Priznám sa, že sám som hútal dlho nad touto otázkou. Môj rébus vyriešila členka holandskej vládnej delegácie. Bolo to ešte v časoch federácie, keď som sa zúčastňoval rokovaní aj o dohodách o leteckej doprave. Holandský veľvyslanec na záver rokovania pozval do svojej pražskej rezidencie obe delegácie na večeru. Vedľa mňa sedela pani, ktorá celý život pracovala pre leteckú spoločnosť KLM a precestovala viackrát celý svet. Na otázku, akú destináciu by si vybrala, keby ďalší deň mala ísť na dovolenku, mi odpovedala bez zaváhania: Guatemala. Chápal som ju. Krátko predtým som sa do Prahy vrátil z diplomatickej misie v Strednej Amerike. Počas nej som mal možnosť poznať aj túto, na prvý pohľad (ekonomicky) chudobnú, ale z mnohých iných aspektov bohatú krajinu.
Pochopiteľne, že na štát sa inak pozerá turista po týždni v porovnaní s diplomatom. Čiže na rozdiel od človeka, ktorý tam pracuje aj žije dlhší čas, čo sa nedá od seba oddeliť. Záleží tiež na tom, v ktorej fáze života strávi niekoľko rokov v tej-ktorej krajine a aké skúsenosti mal predtým.
Z tohto dôvodu otáčam odpoveď na uvedenú otázku trochu iným smerom. Ponúkam záujemcom o diplomaciu istý prehľad niektorých lekcií, ktoré som si zobral zo štátov môjho pôsobenia. V podobe pracovných a životných skúseností.
Čítajte viac Andy Warhol a (nielen) kultúrna diplomacia
Lekcia o mieri a o šťastí
Začnem minulým storočím. Počas mojej úvodnej misie v Nikarague boli z profesného pohľadu najsilnejším zážitkom prvé demokratické voľby v štáte ťažko skúšanom dejinami. Vo februári 1990 po skončení studenej vojny, v závere ktorej bol miestny režim výdatne podporovaný tzv. Východným blokom, sa udialo niečo nevídané.
Revolučná vláda Daniela Ortegu si bola istá, že po desaťročí od porážky nenávideného diktátora Anastasia Somozu má pod kontrolou celú krajinu. Aj v tej najmenšej dedine sa nachádzali vojenské jednotky lojálne voči vládnucej strane. Námestia boli plné manifestácii hlasno podporujúcich panujúci režim. Režim, ktorého sprievodným javom bola neutíchajúca občianska vojna.
V deň „D“ sa však tí istí ľudia z námestí zachovali pri volebných urnách úplne opačne. Bolo to ovplyvnené viacerými faktormi. V prvom rade povedomím ľudí, že jedine zmena režimu vytvorí lepšie podmienky na ukončenie samovražedného boja v krajine. Potom televízny príhovor nikaragujského kardinála, ktorý zdôraznil, že voľby sú tajné – na rozdiel od hlučných manifestácií v mestách. Ako diplomatovi mi však neunikol najmä širší, geopolitický kontext. Koniec „hašterenia“ dvoch mocenských blokov, súperiacich v zbrojení ukončil nielen studenú vojnu, ale zásadne prispel aj k úspešnému mierovému procesu v Strednej Amerike. A v rámci toho priniesol pokoj zbraniam aj v malej, no krásnej Nikarague.
S odstupom mnohých rokov a ako dôkaz, že príbehy krajín môžu byť omnoho pestrejšie, ako si dokážeme predstaviť, uvádzam, že aj dnes vládne v tejto stredoamerickej krajine rovnaký revolučný prezident. Po niekoľkých prehraných voľbách sa vrátil späť so ziskom viac ako 70 percent hlasov. Podarilo sa mu to najmä v dôsledku nespokojnosti voličov s liberálnymi reformami a korupciou. Dokonca jeho viceprezidentkou je jeho manželka Rosario Murillová. Pozoruhodná dáma z umeleckého prostredia hovorí piatimi jazykmi, študovala na univerzite v Cambridge, porodila desať detí, z toho sedem svojmu štvrtému manželovi prezidentovi.
Čítajte aj Ján Gábor: Maďarské elity si vytvorili fikciu, že Uhorsko = Maďarsko
Toľko vecí sa vo svete zmenilo a niekedy máme pocit, že sa čas zastavil. Prípadným kritikom však pripomínam, aby sa pri svojich vyjadreniach súčasne pozerali do vlastného zrkadla a kládli si podobnú otázku. Či aj v ich prípade „samotné“ plynutie času naplnilo ich predstavy, nádeje, ambície a podobne. Nie každý vývoj v príbehu človeka alebo krajiny znamená automaticky tiež pokrok, rozumej v konečnom dôsledku posun v pozitívnom smere.
Kto prežije do tretieho dňa, ide domov, také je pravidlo
Z ľudského hľadiska sa mi najviac do pamäte vryl zážitok vo vzťahu k deťom. Podobne ako všetci tam žijúci cudzinci aj my sme zamestnali miestnu pani na výpomoc v domácnosti, ktorá bývala s nami. Napriek upozorneniam mojich skúsenejších kolegov sme prijali ženu s malým dieťaťom. Občas robím veci trochu inak ako okolie.
Mali sme trojročného synčeka a tak sme si s manželkou povedali, že bude mať kamaráta. Tak aj bolo. Miestny chlapček však trpel astmou a neraz sa dusil. Museli ho opakovane hospitalizovať. Keďže v tamojších nemocniciach bol nedostatok personálu, zostávali mamičky pri svojich deťoch. Museli si vystačiť so stoličkou pri posteli malého pacienta.
Manželka sa rozhodla napiecť buchty a cestou na prechádzku sme sa zastavili v nemocnici. Lekár mi vyčítal, že takéto veci sa nerobia. Je nemysliteľné aby zamestnávateľ nosil jedlo svojej zamestnankyni. Kazí to morálku (sic). Pýtam sa, či chlapček potrebuje nejaké lieky, ktoré by som mohol zadovážiť zo zahraničia. Nie, znela odpoveď. Napokon, ďalší deň ho už prepustia. Takže je v poriadku? To v žiadnom prípade, ale je tu už tri dni. Čo to znamená, pýtam sa. Kto prežije do tretieho dňa, ide domov, také je pravidlo. To, že dvojročné chlapča je stále zmodralé a neraz sa zadúša od kašľa, nie je vôbec dôležité. Rozmaznaní slovenským zdravotníctvom sme s manželkou nevychádzali z údivu.
Čítajte aj Ján Gábor: O strategických spojencoch. Ako uspela Kostarika?
Život môže mať naozaj rôznu cenu. V prípade detí je to však mimoriadne smutné. Po návrate z nemocnice som sa jedného dňa opýtal matky chorého chlapčeka, prečo sa vždy usmieva. Ja som bol podchvíľou nervózny z práce, čo zvyšovalo moju namrzenosť a to bol jeden z takýchto dní. Usmievam sa, lebo som šťastná, bola odpoveď jednoduchej, nevzdelanej ženy. Ako to, veď okrem toho, čo máte na sebe, nič nemáte? Práve naopak, mám všetko: prácu, strechu nad hlavou a synčeka so sebou, ktorý vďaka vám žije. Možno si čitateľ pomyslí – také banálne samozrejmosti. Áno i nie. Priznám sa, že aj po mnohých rokoch si na túto príhodu občas spomeniem. Najmä v situáciách, keď sa zdá, že nevidíme žiadne východisko.
Aj lídri najmocnejších štátov majú svoje slabosti
Posledné dva roky minulého tisícročia, už v službách slovenskej diplomacie, som pôsobil v USA. V krajine, ktorá bola pre moju generáciu rešpektovaným symbolom v mnohých aspektoch. Najmä vďaka dostatku toho, čo nám tu v strednej Európe tak bytostne chýbalo. Z mnohých úst som počul, že Amerika sa po teroristických útokoch 11. septembra 2001 veľmi zmenila a vyzerá dnes úplne inak.
Pochopiteľne, v popisovanom období bolo mojou prvoradou úlohou napomáhať rozvoju vzťahov našej vtedy mladej krajiny s najsilnejšou veľmocou. Návštevy ministrov, poslancov a tiež prezidenta Slovenskej republiky vo Washingtone prispievali k lepšiemu vzájomnému poznaniu. Bolo mi však jasné, že to bude dlhší proces.
Všetky stredoeurópske krajiny mali svoje problémy so zmenou politického systému. Mladé Slovensko ešte k tomu riešilo situácie okorenené budovaním štátnosti. Keď sa niečo neobvyklé vyskytlo u našich susedov, americkí partneri zostávali pokojní. Prezidentmi okolitých krajín boli osobnosti – symboly odporu proti bývalému totalitnému režimu (Lech Walesa, Václav Havel, Árpád Göncz) s medzinárodným kreditom. Stelesňovali pre americkú stranu záruku, že demokratizačné procesy budú prebiehať v istých mantineloch. Na Slovensku takúto (pri všetkej úcte k vtedajšiemu prezidentovi) osobnostnú garanciu nevideli. Alexander Dubček už, žiaľ, nebol medzi nami.
Čítajte viac Čaputová odmietla skúseného diplomata. A vysvetlenie nemá
Okrem pozorovania zániku bipolárneho sveta spoza Atlantiku ma pochopiteľne zaujímali aj domáce americké záležitosti. S rastúcou mierou poznania postupne klesal (pôvodne naivný) obdiv mladého človeka k veľkej krajine. Samotná veľkosť krajiny neznamená automaticky, že v nej žijú múdrejší ľudia a chytrejší politici alebo vodcovia v porovnaní s menšími štátmi. Rozhodne nie. Zásadný rozdiel spočíva podľa mňa v tom, že veľké krajiny majú úmerne tomu väčšiu zodpovednosť za chod vecí vo svete. Pochopiteľne, veď disponujú ohromnými kapacitami na presadenie svojich záujmov, rozhodnutí a vplyvu.
Sme malý štát, musíme vedieť aj iné jazyky
Vrátim sa k spomínanej Guatemale, kedy som si azda prvýkrát uvedomil aj tento rozmer. Na potulkách po legendárnom národnom parku Tikal tvorili malú skupinu turistov okrem môjho kolegu aj manželský pár zo San Diega. Američania nevedeli španielsky a preto som im pri objavovaní civilizačných a architektonických klenotov po bájne stratených Mayoch prekladal informácie miestneho sprievodcu.
Počas obednej prestávky sme sedeli (kochajúc sa pohľadom na chrám Veľkého jaguára) pod korunami majestátnych kaučukovníkov a prisadli si k nám dvaja učitelia z frankofónneho Montrealu. Snažil som sa oprášiť znalosti francúzskeho jazyka, čo Kanaďania ocenili a zvyšok dňa už boli s nami. Lekár z Kalifornie sa udivený pýta, akým jazykom sa dorozumievam s mojim kolegom. Po slovensky. Hm, a ako je možné, že s ním hovorím anglicky, so sprievodcom španielsky a s ďalšími francúzsky? Nuž, my sme malý štát a preto, ak chceme komunikovať so svetom, musíme vedieť aj iné jazyky. Neodpustil som si poznámku, že on ako Američan si vystačí (zrejme) všade so svojim jazykom. Vidiac jeho rešpekt sa ho pýtam, či vie, kde sa nachádza Česko-Slovensko. Evidentne som ho priviedol do pomykova a tak sa po chvíli bezradne pýta: Je to ďalej ako Utah?
Na to som veru odpovedať už nedokázal. V duchu som si však ako mladý človek (vtedy 30 ročný) kládol otázku, pri ktorej som vychádzal z premisy, že lekári patria k elite národa. Teraz, po skončení studenej vojny, nás, rozumej slobodný svet, budú viesť takíto Američania? Neskôr, počas pôsobenia v samotnom centre mocnosti som si pochopiteľne uvedomil aj ďalšie aspekty.
Ak je štát taký veľký, že má dostatok vlastných zdrojov na prežitie a naviac je od relevantných svetových nepriateľov oddelený oceánmi, v princípe si vystačí sám. Nikoho nepotrebuje. Pokiaľ nemá ambície vodcu, nechce pomáhať iným, atď. Ak je štát mimoriadne veľký a k tomu navyše aj etnicky, kultúrne, nábožensky veľmi pestrý, vytvára sa možnosť takmer pre každú krajinu nájsť si v takejto veľmoci svojho spojenca. Záleží vo veľkej miere na šikovnosti danej krajiny. A to môže poriadne zamiešať občas aj situáciu na globálnej šachovnici.
Impeachment amerického prezidenta
Vráťme sa však zo stredoamerickej džungle naspäť do vtedajšieho hlavného mesta sveta. Mal som jedinečnú možnosť zblízka pozorovať proces impeachmentu prezidenta USA. Je to situácia, ktorá môže viesť k zosadeniu hlavy štátu ešte počas jej pôsobenia v úrade. Naposledy to Američania zažili pred 150 rokmi, preto sa dialo niečo historické. Celá spoločnosť, médiá a samozrejme politická scéna venovali tomu mimoriadnu pozornosť. Pikantné na celej veci bolo, že prezident nebol obvinený z velezrady, či z neschopnosti viesť krajinu alebo nejakého hrdelného zločinu. Nie. Len sa pozabudol s mladučkou stážistkou. Jednoducho povedané aj najsilnejší muž planéty doplatil na takúto „slabosť“.
V záverečnej časti procesu americký Senát pozval vedúcich diplomatických misií na svoje rokovanie, keď ústredným bodom bola obhajovacia reč prezidentovho advokáta. Ako právnik som si nemohol nechať ujsť túto príležitosť. Senát zasadal vo svojom kompletnom zložení, čo bola unikátna situácia v politických dejinách USA, zodpovedala však výnimočnosti veci. Tiež ma zaujalo to, že právnici oboch strán sporu sa dohodli na definícii činu, z ktorého bol „súdený“ prezident. Bola to zrejme podmienka obhajoby, aby mohol hlavný aktér procesu vôbec poskytnúť výpoveď. Nakoniec sa našla taká definícia, že v súlade s ňou hlava štátu vo svojej výpovedi neklamala, keď tvrdila, že ona sa vo svojom konaní daného „činu“ nedopustila. A pri tom všetci vedeli svoje…
Každý vie, čo má robiť
V druhom roku pôsobenia vo Washingtone som sa sťahoval. Majiteľ bytu, v ktorom som býval, sa rozhodol nehnuteľnosť predať a Slovenská republika ju neplánovala odkúpiť. Asi polrok som vtedy viedol našu diplomatickú misiu a preto som mal veľké obavy, či mi táto „operácia nepridá“ na komforte v práci. Chvalabohu, nestalo sa tak.
Na deň sťahovania si pamätám dodnes. Ráno prišiel sťahovací servis, začal baliť nábytok a potrebné veci. Išiel som do práce a deti do školy. Z kancelárie som v priebehu bežného pracovného dňa urobil päť telefonátov navyše. Plynárom, elektrikárom, vodárňam, telekomunikáciám a do školy. Popoludní som prišiel z práce do nového domu, našich školákov už priviezol školský autobus na novú adresu skôr a pomáhali vybaliť svoje veci.
Večerali sme v novom bydlisku tak, ako keby sme z neho ráno ten istý deň odišli. Jednoducho všetko fungovalo, ako malo. Ešte nám aj susedka priniesla koláč na privítanie. Vtedy som pochopil, ako je možné, že Američania sa vo svojom živote sťahujú za prácou v priemere osemkrát za život. Nuž, keď každý vie čo má robiť, lebo si uvedomuje, že ČAS sú peniaze.
