Do Dublinu, hlavného mesta európskeho diania v roku 2004, som pricestoval v polovici januára už do rozbehnutého írskeho predsedníctva v Rade EÚ. Krátko predtým som sa pripravoval na diplomatickú misiu do New Yorku, kde som mal otvoriť Generálny konzulát SR. Vyhovovalo mi to aj preto, lebo naše deti navštevovali americkú školu vo Washingtone, neskôr v Havane a mohli tak v princípe dokončiť školskú dochádzku v jednom vzdelávacom systéme.
Najlepšie ocenenie od pána ministra
Náhle sa však situácia zmenila a rozhodlo sa o mojej ceste na večne zelený ostrov. Veľmi som tomuto rozhodnutiu nerozumel, keďže som sa venoval agende ľudských práv, Balkánu a postsovietskemu priestoru. Otázky súvisiace s členstvom v EÚ neboli náplňou mojej práce a vnímal som ich len v kontexte. Moje pochybnosti rozptýlil minister Eduard Kukan slovami, že ma do Dublinu v tomto exponovanom čase posiela, lebo si je istý, že nič nepokazím. Vyznie to zvláštne, ale aj s odstupom času to považujem za najlepšie ocenenie od pána ministra.
Čítajte viac Andy Warhol a (nielen) kultúrna diplomacia
Pripravovalo sa najväčšie rozšírenie EÚ. Bola to na našom kontinente spolu s pádom Berlínskeho múra,kľúčová historická udalosť mojej generácie. Desať štátov malo posilniť (vtedy) najúspešnejší európsky projekt v dejinách. Bol som vo veľkej nevýhode v porovnaní s ostatnými kolegami z EÚ, ktorí už v krajine pôsobili predtým, lebo som nemal žiadny čas na logistickú prípravu.
Íri pristúpil k predsedníctvu veľmi originálne. Určili desať miest, ktoré budú vítať nových členov elitného klubu. Rozhodol som sa preto reagovať tak, že ťažisko slávnostného samitu v Dubline vyvážime silnou slovenskou prítomnosťou v meste Cork, ktoré malo vítať Slovákov v tento výnimočný deň. Íri ocenili atypický prístup Slovenskej republiky. Veľmi sa im pozdával môj argument, že sa zjednocujú nielen európske politické elity, ale najmä regióny a samotní ľudia.
Nemohol som sa však na nikoho vyhovárať
Okrem spomínaného časového hendikepu to bola pre mňa ďalšia výzva. Ako vo veľmi krátkom čase zabezpečiť komplexnú a dôstojnú prezentáciu našej vlasti. Nemohol som sa však na nikoho vyhovárať, keďže túto výzvu som si ušil pre seba sám. Malo to však zmysel. Desaťtisíce ľudí boli priamymi účastníkmi historickej udalosti a dodnes stretám tých, ktorí si to ešte pamätajú. Aj po uplynutí dlhej doby neskromne priznávam, že som dôveru môjho ministra nesklamal.
V kontexte nášho prístupu bola slovenská delegácia jediná, ktorá ešte pred slávnostným samitom zavítala do regiónu Írska. Museli sme však riešiť logistický a protokolárny problém. V deň samitu malo v rozpätí dvoch hodín pristáť v Dubline takmer tridsať lietadiel. Delegácie starých i nových členov únie a jej vedenia. Pochopiteľne, nové štáty dostali menej výhodné pristávacie časy, rozumej museli pristáť skôr. Dopoludňajší program delegácie SR v Corku bol vážne ohrozený.
Po dlhšom rokovaní nám Íri vyhoveli, zrejme zaúčinkoval spomínaný argument o spájaní sa Európy v širších súvislostiach. Delegácia SR mohla (a mala) priletieť medzi poslednými, tesne pred lídrami Francúzska, Nemecka a Európskej komisie. Počas pobytu našej delegácie v Corku sa však dvaja sprevádzajúci novinári nedostavili načas k odletu. Kapitán lietadla nás opakovane upozornil, že ak do desiatich minút neodletíme, nebudeme v stanovený čas v Dubline. Moje sympatie boli na strane kapitána, avšak vedúci delegácie nevnímal situáciu až tak dramaticky. Do istej miery som mu aj rozumel. Silná eufória historického dňa prehlušila všetko ostatné… A veľvyslancovi sa v žiadnom prípade nepatrí na verejnosti oponovať predsedovi vlády.
Čítajte aj Ján Gábor: O strategických spojencoch. Ako uspela Kostarika?
Pokúšal som sa obuť si mokasíny Írov
A tak naše lietadlo pristálo v Dubline s meškaním. Dosadlo takmer súčasne s francúzskym prezidentom, nemeckým kancelárom a šéfom eurokomisie. Írsky protokol sa pochopiteľne venoval prednostne im. My sme museli čakať na ploche. Výsledok – boli sme všade poslední. Ľúto mi bolo najmä môjho ministra, ktorý musel tak trochu nediplomaticky utekať na slávnostnú večeru s európskymi kolegami.
Po samite sa život vrátil do obvyklých koľají. Až na to, že šéfka írskeho protokolu sa mi vyhýbala viac ako rok. Rozumel som jej. Íri museli presvedčiť ostatné, najmä „staré" členské štáty, že SR dostane najvýhodnejší pristávací čas. A potom sme túto výhodu trestuhodne hodili do koša! Ani som sa jej neodvážil povedať skutočný dôvod: dvaja zatúlaní novinári. Mala by ma za blázna. Ako hovoria indiáni, pokúšal som sa obuť si mokasíny Írov.
A predstaviť si ako by sme my v Bratislave organizovali takéto historické podujatie, keby delegácie neprichádzali v súlade s dohodnutým harmonogramom. So skrytými sympatiami by sme vyhoveli podobne neveľkej krajine, pohádali by sme sa kvôli tomu aj so zakladajúcimi členmi elitného klubu, s ktorými sa už poznáme celé desaťročia. A na veľké prekvapenie nami preferovaná krajina túto úžasnú výhodu vyhodí von oknom. Nuž, nechcel by som ich veru ani vidieť. Keby sa tak správali aj ostatné delegácie, mali by sme (nielen na letisku) pekný chaos.
Latka vysoko, aby som mal z čoho uberať
Zostávalo mi len dúfať, že niektoré veci vylieči čas. Po dlhšom období sa dalo s írskou stranou opäť rozprávať na tému rozvoja našich kontaktov. Nasadil som latku takticky vysoko, aby som mal z čoho uberať. Poukázal som na cestu írskej prezidentky na Slovensko v roku 2003 (v rámci prípravy írskeho predsedníctva) a navrhol som recipročnú cestu slovenskej hlavy štátu do Dublinu. Prečo nie, reagovala írska strana, dáme to do plánu na ďalší rok 2007. Super, povedal som si, máme rok času na prípravu. Netušil som a ani som tušiť nemohol, že tento čas bude „vyplnený“ návštevami iných najvyšších predstaviteľov.
V septembri 2006 sme recepciou k nášmu štátnemu sviatku tradične otvárali sezónu diplomatického života v Dubline po letných dovolenkách. Prišiel aj poradca írskeho premiéra, ktorého som spoznal hneď po mojom príchode do Dublinu. V januári 2004, keď som vybaľoval kufre a čakal na nástupnú audienciu u írskej prezidentky, som dostal pokyn urýchlene vybaviť rokovania slovenského premiéra v Dubline. Podľa zaužívaných zvyklostí môže nový veľvyslanec až po prijatí hlavou štátu plnohodnotne vystupovať vo svojej misii. Írske predsedníctvo v EÚ však bolo ústretové a premiérov poradca ma prijal.
Človek z akademického prostredia, hovoriaci so silným akcentom a nie najlepšou artikuláciou. V kombinácii s mojim stresom to zrozumiteľnosti nášho rozhovoru vôbec nepridalo. Na otázku kedy by slovenský predseda vlády mohol pricestovať do Dublinu mi opakovane a veľmi rýchle hovoril (skôr mrmlal), že to záleží od „ye“. Až pred koncom rozhovoru, keď už som si beznádejne myslel, že žiadny termín nedostanem, som pochopil, že celý čas hovorí „you“. My si teda máme stanoviť termín návštevy, čo bol dosť nezvyklý a veľkorysý prístup. Čakal som od neho, že mi navrhne niekoľko termínov ako obvykle, on to však nechal na nás.
Čítajte viac O najkrajšej krajine na svete rozhoduje vnímavosť každého človeka
Poradca sa na recepcii zdržal z hostí najviac a dlho krúžil okolo busty Milana Rastislava Štefánika, ktorá bola na čestnom mieste ambasády. Na jeho žiadosť som mu porozprával príbeh tejto osobnosti a spomenul, že busta bola súčasťou nedávnej výstavy na francúzskom inštitúte, ktorú som otváral spolu s francúzskym veľvyslancom. Priblížil som mu situáciu na Slovensku po voľbách (v lete 2006), z ktorých vzišla nová vláda. Aj to, že napriek nespochybniteľným demokratickým pomerom v SR nie všetci partneri v EÚ pozitívne vnímali zloženie tejto vlády.
„Nech príde váš premiér k nám“ bola jeho spontánna reakcia. Dodal, že nie je to prvýkrát v Európe, keď sa niekomu niečo nepáči u iných. Spomenul tiež (vtedy nedávnu) situáciu s Rakúskom, kde spolkový ľudovecký kancelár Wolfgang Schüssel začal vládnuť spolu s krajnou pravicou Jörga Haidera. Zdôraznil, že v zjednotenej Európe treba komunikovať stále napriek rôznym okolnostiam. I vtedy, keď nám niekto „nepasuje“ do našej škatuľky.
Pancierované BMW a poďakovanie so slivovicou
O dva mesiace navštívil vtedajší (a zároveň súčasný) slovenský predseda vlády Dublin na pozvanie írskeho partnera. Začiatkom roku 2007, zrejme inšpirovaný úspešnou návštevou premiéra, absolvoval cestu do Dublinu tiež predseda NR SR. Aj v tomto prípade som musel riešiť logistický problém. Išlo o pracovnú návštevu a preto írska strana, na rozdiel od oficiálnych prijatí neposkytovala servis s dopravou.
Delegácia NR SR bola väčšia a nemali sme dostatok vozidiel. Mohli sme síce nejaké požičať, problém bol však zohnať spoľahlivého šoféra na takúto vysokú úroveň návštevy. V poslednej chvíli mi pomohol zástupca BMW v Dubline, ktorý mi ponúkol pancierovanú limuzínu aj s vodičom. Musia ju však doviezť z Anglicka a cez víkend by to mohli stihnúť. Stalo sa.
Keď som mu bol potom poďakovať aj s fľašou kvalitnej slivovice, hovorí mi, že i jeho firma mala z toho osoh. Predsa ste išli aj za írskou prezidentkou v našom aute. Každá reklama sa ráta. Tiež pripomenul, že pred časom poslúchol moju radu a zorganizoval stretnutie veľvyslancov a ich manželiek v luxusnom golfovom klube s írskou legendou PGA Tour a krátkou lekciou tohto v Írsku populárneho športu. Nasledujúci rok segment diplomatického predaja ich automobilov stúpol o dvadsať percent, dodal.
Neuveriteľná podobnosť príbehu oboch národov
V marci toho istého roku, presne na 50. výročie podpísania Rímskych zmlúv uskutočnil prvú historickú návštevu slovenský prezident Ivan Gašparovič. Neobvyklá intenzita spolupráce medzi dvoma členskými krajinami pritiahla samozrejme pozornosť aj v dublinskom diplomatickom zbore.
Čítajte viac Čaputová odmietla skúseného diplomata. A vysvetlenie nemá
Kolegovia, poniektorí s neskrývanou závisťou, mi tvrdili, že nikto predtým nemal počas svojej misie v Írsku všetkých najvyššie postavených ústavných činiteľov zo svojej krajiny. Dokonca v rozpätí necelého polroka. Je to asi svetový rekord alebo prinajmenšom európsky. Nekomentoval som ich hodnotenia, keďže fakty hovorili sami za seba. Tým, ktorým som dôveroval viac, som povedal, že neuveriteľná podobnosť príbehu oboch národov v zákrutách dejín predurčuje Slovákov a Írov na blízke vzťahy a pochopenie. A keď sa darí, tak sa darí, hovorí sa u nás.
Zimný slnovrat v Newgrange
Na jednom stretnutí veľvyslancov EÚ sme mali čestného hosťa írskeho ministra životného prostredia. Ako seniorný ambasádor som sedel pri hlavnom stole s ministrom. Pýtal sa ma, čo všetko poznám z jeho krajiny a čo by som ešte chcel pred ukončením misie vidieť. Zimný slnovrat v Newgrange, povedal som bez váhania. Uf, zarazil sa a hovorí, že som mu dal ťažkú úlohu. Ale ja nič od neho nežiadam, bránil som sa. To nevadí, pokračuje minister a pri lúčení mi hovorí, aby som mu poslal list. V predchádzajúcom rozhovore uviedol, že spomedzi nových krajín EÚ sa im darilo najviac rozvíjať vzťahy so SR.
Niekoľko dní pred 21. decembrom 2007 mi prišlo osobné pozvanie od ministra, aby som sa s manželkou dostavil v stanovený čas do Newgrange. Reč je o najznámejšom z neolitických hrobových komplexov, postavenom pred piatimi tisícami rokov. Dávno pred Cheopsovou pyramídou a slávnym Stonehenge.
Dodnes nie je jasný presný účel tejto zachovanej stavby z kameňa (kedy nepoznali cement, nieto betón). Zrejme kombinácia úcty k prírode, nadprirodzeným silám a k ľudskému životu. Spája sa tu prírodný jav s ľudským umom. Ako? V deň zimného slnovratu okolo deviatej hodine ráno osvetlí slnečný lúč na niekoľko minút interiér stavby. Lúč prenikne malým priezorom nad úzkym vchodom do ešte užšej chodbičky a po zemi sa plazí až do stredu stavby. Deje sa tak už neuveriteľných 5-tisíc rokov. V piatok ráno sme si cestou z Dublinu na sever všimli, že je inverzia. Jemnú námrazu na večne zelenej tráve a gýčovo jasnú modrú oblohu. Darí sa, hovorím manželke.
Verili možno, že cez svetelný lúč sa spájajú s druhým svetom?
O necelé dve hodiny sme stáli uprostred Newgrange. Spolu s nami minister s manželkou, guvernér írskej národnej banky s manželkou a tri dcéry profesora Michaela O'Kellyho. Uplynulo presne 40 rokov odvtedy, keď tento írsky profesor po niekoľkých tisícročiach objavil pre svet stratené neolitické stavby. My sme boli zasa svedkami toho, kedy bol zimný slnovrat prvýkrát vôbec prostredníctvom internetu vysielaný naživo do celého sveta. Mali sme byť kvôli tomu absolútne ticho.
Keď však svetelný lúč ostrejší ako najlepšie ostrúhaná ceruzka pretínal naše topánky, podvedome som v prítmí jemne zahmkal „Here comes the Sun“ od Beatles. Minister sa pousmial, ale nepridal sa a preto som aj ja stíchol. Dumal som nad tým, čo cítili a načo mysleli naši prapra…predkovia, ktorí na tomto mieste stáli v tých časoch. Vítali znovuzrodenie slnka, pochovávali svojho kráľa alebo verili tomu, že cez svetelný lúč sa spájajú s druhým svetom?
Čítajte aj Ján Gábor: Maďarské elity si vytvorili fikciu, že Uhorsko = Maďarsko
Vychádzajúc von po neuveriteľnom zážitku hovorí guvernér írskej banky, že aké sme mali šťastie. Írske počasie umožní v priemere len raz za šesť rokov vidieť tento úkaz. Minister mu vraví: Slovenský veľvyslanec v takýchto situáciách hovorí, že keď sa darí, tak sa darí. Pre úplnosť musím uviesť, že ten rok írska vláda organizovala lotériu, do ktorej sa prihlásilo 30-tisíc ľudí z celého sveta. Len niekoľkí šťastní jedinci, ktorých spočítame na prstoch oboch rúk, navštívili Newgrange hneď po nás. Zástupy nadšencov obliehali stavbu už od polnoci. Toto som však v čase obeda s ministrom vedieť nemohol. Preto to bola preňho ťažká úloha. Silne pochybujem, že by iný veľvyslanec mal predtým či potom takéto šťastie. Šťastie?
Pani Ruth, ktorá muzicírovala pre Johna a Roberta Kennedyho
Zaujali ma niektoré neuveriteľné príbehy ľudí, ktorých som poznal. Najmä situácie, ktoré v sebe zahŕňali viacero žánrov aj istý politicko-historický segment. Pani Ruth, majiteľka domu, v ktorom som býval, bola roztomilá staršia dáma. Občas nás prišla navštíviť na svojom červenom mercedese, kabriolete, ktorého vek silne konkuroval samotnej majiteľke. Bol v skvelom stave a podobne ako jeho pani úspešne odolával zubu času.
Ruth nám rozprávala s neuveriteľnou energiou o starých časoch. Bola dcérou majiteľa cukrovarov v západnom Írsku a dostalo sa jej veľmi kvalitného vzdelania, vrátane hudobného. Hrala na klavír počas školskej akadémie na počesť vzácnej návštevy: prezidenta USA Johna F. Kennedyho pri jeho ceste po ostrove v júni 1963. Od nájomníka Bieleho domu dostala aj osobný ďakovný list. Až po čase si jej rodičia všimli, že najmladší americký prezident v dejinách podpísal list dňa 21. novembra 1963. Nasledujúci deň cestoval do texaského Dallasu, odkiaľ sa už živý nevrátil.
Na jar o päť rokov neskôr bola študentka Ruth na školskom výlete v USA. V hlavnom meste amerických Írov v Bostone hrala na klavír Robertovi Kennedymu, vtedy kandidátovi na prezidenta. Z výletu sa vrátila späť do Galway a po mesiaci dorazil ďakovný list od amerického politika. Bol na ňom dátum 4. jún 1968, deň predtým ako bol v Los Angeles spáchaný atentát na brata zavraždeného prezidenta. Politika, ktorý bol proti rasovej diskriminácii a poukazoval na nemorálnosť a nezmyselnosť vietnamskej vojny. Mrazilo ma počas rozprávania starej dámy…
Najstarší Slovák na svete. V Írsku
Počas misie v Írsku som poznal jedného z najpozoruhodnejších ľudí v mojom živote. Trnavčana Jožka (Joe) Veselského, ktorý sa narodil týždeň pred vznikom Česko-Slovenska. Dramatický život ho uprostred minulého storočia privial do Írska. Raz mesačne sme chodili spolu na obed.
Joe rozprával a rozprával. Obdivoval som jeho pamäť a večne dobrú náladu. Mal rôzne závažné diagnózy, on ich však s úsmevom ignoroval. Spomenul som si na tvrdenie budhistického mnícha z Himalájí, že myseľ víťazí nad materiálnym svetom. Generácia Jožka Veselského tu už dávno nie je. Môj otec sa narodil (som dôchodca) keď Joe maturoval. Mal som pocit, že sa chce vyrozprávať z rôznych príbehov svojho života. Po druhej svetovej vojne chvíľu pracoval pre slovenskú vládu (Zbor povereníkov) a bol aj na slávnostnej recepcii na počesť rumunského kráľa Michala I. pri jeho návšteve Bratislavy. Mal som možnosť stretnúť osobne tohto monarchu počas mojej misie v Bukurešti o viac ako polstoročie neskôr a krátko nato zúčastniť sa jeho pohrebu v decembri 2017.
Joe bojoval v SNP. Prezidentovi SR som počas jeho návštevy Írska mal možnosť predstaviť pána Veselského. Veľmi ma potešilo, že hlava štátu prijala môj návrh udeliť vysoké štátne vyznamenanie najstaršiemu žijúcemu Slovákovi na svete.
Diplomatická misia v Dubline bola prvou v mojom živote, ktorá trvala viac ako štyri roky. Najmä vďaka týmto štandardným časovým parametrom obsahovala azda všetky komponenty diplomatického a politického života, ktoré môže diplomat v krajine pôsobenia zažiť.
Nesplnené predstavy
Počas pôsobenia v Írsku sa mi opätovne potvrdila téza, že keď sa stretne zaujímavá myšlienka (podmienkou je aby jej pôvodca sedel na správnej stoličke) a vnímavý partner, ktorý má príslušné kapacity, je len otázkou času, keď sa dobrá vec podarí. Počas návštevy prezidenta SR sa vďaka bohatému programu podarilo „obsadiť“ na jeden deň celý priestor Dublinského zámku. Iný štát, ak ponecháme stranou historické imperiálne Anglicko, to nedokázal.
Keď bola vhodným spôsobom upriamená pozornosť leteckej spoločnosti na hojný výskyt Slovákov v Corku, mal som možnosť otvárať priamu linku zo SR do tohto, druhého najväčšieho írskeho mesta. Nepodarilo sa mi však uskutočniť prvý reprezentačný slovensko-írsky bál, plánovaný na 29. 2. 2008 napriek tomu, že finančno-logistické podmienky garantované írskou stranou napĺňali viac ako vysoký štandard. Urobil som chybu v tom, že som precenil (vtedajší) stav uvedomenia slovenskej komunity, pre ktorú bol tento projekt určený a ktorá ho z uvedeného dôvodu neakceptovala.
Nevyšla mi ešte jedna predstava. Veľmi dobrú spoluprácu som mal so Seanom Mulryanom, majiteľom firmy, ktorá stavala Euroveu na dunajskom nábreží. Keďže svet je malý aj v malom Írsku, jeho kamarátom a spolužiakom z detstva bol spevák Bono. Na položenie základného kameňa stavby ma Sean (v roku 2006) pozval do Bratislavy a sprievodný program bol naozaj spektakulárny. Súčasťou mojej predstavy o programe ukončenia stavby, ktorá bola vlajkovou loďou Seanovej firmy, bol koncert skupiny U2 na lodi na Dunaji. Nestihol som však pracovať s touto myšlienkou kvôli ukončeniu misie. Eurovea bola uvedená do sveta rok po mojom návrate na Slovensko. Ešte raz som si spomenul na ten nesplnený sen. Pri sledovaní inauguračného koncertu na počesť nového prezidenta USA Baracka Obamu pred Lincolnovým pamätníkom vo Washingtone. Bol som (asi nielen ja) prekvapený z toho, že jediným neamerickým umelcom, ktorý navyše finišoval tento veľkolepý program bol Bono.
