Pokúsim sa aspoň kamienkom prispieť do mozaiky v hľadaní tejto odpovede, ktorá bude kompletná možno až vtedy, keď tu my už nebudeme. Je to síce malý kamienok, ale opiera sa o relevantné skutočnosti a životné skúsenosti aj z pôsobenia v rôznych krajinách Európy, USA, Ázie a Latinskej Ameriky.
Približne pred dvadsiatimi rokmi počas diplomatickej misie v Dubline som sa zúčastňoval diskusií, ktoré pravidelne organizovali veľvyslanci členských štátov EÚ. Pozývali sme zaujímavých hostí z írskej spoločnosti.
V krátkom čase stratili dva oporné body
Raz sme si mohli vypočuť názory rešpektovaného sociológa. Jedna z jeho myšlienok mi utkvela v pamäti. „V dnešných časoch írska spoločnosť vajatá a hľadá si svoj priestor“. Tieto slová zazneli presne v období, keď bola ostrovná a krásne zelená krajina vďaka svojmu príbehu vzorom pre viaceré nové členské štáty v EÚ. „Vysoká miera prosperity síce Írom zabezpečuje materiálny blahobyt, avšak v krátkom čase stratili dva oporné body, ktoré ich po stáročia v pomyselnom nemateriálnom svete, v dobrom i v zlom, vymedzovali: katolícku cirkev a britské impérium," pokračoval sociológ.
S odstupom času sa dá konštatovať, že v krajine keltského tigra, ktorá dodávala svetu azda najviac misionárov viery, nájdeme kostoly, ktoré by dnes bez kňazov z Afriky mohli zavrieť „prevádzku“. Paradoxne sú tieto chrámy aj v súčasnosti svojim vzhľadom veľmi pôsobivé. Možno alebo práve preto, že ich ubiedení Íri stavali v čase hladomoru a najväčšieho útlaku zo strany britského impéria.
Ešte smutnejší je však pohľad na kostoly iných veľkých krajín nášho kontinentu. Štátov, ktoré by mali byť piliermi európskych hodnôt a kde priamo pred oltárom podrežú kňaza alebo dostávajú priestor ošklbané kurence…
Spor kríže verzus minarety Európa ustála. Dokedy?
V rovnakom čase sa v duchu integračných procesov na starom kontinente pripravovala nová európska zmluva s ambicióznymi cieľmi. Napriek úsiliu niektorých štátov (vrátane Slovenskej republiky) sa, žiaľ, odkaz na kresťanské zdroje európskej civilizácie nestal súčasťou, presnejšie povedané akýmsi spirituálnym kontextom týchto ambícií. Pre tých najväčších optimistov v dobrej viere aj kompasom.
Ďalším ihriskom na starom kontinente, kde sa odohrával zápas o zachovanie týchto hodnôt pre generácie, ktoré prídu po nás, bol neskôr Štrasburg. Osobe, ktorá sa z Fínska prisťahovala do Talianska, prekážal kríž na stene v miestnej škole do takej miery, že na Európskom súde pre ľudské práva (ESĽP) žalovala hostiteľskú krajinu. Na veľké prekvapenie mnohých v prvej inštancii Fínka spor vyhrala a súd nariadil Apeninskému polostrovu sňať kríže vo vzdelávacích inštitúciách. Keby sa v odvolacom procese nepozviechali zvyšky európskeho vedomia a svedomia, zostalo by to tak. (Poznámka: Možno by sa niektorí horliví Taliani dovolávali vendety a požadovali zrušenie fínskej sauny.)
Čítajte aj Rehoľník z Košíc o novom pápežovi: Poznám ho osobne, Slovensko má rád. Krajinu navštívil aj mimo povinností, namiesto jedného dňa u nás strávil až tri
Rím mal podporu len hŕstky spojencov. Boli to väčšinou ortodoxné krajiny a s výnimkou maličkého Monaka ani jedna zo západnej Európy. Našťastie talianska vláda nakoniec tento hodnotový súboj vyhrala. Aj poniektorí v našej krajine pod Tatrami pochopili, že to bolo tak trochu i o nás, o našej identite. Aby sme napokon nemuseli meniť znak na slovenskej vlajke, slovenskú euromincu…
Nemali námietky proti mešitám, prekážalo im stavanie nových minaretov
Približne v tom istom čase predstavitelia náboženskej menšiny, nepochádzajúcej z európskeho prostredia a žijúci vo Švajčiarsku, sa dožadovali zrušenia tamojšieho referenda o zákaze výstavby (zdôrazňujem) ďalších (opäť zdôrazňujem) nových minaretov. Občania alpskej krajiny sa najširšou formou prejavu demokracie jednoznačne vyjadrili k hodnotám a identite svojho štátu s niekoľkostoročnou históriou. Ľudia, ktorí sa tam prisťahovali za lepším životom z iného civilizačného okruhu v snahe zmeniť charakter hostiteľskej krajiny hľadali spojenca v ESĽP.
Domnievam sa, že mohli byť inšpirovaní kauzou krížov v talianskych školách. Spojenca v Štrasburgu síce nenašli, vyvolali však vlnu, myslím si, že pochybných sympatií. Francúzsky minister zahraničných vecí bol „pobúrený krokom švajčiarskych voličov, odsúdil ho ako prejav neznášanlivosti a utláčanie náboženstva.“ Francúzskemu politikovi akosi uniklo, že Švajčiari nemali námietky proti mešitám – proti miestu na modlitbu. Nie. Im prekážalo stavanie nových minaretov, ktoré je možno vnímať z istého uhlu pohľadu čoby symbol politickej moci alebo prinajmenšom ideológie. V neposlednom rade, alpské štíty na pozadí minaretov zvečnené na fotkách turistov by vyznievali, mierne povedané, pikantne.
Ako mohli švajčiarski voliči rozumieť takejto kritike po silnom prejave solidarity zo strany ich štátu, ktorý krátko predtým prijal 200-tisíc utečencov z Kosova? Navyše kritike od francúzskeho suseda, ktorého veľmi dobre poznajú.
Švajčiarsky veľvyslanec v Havane, s ktorým sme si neraz krátili víkend hraním tenisu, mi hovoril o veľkom príleve imigrantov, ktorý bol neľahkou výzvou pre spoločnosť. Nielen pre spoločnosť ale aj štát, ktorý disponuje neporovnateľne iným ekonomickým potenciálom ako krajiny v našom regióne. Dominikánsky kardinál mi v Santo Domingu rozprával o obavách, ktoré s ním zdieľal parížsky kardinál Jean-Marie Lustiger. O obavách z výsledkov sčítania v novom storočí, keď bolo v meste na Seine menej pokrstených detí ako novonarodených detí moslimov.
Aby toho nebolo málo, k ostrej kritike zo strany Francúzska sa pridal aj minister zahraničných vecí Švédska, v tom čase predsedajúcej krajiny v Rade EÚ. Na alpskú krajinu som si o niekoľko rokov spomenul v Bukurešti, keď na tamojšej univerzite obdržal čestný doktorát britský princ Charles. Neskorší kráľ Karol III. v ďakovnej reči zdôraznil, že úspešné krajiny v budúcnosti môžu byť najmä tie, ktorým sa podarí zladiť ich mnohogeneračné tradície s modernými technológiami. Ako príklad uviedol Švajčiarsko, Japonsko a (zdá sa mi) ešte aj Nórsko.
Čítajte viac Liberál alebo zástanca tradícií? Nový pápež bude druhým Františkom, tvrdí jeho starší brat
Prázdnota vytvára lákavý priestor pre nových „hostí“
Občas som sa v myšlienkach vrátil k vyššie popisovanej dileme starého kontinentu a kládol som si otázku, ako je možné, že vôbec takéto spory vznikli. Dal som to do súvislosti s jednou tézou o ktorej sa mal zmieniť bývalý a prvý česko-slovenský prezident po studenej vojne.
Abstrahujem skutočnosť, že pestrofarebnosť doby, v ktorej vykonával svoju funkciu a spôsob, akým ju vykonával, zákonite vyvolávala rôzne reakcie. Podľa neho „sa Európa po skončení studenej vojny duševne vyprázdnila.“ Mal som pocit, že s touto diagnózou trafil do čierneho.
Pokúšal som sa túto tézu ďalej rozvinúť predstavou, že nielen vákuum v materiálnom svete (fyzicky) ale aj prázdnota vo virtuálnom svete spoločnosti vytvára logicky lákavý priestor pre nových „hostí“. Tí sa veru hneď prihlásia a vyplnia prázdny priestor, uvoľnený z rôznych dôvodov. Pretože tí, ktorí ho mali strážiť, nezdedili hodnotový kompas po rodičoch. Prípadne v nich zvíťazila túžba porovnávať rôzne spirituálne svety bez toho, aby dobre poznali svoje vlastné korene. Alebo ich viedol k tomu prebytok prosperity či jednoduchá ľudská zvedavosť.
Príbeh Švajčiarov a Talianov nám pripomenul, že hranica medzi toleranciou voči iným a ochranou vlastnej identity môže byť veľmi krehká. Mňa ako právnika trochu mrzí, že aj u historicky etablovaných štátov musia o tom rozhodovať súdy.
Schizofrénia Stredoeurópanov
Generácia mojich rodičov a do značnej miery aj moja bola „postihnutá“ niečím, čo by som popísal ako schizofréniu umocnenú na druhú. Jednu vec sme si mysleli, druhú hovorili a úplne niečo iné sme napokon urobili. Bola to súčasť dedičstva dvoch totalitných režimov, ktoré neboli našou slobodnou voľbou a v ktorých sme museli žiť, presnejšie povedané prežiť ich.
Moji kolegovia zo západnej Európy, ktorým po skončení druhej svetovej vojny nebola „dopriata“ naša skúsenosť, tomu nemohli rozumieť. Vysvetľoval som im to na príbehu kamaráta z mladosti, ktorý som dôverne poznal. V maturitnom ročníku ho triedny profesor upozornil, že v jeho posudku k prihláške na univerzitu bude musieť uviesť, či študent navštevuje bohoslužby. Mladík o tom informoval rodičov. Keďže v neveľkom meste sa mnohí ľudia poznali, múdri rodičia rozhodli, že do kostola už rodina nebude chodiť v nedeľu cez deň, ale v sobotu večer, po zotmení.
Čítajte viac Pápež Lev XIV. navštívil v minulosti Slovensko, v Košiciach ho privítali chlebom, soľou a pálenkou
Takýto počin mal rovnakú hodnotu aj vďaka Druhému vatikánskemu koncilu, ktorý inicioval pápež Ján XXIII. Veľké počudovanie nastalo u môjho kamaráta po príchode do kostola, keď sa spolu so svojimi blízkymi postavil do tmavého kúta niekam na konci bočnej chodby. Keď si jeho oči zvykli na šero a obhliadol sa, videl, že v ešte väčšom prítmí sa za nimi krčil triedny profesor z gymnázia. Len pamätníci tej doby si vedia predstaviť, aký zmätok nastal v hlave maturanta.
Zraniteľnosť, ktorá, žiaľ, nepominula
V minulom storočí Európa ponúkla do vedenia univerzálnej katolíckej cirkvi osobnosti, ktoré v kontexte týchto riadkov predstavovali neprehliadnuteľné symboly. Zmienil som už sa o monsignorovi Roncallim, ktorý počas svetovej vojny v rámci svojej diplomatickej misie v Istanbule zachránil státisíce Grékov pred vyhladovaním na smrť a tisíce maďarských Židov, ktorým vystavil krstné listy. Ako neskorší pápež Ján XXIII sa zapísal do dejín tým, že pochopil nutnosť prispôsobiť ním vedenú inštitúciu výzvam nového sveta v minulom storočí.
Aktívne komunikoval s Johnom Kennedym a s Nikitom Chruščovom pri riešení kubánskej krízy. Asi najnepravdepodobnejší triumvirát v dejinách ľudstva – amerického prezidenta, sovietskeho vodcu a pápeža – dala dohromady v horúcom októbri 1962 zraniteľnosť civilizácie voči modernej sile ničenia. Zraniteľnosť, ktorá, žiaľ, nepominula.
Čítajte viac Kto je nový pápež? Prvýkrát ním bude Američan, Lev XIV. zdôraznil potrebu mieru, časť príhovoru mal v španielčine
Náš severný sused poskytol Jána Pavla II, vďaka ktorému sa stala katolícka cirkev geopolitickým faktorom, rozhodujúcim pri zúčtovaní so studenou vojnou. Kardinál Joseph Ratzinger mohol byť symbolom pokánia nemeckého národa. Najväčšieho národa na starom kontinente zodpovedného za dve svetové tragédie. Niekde som čítal, že vo svojej mladosti stretol alebo mohol stretnúť rovnako mladého Karola Wojtylu na druhej strane barikády. Poľský a nemecký pápež mohli a mali byť tiež symbolom zmierenia medzi najväčším európskym katom a jeho najväčšou európskou obeťou (účelovo nechávam bokom väčšie straty dobového eurázijského Sovietskeho zväzu).
Po týchto mimoriadne silných európskych osobnostiach prišli nasledovníci z Argentíny a teraz z USA. Žeby sa nášmu kontinentu minuli vhodní kandidáti? Alebo sa ťažisko katolíckej cirkvi trvale odsťahovalo z Európy? Pozorný čitateľ možno pozná odpoveď.
Zapíše sa do dejín, ako to urobil nenápadný Roncalli alebo usmievavý Wojtyla?
Pápež František z krajiny milovníkov tanga a futbalových čarodejníkov bol možno prejavom toho, že vďaka svojmu historickému vývoju a demografickej skladbe má Latinská Amerika vrúcnejší vzťah k výzvam, ktorým dnešný svet (nielen) veriacich čelí. Keď sa Európan ocitne na tomto kontinente, napadne mu, že výraz savoir vivre musí pochádzať odtiaľ a nie z krajiny, kde sa týmto jazykom hovorí. Ak má k tomu možnosť zažiť sviatky Veľkej noci priamo v starobylej Guatemale, pochopí, prečo práve táto viera prežila toľko storočí kostrbatých ľudských dejín. Prežije aj militarizovanú Európsku úniu?
Čo prinesie pápež, prichádzajúci prvýkrát v dejinách z globálnej veľmoci? Nuž, okrem bojovnosti a odhodlania, ktoré je zakódované priamo v jeho mene, to bude dozaista zrejme najväčšia zodpovednosť akú kedy mal človek sediaci na Petrovom stolci. Bude so svojou bohatou skúsenosťou z pôsobenia v Latinskej Amerike pokračovať aj v odkaze jeho predchodcu Františka? Zapíše sa do dejín, ako to urobil nenápadný Roncalli alebo usmievavý Wojtyla? Pochádza z Chicaga, mesta, ktoré je istým stelesnením úspešnej Ameriky. Ale aj tej druhej. Nechajme sa prekvapiť a verme, že príjemne. Kvótu nepríjemných prekvapení sme už hádam vyčerpali…
Ako nejeden Američan má súčasný pápež pôvod z viacerých etník a preto má k nim empatiu nielen vďaka svojmu poslaniu. Na rozdiel od jeho (etnicky definovaných) predchodcov – Talianov, Poliaka, Nemca či Argentínčana – ktorí v sebe niesli aj istý národný príbeh, je pôvod dnešného pápeža mimoriadne pestrý. So svojim rodokmeňom (odľahčene povedané) by bol vhodným kandidátom aj na generálneho tajomníka OSN.
Čítajte viac Aký pápež bude Lev XIV.? Nie je to politik, bude ortodoxný a nebude improvizovať. Šanca, že navštívi Slovensko, je reálna
Vo vzťahu k našej krajine treba dúfať, že Lev XIV. si osvojí myšlienku svojho predchodcu Františka ktorá zaznela počas jeho návštevy: „Dejiny pozývajú Slovensko, aby bolo posolstvom pokoja v srdci Európy.“ Dozaista pozná z miesta svojho rodiska tiež osud Slovákov, ktorí vo viacerých vlnách nachádzali v Amerike únik pred rôznymi formami útlaku na svojom území, ktoré od pradávna obývali.
Počas pôsobenia v USA som opakovane navštívil Chicago a jednou z najkrajších spomienok bola návšteva slovenského kostola sv. Šimona na predmestí veľkomesta. Po omši som sa dozvedel, že Slováci postavili pred sto rokmi v Chicagu dvanásť kostolov. Určite viac ako v danom období na celom svojom pôvodnom území, z ktorého musel zutekať.
Terajší pápež mohol stretnúť aj monsignora Bukovského z Cerovej, ktorý študoval neďaleko Chicaga, neskôr dlhé roky pôsobil vo Vatikáne a stal sa presne pred 35 rokmi prvým apoštolským nunciom (slovenského pôvodu) v Rumunsku po skončení studenej vojne. Bol prvým slovenským veľvyslancom i keď „v drese“ Vatikánu, kňazom a diplomatom súčasne, ktorého životný príbeh do veľkej miery odzrkadľoval osud slovenského národa v 20. storočí.