Verím, že väčšina slovenských cestovateľov má len dobré skúsenosti, ale život je pre nás trvalou výzvou a stavia nám do cesty rôzne prekážky. S niektorými môže v zahraničí pomôcť štát, ktorého sme občanmi. Vo vážnych veciach prichádzame do kontaktu s konzulom SR na našej ambasáde v tom štáte, kde problém vznikol alebo sa nachádza jeho riešenie. Opäť verím, že väčšina klientov má pozitívne skúsenosti. V inej súvislosti som písal, že diplomacia je multidisciplinárne a multifunkčné remeslo. Veľvyslanectvo SR aj v tej najvzdialenejšej krajine od našej vlasti si musí plniť veľmi rôzne povinnosti. Bez ohľadu na minimálne kapacity, ktorými často disponuje.
Len jeden je nespokojný, ale už je problém
Za mojich mladých čias sa tradovalo, že diplomat bez konzulárnych skúseností nie je plnohodnotným diplomatom. Bolo rozšírenou praxou, že úvodom do diplomatickej služby bola práve táto, neraz najnáročnejšia zložka v diplomacii.
Prečo? Lebo je to práca s ľuďmi, ktorí majú vážny problém. Ak sa nepodarí naplniť program delegácie k spokojnosti niektorého jej člena, môže byť nahnevaný dotknutý minister, poslanec, prípadne vysoký štátny úradník. Zväčša ho však zlá nálada prejde po návrate na Slovensko, keď sa objavia problémy iného druhu. Ak však pochybí konzul, môže to mať pre konkrétneho človeka merateľné následky. Už či majetkové, právne alebo nebodaj zdravotné, respektíve platí sa najvyššia cena, aká môže vôbec existovať.
Ako to už býva zvykom (podobne ako v iných službách), keď konzul pomôže 99 ľuďom zo 100, títo sú ticho, lebo poskytnutú službu považujú za samozrejmosť. Jeden je však nespokojný, ozve sa a problém je na svete. Neznamená to však automaticky, že pochybil štátny úradník, v našom prípade konzul.
Čítajte viac Andy Warhol a (nielen) kultúrna diplomacia
Veľká časť konzulárnej práce je administratíva. Neustále sa opakujúca činnosť, kedy človek môže urobiť chybu práve kvôli tejto rutine. Vyskytnú sa však aj dramatické príbehy, ktoré si človek zapamätá na celý život…
…bola sobota poludnie v predposlednom októbrovom týždni (rok 1989). Sedel som medzi dovolenkovými kuframi a výročnými správami, ku ktorým som dopisoval posledné vety. Správy sa venovali agende, za ktorú som zodpovedal na československom veľvyslanectve v Nikarague.
Ako najmladší diplomat som bol konzulom. Súčasne som mal v agende školstvo, kultúru, odbory, mládež, presnejšie povedané spoluprácu v týchto oblastiach medzi spoločným štátom Slovákov a Čechov a jednotlivými krajinami Strednej Ameriky.
Dal som si dvojitú kávu, keďže predchádzajúci deň bol dosť únavný. Spolu so Zdenkom, pracovníkom federálneho ministerstva zahraničného obchodu, sme boli na kontrole výstavby detského tábora. Čs. mládežnícka organizácia sa rozhodla darovať sirotám občianskej vojny v Nikarague prázdninový tábor v prekrásnom prostredí na brehu jazera vulkanického pôvodu neďaleko hlavného mesta. Príslušné ministerstvo tento projekt dozorovalo a Zdeno ho zastupoval. Večer išiel ešte s kolegami z nášho obchodného oddelenia na pivo a ráno cestoval späť do Prahy.
Nemohol som s nimi ísť, lebo ma čakal náročný víkend. Dokončiť sedem správ a najmä zbaliť sa. Po roku a pol som išiel na dovolenku za rodinou do vlasti. Tešil som sa najmä na polročného synčeka, ktorého som ešte nevidel. V tých časoch sa neodporúčalo našim ženám privádzať na svet deti v krajinách, akou bola vojnou zmietaná Nikaragua. A na žiadosť leteckých spoločností budúce mamičky najneskôr v piatom mesiaci tehotenstva cestovali domov.
Čítajte aj Ján Gábor: O strategických spojencoch. Ako uspela Kostarika?
Telefonát rozrušeného veľvyslanca
Moju sústredenosť na kufre a na spisy v kombinácii so zmätkom v hlave vyrušil telefón. Volá mi veľvyslanec. Asi mi chce popriať šťastnú cestu. Jeho rozrušený hlas mi však oznamuje, že v susednom Hondurase ráno spadlo lietadlo. Hm, celý deň som mal ako vždy zapnuté rádio a áno, niečo o nejakom lietadle hovorili, ale…
Chystal som sa povedať veľvyslancovi čosi v tom duchu, že lietadlá, žiaľ, občas havarujú, on ma však predbehol alarmujúcimi slovami: „Náš Zdeno bol tiež na palube." Vzápätí dodal: „Si konzul, pôjdeš tam, všetko potrebné zistíš a zariadiš." Môj rozpoltený mozog sa zrazu venoval chvíľu kufrom a spisom aby vzápätí prepol na telefón. Ale, dodávam neistým hlasom, v pondelok skoro ráno cestujem domov. „To stihneš," pokračuje dôrazne veľvyslanec. „Vybavil som ti už miesto v lietadle a zajtra ráno poletíš do Hondurasu. Urobíš, čo treba a večer sa vrátiš," podčiarkol. Vtedy som si prvýkrát v živote uvedomil, že diplomacia je občas služba nie nepodobná vojenskej.
V nedeľu, ešte za svitania leteli dve lietadlá z Managuy do susednej krajiny. S rodinnými príslušníkmi cestujúcich sobotňajším letom a s konzulmi zo štátov, ktorých občania sa tiež nachádzali na palube. Keď som šiel po schodíkoch do lietadla, prvýkrát v živote sa mi triasli kolená. Celú noc som nespal vediac, že na všetko, čo ma v Hondurase čaká, budem sám. Nikdy som takú situáciu nezažil a v podstate mám iba jeden pokus.
Keď sme vzlietli, celý nervózny sa pýtam letušky aký typ lietadla včera pri pristávaní v hustej hmle havaroval. Rýchlym krokom odišla do kabíny pilotov, aby o minútu dobehla naspäť a roztraseným hlasom hovorí, že včera to bol ten istý typ, v akom sedíme teraz. Chytil som ju za trasúcu ruku so slovami, že u nás sa vraví, že do tej istej jamy bomba nespadne dvakrát a nemáme sa čoho báť. Aj na moje prekvapenie som si na chvíľu zdriemol.
Po prílete do Tegucigalpy, hlavného mesta Hondurasu, nás odviezli do hlavnej nemocnice, kam už od soboty po uhasení horiaceho lietadla zvážali obete najväčšej leteckej katastrofy v dejinách Strednej Ameriky. Nemocnicu obliehali stovky príbuzných a situácia bola dramatická úmerne závažnosti tragédie. Zo 146 cestujúcich prežilo len pätnásť.
Po chvíli mi bolo jasné, že sa do nemocnice tak skoro nedostanem. S vedomím, že popoludní sa musím vrátiť späť do Managuy, aby som ráno mohol cestovať domov, som sa rozhodol na neobvyklý krok. Vyhľadal som pohrebnú službu a kúpil som špeciálnu cínovú rakvu určenú na prepravu v takýchto situáciách. Majiteľ mi hovorí, že to bola posledná z desiatich v hlavnom meste. Objednali ďalšie, kedy prídu, nevie. Vzápätí som zašiel do leteckej spoločnosti zariadiť prevoz telesných pozostatkov.
Okolo poludnia som sa vrátil do nemocnice. Pri jej vchode boli dve informácie. Jednou bol zoznam cestujúcich, ktorí prežili. Pri pohľade na druhý zoznam sa potvrdila moja najhoršia predtucha. Dožadoval som sa stretnutia s dozorujúcim lekárom, pozerajúc na chodby plné plastových vriec s ľudskými pozostatkami. Nemocnica sa už evidentne spamätala z nočného a ranného chaosu spôsobeného tým, že počet nebožtíkov mnohonásobne prevyšoval jej kapacity. Najhorší pohľad bol na najmenšie vrecia pri tušení ich obsahu.
Čítajte viac O najkrajšej krajine na svete rozhoduje vnímavosť každého človeka
Po zoznámení sa s hlavným lekárom som ho informoval, že ma veľvyslanec poveril identifikáciou nášho občana. Lekár mi vraví, že on už to urobil. Dodáva, že náš občan sedel na krídle pri nádržiach, ktoré pri náraze na zem vybuchli a títo cestujúci za sekundu zuhoľnateli na nepoznanie. Tvrdí mi, že i keď som obeť osobne poznal, nebudem mať žiadnu istotu pri obhliadke. Ako ho teda honduraský lekár identifikoval? Podľa lístka do pražského metra a čs. korún. Vidiac môj neveriaci pohľad doktor pokračuje, že postgraduálne štúdium robil v Brne. Po uhasení požiaru našli pod Zdenovým telom rozmočenú peňaženku s týmito predmetmi. Navyše mal na ruke zásnubný prsteň s typickým českým menom svojej manželky.
Váhanie, ale pokyn ambasádora bol jednoznačný
Po týchto dôkazoch od najpovolanejšej osoby som chvíľu váhal, či naďalej trvať na identifikácii. Pokyn veľvyslanca bol však pre mňa jednoznačný a do konca života by som si vyčítal, keby som ho nedodržal. Šéf lekár ma zaviedol do príslušnej sály a po chvíli som mu dal za pravdu. Jediné čo som na obeti zreteľne poznal, bola jej ľavá topánka, ktorá zázrakom nezhorela. S pocitom úľavy som dal lekárovi fľašu becherovky, ktorú mi veľvyslanec pribalil na cestu. Pre každý prípad.
Doktor mi hovorí, že nakoľko nežijem v Hondurase, aby som sa poponáhľal s vybavovaním prepravy a ďalších záležitostí. Teraz bol prekvapený on, keď sa dozvedel, že cínová rakva je už kúpená rovnako ako aj letenka na prevoz do Prahy. Povedal mi, že som postupoval úplne inak ako ostatní konzuli, ktorým doobeda vo veľkom chaose pomáhal. Výrazne mi to ušetrilo čas. Sľúbil mi, že sa už o všetko ostatné postará osobne a že sa môžem vrátiť pokojne do Managuy. Pokojný som veru vôbec nebol. Ešte dlho potom som napriek viacerým sprchám denne cítil sladkastý zápach spálených ľudských tiel.
Príjemné chvíle sobášiaceho úradníka
Pochopiteľne sa príjemnejšie spomína na veselšie príhody. Ako som už naznačil, veľvyslanectvo pri plnení konzulárnej činnosti do značnej miery vykonáva funkcie svojho štátu. Napríklad v matričnej agende. Veľvyslanec má v právomoci aj sobáše pre adeptov na manželský zväzok. Viackrát som mal česť plniť funkciu sobášiaceho úradníka na Kube a neskôr v Írsku. Exotické prostredie v Karibiku zrejme láka k tomu, aby niektorí zaľúbení urobili svoj životný krok práve tam.
Po vstupe SR do EÚ prišlo do Írska pracovať a žiť približne 30-tisíc našich občanov, čo je jedno menšie mesto. Pri mojich početných cestách po krajine mi írski partneri hovorili vždy len o pozitívnych skúsenostiach s našimi občanmi. Bez ohľadu na ich povolanie, či to boli čašníci, stavbári, lekári alebo architekti. Preto aj praktické dôvody viedli niektoré slovenské páry k uzavretiu manželstva na našom veľvyslanectve. Mal som skúsenosti asi s dvoma tuctami takýchto obradov, na ktoré sme si obvykle vyčlenili piatok popoludní alebo sobotu dopoludnia.
Čítajte viac Čaputová odmietla skúseného diplomata. A vysvetlenie nemá
Nie vždy sa podarilo vec dotiahnuť do úspešného konca. Jedno piatkové ráno nám nádejný ženích telefonoval, že jeho nastávajúca predošlú noc porodila dieťa. Z obradu teda nič nebolo. Keď som si predstavil, že dieťatko by počkalo s príchodom na svet ešte 24 hodín, mohla byť situácia na ambasáde dosť dramatická.
Keď v kláštore pomohli, ale už dochádzali kapacity
Jeden neskorý večer sa podarilo (možno) preventívne zabrániť vzniku konzulárneho problému. Bolo už po pracovnej dobe, keď zazvonil telefón. Volajúci boli v tom čase odkazovaní na službu. Zo zvyku som však telefón zdvihol. Na druhom konci linky sa mi predstavil predstavený kláštora na severe Írska. Hneď na úvod sa ma pýta, koľko je na Slovensku ľudí, ktorých mnohí považujú za ťažko integrovateľných. Nuž, štatistiky a odhady sú rôzne.
A prečo ho to zaujíma pýtam sa. Mních hovorí, že pred desiatimi dňami prišli k nim dvaja naši občania z tohto etnika. Evidentne potrebovali pomoc a tak im kláštor ponúkol ubytovanie, ošatenie, jedlo a menšie vreckové. V priebehu nasledujúcich dní však za nimi prišli 26 rôzni príbuzní a kláštoru už dochádzajú kapacity.
Pokračovali sme ďalej vo vážnom rozhovore (i keď som sa v duchu nemohol zdržať smiechu z predstavy ako to v kláštore teraz asi vyzerá) a na záver som predstavenému odporučil zamyslieť sa nad limitmi ich nezištnej veľkorysosti. Občas som si na túto príhodu spomenul, najmä keď mi konzul ukázal niektoré dvojjazyčné formuláre vyplňované týmito spoluobčanmi. V rubrike adresa trvalého bydliska vyplnili len Slovensko a vo štvorčeku, kde sa uvádza pohlavie žiadateľa (v angličtine sex) niekedy písali „každý deň".
Takmer desať rokov po mojej misii v Dubline sa mi v pamäti opäť, žiaľ, vynoril rozhovor s írskym mníchom. Tragický prípad brutálne zamordovanej mladej a veľmi obľúbenej učiteľky v Írsku občanom SR pobúril širokú verejnosť v ostrovnej krajine. Občan nášho štátu, invalid, otec piatich detí, žijúci z podpory hostiteľského štátu sa dopustil tohto činu takým zavrhnutiahodným spôsobom, že spôsobil demonštrácie v krajine a na pohreb úbohej obete prišiel aj írsky prezident. Nechcel by som byť vtedy v koži nášho veľvyslanca v nám tak blízkom štáte.
Mojím kolegom na ambasádach pravidelne zdôrazňujem, že ľudia, ktorí nám volajú v tiesni, si môžu dovoliť hovoriť nepravdivé veci. My však nie. Práve ona tieseň alebo obava o seba či o blízkych ich ospravedlňuje. I keď neoprávňuje.
Čítajte aj Ján Gábor: Maďarské elity si vytvorili fikciu, že Uhorsko = Maďarsko
Pracovníci na veľvyslanectve, vrátane konzula však môžu konať len v medziach zákonov SR. Súčasne platí, že pracovníci našej ambasády musia rešpektovať predpisy v danej krajine (náš turista ich z neznalosti môže porušiť). Rovnako si treba uvedomiť, že partnerské inštitúcie v prijímajúcom štáte sú súčasťou riešenia problémov a nie sú naši podriadení. Preto uchopenie neraz neľahkej administratívnej situácie nemôžeme porovnávať so Slovenskom, kde sa zvyknú veci vybavovať aj „po známosti”. Už či ide o rýchlosť riešenia alebo jeho kvalitu. Ľudia sú zvyknutí pochopiteľne na rôznu úroveň služieb. Preto aj niektoré sťažnosti tomu zodpovedajú. V Dubline sme sa napríklad museli zaoberať sťažnosťou občana, ktorému počas čakania na vybavenie jeho žiadosti chýbal automat na kávu v priestoroch ambasády.
Oplatí sa rešpektovať pokyn veľvyslanca
Na záver sa vrátim k inej smutnej skúsenosti, ktorá mi potvrdila pravidlo uvedené v titulku tohto textu. Na jar 1988, hneď na začiatku mojej prvej diplomatickej misie v Strednej Amerike, sme museli riešiť kauzu expedície Tatra (propagačná cesta tohto vozidla okolo sveta), ktorá sa udiala v Guatemale.
Členovia expedície si chceli pozrieť miestne pamätihodnosti z vtáčej perspektívy. Z rogala. Neuvedomili si ale, že sa nachádzajú v blízkosti armádneho objektu – a dolietali. Tamojší vládnuci vojenský režim nemal pre ich zvedavosť pochopenie a situácia sa zdramatizovala. Musel tam cestovať osobne náš veľvyslanec, aby ich prepustili na slobodu. Drahé expedičné auto dopadlo podstatne horšie. Preto expedícia pokračovala počas opravy vozidla letecky.
Počas ich pobytu v Nikarague som ich mal na starosť aj ja. Začiatkom mája sme pripravovali v meste Granada výstavu čs. plagátov v súvislosti s oslavou výročia ukončenia druhej svetovej vojny. Mali sme družbu s týmto malebným mestom na brehu jazera Nikaragua. Jazero je také veľké, že keď k nemu dorazil Kolumbus, myslel si, že je už pri oceáne. Až do momentu, keď sa kone dobyvateľov začali napájať jeho vodou. Je to jediné jazero na svete, kde žijú sladkovodné žraloky. Na jeho brehu sa týči stále činná sopka Mombacho, ktorá svojimi erupciami vytvorila toľko ostrovov a ostrovčekov, koľko je dní v roku.
Navrhol som veľvyslancovi, aby sme zobrali členov expedície na toto podujatie a on súhlasil. Mal však podmienku, že budem stále s expedíciou, aby sa nebodaj ešte niečo neprihodilo. Nebol som nadšený, lebo som zodpovedal za výstavu, ktorá bola mojim prvým väčším podujatím. Napokon všetko dopadlo veľmi dobre a nálada bola výborná.
Krátko po zotmení išla celá čs. delegácia naspäť do hlavného mesta. Všetci v osobných autách, ja som kvôli expedícii „vyfasoval” menej komfortný mikrobus. Zástupca jednej čs. strojárskej firmy ma prehováral ísť s ním. Mal vo svojej Toyote ešte jedno sedadlo voľné, za jeho manželkou. Už som nastupoval do auta, keď som si spomenul na pokyn veľvyslanca: byť stále s expedíciou Tatra.
Neochotne som vrátil k členom expedície, ktorú vďaka masívnej mediálnej propagácii poznalo celé Česko-Slovensko (a niektorým z nich táto sláva zrejme aj stúpla do hlavy). Cesta tmavou tropickou krajinou ubiehala rýchlo, po necelej hodine sme sa už blížili k cieľu. Pred nami jazdiace auto z našej kolóny nám zmizlo z dohľadu. Po chvíli sme v dlhej ľavotočivej zákrute do mierneho kopca spozorovali hlúčik ľudí. Náš vodič spomalil, obišli sme stojace nákladné auto s prívesom, vrchovato naložené kameňmi a po ľavej strane sme videli v protismere akoby do zeme zapichnuté osobné auto. Jeho zadné kolesá boli možno meter nad zemou. Šofér, ktorý smeroval z Managuy, musel mať veľmi naponáhlo, vravím si. Zastav, hovorím vodičovi potom ako som si všimol ŠPZ patriacu našej ambasáde.
Neskoršie vyšetrovanie preukázalo, že Toyota nešla rýchlo. Vodič mal smolu v tom, že pred ním idúci nákladiak sa vliekol do kopca strašne pomaly a najmä nebol vzadu vôbec osvetlený. Ani označený bielou látkou alebo niečím takým. Protiidúce vozidlá nášho kolegu oslepovali, takže občas mal v tme minimálnu viditeľnosť. Zrazu sa ocitol pred horou kameňa. Podvedome stočil volant a to mu zachránilo život. Aj ďalšiemu môjmu kolegovi Rasťovi, ktorý sedel za ním a ktorého aj dnes stretávam na chodbách nášho ministerstva.
Obaja boli „len” doráňaní od rozbitého skla. Osobné auto však stret s kameňom zmenil tak, že vozidlo vyzeralo ako nešikovne otvorená konzerva na pravej strane. Manželka vodiča nemala žiadnu šancu… Ostatná delegácia išla domov za rodinami, ja som noc strávil v najbližšej nemocnici. Z kultúrnej agendy, ktorá ma zamestnávala ostatné dni, som prešiel na povinnosti konzula.
Po čase, ktorý sa vliekol neskutočne pomaly, prišiel službukonajúci chirurg. Mal len tie najhoršie správy. Za celú svoju kariéru nemal prípad, kedy by boli v hlave obete poškodené všetky kosti, dokonca aj chrupavky. Náraz musel byť strašný. Nechcel mi veriť, že pasažieri na ľavej časti vozidla sú pri vedomí a dokonca chodia.
Bolo hlboko po polnoci, možno už skôr nadránom a na prázdnej chodbe nemocnice sme v diskusii o ďalšom postupe stáli s lekárom hodnú chvíľu sami. Zrazu sa odniekiaľ vynoril miestny novinár a chcel odo mňa potvrdenie udalosti. Prvé, čo mi prišlo na um, bolo, že niektorí novinári majú špeciálny čuch na smrť. Druhé, že namiesto mediálnej správy o úspešnej výstave musím referovať o tragickom úmrtí osoby, ktorú som poznal.
Keď novinár odchádzal, došlo mi ešte niečo dôležitejšie. Nechýbalo veľa a mohol som sedieť na mieste za obeťou ja. A niekto iný by sa teraz rozprával s lekárom v nemocnici neďaleko hlavného mesta v Nikarague. V princípe sa oplatí rešpektovať pokyn nadriadených. Najmä vtedy, keď sú múdrejší a skúsenejší.
