Čoraz menej ľudí v našej krajine si pamätá časy spoločného štátu, ktorého osud bol spečatený s koncom studenej vojny a návratom demokratických pomerov do strednej Európy po takmer dvoch generáciách. Ubúda preto počet tých, ktorí si uvedomujú, že naše národy nikdy neboli (z vlastnej vôle) zdrojmi medzinárodných problémov. Pravda, len potiaľ, pokiaľ neprekážali v plánoch mocnejších, niekedy aj najsilnejších hráčov na veľkej šachovnici.
Svet sa zmenil. Jednou z príčin tejto zmeny je skutočnosť, že ekonomická sila niektorých krajín už zďaleka nezodpovedá ich politicko-mocenskému postaveniu na medzinárodnej scéne. Preto silnie snaha o akúsi korekciu, ktorá sa však pochopiteľne nestretáva s pochopením. Ďalší vývoj bude ovplyvnený tým, do akej miery a najmä kde sa budú nastavovať parametre spomínanej korekcie – v konferenčných sálach, v colných vojnách alebo na skutočnom bojovom poli.
Faktory, ktoré ovplyvňujú správanie jednotlivých národov, sú však v princípe tie isté. Po prvé, je to geopolitický determinant – veľkosť štátu, jeho zdroje, poloha a susedia. Po druhé, je to batožina historických skúseností, ktoré so sebou nesú jednotlivé štáty. I keď sa niekedy zdá, že niektoré národy majú podobnú skúsenosť, vyhodnotia ju však úplne inak. Toto je premenná v našej rovnici a zjednodušene povedané prejavuje sa správaním politickej reprezentácie danej krajiny. Najmä v zložitých situáciách. Ako sa hovorí, keď naozaj o niečo ide.
Čítajte aj Ján Gábor: Maďarské elity si vytvorili fikciu, že Uhorsko = Maďarsko
Západ „trpiaci“ prebytkom, potreboval ako soľ nové trhy
Nie som ekonóm a preto som možno nehľadal najsprávnejším spôsobom odpoveď na nasledujúce otázky. Ako je možné, že Nemecko sa po svetovej vojne za niekoľko rokov postavilo ekonomicky na nohy doslova z ruín? Slovensko podobne ako aj ostatné okolité krajiny sa ani po dvoch desaťročiach v EÚ zásadne nevyrovnalo štátom v západnej Európe, kde sa ekonomické prostredie počas studenej vojny vyvíjalo inak. Niektorí ma odbili strohou odpoveďou, či som nikdy nepočul o Marshallovom pláne – vo vzťahu k Nemecku. Naopak, viem o ňom a preto sa pýtam: Prečo sa po studenej vojne táto úspešná a osvedčená „terapia“ neaplikovala na strednú Európu?
Pred časom som v Pravde písal o pozorovaní javu, že Slováci sa uplatnili všade vo svete. Pomohli k prosperite Ameriky. Predtým sa podieľali na výstavbe modernej Budapešti. Dospel som k názoru, že stav našej vlasti sa môže zlepšiť, ak sa našim občanom umožní, aby tvorili hodnoty doma a mali z toho porovnateľný prospech, ako keby z tej istej práce žili v cudzine.
Zjednodušene povedané „my“ sme nemali to, čo mali „oni“, a naopak. Západ „trpiaci“ prebytkom, potreboval ako soľ nové trhy. Ako bonus k tomu získal kvalifikovanú a lacnú pracovnú silu. Vo výsledku krajiny regiónu neboli konkurencieschopné.
Treba najprv všetko zlikvidovať a postaviť nanovo.
Možno sme si vtedy zapli prvý zlý gombík na kabáte. Veľmi draho sme „zaplatili za vstup“ do EÚ aj likvidáciou funkčných segmentov našej ekonomiky, v širšom slova zmysle tiež spoločnosti. Ani ten najväčší „nepriateľ“ bývalého režimu a štátu nemohol pripustiť, že absolútne všetko bolo absolútne zlé. Treba najprv všetko zlikvidovať a postaviť nanovo. Paradoxne, neraz s tými istými ľuďmi.
Možno mali byť „vtedajšie západné“ firmy lepšie motivované, aby zo svojich rýchlych ziskov viac investovali do rozvoja regiónov a miest, kde sa zisky tvorili. Druhým gombíkom bolo neraz čudesné prerozdeľovanie zdrojov pod názvom „európskych fondov“. Na jednej strane to vyzeralo ako lacné a rýchle peniaze, ktoré boli protihodnotou za administratívnu prácu a obratnosť politikov či vyjednávačov. Najhoršiu krv spôsobovalo, že niektoré krajiny sa dostali do akejsi (vydierateľnej) závislosti, iné sa cítili diskriminované. Súčasne to prispievalo k bujneniu korupčného prostredia.
Eurofondy možno mali ísť len tam, kde podmienky neumožňovali, aby sa daný región pozviechal vlastnými silami a najmä schopnosťou miestnych ľudí. Tí úspešnejší mali mať, aspoň na začiatku, uľahčený vstup na trh EÚ.
Ak by som išiel do extrému, namiesto dovozu borievok z ďalekej Latinskej Ameriky sa viac mohli vyskytovať tieto chutné lesné plody na európskych stoloch zo slovenských lesov. Aj povestná uhlíková stopa by vyzerala inak. Mimochodom, francúzski farmári odnepamäti poberajú nemalé príspevky a veru som nezaznamenal, aby ich niekto z Bruselu systematicky kontroloval. Žeby v krajine galského kohúta korupciu ešte nevynašli? Tak trochu by som pochyboval aj v súvislosti s nedávnym odsúdením jej prezidenta – presne za takýto čin.
Vráťme sa však do nášho chotára. Naši erudovaní ekonómovia by urobili zaujímavý počin, ak by vypracovali akúsi generačnú „inventúru“ v štýle „dal a dostal“. Alebo sa o to aspoň pokúsili, zdôrazňujem bez ideologických nánosov.
Čítajte aj Ján Gábor: O strategických spojencoch. Ako uspela Kostarika?
Najdlhšie účty potom prídu tým najmenším štátom
Ak horí v našej dedine dom, máme tri možnosti. Bežať hasiť, ísť priliať do ohňa alebo zo „solidarity" si trošku horiacich uhlíkov priniesť do vlastného domu. Je tu vždy ešte možnosť neurobiť nič a vyčkať na koniec požiaru. Spomienka na to, že majiteľ horiaceho domu pred časom zobral susedom nie práve najvhodnejším spôsobom ich hasiace prístroje asi nebude tou správnou motiváciou.
Štáty môžu mať rôzny názor na otázky súvisiace s ozbrojeným konfliktom. Dovolím si vysloviť akúsi matricu, že čím bližšie sa nachádzajú k vojnovému požiaru, tým je ich stanovisko viac autentické a legitímne. Neznamená to automaticky, že jediné správne.
Je zarážajúce, keď poniektorí tak poľahky obvinia krajiny susediace s konfliktnou zónou z nedostatku solidarity, či nebodaj zlých úmyslov. Motivácia v prístupe jednotlivých štátov voči východnej veľmoci (majme vždy na pamäti: stálemu členovi Bezpečnostnej rady OSN) môže byť dosť pestrá. Snaha o zlepšenie geopolitického postavenia na jej úkor, túžba po jej zdrojoch, pocit nevyrovnaných účtov z histórie, obava z väčšieho ako „len“ regionálneho konfliktu, silná ekonomická prepojenosť atď.
Preto konsenzus veľkej skupiny štátov v takej kruciálnej otázke akou je vojna proti jadrovej veľmoci, sa zdá byť málo pravdepodobný. I keď v jednom momente zhoda nastane, nebude vierohodná a dlho nevydrží. Nemalo by byť prekvapením, že najdlhšie účty potom prídu tým najmenším štátom.
Holandské referendum o Ukrajine
Ak sa vrátime dozadu, nespomínam si, že by štáty strednej Európy obviňovali krajinu tulipánov, ktorá jediná v roku 2014 svojim referendom blokovala prijatie asociačnej dohody medzi naším východným susedom a EÚ. Asi sa zhodneme v tom, že štát, už tri roky sužovaný nekončiacim a nezmyselným krviprelievaním, bol v čase holandského referenda v omnoho lepšej kondícii ako dnes. Po všetkých stránkach!
Zdá sa trochu pritiahnuté za vlasy kritizovať najmenšiu krajinu v strednej Európe, ktorá na začiatku konfliktu poskytla relatívne najviac prostriedkov. Odovzdala napadnutému susedovi dokonca svoje posledné strategické prvky obrany a týmto činom sa ocitla v závislosti na jej susedoch pri ochrane vzdušného priestoru nad vlastným štátom! Nepoznám prípad inej krajiny, ktorá by sa zachovala podobne a neverím, že by to niektorý iný štát urobil. Etika mojej profesie mi nedovoľuje komentovať činy a tobôž úmysly našich politikov (na to sú voliči) a preto sa sústreďujem len na fakty.
Slovenská republika už niekoľko desaťročí systematicky prispieva k udržaniu mieru na Cypre. Krásny ostrov má smolu, že sa nachádza na priesečníku záujmov viacerých štátov. Dodnes ešte žijú pamätníci tamojšieho konfliktu. Z učňovských rokov v diplomacii si spomínam aj na prezývku – najväčšia lietadlová loď na svete. Slovenská diplomacia od vzniku samostatnej SR organizuje na ostrove komunitný dialóg medzi znepriatelenými tábormi, ktoré sa v inom formáte nestretávali.
Niekoľko rokov neskôr sa naša krajina zapojila tiež účasťou v tamojších mierových jednotkách OSN, dokonca ich aj viedla. Ak sme považovali EÚ za mierový projekt, nenájdeme iný príklad, kde by jedna členská krajina takto dlhodobo a nezištne pomáhala druhej v podobnom procese. Málo sa o tom vie a ešte menej hovorí. Keď veci fungujú, takmer nikoho to nezaujíma. Tiež preto, že mier je pre človeka veľká nuda.
Veľa porazených a veľmi málo víťazov
Aj bežný človek vie, že v súvislosti s NATO je najdôležitejším článok 5 Washingtonskej zmluvy z roku 1949 obsahujúci quintesenciu spojenectva. Každý si to podvedome premietne do príbehu svojej krajiny, čo mu ponúka pocit garancie bezpečia. Či len pocit alebo aj skutočnú garanciu nevedno ak si uvedomíme, že tento článok bol aktivovaný len raz. Je pozoruhodné, že počas existencie aliancie nebol iný štát ohrozený okrem USA.
Po vypuknutí rusko-ukrajinského konfliktu bolo zrejmé, že prvou obeťou bude pravda. Na jeho konci bude veľa porazených a veľmi málo víťazov. Spočítame ich na prstoch jednej ruky. Najjagavejšou víťaznou medailou sa bude hrdiť zbrojný priemysel.
Smutne som sa nazdával, že keď sa sklady jeho produktov dostatočne „prevetrajú“, logicky konflikt doznie. V tomto bode som sa dramaticky mýlil. Keď veľký režisér, politická korektnosť mi nedovoľuje byť konkrétnym a preto ho nazvime Bohom vojny, prevezme opraty nad chodom vecí, človeku už veľký priestor nezostane.
Položme si otázku, či sa neblížime k bodu zlomu
Človek sa od ríše zvierat líši (aj tým), že ako jediný tvor na Zemi dokáže programovo likvidovať vlastný druh. Stranou ponecháme bizarné výnimky zo sveta hmyzu, ktoré potvrdzujú pravidlo. Viac by nás malo zaujímať, či a kedy sa proces spomínanej kanibalizácie zmení na samovraždu ľudského plemena.
V roku 2024 sužovalo svet 61 konfliktov s účasťou 36 štátov, kedy mnohé z nich zažívajú dve alebo viacero vojen súčasne. Najviac od konca svetovej vojny! Rok predtým bolo „len“ 59 vojen v 34 krajinách. Stúpajúci počet ozbrojených konfliktov (podľa autorov štúdie Inštitútu pre výskum mieru v Oslo) nepredstavuje len špičku ľadovca, ale štrukturálny posun.
Položme si otázku, či sa neblížime k bodu zlomu. V horšom prípade či nie sme už za ním. Len sme si ho – zaneprázdnení inými bohumilými aktivitami – akosi nevšimli. Z mladosti si pamätám, že dôležitou súčasťou podkladov pre našich šéfov bola kapitola o zmrazených konfliktoch. Donekonečna sa opakujúce tézy neboli príliš „sexy“ a veľmi nás to nebavilo. Kolegom som vtedy s dávkou irónie hovoril, že je lepšie opakovane písať o desiatich zmrazených konfliktoch ako nespať kvôli jednej horúcej vojne. Zlaté časy.
Vojny nemám rád. Vyplýva to aj z profesie, ktorej sa venujem celý život. Ako začínajúci diplomat som v strednej Amerike v priamom prenose a zblízka pozoroval tento jav. S výnimkou Kostariky bola vo všetkých štátoch regiónu vysoká miera ozbrojeného násilia. Hovorí sa, že politika je umenie (všetkého) možného. Diplomacia je však umením robiť i veci, ktoré sa zdajú nemožné. Preto je kľúčovým nástrojom zahraničnej politiky štátov. Ak sa úspech zahraničnej politiky začne merať počtom vyrobených kanónov a munície – diplomacia môže odísť na neplatenú dovolenku.
Platenie účtov za omyly veľkých krajín
Keď sa „schyľovalo“ k nejakej vojne za ostatné desaťročia, vždy som sa zaoberal trochu dubióznou otázkou, resp. úvahou. Hádam tí, ktorí o nej rozhodujú, vedia dobre, čo robia, prečo to robia a dozaista vedia omnoho viac ako ja. Neskorší tok vecí ma ale vždy vrátil na začiatok mojich úvah a tak som si kládol inú otázku: Mýlili sa vo svojom rozhodovaní? Niečo len predsa nevedeli alebo nebodaj zavádzali, diplomaticky povedané nehovorili úplnú pravdu?
Zvlášť by nás to malo zaujímať u spojencov, ktorým sme ochotní niekedy podpísať aj bianko šek. Asi neprekvapí, že spomeniem učebnicový prípad vojny v Iraku. Kombinácia rešpektu voči víťazovi studenej vojny a sympatií s globálnou veľmocou po páde dvojičiek viedla k nebývalému celosvetovému konsenzu a podpore v tomto podujatí, aj na základe známej prezentácie jej vedúceho diplomata na pôde OSN. O nejaký čas Tony Blair, vtedajší britský premiér a kľúčový spojenec svetovej veľmoci, trpko priznal, že jeho spravodajské služby mu nehovorili pravdu. Dnes už je to jedno, či nehovorili pravdu špióni alebo politik. Požadovaný výsledok sa dostavil.
Holandská vláda sa tiež s odstupom času otriasala v základoch po odhalení, že poctivá analýza jej diplomatov neopustila múry ministerstva. V otázke medzinárodnoprávnej legitimity vojenského zásahu vláda „uverila“ viac listu (spomínaného) britského premiéra ako vlastným diplomatom.
Vráťme sa ale do nášho chotára. Koľko síry sa sypalo na vládu Slovenskej republiky, ktorá pred časom nepodporovala automatické kvóty prerozdeľovania nelegálnych migrantov? Následkom ďalšieho vývoja poprední predstavitelia rozhodujúcich štátov priznávajú, že to nebol krok správnym smerom. Opätovne pripomínam, že malý štát za svoje chyby zaplatí takmer vždy. Platí však účty aj za omyly veľkých krajín. Poučme sa.
