V danom období som mal ešte v čerstvej pamäti prednovembrový politický režim,so všetkými jeho plusmi a mínusmi. Azda u každého človeka bol pomer týchto hodnôt rôzny, s jednou výnimkou. Tou bol spoločný menovateľ, že sme nemali na výber. Pravda, pokiaľ nerátame emigráciu a s tým spojené pálenie mostov za sebou. Často navždy.
Snažil som sa Kube porozumieť v presvedčení, že moja výbava Stredoeurópana mi v tom pomôže. Z rôznych príčin bolo u nás pramálo informácií o karibskom ostrove. A aj to málo bolo „mienkotvornými médiami“ filtrované cez ideologické okuliare. Ani ja som sa neubránil ich vplyvu. O to viac som bol prekvapený.
Svätý rok na ostrove slobody
Príchod nového storočia a tisícročia som zažíval v Havane. V nemateriálnom svete sa to prekrývalo s vítaním Svätého roka 2000. Bol som ohromený veľkolepou procesiou, kedy sa mohutné zástupy veriacich z rôznych kútov krajiny schádzali na hlavnom námestí. Vyvrcholením náboženských obradov bol slávnostný vstup kubánskeho kardinála do skvostnej historickej katedrály s bibliou zdvihnutou nad hlavou za sprievodu piesní v podaní (podržte sa) amerického speváckeho zboru z Bostonu. Spolu s ním spievalo hádam 20-tisíc veriacich. Neveril som vlastným očiam a ušiam. Ani vo Vatikáne by sa nemuseli hanbiť za takúto réžiu podujatia. Možno to bol jeden z výsledkov (vtedy) nedávnej historickej návštevy pápeža Jána Pavla II na ostrove. Dodnes uchovaný obraz slávnostnej svätej omše v pamäti mi vôbec nezapadal do obrazu s informáciami o Kube, ktorými som disponoval predtým.
Čítajte viac Andy Warhol a (nielen) kultúrna diplomacia
Mal som pocit, že príchod východoeurópskeho diplomata do Havany priamo z Washingtonu spôsobil na kubánskej strane isté podozrenie. Z pochopiteľných dôvodov. Naše krajiny sa po skončení studenej vojny ocitli v úplne inom geopolitickom prostredí. Napriek tomu som sa snažil rozvíjať korektné vzťahy. Mal som v tom podporu ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana, s ktorým sme sa poznali ešte z obdobia mojej misie v Strednej Amerike, keď šéfoval v Prahe latinskoamerickému odboru. Dobre vedel o mojom ekumenickom prístupe k diplomacii. Som presvedčený, že štát našich parametrov, aj pri dodržiavaní istých zásad, by si mal nachádzať partnerov na základe vzájomného rešpektu. Bez nadužívania „ideologických“ okuliarov. Dá sa to. Najmä o tom je diplomacia. O hodnotách môžeme (a treba) diskutovať vtedy, keď sú ošetrené základné záujmy štátu. Aspoň takto to robia iní…
Ekumenický prístup k diplomacii
V období prvých rokov štátnosti, stále viac ovplyvňovanom našim úsilím stať sa súčasťou euroatlantických štruktúr, si Slovenská republika vytvárala svoje vzťahy aj so štátmi mimo tento priestor. Nebolo to jednoduché najmä v prípade krajín, ktoré majú jedinečný rukopis v dejinách (nielen) svojho regiónu. Ani naši budúci partneri z EÚ nemali vždy jednotnú pozíciu k takýmto otázkam. Kubu nevynímajúc. Zastával som preto názor, že by sme mali naše stanovisko koordinovať so Španielskom. Kto iný rozumie lepšie štátom Latinskej Ameriky ako ich bývala metropola?
SR však išla inou cestou a ladila svoje pozície s našim západným susedom. Krajiny EÚ, ba aj Poľsko, Maďarsko a Rumunsko, mali svojich veľvyslancov v Havane. My sme z (akejsi) solidarity s českou stranou mali zastúpenie len na úrovni chargé d'affaires. Praha však na rozdiel od nás cielene nechcela mať s Havanou vyššiu úroveň diplomatických vzťahov. Všetko nasvedčovalo tomu, že súvislosti s pripravovaným vstupom do NATO prevzala úlohu hlavného kritika kubánskeho režimu. Amerických partnerov už zrejme po mnohých rokoch prestalo baviť donekonečna navrhovať kritické rezolúcie o situácii na Kube. Na odľahčenie – kubánsky vodca si občas neodpustil poznámku, že prežil viac amerických prezidentov, ako má prstov na oboch rukách.
Postupne som si dopĺňal chýbajúce informácie o krajine. Keď som sa hrdo zmienil kubánskym partnerom o transformačných procesoch v SR a o význame parlamentnej demokracie, partneri si povzdychli: aj oni mali voľakedy za Fulgencia Batistu (zvrhla ho kubánska revolúcia v roku 1959) parlament a v ňom až sedem politických strán. Potom ako sa vláda s poslancami dohodla na novej legislatíve, „putoval“ návrh zákona cestou do prezidentského paláca ešte predtým k americkému veľvyslancovi. Toto sa Kubáncom evidentne nepáčilo.
Čítajte aj Ján Gábor: O strategických spojencoch. Ako uspela Kostarika?
Kuba ako súčasť amerického systému
Skladajúc mozaiku vývoja, ktorý viedol k súčasnej situácii Kuby, som pozorne počúval rôzne strany. Šéfka americkej diplomatickej misie v Havane s bohatými skúsenosťami z iných krajín v Karibiku ma pozývala na stretnutia s návštevami, ktoré k nej prichádzali z USA. Jednou z nich bola delegácia podnikateľov zo štátu Ohio, siedmeho najľudnatejšieho štátu v USA. Američanka ma predstavila vedúcemu misie, majiteľovi najväčších novín v štáte (Ohio Plain Dealer). Muž v zrelom veku bol uveličený z toho v akom zachovalom stave sú veľké americké autá z päťdesiatych rokov, ktoré veselo premávali po uliciach Havany.
Z jeho rozprávania vysvitlo, že naposledy navštívil ostrov pred revolúciou. V mladom veku bol pokladníkom veľkej spoločnosti, ktorá podobne ako iné americké firmy organizovala na Kube pravidelne valné zhromaždenia akcionárov. Prvý deň bol pracovno-hodnotiaci, po ňom už nasledoval voľný program. Pláže, bary, kasína a veci s tým súvisiace. V rozžiarených očiach starého muža som videl odvíjajúci sa film jeho mladosti, ktorá mohla byť pestrofarebná aj vďaka cestám na karibský ostrov. V tých časoch bola Kuba de facto súčasťou ekonomického systému USA. Americké automobilky na ostrove testovali nulté verzie nových modelov. Bolo to prvé miesto, kde sa skúšalo nepretržité vysielanie farebnej televízie. Kubánci nevedeli, čo je to sklad. Všetko, vrátane náhradných súčiastok, sa dovážalo z neďalekej Floridy. Rezíduá vtedajších tesných prepojení vidíme aj dnes. Jedným z nich je to, že Kuba na rozdiel od ostatnej Latinskej Ameriky nepozná futbal. Kraľuje na nej bejzbal, rovnako ako v USA. A pochopiteľne box.
Spočiatku sa mi veľmi nedarilo pochopiť príbeh Kuby. Možno aj preto, lebo som si kládol nesprávne otázky. Keď sme to vďaka zásadným geopolitickým zmenám zvládli my v strednej a vo východnej Európe, čo bráni Kubáncom využiť „okno histórie“ a vziať osud do vlastných rúk? Ako pomôcku som si bral aj (vtedy) nedávnu skúsenosť z Nikaraguy.
Čítajte viac O najkrajšej krajine na svete rozhoduje vnímavosť každého človeka
Časom som si uvedomil niektoré zásadné odlišnosti. U nás sa vedenie štátu generačne menilo, na rozdiel od obsahu samotného totalitného režimu. Na Kube však vládli stále tí istí revolucionári, ktorí pred polstoročím bojovali v horách Sierra Maestra so zbraňou v ruke o politickú moc. Preto k nej mali silný osobný, ba priam citový vzťah. Po druhé, a to sa potvrdilo po odchode bratov Castrovcov, pre Kubáncov bol (a stále zrejme je) miestny režim aj nástrojom ochrany vlastnej identity. Pred kým?
Sankcie, ktoré prežili aj Castrovcov, režim nezlomili
Nuž pred najväčšou mocnosťou sveta v moderných dejinách ľudstva, ktorá je necelých sto míľ na sever a ktorá sa opakovane usilovala o ovládnutie karibského ostrova. Nielen ekonomické, čo sa jej do istej miery podarilo, ale najmä o politické. Je však pozoruhodné, že som sa nestretol ani s jedným človekom na oboch stranách floridskej úžiny, ktorý by nenávidel tých na druhom brehu. Nedá sa to už samozrejme povedať o politickej reprezentácii oboch krajín. Najsilnejšia krajina sveta sa snažila embargom a rôznymi sankciami primäť karibský ostrov k takému správaniu, aké by vyhovovalo jej. Sankcie, ktoré prežili aj bratov Castrovcov, však ani po viac ako polstoročí režim nezlomili.
Toto však nebol úplný obraz Kuby. V nejasných kontúrach som si uvedomoval, že v dôsledku svojej dlhodobej politiky patrí ostrov k malej skupine štátov, ktorých vplyv je výrazne väčší, ako by zodpovedal základným parametrom krajiny. Podobne ako v inom regióne Izrael alebo v ostatnom období stále asertívnejšie Turecko. Túto dimenziu mi pomohol uchopiť generálny tajomník OSN Kofi Annan v apríli 2000 počas jeho prejavu na univerzite v Havane.
Otváral prvý zo série summitov krajín G77 (štátov tretieho sveta), zavŕšený neskôr miléniovým summitom v New Yorku. Zdôraznil, že nie náhodou sa po mnohých rokoch koná takýto summit práve v Havane. Jasne definoval miesto Kuby vo svete, ktorá napriek embargu a svojim limitovaným zdrojom dlhodobo garantuje občanom ich základné priority – zdravie a vzdelanie. Podľa dlhoročného indexu ľudského rozvoja OSN môže byť Kuba vzorom pre mnohé, aj bohatšie štáty rozvojového sveta. Je tiež svojou históriou (obdobie kolonizácie, dekolonizácie, konflikt východ-západ, stret sever-juh) akýmsi prierezom svedomia tretieho sveta. Počúvajúc jeho slová som si uvedomil, že Kuba sa geopoliticky vracia, po úchylke spôsobenej studenou vojnou, späť do svojho prirodzeného priestoru, kde vždy patrila. Podobne ako krajiny nášho regiónu, ktoré boli po druhej svetovej vojne rozhodnutím veľmocí oddelené od slobodnej Európy.
V neskoršom rozhovore so španielskym veľvyslancom mi kolega potvrdil význam slov Kofiho Annana. Ak aj ten najmladší syn chudobného farmára na vidieku túži stať sa lekárom alebo inžinierom, má veľkú šancu dosiahnuť svoj cieľ. Na rozdiel od väčšiny rovesníkov v Brazílii. Podobne, kubánske dieťa vďaka lekárskej dostupnosti nezomrie na nejakú „banálnu“ chorobu. Žiaľ, takmer 80 percent mamičiek chorých detí v megapolise Sao Paolo nevyhľadá lekára, lebo len za vstup do čakárne zaplatí 20 dolárov.
Ži a nechaj žiť alebo hodnoty verzus záujmy
V rovnakom období SR kandidovala za nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN. Zatiaľ čo v ostatných regionálnych skupinách sveta sa krajiny dohodli na svojich kandidátoch, za východnú Európu boli dvaja uchádzači. Okrem nás Ukrajina. Oba štáty boli novými subjektmi na mape sveta a mali ambície byť aktívnejšími hráčmi na pôde OSN. Krátko predtým Ukrajina predsedala Valnému zhromaždeniu OSN a zrejme chcela pokračovať vo svojom pôsobení na globálnej scéne. Z jej strany teda nebola ochota prenechať priestor menšiemu západnému susedovi.
Keďže dohoda nevznikla, oba štáty v rámci volebnej kampane rozoslali svojich emisárov po svete. Vedel som, že aj do Havany príde jeden z mojich kolegov s takouto úlohou. Súčasne som registroval, že v ženevskom sídle OSN je na programe kritická rezolúcia voči Kube. Jej návrh predložila česká strana, ktorá- ako som uviedol vyššie – „prevzala“ túto agendu od amerických partnerov. SR nebola členom príslušnej komisie o ľudských právach, kde sa daná rezolúcia posudzovala a preto sa nepredpokladalo, že by sa mala aktívne vyjadrovať k dokumentu. Pre istotu som kompetentných funkcionárov v ústredí upozornil na časovú súvislosť s našou ambíciou zaujať miesto v BR OSN a zdôrazňoval som vplyv Kuby v systéme OSN. Nepochodil som. SR podporila rezolúciu.
Čítajte viac Čaputová odmietla skúseného diplomata. A vysvetlenie nemá
V tejto situácii som ústrediu odporúčal, aby náš emisár do Havany ani necestoval so žiadosťou o kubánsku podporu. Opäť som nepochodil. Veľvyslanec, môj kolega „musel“ prísť a spolu sme išli na kubánske ministerstvo zahraničných vecí. Štátny tajomník nás veľmi zdvorilo prijal a vyzdvihol korektné vzťahy medzi našimi krajinami, budované na vzájomnom rešpekte. Kuba veľmi dobre rozumie našim ambíciám vo vzťahu k medzinárodným štruktúram. A potom si nás „vychutnal“. Najprv sa opýtal, či sme čítali ranné noviny. Naše mlčanie si vysvetlil po svojom a s milým úsmevom pokračoval. Ak áno, museli sme sa v nich dočítať, že SR dala svoj podpis pod rezolúciu proti Kube napriek tomu, že nie je ani členom príslušnej komisie. A v tejto situácii máme odvahu (z jeho gesta bolo jasné, že myslí drzosť) prísť do Havany žiadať o podporu v kandidatúre do BR OSN.
S elegantným úsmevom ukončil náš rozhovor, ak sa to vôbec rozhovorom dalo nazvať. O generáciu starší kolega, ktorý celý život pôsobil v štátoch Latinskej Ameriky mi neskôr s istou nostalgiou povedal, že nikdy počas svojej kariéry nezažil trápnejší moment. Výsledok nášho „úsilia“ sme sa dozvedeli onedlho. Ukrajina na zasadnutí OSN v New Yorku v prvom kole získala o 13 hlasov viac a ďalšie kolá hlasovaní to len potvrdili. V havanskom diplomatickom zbore ma viacero kolegov upozornilo na skutočnosť, že v systéme OSN v dôsledku svojich dlhodobých aktivít Kuba na seba viaže hlasy minimálne 35 krajín tretieho sveta. Dopĺňam, že v situácii, kedy sa tieto krajiny mali rozhodnúť o spore dvoch, pre nich veľmi vzdialených štátov (SR verzus Ukrajina), dostali inštrukciu opierať sa o pozíciu Kuby, ktorej príbeh veľmi dobre poznajú a preto je stanovisko Havany pre nich relevantné. SR bola v minulom storočí stále novou a málo známou krajinou. S odstupom času možno hodnotiť vtedajšiu situáciu aj tak, že Slovensko dalo vtedy prednosť hodnotám pred štátnym záujmom o miesto SR na globálnej šachovnici.
Príbeh šesťročného kubánskeho chlapca
Jednou z najviac dramatických udalostí, ktorú som mohol počas svojej kariéry sledovať zblízka, bol osud šesťročného kubánskeho chlapca. Jeho príbeh mi dotvoril obraz americko-kubánskych vzťahov. Eliánova mama sa rozhodla po rozvode s jeho otcom emigrovať. Jej loďka však stroskotala a malý chlapček zázrakom prežil. Na mori ho našli dvaja rybári z Floridy. Hneď sa ho ujala vzdialená rodina, ktorá už pred časom ušla z ostrova do USA. Napriek námietkam kubánskej strany to spočiatku vyzeralo jednoznačne v prospech kubánsko-americkej nepriamej rodiny.
„Neprichádza do úvahy aby sme vydali nevinné dieťa kubánskemu režimu“ zaznievalo zo všetkých strán v Amerike. Až do momentu, kedy sa prihlásil biologický otec Eliána, ktorý sa o syna preukázateľne a denne staral po celý čas pred emigráciou jeho matky. Amerika zrazu stíchla.
Čítajte aj Ján Gábor: Maďarské elity si vytvorili fikciu, že Uhorsko = Maďarsko
Komu viac načúvať? Obvyklej proti kubánskej kampani alebo hlasu žijúceho otca? Americkej spoločnosti to bolo pomerne jasné. Vláda USA však už bola vo volebnom roku pod tlakom a hľadala sa cesta von zo začarovaného kruhu. Tvár americkej vláde nakoniec pomohol zachraňovať a súčasne zabrániť ďalšiemu jatreniu americko-kubánskych vzťahov advokát a priateľ amerického prezidenta v jednej osobe. Pozerajúc hlavnú správu dňa – prílet amerického právnika G. Craiga do Havany na rokovanie s Castrovym režimom – som s úžasom zistil, že je to ten istý človek, ktorého som nedávno osobne videl v Senáte, kde bojoval o politické prežitie prezidenta v procese impeachmentu! Ten istý advokát (spolužiak Billa Clintona a jeho manželky Hillary) obhajoval pred americkým súdom rodičovské práva kubánskeho otca, ktorý sa živil ako hotelový vrátnik. V oboch prípadoch bol právnik úspešný. Špičkový advokát, ktorého hodinová mzda je 50-krát vyššia ako mesačný plat obhajovaného kubánskeho otca. Politické osudy štátov a úlohy jednotlivcov v nich môžu v dvojstranných vzťahoch medzi krajinami niekedy nabrať ten najmenej uveriteľný rozmer.
Po vyriešení súdneho sporu vo Washingtone a návrate malého Eliána k otcovi zo dňa na deň skončila aj mediálna kampaň v oboch štátoch. Prekvapilo ma to najmä na kubánskej strane, ktorá akoby vôbec nemala záujem vychutnať si sladké víťazstvo so susedom. Nastalo veľké ticho. Jediným viditeľným následkom bol historicky prvý zápas v bejzbale medzi Kubou a USA. Aká to symbolika, pomyslel som si. Po istom čase, koncom augusta 2000, novinári pripomenuli Eliánov prípad Fidelovi Castrovi a spýtali sa ho, aký bude mať kauza dopad na kubánsko-americké vzťahy. Nijaký, bola strohá odpoveď komandanta. Avšak, dodal, škrabúc sa zamyslene po brade, môže to mať vplyv na nadchádzajúce americké voľby. Podľa neho sa o budúcom prezidentovi USA bude rozhodovať na Floride. Neskorší vývoj potvrdil, že sa veľmi nemýlil.
Krátky, ale intenzívny dvojročný pobyt na Kube ma priviedol k istým pozorovaniam. Ostrovná krajina píše svoj autentický a silný príbeh v neľahkom prostredí. V bezprostrednej blízkosti (donedávna?) najsilnejšej svetovej veľmoci, ktorá jej neustále dýcha na chrbát. Kubánsko-americké vzťahy sú preto mimoriadne komplexné a komplikované, zrejme nieto oblasti ľudskej činnosti, ktorej by sa nedotýkali. V tejto relácii sa nedejú žiadne náhody. Myslím si to aj so zreteľom na to, že prvý minister zahraničných vecí USA v histórii s latinskoamerickým pôvodom pochádza práve z Kuby.
