Výkrik do tmy

Začínal som písať tento text týždeň po 17. novembri. Tento štátny sviatok mi už dlho ide na nervy. Nechal by som si to pre seba, keby nie správa, ktorá ma (opäť) vyviedla z miery a ktorá s týmto sviatkom súvisí: dozvedel som sa, že Symfonický orchester Slovenského rozhlasu (už päť rokov zdecimovaný) stojí pred priepasťou. Že ho do nej môžu akési temné sily čoskoro dokopať. Bol by to zločin na slovenskej kultúre - nielen hudobnej. Keby som sa neozval, mohol by som byť obžalovaný zo spolupáchateľstva. Tak sa už chronicky zhnusený ozývam.

09.12.2012 07:00
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu Foto:
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu
debata (1)

Pri posudzovaní pozorovaného javu treba podľa metódy systémového prístupu Geralda Weinberga „vymedziť súradnice pozorovateľa“. Patrí k ním pars pro toto moja viera, že holistický (celostný) obraz sveta je pravdivý a záväzný. A ako tvrdí David Bohm, mechanistická fragmentácia skutočnosti a z nej vyplývajúca ilúzia, že svet je iba akýsi konglomerát izolovaných entít, s ktorými možno beztrestne manipulovať tak, ako to niekomu náhodou zíde na um, by malo byť trestné.

K týmto súradniciam patrí aj moja averzia voči spomenutému červenému dátum v kalendári. Každé historické výročie totiž nadväzuje na predchádzajúce, v prípade 17. novembra 1989 – na 21. augusta 1968. Vytvárajú dovedna rozporný, no nerozdeliteľný celok, čo tá rovnaká červená maskuje. A nejde tu „o fazuľky“: ide o rozpor medzi inváziou násilia a explóziou nádeje, ktorá má duchovný rozmer. Tento konkrétny rozpor mizne, vytvára ilúziu, že všetko je „okej“. Z mojej pozorovateľne to „okej“ nevidno. Ponovembrová nádej sa totiž nezačala transformovať na konkrétne plody idey „života v pravde“, naopak – začalo sa bezočivé tunelovanie všetkého. Nádej bola vzápätí prevalcovaná novou okupáciou – nie vojensko-fyzickou, ale mentálne-psychickou. Namiesto komunistickej diktatúry prišla ekonomická. Starú „jedine správnu líniu strany“ nahradila nová – neoliberalistická. Boľševické „svetlé zajtrajšky“ ustúpili pred ešte svetlejšími zajtrajškami konzumnej spoločnosti, ktoré napokon vyvrcholili v ľudožrútskej hypotekárnej, finančnej, hospodárskej kríze, ktorá je vo svojej podstate krízou duchovnej kultúry, krízou morálky, zodpovednosti, etiky a s nimi spojenej slobody.

Kainovo pokolenie

Nemecký prezident Joachim Gauck asi nie náhodou publikoval nedávno esej Freiheit. Ein Plädoyer (Sloboda. Obhajoba?), v ktorej pripomína, že bez slobody ľudia v NDR de facto neboli občanmi, ale iba obyvateľmi krajiny, pretože občianstvo duchovne zrelého človeka sa prejavuje ako zodpovednosť. A v tomto zmysle omieľam desaťročia svoju „pesničku“: že kultúra funguje tam, kde v spoločnosti sú vytvárané predpoklady na duchovné rozvíjanie vedomia a svedomia, na prekonávanie prirodzeného determinizmu (ako to formuluje Erwin Schrödinger), to znamená prekonávanie egoizmu, egocentrizmu a ich vražedných splodín. Áno, tých, čo ešte za môjho života vyústili do vzniku totalitných režimov, ktoré som zažil na vlastnej koži. A teraz, po 17. novembri 1989, ma desí každý jav, ktorý vládu „übermenschov“ pripomína.

Patrí k nim okrem iných aj expertmi bagatelizovaný nárast kriminality, podvodov, legalizovaného okrádania štátu a väčšiny spoločnosti, ale najmä bezprecedentný nárast depresií a samovrážd, najmä medzi mládežou. Keď to niekto spomenie, zvykne zároveň cynicky chlácholiť, že oproti tretiemu svetu žijeme v komforte. No podľa oficiálnych správ v tomto kalendárnom roku tam zahynulo od hladu, smädu a nedostatku liekov či vojny a prenasledovania 14 miliónov detí! Právom nás vydesil 11.¤september, právom odvtedy smútime, zabúdame však, že v tom „treťom svete“ – vytvorenom našou civilizáciou – hynie denne trojnásobok ľudí. Obrazne povedané – padajú denne troje „dvojičky“, a za tými nesmútime. Je nám to fuk – veď je to ďaleko. No aj to WTC bolo predsa ďaleko!

Max Picard napísal po 2.¤svetovej vojne knihu Hitler v nás. A ktosi iný dokázal, že sme Kainovo pokolenie.

Že som odbočil od témy? Neodbočil. K mojim súradniciam pozorovateľa patrí aj to, že som po Novembri 1989 a po rozdelení štátu v roku 1993 mal tú česť byť čestným členom Československej asociácie Rímskeho klubu, ktorej heslom bolo (je?): Globálne myslieť, lokálne konať. Lebo lokálne problémy treba vidieť v kontexte globálnych. Tu dodávam, že aby sme sa priblížili k zmyslu tých globálnych, treba vyvíjať snahu priblížiť sa aj ku „kozmickému vedomiu“. Preto som si pre vystúpenie na prvej verejnej schôdzi Klubu v Betlehemskej kaplnke zvolil kontroverznú tému: Duch – zabudnutá dimenzia.

Prečo „kontroverznú“? Veď keď sa novopečeným premiérom stal pán inžinier Václav Klaus, na prvej tlačovke v odpovedi na otázku „Čo bude s kultúrou?“ iba pohrdlivo mávol rukou a zamrmlal: „Kultúra? Potom…“ A jeho učenliví žiaci v Bratislave na moju otázku ohľadne princípov duchovnej kultúry ma zborovo (väčšinou hlasov) schladili: „Princípy? To je volovina!“ (Tak som odpochodoval.)

Pri úvahe na túto tému som vychádzal z tézy Erwina Schrödingera: Duch je sila. Podľa vedca, nobelistu za fyziku, tu ide o takú silu, ktorá „dovoľuje človeku – prirodzenej bytosti prekonávať prirodzený determinizmus“. Môžeme povedať, tu je šanca, aby sa človek dal na cestu k slobode. Aby sa tak stal duchovnou bytosťou. Podľa Joachima Gaucka: aby sa stal slobodným, to znamená zodpovedným. A pridám Jürgensa Habermasa: aby si tak vybojoval ľudskú dôstojnosť.

Revolver na kultúru?

Na pozadí týchto konštatácií sa priblížim k podstate veci, o ktorú teraz ide. Síce z postulátu „myslieť globálne“ kauza SOSR sa môže javiť ako nepatrná maličkosť v porovnaní s aktuálnymi horormi vo svete, ktoré majú podobu mutácie holokaustu, ale ono „lokálne konanie“, ktoré má zavŕšiť masaker SOSR-u spred piatich rokov, je svojím spôsobom tiež horor. A za touto diagnózou nie je iba moja osobná skúsenosť spred 17.¤novembra 1989.

Mal som za sebou osemročnú skúsenosť vegetovania na dlažbe v čase normalizácie. A viem, že sa nedá prepočítať na finančnú stratu, ako si to zrejme vo svojom luxuse myslia páni financmajstri. Ide o skúsenosť zbytočnosti, je to stav, ktorý mi hovorí, že moja drina počas štúdia bola zbytočná, že moja snaha zodpovedne, kompetentne vykonávať svoje povolanie bola zbytočná a do tretice, že celý, v tradícii duchovnej kultúry zakotvený systém umenia v hudbe je už akoby zbytočný.

Za touto diagnózou je aj spomienka na obdobie spred 8.¤mája 1945 , keď som protekčne (!) pracoval ako pomocný robotník vo fabrike, ktorá bola asi kilometer od židovského cintorína, na ktorom do poslednej chvíle gestapo popravovalo podozrivých oponentov „jedine správneho režimu“ a môj otec – „absolvent“ Auschwitzu a Dachau – iba zázrakom unikol rovnakému osudu. Za touto diagnózou sa skrýva podstata veci, ktorú vtedajší nacistický minister ľudovej osvety a propagandy Joseph Goebbels vyjadril povestnou vetou: „Keď počujem slovo ,kultúra‘, vyťahujem z vrecka revolver!“

Na základe osobnej skúsenosti (ktorú som si potom v literatúre iba preveroval), viem (je to môj názor, a nie iba akási domnienka či vyjadrenie emócií), že za zverstvami nacizmu, fašizmu, boľševizmu a „divokého kapitalizmu“ (o tých kapitalistických sa píše pomenej a viac decentne) je urputná snaha mocných likvidovať autentickú duchovnú kultúru. „Bez rukavičiek“ – fyzicky. Alebo decentne, elegantne „v rukavičkách“ – duchovne. Na začiatku boľševickej normalizácie akademik Jozef Charvat varoval pred menticídou (vraždením mysle) a dokazoval, že v mnohých ohľadoch je nebezpečnejšia od „starej, neohrabanej genocídy“, lebo je zameraná na decerebráciu človeka. Dodám, že napokon – na transformáciu spoločnosti na stádo. Presnejšie: na manipulovateľné stádo. Na „mlčiacu väčšinu“.

Osud SOSR-u je jedným z dôkazov. Je to prejav deštruovania duchovnej kultúry.

Nepreháňajú to trochu?

Napísal som na začiatku, že SOSR bol pred piatimi rokmi brutálne „zdecimovaný". Je to eufemizmus. Masaker postihol polovicu skvelého živého organizmu. Jeho hlavu – dirigenta Maria Košika, skvelého nástupcu majstra Ladislava Slováka a majstra Bystríka Režuchu, zdegradovali na zamestnanca na ročnú zmluvu. Nehanebnosť.

Keď tieto kroky do tmy majú byť signálom pre budúcnosť, tak sarkasticky navrhujem systémové riešenie: veľavážení mocipáni – ignoranti, vyhoďte zo 16 warchalovcov taktiež polovicu a zo Slovenského komorného orchestra, čo šíri slávu slovenského interpretačného umenia po celom svete, ostane neznáme okteto. Zo zaslúžilého Moyzesovho kvarteta nechajte primária Stana Muchu a čelistu Janka Slávika, sú vynikajúci (ako všetci), tak to voľajako zvládnu. František Török nech ide hrať niekde pod bratislavskú Michalskú a Alexander Lakatoš si môže nájsť miesto v podchode pri Tatra banke. No nie? A čo takí Škutovci? Nepreháňajú to s tými skladbami pre dva klavíry? Musia ich hrať obaja, a na dvoch? Keďže sme kultúrni, tak si ctíme tradíciu v slovách „dámy majú prednosť" – nech sa do toho pustí Nora alebo nech to robia na striedačku s Mikim. Jeden klavír by sme mohli sprivatizovať. A bude.

Nie som muzikológ ani historik kultúry, ani filozof. Preto iba pár diletantských otázok. Telegraficky.

Prvá: Môže symfonický orchester na polovičný úväzok realizovať štandardný súčasný repertoár? Nemôže. Príklad: v roku 1976 riaditeľ Slovenskej filharmónie Ladislav Mokrý objednal od nás – vyhodených v rámci Biľakovej normalizácie zo Zväzu slovenských skladateľov (sám som bol označený ako „protištátny, protisocialistický, protisovietsky živel“) – skladby(!). Tie skladby v SF vskutku odzneli a Bystrík Režucha ako šéf SOČR-u sa rozhodol moje Memento – po smrti Mira Filipa – štúdiovo nahrať. K plnému orchestru musel angažovať výpomoci a s toprežisérom Leošom Komárom na to mali 10 (slovom: desať) frekvencií. Z muzikantského hľadiska to nebola moja vylomenina – bolo to v rámci normy. Stanovili ju od čias Mahlera – pars pro toto – Stravinskij, Messiaen, Šostakovič a pod. Odhliadnuc od politického pozadia – je čosi také dnes mysliteľné? (Mimochodom, bola to posledná štúdiová nahrávka mojej symfonickej skladby, ostatná komorná vznikla pred 20 rokmi).

Druhá otázka: Je možné za daných dnes podmienok (zdôrazním: nespochybňujem kompetenciu, kvalitu orchestra a jeho šéfa) interpretovať klasiku tak, aby to obstálo v európskej konkurencii? Odpoveď ponechám expertom.

Tretia otázka: Zatiaľ u nás existujú galérie prezentujúce zlatý fond slovenskej výtvarnej tvorby. A analógie sú aj v poézii a literatúre. V kníhkupectvách si môže záujemca čosi z toho zadovážiť. Ako to je so symfonickou hudbou? Ako je na tom interpretačné umenie v tejto sfére? Existuje aj tu paralela? Ak nie, je v pláne zaplátať diery? Kto iný by to mal urobiť, ak nie SOSR? Namiesto toho je tu plán teleso zlikvidovať. Je to plán likvidácie pripomínajúci hitlerovské „konečné riešenie židovskej otázky“ – v tomto prípade konečné riešenie pre hudobný život, pre kultúru? Zopakujem Jozefa Charvata: ide tu o čistý príklad menticídy. Teda zločin nielen proti domácej kultúre, ale proti ľudskosti. Mám z toho zimomriavky. Preto radšej premodulujem späť do sarkazmu. (Nemôžem pritom vylúčiť, že sa totálne mýlim, že tu skutočne ide o seriózny zámer zničiť čosi zbytočné v predstihu pred Európou, čosi, čo Jose Ortega y Gasset prorocky načrtol vo svojej knihe Vzbura davov.) Ale to už je za hranicami mojej predstavivosti. Preto radšej ten sarkazmus.

Napred ísť sa musí

Ak skutočne ide o to, aby umenie v hudbe (symfonickej, ale nielen – je to nákaza ako mor) skončilo na smetisku dejín, potom v mene metódy navrhujem pred likvidáciou zvyšku SOSR-u (a neskôr azda aj filharmónie, opery a pod.) zavrieť umelecké školy všetkých stupňov aj katedry na univerzitách a ústavy SAV zamerané na umenie, kultúru, filozofiu, slovom na disciplíny vied o človeku. Veď na čo také je nám „nadstavba“ , keď človek je už iba anachronický pojem: máme predsa do činenia so živočíchmi, sami k nim patríme, logicky funkčná bude len a výlučne základňa! A potom, medzi nami živočíchmi, keď sme tú Európu nedohonili, črtá sa tu lákavá šanca ju predbehnúť. Mohli by sme predsa vytvoriť – nota bene – tvorivo, originálne, autenticky – to, čo sa zatiaľ žiadnemu nepodarilo – Európsku banánovú republiku! A to dokonca takú, čo nie je ani v tej Strednej či Južnej Amerike – bez banánov! A to by bol gól, opäť by sme boli majstri sveta. (Pre menej chápavých dopoviem: bez tých zbytočných „banánov“, ako sú tradícia, duchovná kultúra, súčasné umenie, akási morálka založená na tých poondiatych princípoch).

To je všetko. Málo? Dosť na to, aby sme dokázali, že „Yes, we can!“

Preto už v predstihu, s nádejou v srdci, pozdravujem: Česť práci, súdruhovia milionári!

A bohatého ježiška všetkým gorilám v Hayekovej džungli!

A prísny trest pre tú Zuzanu Piussi ako pre Pussy Riot. (Mimochodom, učil som kedysi jej talentovanú nebohú matku – keby som bol tušil, čo neskôr porodí, bol by som jej napálil z klavíra päťku.)

A riadny buldozér treba poslať do Paríža, nech na tom La Defense urobí poriadok s Jankovičovou plastikou, aby nám nerobila hanbu.

A vôbec: Nech žije 17. november a 21. august!

Roman Berger (1930)

slovenský skladateľ a teoretik poľskej národnosti, od roku 1952 žije v Bratislave. Ocenenia: Cena J.¤L. Bellu (1966, 2000), Cena československej kritiky (1966, 1990), Herderova cena Viedenskej univerzity „za rozvíjanie európskej kultúry“ (1988), Cena Spolku slovenských skladateľov a Hudobného centra (2002), Zlatý rad Gloria Artis za zásluhy o kultúru Poľskej republiky (2006), Cena Tatra banky pre umenie (2008), Dôstojnícky kríž za zásluhy od poľského prezidenta (2011), Cena Poľského zväzu skladateľov (2012).

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba