale najmä v dôsledku priepastného rozdielu oboch krajín pri pohľade na dejiny. Slovensko v súlade so širšou snahou Európy nezaťažovať spoluprácu štátov spormi o historických udalostiach sa pozerá na súčasnosť a dopredu. Maďarsko sa ocitlo v labyrinte nestrávenej histórie v našom priestore, čo sa navyše premieta do jeho dnešnej politickej agendy.
Čítajte aj Ján Gábor: Maďarské elity si vytvorili fikciu, že Uhorsko = Maďarsko
O budúcnosti zmluvy, ktorej v Paríži tlieskalo celé medzinárodné spoločenstvo, veľa napovedal už samotný ratifikačný proces v oboch parlamentoch. Na našej strane ju podporili všetky slovenské politické strany s výnimkou reprezentácie maďarskej menšiny. Paradoxné je to, že asi žiadna iná medzištátna zmluva na svete nevenuje taký veľkorysý priestor ochrane menšín ako práve táto, o ktorej je reč. V Budapešti zmluvu podporili vládnuce strany. Otvorený nesúhlas prejavili tie sily, ktoré sa potom dostali k moci a odvtedy sú s menšími prestávkami pri kormidle krajiny dodnes. Mali k tomu jeden zásadný dôvod – zmluva vytvára taký rámec pre spoluprácu, ktorý „obmedzuje Maďarsko v jeho strategickej politike voči regiónu“.
Najvzácnejšou komoditou bol získaný čas
Slovensko-maďarské vzťahy sú komplexné, čo je u dvoch historických susedov úplne prirodzené. Sú však tiež komplikované a to najmä vďaka viacerým asymetriám, ktoré tvorili a tvoria jednu z trvalých výziev našej zahraničnej politiky. Slovenská republika dosiahla zmluvou veľa z mnohých, aj tu popisovaných dôvodov. Najvzácnejšou komoditou bol získaný čas. Čas na to, aby sa popasovala s rôznymi asymetriami v susedských vzťahoch. Doterajší vývoj však naznačuje, že tento vzácny čas využívala slovenská strana na to, aby si rôznymi ústupkami kupovala pokoj, ktorého cena sa na burze geopolitického vývoja môže dramaticky zmeniť. Ako rád by som sa mýlil…
Maďarská strana je v politike voči Slovensku a strednej Európe dlhodobo koncepčná, konsenzuálna, kontinuálna, koordinovaná, komplexná, podporovaná rozsiahlymi kapacitami a hľadaním strategických kamarátov. Neúspech pri spochybňovaní hraníc a s etnickou autonómiou Budapešť náležite vyhodnotila a všetky sily vrhla do konceptu integrácie maďarského národa v Karpatskej kotline. Do projektu, ktorý v princípoch obchádza (ba porušuje) spomínané európske parametre, ktoré sú kostrou slovensko-maďarskej zmluvy.
Čítajte aj Trianon - slovo, pri ktorom behá mráz po chrbte
Na slovenskej strane nebolo nič z vyššie uvedených „K“ pozorovať. (Poznámka: Ak by som mal zlú náladu, uvediem kakofóniu.) Zdá sa, že politická garnitúra, ktorá sa ujala moci na konci minulého storočia, nepochopila skutočný význam zmluvy pre náš štát a spoločnosť, obohatenú o pokojné spolužitie s menšinami. Hnaná vnútropolitickou animozitou a krátkozrakosťou s nadmernou personifikáciou devalvovala tento zásadný kvalitatívny posun vo vzťahoch s našim dôležitým susedom. Z nepochopiteľných dôvodov zverila zodpovednosť za vykonávanie zmluvy do rúk presne tým, ktorí ju odmietli a ktorí „úspešne“ spolupracovali s politikmi „rovnakého svetonázoru“ na druhej strane Dunaja. Navyše im k tomu pribalila v tom čase veľmi atraktívnu integračnú agendu, pod ktorou sa elegantne prezentovali rôzne požiadavky. Mnohí slovenskí politici boli presvedčení, že samotná integrácia oboch krajín do euroatlantických štruktúr definitívne a všetko vyrieši aj bez nášho aktívneho pričinenia. Neuvedomovali si, že vstupom do EÚ a NATO sa zmenil len kontext a nie strategické ciele politiky nášho suseda.
Tému som nevyčerpal a ani nemohol. Preto si kladiem tieto otázky. Môžeme obviňovať hasiča v peknej uniforme, že neuhasil požiar po tom, ako sme mu odpojili prívod vody a zobrali kolesá z jeho auta? Kde končí tolerancia, veľkorysosť, empatia a začína naivita? A v ktorom bode sa táto bezbranná či neškodná vlastnosť mení na jednoduchú ľudskú hlúposť, na ktorú môžu doplatiť nevinní ľudia?