Menej romantická, ale podstatne zaujímavejšia polovica môjho života je spojená s prvým májom 2004. Zodpovedal som ako slovenský veľvyslanec v Írsku za prípravu osláv nášho vstupu do EÚ, ktorej v tom čase predsedala táto čarovná krajina. Nezabudnuteľná bola atmosféra v meste Cork na juhu ostrova, keď sa na jeho námestiach stretli desaťtisíce ľudí. Slovákov, Írov a iných Európanov. Od osláv konca svetovej vojny sa toľko ľudí nezišlo, čo ma neprekvapilo. Neskôr som pochopil prečo.
V diplomacii som sa venoval rôznej agende. Nikdy však nie priamo tej „bruselskej”. Akokoľvek, témy, ktoré sa nastoľujú a v lepšom prípade riešia v hlavnom meste zjednotenej Európy, som nemenej intenzívne prežíval v ich derivátoch premietajúcich sa do mojej práce. Súviselo to s tým, že hranica medzi národnými štátmi a Európou sa dramaticky strácala. Mladosť som prežil v totalitnom režime a tak si mimoriadne vážim mnohé veci, ktoré demokratická spoločnosť ponúka. Stal sa zo mňa nadšenec európskej integrácie a vždy som propagoval jej pozitívne aspekty. (V pozadí) som vnímal aj škrípanie kolies európskeho projektu, bol som však stále presvedčený, že motor ide ďalej a najmä samotné srdce žije.
Ako pokojno-nudná prechádzka v májovej prírode
Historicky prvú návštevu slovenskej hlavy štátu na zelenom ostrove v marci 2007 som načasoval symbolicky presne na 50. výročie Rímskych zmlúv o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, čiže právneho základu európskeho projektu. V máji 2014, keď bolo 10. výročie historického rozšírenia únie, som ako veľvyslanec v Rumunsku v mene všetkých európskych kolegov pripravil slávnostný koncert detského speváckeho zboru pod vedením dirigenta Adriana Kokoša. Na moju žiadosť zaspievali v origináli pieseň každej novej krajiny, ktorá sa stala súčasťou európskeho elitného klubu. Na záver zaznela hymna EÚ. Náklady sme riešili v našej réžii. Nie všetky. Kolega z vtedajšej predsedajúcej krajiny EÚ mi prispel necelými piatimi percentami rozpočtu.
Po najväčšom rozšírení v dejinách EÚ jedna kríza postupne striedala druhú. Trampoty s ústavnou a neskôr aj s lisabonskou zmluvou, bankovou krízou (pád banky Lehman Brothers), otrasy jednotnej meny, migrácia, koronavírus, vojnový konflikt v susedstve EÚ, spochybňovanie transatlantických vzťahov… V porovnaní s dnešnými „Trumpotami“, kedy nájomník v Bielom dome (neodbornou terminológiou povedané) prevrátil všetko naruby, pripomínajú tie minulé pokojno-nudnú prechádzku v májovej prírode.
Všetky krízy mali jeden spoločný menovateľ: žiadnu nespôsobila nová členská krajina. Prirodzene, úspech ich (ne)riešenia krok za krokom odčerpával nadšenie a oslaboval dôveru v európsky projekt. O tej najdôležitejšej kríze, ktorú bolo cítiť v pozadí sa mlčalo. Týkala sa prosperity a bezpečnosti samotných Európanov. Súčasne sa menej hovorilo o konvergencii – o vyrovnávaní rozdielov na kontinente, spôsobených jeho neprirodzeným rozpoltením po druhej svetovej vojne. Paradoxne generáciu po opätovnom zjednotení Nemecka vďaka koncu studenej vojny je aj najväčšia európska krajina stále politicky rozdelená na dve časti. Čo môže byť rukolapnejším dôkazom, ako skutočnosť, že nový kancelár musí bojovať o svoje prežitie už na samom začiatku v úrade. Úporná snaha o politickú korektnosť nám bránila vidieť veci v ich skutočných farbách.
Nereálne ciele európskych elít
Občas som si spomenul na americké príslovie – úspech zabíja. Európske elity, unesené jedinečnosťou spoločného projektu, si začali klásť nereálne ciele. Bez toho, zdôrazňujem, aby sa naplnili všetky predchádzajúce zámery. Podcenila sa skutočnosť, že EÚ zostáva „len a len” zoskupením krajín s podobnými záujmami, respektíve cieľmi a nie jedným štátnym útvarom. Štátom, ktorý má už zo svojej podstaty efektívnejšie nástroje – netvrdím že vždy najlepšie – na riešenie problémov. Mám tu na mysli rozhodovacie procesy na dôležitých horizontálnych úrovniach a realizáciu ich výsledkov smerom nadol. Nemôže teda konkurovať USA, Číne a iným mocnostiam rodiacim sa na horizonte. Najmä v krízových situáciách.
Akosi sa zabúdalo na zákonitosť, že reťaz je len taká silná aký silný je jej najslabší článok. Ak sa spoja slabé články, nestanú sa automaticky silnou reťazou. Keď akákoľvek inštitúcia, systém alebo zoskupenie štátov závažným spôsobom podcení funkciu vlastnej ochrany (tu máme na mysli hranice Schengenu), polčas rozpadu takýchto subjektov sa stáva neodvratným. Premiér maličkého ostrova Malty už niekedy začiatkom storočia upozorňoval na to, že masívna, najmä nekontrolovaná migrácia môže dramaticky zmeniť charakter krajiny. Nielen krajiny ale aj tvár Európy – dovolím si doplniť s ohľadom na ďalší vývoj. Veľkí však zvyčajne malých nepočúvajú. Ani v živote ani v politike. Byť malým ale neznamená byť hlúpym. A naopak.
Rozširovanie a prehlbovanie integračných procesov viedlo k tomu, že EÚ stále viac a viac pripomínala jedálny lístok v luxusnej reštaurácii, keď si stravníci vyberajú z ponuky to, čo vyhovuje im. A nie celku. Žiarivým príkladom na samom začiatku bolo odmietnutie prijatia jednotnej meny tromi vyspelými štátmi, ktorých ekonomika by bola dozaista silnou oporou (nielen) eura. A boli aj takí, ktorí so znechutením hodili celý jedálny lístok do koša (brexit).
Čítajte aj Ján Gábor: Maďarské elity si vytvorili fikciu, že Uhorsko = Maďarsko
Zaujímavé bolo tiež pozorovať vzťah celku (presnejšie povedané jeho „hlavných hráčov“) k menším štátom. Po tom čo Francúzsko a Holandsko odmietli európsku zmluvu, došlo k modifikácii jej textu (rozumej aby sa im vyhovelo). Keď však Írsko urobilo rovnaký krok, muselo si ponižujúco zopakovať referendum o rovnakom texte. Navyše upravilo podmienky prípravy všeľudového hlasovania tak aby sa dosiahol jeho kladný výsledok.
A to nebolo všetko. Francúzsky prezident v tejto veci verejne intervenoval voči ostrovnému štátu, zrejme pre istotu. V popisovanom čase mala politická strana Sin Féin, dramatické zrkadlo vývoja komplikovaného príbehu vynárania sa írskeho národa z dejín, v írskom parlamente troch poslancov. Dnes je na ostrove druhým najsilnejším politickým subjektom! Nemecký ústavný súd podmieňoval prijatie Lisabonskej zmluvy tým, že sa najprv musí posilniť postavenie Bundestagu. Europoslanec toho istého štátu upozorňoval prezidenta nášho západného suseda, že váhanie nad dokumentom (úplne legitímne s ohľadom na jeho dramatické dôsledky) môže viesť k izolácii Českej republiky.
Nenaplnené prísľuby viedli k rozčarovaniu
Ani štvrťstoročie po ukončení vojnového konfliktu na Balkáne nebola EÚ schopná nájsť modus vivendi s jeho kľúčovým štátom. S krajinou, na ktorú predtým viacerí jej členovia vojensky zaútočili a mohli tak aspoň čiastočne splatiť svoj morálny dlh. Nakoľko je v tomto kontexte dôveryhodný dnešný sľub nášmu východnému susedovi, ktorý je ešte stále uprostred vojnového požiaru? Takýto prísľub má asi podobnú hodnotu ako ten, ktorý bol daný voľakedy dávno občanom (vtedy) zaostalej krajiny polmesiaca, dnes dynamicky sa rozvíjajúceho štátu. Štátu, ktorý sa vďaka vlastnému vývoju a v kontexte zásadných pohybov v širšom regióne stal dôležitým medzinárodným hráčom s viacerými geopolitickými dosahmi.
Viacerým pozorným pozorovateľom sa na jazyk tlačí donedávna neslýchaná otázka: „Kto potrebuje viac toho druhého?“ Rovnica EÚ verzus Turecko stále čaká na svoje riešenie. Rumunsku bol ponižujúcim spôsobom dlhodobo odopieraný vstup do Schengenu, napriek splneným kritériám súvisiacim s pohybom osôb, respektíve s ostrahou hraníc. Najväčšia balkánska krajina neplnila úlohy, ktoré so Schengenom nemali nič spoločné. Úlohy, ktoré rumunskí politickí predstavitelia so smutnou iróniou vnímali ako streľbu za jazdy na pohyblivý terč. Nečudujme sa potom, ako sa voliči rozhodujú v týchto štátoch.
Naše prvé predsedníctvo v EÚ sme v Bukurešti otvorili s rumunským ministrom zahraničných vecí spoločnou tlačovou konferenciou. Okrem iného som konštatoval, že napriek všakovakým krízam zostáva EÚ najúspešnejším mierovým projektom v dejinách Európy. Vtedy som netušil a ani tušiť nemohol, že neďaleko našich hraníc sa začína ouvertúra neuveriteľnej tragédie. Tragédie, ktorá za moje presvedčenie z júla 2016 kladie dnes stále prenikavejší otáznik alebo výkričník.
Správne rozhodnutie neraz príde až v nesprávnom čase
Úspešným pokolením môže byť len to, ktoré odovzdá svojim deťom a vnukom svet v lepšom, prinajmenšom nie v horšom stave, než v akom ho prevzalo od svojich rodičov. Príslušníci pomaly, ale isto odchádzajúcej generácie sa snažili zbaviť starý kontinent dvojfarebnej hnedo-červenej pliagy a jej následkov. Čím sa pochváli dnešná generácia, keď nadíde čas jej odchodu? Umelou inteligenciou, ktorá bude rozhodovať za ňu? Najmä ak sa nezohľadní (použijeme paralelu) jedno z najstarších a stále platných poučení ľudstva, že oheň je dobrým pomocníkom, ale zlým pánom. Prv ako sa človek rozhodne dobre, prijme niekoľko chybných rozhodnutí. Je to vždy proces. Hlavné riziko spočíva v tom, že správne rozhodnutie neraz príde až v nesprávnom čase. Neskoro.
Historický vývoj na starom kontinente viedol k tomu, že štátov bolo, je a vždy bude menej ako národov, národnostných či etnických menšín žijúcich na ich území. Vzťahy medzi týmito subjektami zákonite nesú aj isté napätie. Deje sa tak najmä po rozpade viacnárodných (imperiálnych) mocností, väčšinou na ich periférii. Problém Južného Tirolska sa objavil po zániku rakúsko-uhorskej monarchie. Otázka severného Írska sa vynorila po redukcii globálne veľkej Británie. Etnicky pestrý Sovietsky zväz mal tento element priam v sebe zakódovaný. Národy bývalej Juhoslávie ešte dodnes nespracovali svoju spoločnú históriu. Nemenej dramatická situácia vzniká tam, kde sa záujmy veľmocí stretávajú, ako napríklad na Cypre.
Po skončení studenej vojny bolo prioritou priorít pre zjednocujúcu sa demokratickú Európu hľadanie právneho štandardu na riešenie popisovaných situácií. Dohody, ktorá by nastavila parametre správania sa štátov k národnostným menšinám a spolupráce štátov v tejto otázke tak, aby už viac nebola jablkom sváru. A súčasne čo by mali rešpektovať osoby patriace k menšinám vo vzťahu k dotknutému štátu (štátom). Tento štandard, prvý v dejinách Európy, sa podarilo najmä vďaka jeho vyváženosti uzavrieť v Štrasburgu v roku 1995. Na jeseň toho istého roku nemecký kancelár Helmut Kohl vo svojom prejave zdôraznil, že keby mala Európa tento dokument k dispozícii začiatkom storočia, mohla si ušetriť dve veľké tragédie. Slová z úst politika najväčšieho európskeho národa zodpovedného za dve svetové vojny mali a stále majú vysokú relevanciu.
Spomínaný štandard platí len pre štáty, ktoré ho prijali a teda najmä dovnútra Európy. Umožnilo to podpísať zmluvu medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou. Môže však byť inšpiráciou aj pre iných. Čas však ukázal, že EÚ je mierovým projektom iba pre seba. Samotnou svojou existenciou chvalabohu (zatiaľ) garantuje aby Francúzi a Nemci neskrížili meče. (Poznámka: To však môže akákoľvek rozbuška zmeniť – napríklad finančne vykrvácaná EÚ bude nútená dramaticky znížiť podporu francúzskym farmárom.) Európsky integračný projekt nedokázal generovať, respektíve stimulovať mier na svojej periférii a už vôbec nie za svojimi hranicami.
Ešte desivejší príbeh Severného Írska
Dlhoročný hlavybôľ s Južným Tirolskom sprevádzaný krvavými atentátmi bol doriešený až na pôde OSN. Spor Talianska, silnej členskej krajiny NATO a vtedajšieho Európskeho spoločenstva (ES) verzus neutrálne Rakúsko, ešte pred jeho vstupom do ES bol ukončený udržateľným kompromisom. Udržateľným preto, lebo na pomyselnej miske váh mal záujem Talianska na územnej integrite rovnaké závažie ako snaha jeho suseda ochrániť jazykovú identitu miestneho etnika.
Ešte desivejší príbeh Severného Írska, rezídua rozpadávajúceho sa britského impéria, doviedol k mierovému koncu až v roku 1998 aktívny vstup USA, konkrétne v osobe senátora Georgea Mitchella. Súboj Dávida s Goliášom – malého neutrálneho ostrova so susediacou globálnou jadrovou veľmocou – bol ukončený dlhodobo udržateľným a dovtedy nevídaným kompromisom o deľbe moci v miestnom parlamente, keď sa na spravovaní vecí verejných podieľajú v podstate všetci. Pre poriadok treba pripomenúť, že obe ostrovné krajiny boli v ES predtým už celé štvrťstoročie, kam vstúpili symbolicky spolu v roku 1973. Zásadne im to však v tejto otázke nepomohlo.
Nedopovedaný príbeh na východnom fronte
Po viacerých mimoriadne pestrých, štandardných aj originálnych riešeniach (niektoré spomenuté) medzinárodného spoločenstva je takmer neuveriteľné, že nielen EÚ, ale ani donedávna ešte pevné transatlantické spoločenstvo nedokázalo, s využitím najväčšieho potenciálu aký bol v histórii kumulovaný, motivovať vyváženým spôsobom (zdôrazňujem) obe strany sporu k jej mierovému riešeniu. Niektorým hneď napadne hriešna myšlienka – nebola politická vôľa. Nečudo, keď si spomenú na verejné vyjadrenia nemeckej kancelárky (jednej z garantov) o skutočnom zámere dohôd z roku 2014.
Na globálnej šachovnici sú v princípe dve skupiny štátov. Jedna dokáže ovplyvniť chod vecí vo svete vlastnými kapacitami – jadrové zbrane, prípadne masívny ekonomický potenciál. Veľkej skupine menších štátov, medzi ktoré patrí aj naša vlasť, zostávajú najmä tieto nástroje: medzinárodné právo, historická pamäť a strategickí spojenci. Problém, hraničiaci so schizofréniou nastáva keď veľkí hráči vygenerujú situáciu, kedy sú menší nútení vybrať si len jednu zo zbraní. Na úkor ostatného arzenálu.
Namiesto záveru hypotetická úvaha s opatrnou dávkou optimizmu, keďže cesta k mieru je (na rozdiel od vojny) takmer vždy behom na dlhé trate. Možno naši vnuci budú písať maturitné práce na túto tému: „Ako európsky mierový projekt zahynul spolu s prvým európskym vojakom na východnom fronte.“ Začnú slovami: „Naši starí rodičia sa vôbec nepoučili z chýb Napoleona (19. storočie), ba dokonca ani z omylov Hitlera (20. storočie). Začiatkom nášho 21. storočia opäť liezli, tentokrát „ochotne a pekne spolu“, za zlým medveďom až do jeho brloha. Vyhovárali sa neskôr na to, že na európsky vojenský projekt ich nahovorila krajina, ktorá predtým z európskeho mierového projektu zutekala. Vojnou nemala čo politicky stratiť a umyla si ruky vo vodách prieplavu, ktorý ju delí (chráni) od kontinentu. Prípadné hospodárske straty si kompenzovala obratnou dohodou s USA. Napokon, paradoxne, Európu pred veľkou vojnou zachránil americko-turecký tandem a ironicky dva veľké slovanské a kresťanské národy sa uzmierovali na moslimskej pôde.“