Na prvé raňajky sme vstávali ešte za ponurej tmy a tomu zodpovedala aj nálada v reštaurácii. Čakajúc v rade na jedlo som sa po krátkom zoznámení s dvoma ľuďmi predo mnou a dvoma za mnou spontánne rozhodol pozvať „kolegov“ k jednému stolu. Osvieženie rannou kávou prispelo k rozprúdeniu debaty o tom odkiaľ sme a čo nás čaká nasledujúce dni.
Raňajky s celým svetom: lepšie chutí a krajší deň
S argentínskym a kanadským diplomatom som si rozumel od prvého momentu, vojaci z Indie a Afriky sa správali trochu odmerane. Zrejme podľa ich protokolu, pomyslel som si v duchu. Postupne však „ožili“ a na záver diskusie sa ma päťhviezdičkový generál z Nigérie, ktorého mohutná postava zodpovedala jeho hodnosti a dominovala pri našom stole, opýtal, prečo som si ich vybral za spoločníkov na raňajky. Moja odpoveď bola jednoduchá. Nemám každý deň možnosť sedieť za jedným stolom so zástupcami takmer všetkých svetadielov. Raňajkujem doslova s celým svetom, lepšie mi chutí a deň bude krajší. Vážim si, že prijali moje pozvanie.
Na úvodnú časť konferencie si ku mne prisadol Ind a neskôr sme počas rôznych prestávok pri káve debatovali o všeličom. S manželkou som rok pred tým precestoval jeho krajinu, ktorá vo mne zanechala mimoriadne hlboký dojem. A to som už v živote videl všeličo.
Veľa miest na indickom subkontinente presvedčí nejedného zvedavca o tom, že logo „Neuveriteľná India“, ktorým ich vítajú v krajine, je veľmi trefné. Spomenul som zážitok z dvojdňovej návštevy jedného z najstarších ľudských osídlení na svete – Váránasí. Posvätného mesta na Gange, kde môžete z malej lodičky na mohutnej rieke pozorovať dychberúce obrady, ktoré podľa hinduistických tradícií práve na tomto mieste sprevádzajú ľudí (presnejšie povedané ich telesné schránky) pri oslobodzovaní sa z kolobehu života. Pestrosť ceremónie je neuveriteľne mnohoraká a pôsobí na všetky zmysly. Nikdy predtým ani potom som nezažil, aby sa pach priblížil svojmu materiálnemu zhmotneniu do takej miery, že máte pocit fyzického kontaktu s ním. Došiel som k záveru, že po tomto zážitku ma už asi nič neprekvapí.
Mních sedel na snehu a meditoval
Keď som vyslovil názov jednej z najznámejších riek na svete, začal sa môj indický kolega usmievať, aby mi vzápätí porozprával svoj príbeh. Pred časom sa s rodinou a dospievajúcimi deťmi vybral na mesačnú púť popri Gange smerom k jej prameňu až do vysokých kopcov v Himalájach. V treskúcom mraze, hlboko pod nulou išli okolo neveľkej jaskyne a nemohli si nevšimnúť tam sediaceho mnícha. Bosý, len v tradičnom budhistickom odeve sedel na snehu a meditoval.
Postávali hodnú chvíľu vo svojom odolnom oblečení a pozorovali ho, neveriac vlastnému zraku. Už sa chystali odísť, keď mních otvoril oči a na ich nevypovedanú otázku odpovedal tromi slovami: „mind over matter“ (voľný preklad: myseľ nad hmotou, respektíve myseľ je silnejšia ako hmota). Keď mi to Ind dopovedal, pomyslel som si, ako dobre, že nás v živote občas niečo prekvapí.
V úsilí zabrániť tomu, aby sa moje v podstate úradnícke zamestnanie stalo čírou rutinou, občas som využíval aj takéto nepresne pomenované „metodické pomôcky“. Myseľ verzus hmota, uprednostňovanie obsahu pred formou, empatiu voči partnerom bez ústupu od svojich zásad, snahu rozpoznať, kedy si závažnosť problému vyžaduje systémový prístup, význam symbolov alebo momentu prekvapenia…
Priblížiť poslanie diplomacie mladej generácii
Mimochodom, prekvapenie: pred desiatimi rokmi, počas pôsobenia v Bukurešti, ma pozvali na konferenciu študentov do panelu veľvyslancov. Spolu s kolegami z iných krajín (zo Švajčiarska, z Mexika, Izraela a Vatikánu) sme mali za úlohu priblížiť mladej generácii poslanie diplomacie. Veľvyslanci čítali mladým Rumunom svoje príhovory v anglickom jazyku, ktorému rozumie asi každý. Bol som posledný, čo je obvykle nevýhodná pozícia. Mal som však dosť času pozorovať študentov v najväčšej sále rumunského parlamentu, kde sa podujatie konalo. Neušlo mi, že možno dve tretiny z nich občas alebo stále pozerali viac do mobilu ako na vzácnych hostí. Možno ich trojdňová konferencia už nudí, pomyslel som si. Istým spôsobom som sa im ani nečudoval.
V duchu som si spomenul na jednu z pravidelných konferencií slovenských veľvyslancov v Bratislave, keď sa k nám prihovoril holandský minister zahraničných vecí a neskorší eurokomisár za krajinu tulipánov. Položil nám rečnícku otázku aký je rozdiel medzi našou generáciou a dnešnými mladými. Mal výhodu v tom, že bol aj pedagógom a preto mal väčší priestor na takéto pozorovanie.
Keď naša generácia potrebovala nejakú informáciu, išli sme do knižnice, siahli sme po knihe alebo odbornom časopise a po prečítaní daného textu sme hľadanú informáciu našli. Dôležitý bol však tiež proces, ktorý nás k nej doviedol, a preto sme nájdenú vedomosť vnímali v kontexte a relevantných súvislostiach. Ešte dôležitejšie bolo to, že zostala aj hodnú chvíľu ukotvená v našej pamäti. Dnešní mladí však vyberú z vrecka mobil a jediným ťuknutím hľadanú informáciu nájdu. Bez zdĺhavého hľadania a bez kontextu. Preto ju nevedia použiť v primeraných súvislostiach a veľmi skoro ju vymažú zo svojej pamäti.
Pohľad na unudených poslucháčov dodal odvahu
V čase študentskej konferencie som už dlhšie obdobie pôsobil v Bukurešti a po jednom impulze som si dal záväzok, že sa naučím miestny jazyk. Po dvoch rokoch som sa v osobných rozhovoroch s rumunskými partnermi pohodlne dorozumel, ale necítil som sa ešte na voľný prejav na väčšom fóre.
Pohľad na unudených poslucháčov mi však dodal odvahu prekonať nedostatok sebadôvery a pripravený text v angličtine som odložil stranou. Už po úvodných slovách som pocítil pohľad asi tristo párov očí, ktoré sa odlepili od mobilov. Všetky obsahovali tie isté otázky: rozumieme dobre, že ten starší pán k nám hovorí našim rodným jazykom? Prečo to robí?
Nechcel som stratiť očný kontakt s budúcou elitou rumunskej spoločnosti a preto som pokračoval slovami: „Keď som bol vo vašom veku a potreboval som s niekým hovoriť, musel som nájsť na ulici najbližšiu telefónnu búdku, z ktorej som sa mu/jej dovolal. Pre moju generáciu bola symbolom komunikácie so svetom práve táto búdka, ktorú ste vy nikdy nevideli. Dnes rozprávate so svojimi kamarátmi cez smartfón, ale som presvedčený, že vaše deti a vnuci budú komunikovať so svetom úplne inak. Ako, to dnes nevieme. Čo však viem, je to, že sa budú pýtať vás, rodičov, čo za čudo bol smartfón.“
Čaro a pre niekoho pasca, že žijeme dva životy súčasne
Zvyšný čas prednášky som využil získanú pozornosť študentov k tomu aby som im priblížil niektoré aspekty diplomacie. Pôvab tohto multidisciplinárneho remesla, kedy by mal dobrý diplomat vedieť niečo o všetkom a súčasne všetko o niečom – o jednej konkrétnej agende. Čaro a pre niekoho pasca tejto práce spočíva v tom, že žijeme dva životy súčasne. Život štátu, odkiaľ pochádzame a ktorého záujmy obhajujeme a druhý v krajine, kde pôsobíme. Nevynechal som ani dôležitosť poznania politiky, medzinárodného práva, kultúry, dejín. A tiež miestneho jazyka ako nástroja nielen komunikácie, ale aj zdroja pochopenia mentality či DNA spoločnosti v danej krajine. Na záver som zdôraznil základnú úlohu diplomacie – usilovať sa spájať aj znepriatelené národy a štáty.
Po konferencii mali študenti za úlohu navštíviť so svojimi projektami veľvyslanectvá v Bukurešti podľa svojho výberu. Neprekvapilo ma ale potešilo, keď sa mi dostalo do uší, že popri veľkých diplomatických misiách krajín – veľmocí bolo jedno z najžiadanejších veľvyslanectvo Slovenskej republiky.