Ešte v mladom veku som mohol v Strednej Amerike porovnávať situáciu v dvoch susedných štátoch: v Nikarague a v Kostarike. Málokde na svete nájdeme väčší rozdiel napriek ich historickej, kultúrnej, náboženskej a jazykovej blízkosti. V minulom storočí som stihol zažiť prosperujúcu Ameriku ešte pred jej dramatickou zmenou po páde dvojičiek v New Yorku. V priamej časovej súslednosti som mohol zblízka pozorovať vývoj na neďalekom karibskom ostrove – niekoľko generačnom bolehlave strýčka Sama – v réžii vtedy ešte žijúcich bratov Castrovcov. V tomto storočí som mal príležitosť nahliadnuť do duše dvoch národov, ktoré, i keď sa nachádzajú na opačných koncoch EÚ, sú nám z viacerých relevantných dôvodov mimoriadne blízke: ide o Írov a o Rumunov.
Porovnávaciu analýzu vývoja v dvoch štátoch Strednej Ameriky som už do istej miery opísal v Pravde v minulosti. Preto sa budem viac venovať iným krajinám, stále sa držiac pohľadu uvedeného v titulku tohto textu.
Prvé, čo mi po príchode do Washingtonu udrelo do očí, bol technologický náskok. Najmä pred nami zo strednej Európy, ktorá sa vtedy vynárala z tieňa totalitných režimov. Bol to naozaj príjemný pocit – telefonovať z auta a objasniť si záležitosti ešte predtým, ako sa človek dostavil na miesto alebo k ľuďom, ktorých sa to týkalo.
Čítajte viac Andy Warhol a (nielen) kultúrna diplomacia
Ďalšou vymoženosťou bola kreditná karta. Spomínam si, že keď sme s rodinou päť týždňov cestovali po USA (cca 11-tisíc míľ), mal som vo vrecku v hotovosti len pätnásť dolárov. S kartou sme došli až na Havajské ostrovy a späť do hlavného mesta. Tieto aj iné technologické výdobytky (internet) nás dobehli neskôr doma, na Slovensku.
Dôkaz, že Slováci dokážu byť na správnej strane dejín
Počas krátkeho, avšak na prácu a zážitky intenzívneho pobytu, som sa venoval tiež histórii slovensko-amerických vzťahov v rôznych oblastiach. Nadobudnuté poznatky som neskôr využil počas mojej diplomatickej misie v Rumunsku a v Írsku. Napríklad k propagácii diela umelca Andyho Warhola a bankára Michala Bosáka. Teší ma, že sa konečne dostáva u nás do patričnej pozornosti aj úžasný príbeh Michala Stranka. Vojaka, ktorý sa narodil na Slovensku a položil svoj mladý život v americkej uniforme počas najvýznamnejšej bitky druhej svetovej vojny v Pacifiku (poznámka: doklad o štátnom občianstve USA dostal až po svojej smrti).
Foto: Shutterstock/Wikipedia
Ako mladý diplomat som vo Washingtone neraz sprevádzal slovenské delegácie na národný cintorín v Arlingtone, ktorému dominuje impozantné súsošie zo scénou na ostrove Iwo Jima, kde Strank spolu s ďalšími vojakmi vztyčuje americkú vlajku. Seržant Strank sa už živý do USA nevrátil, ale podľa môjho názoru cez symbolický pomník nám prináša dôkaz, že Slováci dokážu byť na správnej strane dejín.
Mimochodom, ak by sa kompetentní odborníci posnažili, dozaista by sa našlo viac vojakov so slovenským srdcom, ktorí v druhej svetovej vojne bojovali pod americkou vlajkou. V širšej súvislosti by bolo záslužným počinom prvej generácie samostatnej demokratickej SR keby sa o. i. podarilo zostaviť encyklopédiu slovenských osobností vo svete. Po jednotlivých krajinách a žánroch, v ktorých nechali svoju nezmazateľnú stopu vo svete: umenie, ekonomika, politika, šport, armáda atď. Dozaista už existuje viacero „čriepkov“ takejto encyklopédie. Pamätníci v daných krajinách nebudú žiť večne. Aby som bol konštruktívny, začal by som – z historických dôvodov – s krajanmi v USA. Ak by som nebol konštruktívny, odpovedal by som na prechádzajúci podnet to naše obvyklé: „Nedá sa, teraz máme iné starosti…" Poznámka: o generáciu neskôr, pri písaní knihy o storočnej mierovej zmluve z Trianonu som si doštudoval poznatky o zásadnom príspevku amerických Slovákov, konkrétne Štefana Osuského, k úspešnému zápasu o národnú slobodu. Úspešnému najmä vďaka ich silnému pozitívnemu vzťahu k svojmu národu, ale i veľkej Amerike, o ktorú sa v daných časoch na mierovej konferencii mohli oprieť.
Čítajte aj Ján Gábor: O strategických spojencoch. Ako uspela Kostarika?
V rámci možností som sa snažil uchopiť aj širší európsko-americký kontext. S mojou vtedy dosť chabou a pasívnou znalosťou histórie, som považoval americkú spoločnosť v princípe za potomkov starého kontinentu. Ako súčasť kultúrne, mentálne a všeobecne civilizačne väčšej rodiny. Vnímal som euroatlantické spojenectvo, ku ktorému sa mladá SR hlásila od svojho vzniku, ako prirodzené dedičstvo spoločného víťazného boja proti hnedej a neskôr červenej pliage na starom kontinente.
Ázijskí študenti dobiehali amerických rovesníkov
Aktívne získavanie vlastných skúseností ma však doviedlo tiež k rôznym otázkam, ktoré životnosť tejto hypotézy trochu spochybňovali.
Na cestách po USA som sa snažil vždy navštíviť aj akademické inštitúcie. V meste oceli – v Pittsburghu – som po prednáške diskutoval so študentmi o našom mladom štáte. Dekan právnickej fakulty ma potom pozval na obed. Pýtam sa ho, odkiaľ majú najviac zahraničných študentov. Z juhovýchodnej Ázie – znela odpoveď. Na ďalšiu otázku, ktorí študenti sú najlepší, dostávam rovnakú odpoveď, ktorá ma už veľmi neprekvapila. Mladí ľudia z tohto regiónu predbiehajú svojich amerických rovesníkov usilovnosťou, disciplínou a cieľavedomosťou. Skrátka vedia čo chcú.
Cítil som v slovách dekana, že ho mrzí zaostávanie rodených Američanov, ktorí dávajú prednosť užívaniu si prosperity ich krajiny. Inými slovami nie sú dostatočne motivovaní. Dekan poukázal na to, že niektoré strategické výroby sú už na strane Pacifiku: Seattle – Boeing, Sillicon Valley – nové technológie. Podľa neho sa nasledujúca americká generácia bude pozerať viac týmto smerom. Zrejme aj na úkor Európy, domyslel som si.
Pozajtra budú na nás mieriť s ich vlastnými raketami, podotkol poradca Senátu
Pred Vianocami som zvykol obísť osobne amerických partnerov s fľašou kvalitného slovenského vína. S poradcom senátneho výboru pre obranu som sa podelil o vtipný zážitok z predchádzajúceho dňa. S rodinou sme si po väčšom nákupe priniesli domov (boli to naše prvé Vianoce za oceánom) krásny Betlehem so sadrovými postavami v životných farbách. Priam umelecké dielo, možno trochu hraničiace s gýčom.
Až doma sme si na krabici všimli drobný nápis Made in China. Kúpiť v kapitalistickej Amerike výrobok z komunistickej Číny symbolizujúci najtradičnejší sviatok v Európe – to nevymyslíš. Keď sme sa s chuťou nad tým zasmiali, hovorí mi Američan s vážnou tvárou (pochádzal z akademického prostredia): „Títo ľudia (ukázal jednoznačne svetovú stranu) dnes vyrábajú hračky, zajtra obsadia trh so svojimi počítačmi a pozajtra budú na nás mieriť s ich vlastnými raketami.“ Písal sa rok 1998.
Čítajte viac O najkrajšej krajine na svete rozhoduje vnímavosť každého človeka
Približne v tom istom čase som sa na jednej recepcii zarozprával s diplomatom malého európskeho štátu. Cielene zaviedol reč na vtedajšiu kauzu amerického prezidenta so stážistkou v Bielom dome. Nielen v diplomatickom zbore to bola azda najviac diskutovaná téma, bez nadsázky tak trochu i „sexi“. Diplomat sa rozčuľoval a moralizoval slovami ako môže byť takýto človek vodcom najsilnejšej krajiny na svete.
Nebolo, samozrejme, mojou úlohou obhajovať cudzieho prezidenta ale s cieľom odľahčiť debatu som pripomenul, že aj na starom kontinente sa nájdu hlavy (dokonca i korunované) štátov, ktoré mali nejaké prehrešky v „podobnej agende“. Nepomohlo to a tak som nikam nevedúci rozhovor ukončil. Ešte predtým však diplomat stihol utrúsiť poznámku v duchu, čo môžeme od tých Američanov čakať, veď sú akýmsi genetickým odpadom Európy. Odvtedy som tohto kolegu nevidel, ale občas som sa v duchu vrátil k jeho slovám, čo pod tým mohol myslieť.
Amerika je a vždy bola rozdelená
Nuž, faktom je, že americká spoločnosť a s tým súvisiaca štátnosť vznikala historicky na kvalitatívne (bez uvádzania kladného alebo negatívneho znamienka) iných sociálnych vrstvách ako u nás v Európe. Preto nie je a nemôže byť jednoducho len zrkadlom starého kontinentu. Logicky ani hodnotový systém nie je rovnaký. Nepoznám ústavu v európskom štáte, ktorá by obsahovala právo mať zbraň. Veľká časť USA pripúšťa trest smrti. Viac ako polovica amerických štátov i keď nerátam tri, ktoré absolútny trest majú ale nepraktizujú.
Nejeden čitateľ bude súhlasiť s tým, že najvyššou hodnotou v našom živote je samotný život. Argument a contrario: ak by niektorý z demokratických štátov v Európe zaviedol do svojho právneho poriadku hrdelný trest, mohol by od medzinárodného spoločenstva očakávať tie najtvrdšie postihy. Jeden mladý Nór plánovane a chladnokrvne zmasakroval na ostrove Utoya svojich 77 ešte mladších spoluobčanov a nedostal ani doživotný trest. Z pohodlia svojho väzenia sa možno vysmieva ich rodinám…
Amerika je a vždy bola rozdelená. Ešte z čias otrokárstva. Už pred takmer dvesto rokmi to pochopili múdri ľudia pri zakladaní dvoch politických strán, ktoré striedavo vládnu dodnes a poskytujú americkému voličovi nie veľmi (alebo áno?) komplikovaný výber. Už vtedy možno pochopili, že demokratická stabilita štátu, respektíve stabilná demokracia v ňom sa nedá merať počtom politických strán v parlamente. A tak po generácie majú Američania možnosť podporiť buď somára, zrejme pre jeho tvrdohlavosť, alebo slona pre iné evidentné parametre, veľké uši to asi nebudú (tieto zvieratá sú maskotmi Demokratickej strany a Republikánskej strany). Táto ľudsky prirodzená nejednotnosť filtrovaná cez politickú polarizáciu spoločnosti umožňuje „razantnú akciu“ štátu len vo výnimočných situáciách. Najmä vďaka centralizovanému vojenskému veleniu, keď je možné obísť aj Kongres USA.
Čítajte viac Čaputová odmietla skúseného diplomata. A vysvetlenie nemá
Tento aspekt by sme mali brať do úvahy pri sledovaní úsilia a argumentov niektorých subjektov o posilnení Európy vytvorením spoločnej európskej armády. Stredoeurópanom by sa mali v hlavách rozsvietiť kontrolky v prípade, že by hlavným garantom takéhoto projektu mal byť národ, ktorý dal svetu najväčších géniov umenia a vedy, má mimoriadny zmysel pre poriadok, bol však aj príčinou dvoch najväčších tragédií (nielen) na našom kontinente v minulom storočí.
Hispanizácia americkej spoločnosti
Spomeňme ďalšiu odstredivú silu, ktorá môže pôsobiť na úkor posilňovania euro-amerických väzieb. Takmer desať rokov prežitých v Strednej Amerike, USA a na Kube mi nedalo nevidieť postupnú hispanizáciu americkej spoločnosti. A štátu samozrejme. Nielen demograficky, ale aj kultúrne, v gastronómii atď. Nepovažujem za náhodu, že kľúčová osoba v politike novej administratívy (jej spolutvorca) pochádza práve z Kuby, ku ktorej má Washington najviac špecifické vzťahy z celej Latinskej Ameriky. Pre porovnanie, otec predchádzajúceho ministra Antonyho Blinkena bol americkým veľvyslancom v Maďarsku (jeho druhá manželka bola z tej istej krajiny), strýko v Belgicku a starí rodičia ministra pochádzali z Ukrajiny.
Táto meditácia ma priviedla k úvahe, že najsilnejšou väzbou cez Atlantik sú jasne definované a najmä spoločné záujmy. O hodnotách môžeme diskutovať. Dejiny tvoria konkrétni ľudia (výnimočne prírodné katastrofy) a definujú ich jednotlivci. Stále je reč o konci minulého storočia. Vtedy som mal aj možnosť diskutovať so Zbigniewom Brzezinským a dohodnúť stretnutie s delegáciou novej slovenskej vlády. Po rozlúčke s ním som si uvedomil, že spolu s Henrym Kissingerom to sú (boli) dvaja kľúčoví ľudia zo svojim silným európskym príbehom, ktorí formulujú, často v pozadí, zahraničnú politiku USA.
Zanechávajú svoj silný rukopis v americkom establišmente ale nebudú tu večne, pomyslel som si. Kissingera sa mi nepodarilo osobne stretnúť. O to s väčším záujmom som čítal jeho hĺbavé a komplexné pozorovania medzinárodného vývoja. Vždy som však mal medzi riadkami na zreteli, že je to pohľad veľmoci na svet. Pohľad, ktorý by sme mali samozrejme vnímať, ale nie automaticky a vždy sa ním riadiť. Zásadnou dilemou je kedy a akým spôsobom tak učiniť, rozumej ísť tak trochu vlastnou cestou. Aj o tom je umenie diplomacie tých štátov, ktoré nepatria k veľmociam.
Najlepšia značka na Kube sa volá „to čo je“
Z vtedajšieho hlavného mesta sveta Washingtonu som bol za veľmi bizarných okolností presunutý na Kubu. Tam ma voľajaký stroj času vrátil do minulosti. Po našom príchode na ostrov začiatkom marca už manželku čakalo pozvanie na podujatie k MDŽ. Keď sme potrebovali vymeniť niečo v domácnosti, miestni spolupracovníci mi poradili, že najlepšia značka na Kube sa volá „to čo je“ (v miestnom jazyku to znie pôvabnejšie – lo que hay). Rozmaznaní pestrým a nekonečným výberom tovaru v USA sme sa na tom veľmi zabávali. Naši dorastajúci synovia už menej.
Čítajte aj Ján Gábor: Maďarské elity si vytvorili fikciu, že Uhorsko = Maďarsko
Korektné vzťahy s kubánskou stranou mi nebránili v živom dialógu s americkou diplomatickou misiou, ktorej šéfkou bola o generáciu skúsenejšia veľvyslankyňa s bohatými poznatkami z iných karibských krajín. V jednej z debát, keď sme už dlhšie poznali, sme diskutovali o troch amerických kongresmanoch, ktorí mali kubánsky pôvod. Dostával som noviny z Floridy (v tom čase bol internet v plienkach a na Kube s ním boli aj iné problémy) a mal som priebežné informácie o dianí v štáte predchádzajúceho pôsobenia.
Registroval som ich čulé a hlavne efektívne aktivity, najmä smerom voči ostrovu slobody. Pýtam sa kolegyne Viki, v čom spočíva čaro úspechu týchto troch amerických politikov. Odpoveď nebola až tak zložitá: lebo sa v podstate sústredili iba na jednu agendu, spojenú s krajinou ich pôvodu. Dlhodobo a „nezištne“ (v politike takmer neznámy pojem) podporovali kolegov v Kongrese USA, napríklad v ich žiadostiach o federálnu pomoc po rôznych katastrofách v rôznych kútoch veľkej Ameriky. A keď prišla tá pravá chvíľa a chceli zaujať razantné stanovisko voči Kube – predložili im účet. Jeden z týchto talentovaných politikov sa potom stal senátorom, neskôr kandidoval na prezidenta USA a nedávno vo svojej novej funkcii ministra zahraničných vecí navštívil Bratislavu. Od čias Kissingera je prvým americkým ministrom, ktorý je súčasne poradcom šéfa Bieleho domu pre národnú bezpečnosť.
Nevyužitý potenciál za pekného počasia
Európa nie je Amerika a naopak. To, čo nám Amerika hovorí, by sme však nemali ignorovať. My si to zrejme neuvedomujeme, ale tí, čo prídu po nás, budú možno ľutovať, že za pekného počasia EÚ nevyužila dostatočne svoj potenciál, ktorý je samotnou esenciou jej bytia. Európsky mierový projekt nedokázal za relatívne dlhé obdobie generovať mier na svojej periférii. Neboli efektívne využité politické, ekonomické, či iné nástroje a argumenty (o jadrových ponorkách uvažovať nemožno – chvalabohu zatiaľ) k tomu aby boli, zdôrazňujem, obe bojujúce krajiny na Východe primerane motivované k zmiereniu.
V dôsledku toho, podobne ako aj v iných regiónoch – Blízky východ, Balkán, oblasť Čierneho mora, Čína – sa EÚ stáva menej a menej relevantnou. Dospeli sme do fázy, keď EÚ spája svoju budúcnosť s osudom jedného z bojujúcich štátov, ktorý však (rozumej osud) nevie garantovať!
Možno si niektoré, najmä veľké krajiny vybavujú svoje historické účty s euroázijskou veľmocou, čo je do istej miery vysvetliteľné. Nie je však jasné to, prečo do toho vťahujú iné štáty proti ich vôli. Najmä tie, ktorých sa (aj geograficky) konflikt bezprostredne dotýka a majú z nedávnej minulosti nie pozitívne skúsenosti s vojnovými operáciami, ktorých sa zúčastnili. Vojnová agenda má, na rozdiel od iných, svoju vlastnú a nie vždy predvídateľnú dynamiku. Niekto k nej napíše scenár, niekto iný je možno režisérom, ochotných hercov vždy nájdu (alebo kúpia) a kulisári sa v nemom úžase prizerajú.
Démoni vojny nikdy nespia, iba driemu pri svojej pahrebe
Zostáva len veriť, že bude ešte dostatok síl a prezieravosti na to aby sa spomínaná agenda nepreniesla aj dovnútra mierového projektu. Démoni vojny nikdy nespia. Oni len driemu pri svojej pahrebe a čakajú aj na tú najmenšiu iskierku. Dobre vedia, že najväčšia perina na svete, ktorá môže prikryť všetky ľudské zlá a vymazať tiež dlhy minulosti je predsa vojna.
Isté signály o tom, že euroatlantické spojenectvo nemusí byť „pevné na večné časy“ ako sme to (ironizujem pochopiteľne) počas viac ako jednej generácie počúvali od rána do večera v prostredí Varšavskej zmluvy – tu teda boli. Nevideli sme ich alebo nechceli sme ich vidieť. Ani najväčší znalci však nemohli predpokladať parametre samotného procesu zmeny kvality vzťahov cez Atlantik, t. j. že bude taký spektakulárny.
Bolo by smutnou iróniou moderných dejín ak sa „úspešným hrobárom“ jednoty EÚ (pokiaľ existovala alebo mohla vôbec existovať) stane Washington – a nie Rusko. Na druhej strane je to potvrdenie tézy o tom, že jedinou predvídateľnou črtou v súčasnosti je jej nepredvídateľnosť. Obrazne povedané, dnes nevieme, čo alebo kto bude na jedálnom lístku ďalší víkend. Stúpnu na cene kubánske cigary?
